OUAT - PRVÁ - 28. kapitola FF

OUAT

28. kapitola

Prvá

Programové vyhlásenie...

        Noc nespolupracovala na jeho plánoch vtiahnuť domov nenápadne a padnúť do postele bez svedkov. Ronia sedela v kuchyni za stolom a čakala ho s nevyslovenou otázkou všetkých zákonných zástupcov sveta. Aj keď mala len status obyčajná staršia sestra.  Opica. Aj v tomto veku ešte stále zvedavá na tvoje legálne potulky dospelosťou.

 - Ak chceš vedieť, kde som bol, mal som rande. – vybalil rovno aj s vecami vylovenými po vreckách bundy, ktorá ako prvá skončí švacnutá pri pračke.

  Nečakal, že sa usmeje aj uznanlivo prikývne, s  hlavou naklonenou k ramenu, ako psík, čo počul, ale ešte si overuje počuté, očakávajúc ďalšie indície.

  Dovykladal veci, ale slovami šetril. Zvedavosť ju žrala, ale vedela, že nátlak na neho nikdy nefungoval. Žiaľ, ani očakávanie, že by sa rozhovoril sám od seba, nedostalo veľa bodov.

  Pokorne, v tichosti rešpektujúcej spánok malého, aj jej mlčanie, odnášal zašpinený zvršok do kúpeľne s cieľom tam zostať, zbaviť sa všetkej špiny a počkať, kým to úplne vzdá a zaspí. Aj tak jej nemá, čo povedať. A klamať nechce. O to viac sa už teší na sny.  A just si dopraje tie najfantasmagorickejšie. Zaslúži si! Cesta medzimestským pozberákom z neho skoro vytriasla dušu a hoci sa mu ostatní cestujúci kvôli zovňajšku oblúkom vyhli na niekoľko sedadiel, mal pocit, že z neho ich nevraživé pohľady vycicali viac, ako chcel. A chcel si toho toľko nechať... Aspoň kúsky. Útržky. Okamih.

  Predbehla ho a strčila sa medzi dvere.

 - Hááá! Mám ťa! Tento tvoj úsmev poznám! Však si ty zbalil niekoho nového?! Podľa toho, ako vyzeráš, bola aj romantika vo vysokej tráve. Valentínsky parčík? Lesík za mestom? Na prvé rande priodvážne, ale prajem ti to, braček. Hlavne, že si nebol s tou ryšavou ochechuľou. - pomáhala mu prevracať zvršky a  pchať ich do pračky.

  - Prečo si si taká istá, že som nebol práve s ňou?! - potriasol jej ponožkou pred nosom. Znechutene cukla. Vytrhla mu ju a obratne hodila za seba. Zásah! Za pračku. Oprášila si kontaminované ruky. 

  - Lebo zo desaťkrát volala a dožadovala sa ťa. Vraj si nejaký nedostupný. - premeriavala si ho, ale žiadne nové ženské stopy na jeho už skoro celkom odhalenej koži akosi nenachádzala. Nijaké ublíženie na tele, ani len v štádiu pokusu. To je trestné! Vždy chodil s pečiatkami nielen v svedomí, ale teraz je len špinavý ako prasa. A smrdí potuchlinou. Zamračila sa. Ak je to zas nejaká vyžitá fuchtľa z pajzlov na predmestí, boh ho ochraňuj.

  Nevšimol si jej náhle sklamanie.

  - Vážne ti Zelena volala?! Nepamätám sa, že by som jej dával tvoje číslo. Nedovolil by som si... - zmizol v kuchyni a vrátil sa s vlastným mobilom.

  Chceš jej volať?! Teraz v noci?! Práve jej?!

  Vytrhla mu ho z ruky a capla na pračku. 

  - Bolo mi potešením! Ani nevieš s akou radosťou som ju po každom prezvonení posielala do prdele! - nasýpala za odmerku prášku riadne zvrchu, nechajúc ho pomaly dopadať. Piesky času. - Je načase si nájsť normálne dievča, nemyslíš, Robo?! - zaklopkala vyprázdnenou odmerkou o plast zásuvky na prací prostriedok a drsne ju zaklapla.

  - Zelena je moja partnerka v práci. Mala by si to rešpektovať. - 

   Obzrel sa na mobil, ale, popravde,  nemal najmenšiu chuť sa s nikým teraz baviť. Koniec-koncov sú dve. Dve? Aké dvojzmyselné.

  - Zase ten úsmev! Mňa neoklameš! Prezraď! No, tááák...Kto je to? No, daj! - doberala si ho. Nebývala rozšafná.

  - Bolo to rande naslepo. A vypadni spať, musím sa umyť. - vypoklonkoval ju z malej miestnôstky.

  Obyvatelia bytovky budú celí happy z toho, že im do ticha noci, o dvoch v noci, dve hodiny  v noci  bude huhlať práčka, tak už ich nevytočí, ak si namiesto sprchovania, s hrmotom napustí rovno vaňu. Čosi horúce mu už dlho chýba.

  Do monotónneho otáčania bubna sa pomaly primiešavala otupenosť. S handrami z neho všetko spadlo, voda o pár stupňov teplejšia, než bolo prijateľné, šteklila na koži a s prchajúcimi bublinkami vyprchávalo to nepríjemné a zostával len pocit tajomna.

  Malá, ľadová dlaň. Vytiahol vlastnú ruku z peny. Zvrásnené brušká si už nič z nej nepamätali.   Škoda...

  Zatvoril oči.  Objednal si ešte jedno malé rande naslepo.

   Kým po všetkých ceremóniách dorazili domov, začínalo skoro svitať. Otec už mlčal. Mlčal už pomerne dlho. Akoby sa hanbil a trápil aj za ňu. Bolo jej jasné, že dnes boli všetci umelo zhovievaví, milí a natešení, ako všetko dobre skončilo, ale zajtra to skončí. Ani Ruby si ju nepodala. A tej jedinej by bola vďačná za pár „vrelých“ slov.

  - Napustím ti vaňu. Tie náplaste, čo ti dali v sanitke,  ti potom dám nové. Tieto...už premokli. -  skonštatoval s obavami, ako zareaguje.

  V podstate očakával, že bude plakať, alebo také čosi. Nie iba hľadieť pred seba a ...a nič. Ani obraz, ani zvuk.

  Prikývla, ale bola tak uťahaná a ohučaná, že jej skoro chýbalo to niekoľko hodinové vlhké ticho z podzemia.

  Počula, ako napúšťa vodu, zachytila vôňu peny do kúpeľa. Nabehli jej zimomriavky. Konečne niečo teplé. Strieborná fólia, čo jej natiahli na ramená záchranári sa jej hnusila a navyše vôbec nehriala. Len, čo sa pod ňou ešte viac spotila. Iste smrdí. Bože, to je trapas. Smrdieť je také trápne! Smrdela aj v katakombách? Určite! Celkom iste! Cítil to?! Čo si len teraz o nej môže myslieť. Čo si myslíš, že si myslí o niekom, koho ani nevidel? Privrela viečka. Aké detinské. Vybaviť si tmu, by  šlo aj bez toho.

