RUMBELLE - Aj labyrint je len cesta... 10. kapitola POŽIAR

RUMBELLE

Aj labyrint je len cesta...

10. kapitola

Požiar

(...pred nejakým časom...)

    Precitla. Dívala sa pred seba, v tejto polohe pravdepodobne do stropu. „Opäť niekde zatvorená...“ povzdychla si a privrela viečka, v snahe spomenúť si, čím ho to zas rozčúlila, vytočila, nahnevala, vyprovokovala, keď ju takto potrestal.

  Hlavu však mala akoby úplne čistú, prázdnu. Posledné, na čo si spomínala, bola jej cesta od jazierka za anglickým parkom. Už-už sa pred ňou otvárala záhrada a vežičky jeho pevnosti čnejúce nad stromami, keď...

  „Keď čo?!...“ čelo sa jej zvlnilo vráskou. Skúsila sa pozviechať a poobzerať dookola.

  Nič nové pod slnkom. Hlboko pod slnkom! Tma. Vlastne prítmie. Iste nejaká kobka, cela, prípadne mučiareň alebo hrobka...skrátka zase ju za čosi potrestal. ...že ho to stále baví, vymýšľať nové a nové čoraz hroznejšie, temnejšie miesta, akoby skúšal, koľko ešte vydrží.

  „Just vydržím! Nepoddám sa. Nezlomíš ma, Rumpel...Ach, Rumpel, Rumpel...Sľúbila som našim, že tu s tebou budem žiť, tak to dokážem...už ani nie tak kvôli nim, ale kvôli sebe. Dokážem ti, že nie som len taká ledajaká slúžka, čo má vo všetkom medzery, z ktorej sa môžeš beztrestne vysmievať a ponižovať ju...ukážem ti, že som...že som ťa...“ nedopovedala.

  Zhlboka sa nadýchla, presunula ku stene a oprela sa o ňu s hlavou naklonenou k ramenu a rukami žmoliacimi prsty v lone.

   Pred očami sa jej doslova vynárali vlnky z kruhov, ktoré čerila jeho ruka, ako jej ukazoval správny ťah, aby sa udržala nad hladinou. Jeho mokrá hodvábna košeľa prilepená o hruď i paže, vlasy zvlnené do samostatných prameňov od vlhka a mierny, takmer smutný úsmev z brehu, keď videl, ako sa jej začína v plávaní dariť...a už ho nepotrebuje... „Keby si tak tušil...“  Vcelku príjemné popoludnie. Aspoň jej sa to tak javilo.

  Prečo je teda tu?!...zas zatvorená, uväznená...

  Je nevyspytateľný. Stále tajomný, neprístupný. Nedovolí nikomu nazrieť do vnútra, neukáže jej nič z neho a ani netuší, ako rada by to predsa len riskla. Čo ak...

  Premeriaval dvoranu dlhými krokmi úporne sa snažiac rozlúštiť hádanky nastolené v mysli za posledných pár hodín. Nedarilo sa mu. Priveľa indícií mu  zavaľovalo zdravý úsudok a rástli geometrickým radom. „Čo ak ma opustila... Čo ak ma zradila...Čo ak chystá pascu...Čo ak do nej sama spadla... Čo ak ju uniesli...Čo ak je v nebezpečenstve. Čo ak sa jej niečo stane...?!“ Zhrozil sa stupňujúcich sa hrôz, čo mu vysielal jeho mozog pred oči.

  Zabudol na ostražitosť. Mysliac si, že je tu sám, nechával svojim emóciám voľný priebeh. A tie sa prebiehali jedna pred druhou zavaľujúc ho samými výčitkami, pádnymi argumentmi, zložitými konšpiráciami jeho stále nevyjasneného vzťahu k nej...

  - Vravela som, že má svoje slabiny... Každý ich má. Temný pán nie je výnimka...- s rukami vbok sledovala v odraze zväčšeného jadierka, ako v zrkadle, dianie na zámku, ktorý práve opustila.

  Stála tu sama, ale bolo jej jasné, že nie je...že všetci pozorujú, aj pozorne načúvajú.

- Nebude trvať dlho a máme ho tu v celej jeho jedovatej kráse...Potom to už všetko bude len na vás...- prižmúrila zlovestne oči do tmy a opäť neustrážila svoje city.

  - Prestaňte mi konečne vyčítať moje zlyhanie!... že som si nesplnila svoju úlohu! Nie je jednoduché ukradnúť mu srdce! Keby bolo, nepotrebovali by ste mňa! – rozhodila rukami, keď ju zavalili výčitky z viacerých strán. – Čo vlastne chcete?! Všetko ide tak, ako má...len trochu pozmeníme plán...Ona! Tá obyčajná smrteľníčka dolu v podzemí bude naším nástrojom na získanie jeho srdca. Jedine ona to dokáže, na to ja mám čuch, to mi verte!...- pomykala nozdrami a predstava Krásky, obyčajnej, tuctovej, smrteľnej...znechutila ju natoľko, že sa jej tvár začínala mraštiť a pokrývať drsnou šupinatou kožou neurčitých farieb, ako bývajú zodraté bruchá hadov zo skál, keď sa kože zbavujú.

  Snažila sa všemožne sa upokojiť, ale tá predstava, že ON – najmocnejší Temný pán dáva prednosť takej chudere pred ňou, vybičovávala jej nervy do krajnosti.

  - Dosť! – skríkla a trhla vlečkou odvrátiac pohľad od neho, očividne zlomeného, nešťastného, pod tlakom emócií a nevypovedaných citov. 

  Pohľad, ktorý ju  nielen urážal, potupoval,  ale aj vytáčal a dráždil, rozpútaval v nej celú búrku vášní, celý požiar nenávisti a pomsty za to všetko.

  - Je najvyšší čas to všetko dotiahnuť do konca! Do úplného konca tej odpornej ženštiny a ak to inak nepôjde, tak aj do jeho konca! – precedila cez zuby a pretrela si tvár spomalene rukami, aby jej vrátila pôvodnú podobu.

  Sadla si do kresla a čakala odobrenie i ďalšie inštrukcie. Bola pripravená. Celý život na to čakala a hoci jej predstava bola jednoduchšia a naivnejšia, o to viac si bude ceniť následné víťazstvo. A ona zvíťazí, o tom bola presvedčená...

domiceli