RUMBELLE
Aj
labyrint je len cesta...
1. kapitola
...zmysly
Každé našliapnutie je drsne zmnožené vlhkou
ozvenou. Každé zachádza až za nechty, čo opatrne matkajú po slizkých stenách
a zodraté brušká prstov márne prosia o zľutovanie. Oči už pomaly
privykajú na tmu, prestávajú slziť z prílišného otvárania, aj tak je to
úplne zbytočné.
Toto je podzemie. Hlboké, temné, studené podzemie...
... dych sa
splytčuje, podchladené telo pristupuje na úsporný režim. Spomaľuje, nanáša na
kožu tú husiu, aby sa zúfalo pokúsilo zachovať na horšie časy, ktoré úzkostlivo
predvída, nejaké tie zvyšky tepla. Všetko sa míňa priveľmi rýchlo.
Zastavuje. Usmieva sa pochabo, snáď
z posledných síl nad nápadom prižmúriť viečka, aby sa ostatné zmysly
zmobilizovali.
Čuch...nič, cítiť pleseň zmiešanú
s výparmi stuchnutej podzemnej vody a vlhký chlad...
Sluch...iba kvapkanie zovšadiaľ presakujúcej
tekutiny, drolené kamienky pod nohami...
Hmat...zodraté brušká prstov bolia
a odmietajú s mozgom spolupracovať.
Chuť...naprázdno pregĺga. Už si ani žalúdok
nespomína, kedy naposledy prijímal a spracovával nejakú potravu...
Zrak...nemá najmenšiu nádej...
V jednom okamihu sa obracia späť, ale uvedomenie si, koľko už kráča, vracia ju pôvodným smerom.
Kam...?!
Šiesty zmysel
slabúčko nabáda...vpred. Len vpred...
Pozorne sleduje jej pohyb v hladine jazierka v strede
dlážky obrovskej dvorany a stále váha. Čo ak to nevyjde?! Čo ak to bola
len ilúzia, že...čo ak ho čaká zas len sklamanie. Ďalšie sklamanie. Čo ak
ona...
Za jeho chrbtom sa ozýva nervózne
poklopkávanie nechtov o drevo opierky.
- Zdá sa ti stále málo vyčerpaná? ...alebo
chceš, aby nám zdochla skôr, ako ju vôbec vyskúšaš?! - ozve sa znudene krásna žena v honosnom
rúchu a pohodlne sa oprie o zamatovú vypchávku svojho trónu.
Jej slová sa mu ako harpúna zabodnú zozadu do tela. Cíti ako ho má v hrsti, ťahá za pavučinové siete svojich podlých úmyslov. Nemal by cítiť bolesť. Nikdy ju necítil, ale dnes nedochádza k šoku a tým následne k nástupu blahodarného
stlmenia vnímania bolesti. Jej slová ho bolia. Predsa len bolia. Priveľmi bolia.
Musí sa ovládnuť. Musí to vydržať.
Musí...kvôli nej...
Spomalene, akoby chcel prekabátiť čas si
kvokne nižšie a zahľadí sa pozorne pod seba.
Voda sa pokojne prelieva, šumí a mizne dostratena, otvorená len na kúsok, aby videl...
Prikladá postupne brušká prstov na hladinu na
jedno miesto, stlmeným dychom eliminujúc aspoň navonok triašku, ktorá sa ho
zmocňuje a jedovato pozrúc na ženu na tróne postupne ich otvára do strán,
až sa mu takmer dlaň dotkne tekutiny a pomaly sa stráca v jemnom
opare, čo pláva nad ňou.
- Konečne si sa rozhýbal! – prekrúca očami
vznešená žena v pozadí, akoby nehmotne sa vztýči a v blesku
okamihu presunie k jazierku, čo práve začína po okrajoch bublať. –
A nie, že ju budeš šetriť! Pravidlá sú stanovené jasne,
drahý! – namieri prsty nad jeho hánky a pritlačí mu neviditeľným tlakom dlaň
o roztrasenú hladinu.
Okolo nej to zasyčí a jeho zohavená tvár
sa ešte viac zmraští od nečakanej prudkej bolesti.
- Teraz sa ukáž! – povýšenecky jačí príkaz.
Tlak na chvíľu povolí a žena sa
rozosmeje na plné hrdlo. – Čím ďalej, tým si mi odpornejší! Keby si sa aspoň
ráčil pretvarovať, že ti na výsledku nezáleží, že je to len hra ...Je mi z teba normálne na vracanie! ...Už ani trochu tej zábavy mi
nevieš dopriať?!...- pohŕdavo si ho premeriava sýtozelenými očami plnými
nenávisti.
Nie, drahý! S tebou som ešte ani zďaleka
neskončila! Raz áno, raz určite...ale ešte ťa čaká kruté mučenie! Ešte si
odžiješ krušné chvíľky v mojej prítomnosti! Ešte ti ukážem, kto som! –
žmúri oči a on vie, čo mu vraví...vie čítať myšlienky všetkých zvierat na
svete...Tohto netvora v ženskom tele nevynímajúc.
Ona vie, že vie
a o to viac ju to teší.
„Fyzická bolesť je nič pred tou skutočnou....tou, ktorú ti doprajem!
Duševnou. Pred tou, ktorá roztrhá srdce na tisícky kúskov a ja ich po
jednom budem páliť a melniť ich popol medzi prstami a dívať sa, ako sa ti strach z blížiacej sa definitívnej smrti bude odzrkadľovať
v zreničkách a kresliť vrásky ako švihy bičom cez čelo...A ten pocit,
že ani tvoja moc a nesmrteľnosť ju nedokážu už zachrániť si budem
vychutnávať ešte dlho potom, čo zlomený zaplačeš nad vlastným osudom!...a jej
hrobom...ak jej ovšem nejaký doprajem...“
Sánka sa mu triasla, ale tušil, že nateraz
nemôže urobiť viac, ako to, že zabránil jej predčasnej smrti malým
podvodom...snáď mu naň nepríde.
Mýli sa...
Mýlil sa a zaplatia za to obaja.
domiceli
som zmätená :) hádam v ďalšej časti pochopím o čo ide lebo nemám ani približnú predstavu o čo ide a o čo pôjde :) ale táto časť bola dobre napísaná :)
OdpovedaťOdstrániťVied kolko krat si ma sem uz odkazala?!
OdpovedaťOdstrániť..a koľkokrát si to vzdala?! Neondej sa a čítaj! :-)
Odstrániť