  - Od únavy už ani nevidíš. Priniesol som ti veľkú osušku. Navarím čajík, medovkový, potom budeš spinkať, ako dudok. Zajtra... až zajtra sa vážne pozhovárame. - natrčil jej hebký uterák a mykol hlavou smerom ku kúpeľke.

  Pozviechala sa a skúsila sa pousmiať. Nejaký z leukoplastov však priveľmi ťahal.

  - Ďakujem. Mrzí ma to, oci. – sklopila oči a  presúvala sa za svetlom a teplom.

  Vážne prikývol. Toto potreboval počuť. Na ostatnom nezáleží. Je doma a on už...on už bude obozretnejší. Už sa nič také nesmie opakovať! On ju ochráni. Je jeho jediná.

   Keby vedela dýchať pod vodou, zostala by tam. Takto sa musela vytiahnuť na vzduch, uvoľniť nos aj uši a otvoriť oči. Nudná starosvetská kúpeľka. Aké sklamanie. Zhlboka vdychovala vlhko, ale bolo iné, úplne iné. Zase sklamanie?! Vytiahla sa do polosedu. Šokovaná koža zahájila protiútok. Tisícky hrbolčekov husej kože.

  Otriasla sa. Z mokrých vlasov odlietali studené kvapky. Vôbec nemal studenú ruku. Bola teplá, mäkká a bezpečná.  Vytiahla svoju z vody. Zvrásnené brušká si ju ešte pamätali. Bola ako voda vo vani. Čľup s ňou späť. Do tepla. Mäkka. Bezpečia. Vtiahla až po krk pod hladinu. Zatvorila oči. Tak príjemné...
  Prosí si ešte jedno malé rande. Naslepo.

OUAT - PRVÁ - 27. kapitola FF

OUAT

27. kapitola

Prvá

Haló, džin...

        Reči sa hovoria, chlieb sa je. Nebolo ľahké v zrýchlenom móde sa presúvať niekam inam. Tma sa logicky vyznačuje tým, že vám cestu nevyznačuje. Ani natiahnutá ruka, ako slepecká palica neeliminovala prekážky dostatočne na to, aby mohli bežať.

  S dôverou si nechala stláčať dlaň každým nárazom kapoty predku ich dvojmiestnej  sajdky do niečoho viac a viac, ale zaťala zuby a ani nemukla. Zato muž vpredu aj za ňu hodnotil cestu pomerne šťavnato. Len vpred! Nezastavovať! Preč od tamtoho miesta.

  Po niekoľkých desiatkach metrov sa cesta uvoľnila od bordelu na dne a presúvalo sa o čosi ľahšie. Ale len chvíľu. Popravde na ňu čakal, lebo nechcel byť za slabocha, čo to vzdá ako prvý.

  - Nevládzem! Už... nemôžem bežať. Mám... totiž...nábeh na astmu! - skúsila sa konečne ozvať.

  Prudko pribrzdil, ešte prudšie sa natočil čelom a nesnažil sa stlmiť očakávaný náraz. Skončila mu nalepená na hrudi.

  Fajn, je to žena. Mladá žena. Menšia žena. Vlhká žena. To stačí. Opatrne ju zoškriabal zo seba a držal za plecia v dostatočnej vzdialenosti, aby prestal vyhodnocovať prípadné ďalšie sekundárne znaky "iba ženy".

  - Kto ...kto ste, prosím?! Prečo utekáme?! Kam ma to vlečiete?! - napadlo ju vymaniť si stláčané ramená z jeho rúk, ale len čo sa jej podarilo pri cúvaní zakoptať sa a spadnúť hore značky.

  Našiel ju na zemi po hmate veľmi rýchlo. A našiel aj nejaké tie ďalšie sekundárne znaky, čo ho však mrzelo. Za všetko mohla tma, ale kto mu uverí. Nie je to žena, je to len dievča.

 - Len pokoj. Nechcem ti ublížiť. Musíš mi veriť. Chcem ti naopak pomôcť, len...-  

  Nie, nič nemusí a zvlášť, nemusí vedieť viac.

  - Si schopná vstať? Musíme ísť ďalej a nájsť východ. Dobre? Jasné?! - pokúšal sa ju poskladať a vztýčiť, čo možno najopatrnejšie.

  Uverila mu. Nič iné jej nezostávalo. Ale vstať odmietla.

 - Už nevládzem. - priznala.

  Ohmatal dlážku. Niečo chladné, namrvené. Čo si bude vyberať, odhrabol ostré kamienky a sadol si k nej.

  - Pssst. -

  Čakal, či sa v diaľke neozvú prenasledovatelia. Boli vôbec nejakí?

  Zvuky podzemia sú čudné. Zaliehajú v ušiach viac ako krik na koncerte. A pritom je tu ticho.

  - Zdá sa, že to vzdali. Alebo sa im sem ani nechcelo, čo by bolo najlepšie. Môžeme posedieť a potom pokojne pohľadať východ, - skúšal byť racionálny, ale s trochou empatie k takej, čo už "nevládze".

  - Ja by som až taká pokojná nebola. Otec sa už iste zbláznil a nechcem si predstaviť, čo ma doma čaká. -

  Dvihol kútik úst. Asi to nebude nejaká utečenkyňa od pedofila, alebo týraná žena s rovnakým osudom emigrantky z domu. Zrejme len dievča, ktoré...

  - Čo tu vlastne robíš? - zažal bez okolkov.

  - Mám rande...- zatiahla ironicky, - Čo nevidíte?! -

  Pokyvkal hlavou a pripísal jej rovno dva body za slovné hračky.

  - Je mi cťou, ale, si si istá? ... zaručujem ti, že o mňa by si ani bicykel neoprela. - povzdychol, rád, že napriek všetkému, čo asi prežila, má ešte chuť žartovať.

  - Hovoríte, akoby ste boli u Ruby na školení, - naozaj sa usmiala. - Dobre, poviem vám to. Mala som tu rande so svojím chlapcom. Chodím s Gastonom už pár mesiacov a Ruby, moja najlepšia kamoška, mi zabezpečila...to rande. - pokojne rozprávala, neriešiac komu.

  - Hmmm, rande naslepo, ako vidím. A si si istá, že je to kamoška? Nič v zlom, ale toto nevyzerá ako romantická destinácia. - pozrel smerom k nej a predstavoval si ju. Malá, nízka, útla, riadne útla. Stopni, už ti povedala, že to nie je tvoje rande.

  - Všetko sa pos... - zaváhala. - Môžem aj hrešiť?! - predstavovala si ho.

  Normálny, nič moc urastený, asi stredne starý a má príjemný hlas.

  - Ak sa ti uľaví. Zdá sa mi, že dnes je deň blbec pre nás oboch. -

  - Tiež ste mali rande?! Podľa toho, čo som zhora počula, si z vás skôr vystrelila...- žmurkala teraz už zneistená. Veď tam hore sa naozaj strieľalo! Ozajstný výstrel! Kto je tento tu?! Zločinec? To je napinoš...

  Aká irónia! Toto dievča má filipa. Nie, toto dievča má nejakého Gastona! Nepočul si?!

  - Koľko máš rokov? -

  - Pr...prečo? Akože ...či ...keby ma teraz znásilníte, či by vás odsúdili, lebo som stále pod zákonom? Mám už až šestnásť, aby ste vedeli! - kúsok si odsadla.

  - No, prepáč! Vyzerám, že by som toho bol schopný?! - zavyl urazene.

 - Neviem ako vyzeráte. Je tu tma. Ozaj, nemáte pri sebe mobil? Mávajú zabudované baterky, mohli by sme si posvietiť... - 

  Spozornel. Jasné, že má pri sebe mobil. Aj svetlo v ňom funguje, ale... nie, že by nechcel vidieť, s kým tu práve kempuje, lenže on nechce, aby ona videla. V žiadnom prípade! Neprichádza do úvahy.

  - Prepáč, ale neposlúžim. Zostal hore v tej pivnici. Aj všetky moje veci. - skúšal hrmotať vreckami, pozorne obchádzajúc zadné s mobilom.

  Chvíľu bolo ticho. Stále rovnaké. Každý sám premýšľal, ako ďalej. Kadiaľ bolo jedno. Je tma. 

  - Predpokladám, že si z gympla, keď máš šestnásť a, neber to ako lichôtku, ako tak počúvam, zdáš sa mi inteligentná. - analyzoval za jazdy.

 -  To fakt?! Koľko inteligentných žien poznáte, čo si dajú rande v školníkovej kotolni, načapajú tam svoju najlepšiu kamku s vlastným frajerom a ešte mu aj odpustia? A potom sa cestou domov prepadnú pod zem? - vytiahla v skratke celú storku.

  Oj, joj, joj, to muselo bolieť. Toľko skapatých brušných motýľov. Hotová ekologická katastrofa. Neodpustiteľná. Ale nebude sa v tom šťúrať. Nie je dobrým psychológom. Emma by vedela, kam z konopí. Z kanape... Hamuj!

  - Ide len o to, že, ...ako si vravela? Bola si v školníkovej pivnici, pod gymplom, predpokladám. Ja v bývalej sokolovni, čiže sme teraz niekde blízko námestia. Žiaľ, vo väčšine domov sú iba prevádzky, nie obytné priestory, čiže o takomto čase tam už nikto nebude. Leda, že by ťa hľadali... - pozrel jej smerom, ale mohol len potiahnuť nosom. Nie, navlhla všetkým týmto tu, nijaká špeciálna vôňa z nej nejde. A na čo by ti akože bola?!

  - Len to nie! V to dúfam! - bili sa v nej protichodné pocity a predstavy toho, čo bude, keď odtiaľto vylezie. Ani nevedela od dobroty kým začať. Otec. Domáce väzenie. Riaditeľka. Dvojka zo správania. Ruby. Zradkyňa, už s ňou nebude môcť sedieť v jednej lavici. Gaston. Rozchod s Gastonom?! Smrkla.

  - Je ti asi zima, dievča, mali by sme ísť, - zviechaval sa, ale márne sa tešila, že získa jeho bundu, to sa deje len vo filmoch, predsa. - Skúsime pohľadať miesto, odkiaľ si šla ty. Ak o tom rande vedela tá tvoja kamarátka, aj ten chalan, asi už o tom vedia aj vaši doma. Iste ťa hľadajú a zrejme začali tam, kde ťa videli naposledy, - podával jej ruku, ale nevidela ju.

  Vstávala sama, oprašovala sa a ešte párkrát zasmrkala, či filmové scenáre predsa len nezafungujú. Smola.

  - Možem vás zas chytiť za ruku, prosím? Nebude vám to vadiť? Viete, bojím sa. - prekonala rozpaky.

  Našiel jej ju sám. Ľadová a zasoplená. No, to je výhra.

  Nechala sa ťahať. Premýšľal za jazdy, snažil sa, by šli jedným smerom, hoci netušil, akú trajektóriu podzemné labyrinty mávajú.

  Zdalo sa jej, že idú celú večnosť. Ale nemrnčala, bola mu vďačná, že vôbec je, nech je to kto chce.

  - Ozaj, stále ste mi neodpovedali ...kto ste? Ak smiem vedieť? - skúsila rovno a stúpila krivo, až ju zas musel zachytiť a ustáliť.

  - To nerieš, prosím. Nestojím o publicitu. Pokojne si predstavuj nejakého svojho idola, ak ti to urobí dobre...- uškrnul sa sarkasticky, netušiac, kto taký momentálne letí v dievčenských izbietkach.

- Ok, chápem. Nepýtam sa. Ak dovolíte, budete  Robert Carlyle. Máte totiž trochu podobnú farbu hlasu, - uzavrela prípad inkognito záchrancu.

  Netušil o kom točí a hoci trafila jeho krstné meno, až sa v prvom momente preľakol, to priezvisko za ním jakživ nepočul. Možno by si to aj bol neskôr doma vygúglil, ale nebude si brať ilúzie. Zrejme nejaké fešné princiatko s blond hrivou a modrými očkami. Doriti, skoro padol aj sám.

  Po niekoľkých tichých sto metroch sa vpredu zmenilo nastavenie. Už to nebolo absolútne ticho sprevádzané len ich našľapovaním.

 - Tam vpredu!... asi sme na správnom mieste. Prepokladám podľa svetiel, že sú to hasiči a polícia. To iste hľadajú teba. Tam! Vidíš! - začal šepkať.

  Zažmúrila smerom dopredu. Naozaj. Preblikujúce svetlá a hlasy. Cítil, ako sa jej dlaň v jeho roztriasla.

  - Prepáč, dievča, ale ďalej s tebou nemôžem. Choď stále rovno a hlasno krič. Nájdu si ťa a pomôžu ti. - pritlačil naposledy jej ruku a potom ju prudko vypustil.

  - Ale, ale... - skúsila zaprotestovať.

  - Psst! Môžeš teraz ty pre mňa niečo urobiť?! ...ak ťa smiem poprosiť, nespomínaj ma. Je to pre mňa veľmi dôležité. Nikoho si tu nestretla. Nikoho nevidela, s nikým sa nezhovárala. Dobre? Ďakujem. - už šepkal tichšie a tichšie, ale o to naliehavejšie.

   Cítil, že je tesne pri nej. Predsa len zacítil vôňu. Len si narýchlo nevedel spomenúť, čo je to zač.

  - A ...keď si už z toho gympla, nepoznáš náhodou dievča, čo sa volá...Belle? Pod mostom som raz našiel jej knižku. Možno jej ju niekedy vrátim... ak budem mať príležitosť. - cúval a smutne sa usmieval, ani sám netušil prečo. Bolo mu skrátka niečoho ľúto. Nie, nebolo. To sklamanie, keby ho zazrela a nezodpovedal by tomu jej idolu, by narušilo jeho ego.

  Naprázdno zalapkala ústami natočená jeho smerom. Nechápala poslednej vete. On vie, ako sa volá? Robí si z nej žarty?! Kto to je?! Odkiaľ ju pozná? Pozná ju vôbec?! Kto je ten záhadný muž?! Počula, ako odchádza opačne, než sa blížili svetielka a zintenzívnievali hlasy. Po chvíli sa však zažalo aj na druhej strane.

  Má mobil! Oklamal ju! V záblesku z mobilu však videla len čiernu siluetu muža ešte chvíľku sa dívajúceho jej smerom a náhle miznúceho v bočnej chodbe.

  Iba čierna silueta. Priveľmi totožná so všetkými mužmi sveta a predsa...

  - Vidíme niečo! Podávam hlásenie... Tam vpredu ...asi dvadsať metrov...To bude zrejme ona! Ponáhľajte sa, našli sme ju! ...

OUAT - PRVÁ - 26. kapitola FF

OUAT

26. kapitola

Prvá

Mediátor...

        Auto ani neškrtlo. Takmer si pretočil zápästie, mykal nervózne kľúčikmi, ale nič. Do toho navyše zabzučal konečne prebudený mobil.

   - Počúvam! - vyjadril svoje rozhorčenie a bezmocnosť v jedinom slove.

   - Ty si sa ale riadne zmenil, starec. Poslušný si síce býval vždy, ale nikdy si ma nepočúvol. Dúfam, že aspoň dnes bude výnimkou. Je to dôležité...- zasmialo sa a na sklonku vety zas zvážnelo na druhej strane.

   - Emma?! - nálada mu trochu stúpla. A zas sklapla.

  - Nemám veľa času, ale nepáči sa mi to. To, čo ťa nútia robiť a viem, že úlohu, ako ostatne vždy, plníš do bodky, ale... maj sa na pozore Robo, niečo mi tam nehrá. –

  Stará dobrá Emma. Starostlivo ho pošle do prdele.

  - Vieš zlatko, aj by som bol strašne rád niekde v pokoji na ropnej plošine v Nórsku, zarábal ťažké tisíce, mal omrznutý nos aj uši a bol vytantrený od mínus sedemnásť skôr, ako sa k nemu vôbec na hajzli dostanem. Emma, vyklop, čo vieš a skús mi dobyť batériu, lebo som tu stvrdol na štácii, skapalo mi auto, mám sakra problém ako sa dostať domkov do pelieška a nemám chuť sa tu doťahovať so zradkyňou, čo ma  nechala v štichu! Kto ma to len do tohto tu navliekol, há?! - prebudili sa v ňom spomienky.

   - Nevyšiluj. Skrátka si len daj pozor. Niekto ťa potrebuje dostať naostro, nielen cez prípad. To je všetko. A aj ty mi chýbaš, papľuh jeden nevychovaný.  -  zacmukal mobilný bozk a aparát stíchol.

  Okolo preletelo niekoľko húkačiek. Rôznorodého razenia. O chvíľu ďalšie. Nejaký veľký záťah.

  Žeby už dnes? Nedostal presné pokyny, ale je možné, že o tomto čase mal trčať ešte v tej sprepadenej diere a čakať, kým si po neho neprídu. Už na to čaká večnosť. Vždy sa niečo poserie. Dnes jeho milované autíčko. Keby aj chcel cúvnuť, nemôže. Aká irónia.

   Jedovito buchol po volante. Vytrhol kľúče zo zapaľovania, pritreskol dvere. Nech už to má  teda za sebou! Ale nech si píšu, že tentokrát bude klásť odpor, nech ho to aj stojí zopár modrín. Niekde sa musí vytrieskať z bezmocnosti.

  V nádejou čakala na zázračný pásik.

  Dočkala sa. Telo sa jej roztriaslo. Pozviechala sa zo zeme, cítila, že všetok odev má celkom vlhký, ruky, nohy stuhnuté, žalúdok ako sušenú slivku. Rozmokvané ranky doteraz utužené šokom sa tiež začínali ozývať. Ale pásik rovná sa nádej. Tam hore zas niekto je.

  - Haló! Tu som! Haló, počujete ma?! -

    Strhol sa. Hlasy? Takto rýchlo? Asi majú lepší vozový park, ako si pôvodne myslel. Natočil sa smerom k dverám, ktorými sem zostúpil, ale tam bolo ticho. Len nočný vzduch, čo sem s ním vošiel sa pomaly miešal s puchom miestnej stariny.

  - Halóóó! ...som tu, dolu! Prosííím! Počujete ma?! – vrieskala, čo je sily stačili. Pásik nad hlavou sa jej porozdeľoval na niekoľko menších.

  Stál na drevenom masívnom poklope a naozaj sa mu nemarilo. Zdola počuť hlas. Nie sú to ukecané páriace sa potkany. Lenže on tu nemôže ziapať. Je tu v móde inkognito. Toto je tajná skrýša. Kvokol si a mocne zabúchal na jednu z lát.

  Počula dunivé klopkanie. Je tam niekto. Počuje ju. Priložila skrehnuté dlane na ústa a skúsila len nejakú dlhé slabiky. Niečo ako héééj, éééj, tu sóóóm!

  Je tam niekto. Volá. Pošmátral po drevených latách, ale nikde nič, za čo by sa dala zátka do  podpalubia potiahnuť a zdvihnúť. Zrejme to urvali, alebo to zhnilo. Treba nejaké pádlo. Tyč, kus železa. Niečo sa tu našlo, ale dlhodobo zabednený otvor ani necukol. Tak znova. Nič.

  Čo teraz? Nemôže sem zavolať pomoc, toto je tajná skrýša. Niekoľkomesačná práca kolegov by vyšla úplne navnivoč a to ešte ani poriadne nezačala. Čo teraz?

  Jednoznačné riešenie. Ak tam dolu niekto je a potrebuje pomoc, musí ho skúsiť zachrániť sám. Pomáhať a chrániť.

  Poobzeral sa a našiel nôž. Chvíľu s ním baštrngoval, skúšal čistiť nánosmi prachu znefunkčnené medzery, potom to skúsi vypáčiť zas.

  Počula šramot aj buchot. To je dobré znamenie. Tam hore sa niečo deje. Automaticky ustúpila dozadu a čakala, kedy sa otvorí brána do neba, spustí sa rebrík a statní namakaní záchranári, hore bez, ako bývajú so šteniatkami nafotení v tých hasičských kalendároch,  si po ňu prídu. Skúsila si uhladiť vlasy, ale momentálne si aj tak žili vlastným životom. Cítila pod prstami, že od vlhka sa zvlnili. Aspoň tvár keby si mala čím pretrieť. Iste je zaškrataná ako malé decko.

  Zázrak. Pásik sa zmenil na pás. Síce iba taký akýsi rozstrapkaný a niekoľko centimetrový, ale vyzeralo to nádejne.

  Prehra. Nič viac ako pár centimetrov vydlabať nedokázal. To je trapas.

  - Je tam niekto? – skúsil zakričať do štrbiny, ale hneď skontroloval, či sa to príliš neozýva.

  - Ja som tu. Dolu! ... a stratila som sa tu. Teda stratila som sa niekde inde a... prosím, vytiahnite ma odtiaľto! – stala si na špičky a stuhla od vzrušenia, že záchrana sa blíži.

  Polovici jej prehovoru nerozumel, ale rozoznal ženský hlas. Dolu je baba. O to viac by sa mal snažiť ju zachrániť. Mozog mu začínal prehodnocovať, či radšej nepotopí prípad.

  Robo, z tohto tu by si mal vyjsť ako outsider, nie hrdina, ktorý bude v miestnom plátku a možno aj v telke a už nikdy nebude môcť robiť v utajení.

  Robo! Predsa ju tam nenecháš?! Alebo...?!

  Tak a znova! Prípad, neprípad. Ak sa mu podarí ju odtiaľ vytiahnuť samému a nenápadne vyhodiť na ulicu a pekne poprosiť, aby mlčala, z hrdinu sa ešte dá vyvliecť.

  Pokračuje sa v páčení.

  Poriadne sa zaprel, drevo sa ešte hodnú chvíľu priečilo. Nevzdá to predsa...

  Práásk! Ozvalo sa, keď to už takmer vzdával. Jedna z dosiek povolila, po obvode sa ukázali väčšie medzery.

  Práásk! Ozvalo sa však aj zvrchu. Toto nevyzerá na policajný zásah. Ten má iné pravidlá, preblesklo mu hlavou. Ostatné už bolo horúčkovité. Pokúšal sa čo najrýchlejšie pohnúť s tým sprostým deklom. Ešte jedna doska...aspoň...keby...poddala! Poddala!

  V poslednej chvíli  prestrčil nohy cez medzeru a pretiahol sa ňou. Obraz, s olúpanou maľbou buchol dolu, prikryl vytvorenú medzeru a naň zrejme popadali aj ďalšie veci, ktoré svojím pádom strhol.

  Vedľa nej dopadlo čosi veľké a hore sa zas zhaslo.

  Čosi veľké sa začínalo zviechavať.

  Cúvla.

  - Hej, ste tu?! – spýtal sa ubolene.

  Váhala, či odpovedať. Zhora sa však začínali ozývať ďalšie zvuky. Buchot, dupot, krik. Hlasy. A nezneli veľmi záchranársky. Výstrel? Výstrel! Zintenzívnený dupot. Väčší krik.

  Nejako ju vyňuchal, chňapol po nej.

  - Bežme! - zavelil.

  Poslúchla.

OUAT - PRVÁ - 25. kapitola FF

OUAT

25. kapitola

Prvá

Nonpersonálne oddelenie...

        Obzeral sa po priestore osvetlenom nechránenou žiarovkou visiacou zo stropu na dvadsaťcentrimetrovom kábli. Jeho zvyšky čudne ukotvené skobami po celom strope vytvárali imitáciu nervových zakončení. Tieto však nikde nekončili, nikde nezačínali. Napájali jednu jedinú stovku žiarovku. Tá nemala šancu vysvietiť celú miestnosť a sústredila sa iba na stôl s harampádím. Len tipoval, čo všetko je ešte popri stenách v starých zaprášených sekretároch a stohoch škatúľ naukladaných jedna na druhú pokiaľ to vydalo.

  Aj by si na to posvietil, ale mobil zas raz nevykazoval známky života. Nedostatok signálu ešte chápal a chápal aj zvyšok. Kúpil pokútne lacnú šunku. Bude o holom chlebe.

  Zastokol ho do zadného vrecka a obzrel sa aspoň, kam by sa vyvalil, kým si poňho prídu. Nič tu nezodpovedalo pohodliu, na aké bol zvyknutý v práci. Starý dobrý Katrynin gauč s legendami. Kopol do najbližšej stoličky, ustála to, tak ju obsadil.

  Aj by si poklopkával po stole, ale toľká vrstva prachu ho odrádzala a to nebol ani fajnový. Pripomenulo mu to čakanie na Godota. Netuší na čo čaká, na koho čaká, dokonca ani prečo ho tu načapajú a budú vyšetrovať. To všetko kvôli autentickosti. Čím menej bude vedieť, tým viac nemusí hrať. Dostal indície a plnil ich. Prenášanie škatúľ v určenom čase. Raz sem, potom do auta, povoziť po meste a stále dookola. Už pár týždňov. Táto improvizovaná hra na mačku a myš ho prestávala baviť. Ho nikdy nebavila a teraz, keď sa v nej začínal strácať, už vôbec nie. Doniesol sem aj dnes zopár škatúľ, strávi tu nejaký čas, vždy podľa manuálu, ktorý prišiel. Posedí, pohovie, pozamýšľa sa nad nesmrteľnosťou chrústov a bude mať na pár dní pauzu od tohto nechutného priestoru. Prestávku na trávenie času v inom nechutnom. Vivat Králičia nora.

  Chvíľu mal aj nutkanie presliediť to tu, prípadne čiastočne upratať, upraviť si na obraz svoj, ale ak to má byť nejaké drogové hniezdočko, asi by nebolo vhodné, ak by ich tu čakal v tapacírovanom kresle pod lampou s knižkou v ruke a okuliarmi na špičke nosa.

  So Zelenou sa o tom nebavili, ale neuniklo mu, že sa ho trochu stráni. Cez to ticho, akoby mu chcela niečo povedať. Malo to niečo znamenať?! Možno je len zbytočne paranoidný. Ako vždy. Spomenul si, keď ako sopliak pritiahol v noci k sestre do izby a zobudil ju so životne dôležitou otázkou, kvôli ktorej nemohol zaspať: „Ronia, Ronia, na stupnici od jedna po nemocnicu, aké je zlé, že som zjedol tú nálepku na jablku?!“ Bolo to vážne. Vždy to je vážne. Ronia ho vtedy ešte vedela pochopiť. Dnes? Ten posledný rozhovor v nej nechal kopu otvorených rán. Mrzelo ho to. Za seba, za ňu aj za malého Robka.

  Mohli by sem vpáliť už dnes, ak sa to bude ťahať do leta, skape tu od hnusného, nevetraného ovzdušia, alebo získa nejakú alergiu na prach a roztoče, ako ten malý.

  Koľko im s Roniou trvalo odstrániť mu postupne nenápadne z dosahu všetky plyšové potvory. Vraj nestačí pokrútiť ich pravidelne v práčke. Rozprávky, ako idú do sveta a neskôr sa vrátia im už neveril, ale márne vykrúcal malé zaslintané ústočká, nikoho z huňatých kamarátov nezachránil.

  A kto zachráni jeho? Na konci. Ktovie? Skompromitovať sa nie je ťažké, žiť v tom nebude ťažké, ale čo potom?! Bude sa dať vôbec vrátiť?  Kam?!

   Pomrvila ústami a pocítila kamienky. Alebo piesok. Alebo piesok s kamienkami. A slinami a možno je to aj krv. Presne takúto chuť to malo, keď jej trhali zub a narýchlo vypľutá gáza nevstrebala všetok protest zubárskymi kliešťami napadnutých ďasien.

  Leží dolu tvárou, to nie je dvakrát pohodlné. Pokúsila sa zaprieť sa o dlane, ale zaboleli. Skúsila sa zmotať  inak. Stuhnuté telo zaprotestovalo a nasadilo do boja proti hýbaniu sa aj bolesť a husiu kožu. V nepreniknuteľnej tme jej začínalo svitať.

- Halóóó! Je tu niekto?! Haló! Tu som! – skúsila, ale vrátila sa jej len dutá ozvena.

  Je to na tebe, Belle. Vstaň a pomôž si. Ruby sa na teba vybodla, Gaston je... ktovie kde je mu koniec. Je jasné, že si tu sama, dlho a otec ťa prichlomaždí, ak do večere nebudeš doma.

    Posledné, čo si pamätala, boli dvere. Búchala, zapierala sa, aj sa jej zdá, že sa jej ich podarilo otvoriť, neštandardne, ale, ale...kde to potom je?! A kde sú tie dvere? Dvere predsa viedli na chodbu v suteréne a tá do vestibulu gympla a odtiaľ lietačky von, na vzduch.

   Prečo je stále v podzemí a navyše... pošmátrala nohami po spodku, pocítila štrk. Školník mal svoje priestory vyzametané. Zaprášené, ale na dne tam bol betón. Zohla sa. Studené, mokré, kamienky, blato, sliz. Fúj! Trhla sa a urobila krok späť. Chrbtom zaprela o stenu. Opatrne sa jej dotkla. To isté. Studené, mokré, slizké, hrbaté. Zrejme bude v nejakej inej časti pivnice, než spolu s Ruby spoločne cez prestávky okupovali.

  Ale kde?! Pokoj, Belle. Skús ísť na to s rozumom.

  Jediné, čo ju však napadlo,  bolo odlepiť sa od steny a kladúc šľapu pred šľapu posúvať sa vpred, kým špička tenisky nenarazila zas do steny. A späť. Šľapa pred šľapu. Stena.

  - Asi desať. Ak mám nohy tridsaťosmičky, to bude...to bude necelé dva metre. Alebo dva metre aj čosi. Chodba! - strhla sa a skúsila dvihnúť ruky nad hlavu. K stropu nedosiahla, ale mala pocit, že ho cíti. Hore bolo chladnejšie. Všade bolo chladno!

  Školník nemal chodby. Boli to len tri štvorcové miestnosti navzájom prepojené dverami. Chodba? Som v nejakej chodbe? Chodby mávajú dva konce. Treba nájsť ten, ktorým sem vpadla. Doslova a do písmena.

  Šmátranie však neviedlo späť k dverám. Teda viedlo, ale ležali na zemi. Miesto, odkiaľ vypadli z pántov, tam však nebolo. A malo by byť. Musí tu byť diera, v diere pánty a v tých by mali chýbať dvere, čo sa váľajú po zemi... Došľaka, došľaka, došľaka! V tme sa orientovalo viac ako ťažko. Dobre, plán „B“. Ak pôjdem popri stene, dostanem sa k jednému z východov, do ktorých, či z ktorých chodba ide. Ide sa...

  Mala pocit, že ide dlho. Nekonečne dlho sa podkýnala na kameňoch, kamienkoch a tehlách, brušká prstov mala už zodraté, čo sa snažila aspoň nestratiť bočnú stenu. Občas aj natrafila na niečo, čo vyzeralo ako dvere, ale búchanie na to ju zbytočne oberalo o sily. Vždy bez odozvy.

  Ak je v podzemí pod mestom, toto sú pivničné priestory. Ktovie, či sú vôbec využívané. Keby aj hej, koľkokrát za deň ide človek do pivnice? Koľkokrát za noc, ktorá už možno aj je? Preboha, noc! Toto neskončí prizabitím... Nemá ani poňatia o čase. Sprosté pivnice! Koľkokrát za týždeň, za rok taký normálny človek páchne do pivnice?! Kedy bola ona sama v pivnici? Naposledy na základke, tak v treťom ročníku na prvom stupni, pozrieť sa, či jej niekto nevrátil ukradnutú ružovú kolobežku. Zanevrela na všetky pivnice sveta. Karma je očividne zdarma.

  - Héééj! Počuje ma niektoóó?! -

  Bože, to je také trápne. Navyše sa jej chce cikať. A je hladná. Aj smädná. Zrýchliť krok nepomáhalo. Len čo párkrát spadla a pridala  poškriabaným rukám nové čmuhy. Už vidí Ruby, keď ju zbadá: „A teba čo pretiahli skartovačkou, moja?!“

  Ruby by nepanikárila. Ruby by si vedela poradiť. Ruby ťa podrazila, zabudla si?!

  Dávno. Čo by dala za to, aby sa tu zjavila jej ryšavá hriva a sarkastické poznámky.

  Kde je Ruby? Kde som ja? Budem sa vedieť vrátiť?! Kam?!

  Ticho preťal šramot. Zaregistroval ho, ale ignoroval. Potkany, myši, možno aj nejaká odrastenejšia edícia  pavúkov. „Nech brouka žít!“  On si nebude všímať ich, ony jeho. Aspoň dúfa.

  Všetkých dinosaurov v mobile už pochytal. Guľočkovému hadovi dal nažrať. Diamanty vyzbierané. Jediné, čo sa tu chytiť dá. Predpotopné hry. A ešte vlka. Asi by si mal skúsiť nájsť kreatívnejšiu zábavku. Ak bude stále sedieť, nachladne, chytia ho kríže alebo iné radosti budúceho dôchodkového veku. Tak o nejakých štyridsať rôčkov možno. Založil ruky a popraskal hánkami.

  - Tak s čím začneme?! -  spýtal sa sám seba a inventáru rárohov okolo.

 Odpovedal mu zvírený kúdol chuchvalcového prachu.  Striasol chuť si tu trošku upratať. Skôr prelabzuje tie škatule. Načiahol sa za prvou z nich, poťažkal, otvoril, odložil. Škatule v škatuliach. Aké zmysluplné. Zramoval a preskladal celý štós. Stáli na drevenom poklope, ale nezaujímal ho. Skôr nejaký starý obraz opretý o stenu. Možno je vzácny a ak by ho strelil, zarobká si aj mimo službu. Akú službu, kámo? Si dávno mimo nej. Pošúchal vrstvu maľby tesne pri ráme. Ak by aj bol vzácny, je úplne zničený. Lupienky farby opadávali ako miniatúrne lístky nejakého vyschnutého kríka. Ani nebolo poznať, čo maliar pôvodne stvárnil.

  Napriek tme mala pocit, že sa jej iskrí pred očami. Mozog akoby si pamätal čosi a vytváral z toho kalejdoskopové čmuhy rôznej intenzity a dokonca aj farby. A predsa.

  Tam v diaľke je niečo, čo nie je za zatvorenými očami. Je to hore. Je to akýsi pásik.

  V hlave pobehla, ale normálne skôr spomalila a opatrne sa približovala k čiarke nad úrovňou očí. Svetlo. To je svetlo. Ide zhora. V uzučkom prúžku akoby zazrela poletovať čiastočky. Prach. Prúžok bol však privysoko. Tam nedočiahne. Zohla sa, zodvihla za hrsť štrku z podlahy a vyhodila dovrchu. Zbytočná námaha. Vyleteli tak sotva meter nad ňu a v spätnom chode ju úplne  zasypali. Mala plné vlasy mokrého piesku. Znechutene ich striasala.

  - Doriti! Doriti! Doriti! - nadávala, poskakujúc splašene, čo všetko v tom piesku možno žije a teraz si z jej vláskov stavia hniezda pre ďalšie generácie.

  Ustrnul. Tie zvuky. Prichádzali zdola.
  Jasné! Urobil dva kroky späť, nahol sa nižšie a obzrel si starý drevený poklop, na ktorom donedávna stáli škatule a teraz on, kým obdivoval neexistujúci obraz.  Niekoľko podlažné priestory. Ak toto na zemi je skutočne poklop, pod ním sú možno ďalšie pivnice. A v nich ďalšie potkany, myši a prerastené pavúky. Na dnešok stačilo. Pohol sa smerom k dverám a šťukol vypínačom. V pivnici zostala tma.

   Pozrela sa smerom k stropu, pásik zmizol. Zostala len tma.

  - Doriti! -

  Zazdalo sa mu to? Akýsi čudný huhlavý zvuk, alebo... Páriace sa potkany?
  Šťukol vypínačom. Budiž svetlo.
 Pohľad zameral smerom do rohu. Takto zdiaľky sa napriek šeru okupujúcemu priestor v spola olúpanej maľbe na odhalenom obraze zaskveli dve pokrútené nahé postavy. Zrejme niečo z gréckej erotickej mytológie. Potkany či nadržaní polobohovia. Nie, nechce sa pozerať na nijaké párenie sa! Šťuk a zase tma. Buchol dverami.

  Svetlo?! Svetlo!

  A zase tma!

  Došlo jej. Tam hore nie je vonkajšok, ten sa nedá vypnúť a zas zapnúť. Tam hore je ďalšia pivnica! Alebo možno obytný priestor, skrátka tam hore niečo je!  Tak to preto našla dvere, ktorými vpadla do chodby, ale nie dieru, z ktorej spolu vypadli. Zrejme sa prepadla aj s nimi o poschodie nižšie. Fíha, niekoľkoposchodové pivnice! Nie, nie, nie! Belle. Žiadne sny o dobrodružstve! Je ti zima, si hladná, smädná a chce sa ti cikať! Ak tam nad tebou je pivnica, práve v nej niekto bol! Svietil! Už nesvieti! Odišiel! Možno je ešte tam! Belle, Belle! Krič, dievča!

  - Héééj! Ste taáám? Ja som tuúú! Héééj! -

  Ticho. Nikto jej už neodpovedal. Ani prúžok sa viac neobjavil. 

OUAT - PRVÁ - 24. kapitola FF

OUAT

24. kapitola

Prvá

Chuchvalce...

        Nevšimla si, kedy babka vstúpila do jej kráľovstva. A medzitým babka zabudla, kvôli čomu prišla. V mysli, po zhliadnutí stavu detskej izby, automaticky  začala koncipovať prednášku na motívy próz z minulého storočia o povinnostiach mladých dievčat a  primárnej funkcii zmetáka v ich biednom pätnásťročnom živote, ale spomenúc si na ozaj naliehavý hlas pána Frencha v telefóne, rozhodla sa upratovací manifest svojej vnučke nalepiť na dvere, alebo rovno cez hubu až neskôr. Ale jedna facka asi aj tak nebude stačiť, aby ňou obnovila továrenské nastavenia.

   - Ako vidím, Belle u nás dnes nie je. -

  Ruby si vytiahla jedno zo slúchadiel z ucha a zagánila.

   - A prečo by byť mala?! Tú šajbu zo sloviny som si už predsa dávno opravila. -

   - Volal jej otec. Nebola ešte doma. Prečo mám pocit, že ty o tom niečo vieš? – zaútočila ešte za horúca, aby si Ruby pri prevracaní očí nemusela vidieť až mozog.

  - Nemám tucha, kde sa motá. Trošku sme sa v škole nepohodli, nešla ma ani vyprevadiť na zastávku. Možno je niekde s babami. - prevalila sa späť na brucho, zlomila nohy v kolenách a prekrížila si ich na znak uzatvorenia dialógu.

  - Možno by si to mohla zistiť, čo ty na to?! – znervóznela babka, predstaviac si chudáka spoteného Moa, ako sa škrabká na pivnom bruchu a dúfa, že Bellinka každú chvíľu zabúcha na dvere a svoje trápne vyvolávanie babičke už nikdy v živote nebude musieť zopakovať.  Ruby, tak nehodnú kamošku jeho dokonalej dcéry,  nechcel už v živote vidieť ani počuť. Lenže vesmír sa nie vždy stotožňuje s takýmito ideami.

Volal už trikrát.  

V polhodinových intervaloch.

  Neochotne sa zvila do polosedu, vypla hudbu a na babkino počudovanie, poslušne skúšala vytáčať kamky. Vytočila všetky. Doslovne. Mračila sa na mobil.

  - Čo ste vyviedli?! - dešifrovala babka s presnosťou ostreľovača vnučkine myšlienkové pochody. Trafila do čierneho.

   - Vlastne som to trochu zavinila ja. Prepáč, babi, musím ísť von...a musím niečo súrne vybaviť. Dúfam, že nebudeš robiť prieky, fakt je to dôležité! - prehrabávala sa medzi šatami, nahodila bundu, napchala mobil so slúchadlami do vreciek a mizla dolu schodmi.

  - Čo mu mám povedať?! - zatasila ruky vbok babka.

  - ...že ju nájdem, neboj! - ozvalo sa nie veľmi isto.

  Otvoril jej prežúvajúc. Večeral. Z bytu smrdelo pripálené lečo. Trhol tvárou dozadu, poškrabal sa v čiernej brade, dožul.

   - Ahoj, Ruby...čomu môžem vďačiť za tvoju návštevu? Čo nemohlo vyčkať dozajtra, do školy? Alebo na triednickú hodinu? -  habkal zneistený,  vidiac udýchanú jednu zo žiačok pred svojimi dverami.

   - Sorry, pán profesor, ale vďačiť mi asi nebudete. Viete, potrebujem sa okamžite dostať do školy. Hneď teraz. Viete, asi tam zostala...no, zamknutá Belle. - ošívala sa viac ako on, ruky ani nevyťahovala z vreciek bundy, najradšej by sa tam napchala sama a celá.

  Ovial sa párkrát dverami. Načiahol sa po mobile. Zažmurkal na displej. Končia televízne noviny.

  - To ale nie je možné. V škole už teraz nikto nie je. Je zamknutá a zakódovaná. -

  - Ale je! Belle je tam zavretá v kotolni! -

  - Nemožné. Pochop, Ruby, také niečo je nepravdepodobné.  Keby niekto v škole bol, tak sa okamžite spustí alarm a napáli tam mestská polícia. Monitoruje totiž každý pohyb v objekte. - skúšal ju upokojiť, ale videl, že to asi nebude také ľahké. Baba, ktorá prekypovala nielen poprsím, ale aj sebavedomím, sa teraz trasie, ošíva, nie je namaľovaná a je vidno...

  Ruby má strach!

  - Pán profesor, verte mi! Ja vám to neskôr všetko vysvetlím, ale teraz sa fakt potrebujem súrne dostať do školy! Ona tam, viete v tých školníkových katakombách, či čo to tam dolu pod školou školník má, asi zostala zavretá a možno sa aj bojí ísť domov, totiž, viete...-

   - Ruby, čo ste zas vyviedli?! - dvihol autoritatívne hlas, aby získal čas a dal si veci do správnych mozgových chlievikov. 

  Konečne. Vedela, že mu môže dôverovať. Okamžite spoznal, že ide o prúser. Je zodpovedný a pôjde s ňou do školy. Ide o jeho žiačku. On  všetko vyrieši a možno aj ututlá a nebude to rozmazávať ako babka, pán French alebo riaditeľka. Alebo všetci traja dohromady ako choré vrany.

   - Pokojne mi nacapte aj dvojku zo správania, len už poďme do tej školy, prosím! -

  Zamyslel sa. Ak aj policajti sú napojení na objekt školy, pravdepodobne nemajú v hľadáčiku dajaké sprosté, takmer nevyužívané pivničné priestory. Tam kamery nainštalované nebudú. Asi. Asi celkom určite.

  - Ideme!  A čo ste tam vy dve robili?! Čo vás to vôbec napadlo ?! - stŕhal z háčika bundu a nazúval si chvatom topánky.

  - Ja som vedela, že vy ma v tom nenecháte!...že tam nenecháte Belle! Odomkneme ju vypustíme a vymyslíme niečo, čomu jej tatko uverí. Akože sme niečo nacvičovali alebo tak... - takmer ho potiahla za rukáv, aby si pohol.

  - Je mi  ľúto Ruby, ale ja prístup do školy nemám. To iba školník, ale ten je na dovolenke, pani riaditeľka alebo policajti. V každom prípade, ak chceme do školy, musíme posledných dvoch upovedomiť. -

   - No, doriti! -

  Ani ju nekarhal za slovník.

  - Tak von s tým. Čo sa deje? Ako to, že Belle, práve Belle, spravila takú vec, že sa zatajila v škole na noc?! -

  - To je trochu inak, - namiesto aby aspoň trošku pokorne sklopila viečka, zažmurkala s naivnou prostotou a odvážne sa mu zadívala do očí. Je to fešák. Fešáci nebývajú dvakrát chápaví, ale pokiaľ ide o veci lásky, tak možno... tak von s pravdou. - Chcela som jej a Gastonovi zabezpečiť nezabudnuteľné rande. Tam by ich nikto nerušil a... no, robiť to prvýkrát na karimatke nie je asi výhra, ale pripravili sme to tam fakt super. Sviečky, tie karimatky.... Vlastne len sviečky a tie dve karimatky. Jedna by na tých rúrach tlačila, všakže... -  vybavovala si obrázok z Al Inclusive päťhviezdičkového hotela s lupeňmi ruží a uterákmi v tvare labutí alebo inej hávede na mega vodnej posteli alebo na karimatkách na rúrach. 

  - Ty mi chceš povedať, že Belle s takýmto niečím súhlasila?!- skúsil si aj Hook hodiť flashback do tých časov, keď sa s nedoliečeným akné pokúšal odpaňňovať nejaké spolužiačky. Ale do čítačky mu prišli skôr školské výlety, plesy alebo niečo normálnejšie ako sú pivnice s inventárom kanalizačného potrubia.

    - Jasné, že nie!  Je to predsa Belle. Nachystala som to ja a vedel o tom Gaston. Pre Belle to malo byť prekvapčo. Lenže sa všetko akosik posralo. Najskôr nás tam načapala  Cora, mňa vyvliekla k riaditeľke, ale nebola tam. – uškrnula sa spokojne, že prvé kolo dvojky zo správania má vo vrecku. - Gastona som potom videla totálne vyštengrovaného utekať na autobus a Belle... Belle odvtedy nikto nevidel. Myslím si, že zostala tam dolu. -

  - Belle? Belle má rozum! Iste je už doma. - skúsil Hookovi odpadnúť kameň zo srdca, ale trafil nohu.

  - To ťažko... Belle je buchnutá do Gastonka, šla tam po vyučku, ale...ale prišla trošku skôr... a ... načapala ma s ním. Ale my sme sa iba bozkávali, fakt, iba bozky, nič viac... – zaklamala nevierohodne. - ... a doma je len naštartovaný pán French a furt vyvoláva mojej babke. Belle neprišla domov. Nikde nie je. Volala som všetkým. Ona... bude asi fakt v tých katakombách. A trucuje.  - zúfalo pozrela triednemu do očí.

  - Ruby?! Veď si jej najlepšia kamarátka?! – neuznanlivo pokrútil záporne hlavou prekvapený muž v čiernom.

  - Ja viem. Je to celé moja chyba. Asi je na mňa nasratá, ale ja jej odpúšťam. Len mi ju pomôžte nájsť. Teda vyslobodiť. Viete, aká je tam zima?! -

  Hook vytiahol mobil.

  - Pani riaditeľka? Dobrý večer... -

  Druhé kolo dvojky zo správania odzvonené.

  Všade bola iba tma. Svietili si baterkami, lebo zvyšok osvetlenia to po odkódovaní s blikaním vzdal tiež. Polícia niečo riešila s výpadkom systému. Posratá stará elektrika, alebo také niečo. 

  Darmo volali. Nikto sa neozýval. Ruby netušila, či je to zle, alebo ešte horšie.

  Voľačo sa jej ale nezdalo. Potiahla Hooka zas za rukáv.

  - Je tu nejaký bordel. -

  -  Áno, je tu neporiadok, ale aj preto je tu nápis na celé dvere, že je sem nezamestnaným vstup prísne zakázaný! Ako vás mohlo napadnúť sem vôbec vstúpiť? Neviete čítať, nemali ste školenie BOZP?! Kto je za toto zodpovedný?! - zadupľovala všadeprítomná riaditeľka, ukazujúc na tabuľku dvadsať krát dvadsať centimetrov s doškriabaným povrchom a Hooka. 

  - Nie, nie, viete, tieto popadané stoličky tu neboli a... tamtá stena...tam tá vzadu... zas bola...- zhrozene pozrela na miesto osvetlené prudkým svetlom z mobilu, kde...naozaj nebola stena, len obrovská diera.

  - Je nám ľúto, pani riaditeľka, ale nevyzerá to, že by tam niekto bol. Tá čiastočne asanovaná stena iba odkryla ďalšie podzemné priestory. Celé mesto je vraj nimi podpivničené, ale nevieme, o čo ide. Potrebovali by sme mapy podzemia a viac ľudí. Netušíme v akom je to tam stave ani ako by to mohlo byť nebezpečné... - snažil sa SBSkár vysvetliť, že tu jeho kompetencie končia a je potrebné povolať iné zložky. A hodiť im to na krky. Hasiči, polícia a...dúfajme, že nie aj pohotovosť budú celí happy z nočnej služby. 

  Ruby stále nechápavo zízala na obrovskú dieru v stene. Koľkokrát snívali, že tu nájdu skutočné katakomby s tajnými chodbami a pokladmi a všetko spolu preskúmajú. Aké to bude dobrodružné a tajomné a vôbec...

  - Ako mi to mohla urobiť?! - zašepkalo dievča.

  - Ruby musíš byť silná. Viem, že ťa to trápi, ale mi tvoju kamarátku nájdeme. - skúsil ju Hook potľapkať po ramene. Zhodila mu z neho ruku.

  - Ako mi to mohla urobiť?! Ona šla sama a na mňa sa vykašlala! Toto jej teda nikdy nezabudnem! - zakričala do tmy diery a vyzerala, akoby strčila prst do zásuvky a dostala krásnych 220V.