RUMBELLE - Rozmrvené - 7. kapitola

Rozmrvené

7. kapitola

        Česť a úprimnosť alebo...? To je otázka!

  Stál pred vchodom opretý o veraje a namiesto rozumu v hrsti, alebo aspoň onej šašovskej lebky v dlani pred zvedavým sosákom, vo vlastnej lebeni obalenej ešte živou kožou aj zas pár mesiacov nepodstrihnutými, polodlhými vlasmi, snoval konšpiračné teórie na večnú tému byť či nebyť, ale po svojom. Povedať jej, že vie, že si volávajú... a čo? Bude na rozpakoch? Bude smutná? Nahnevaná? Smutná aj nahnevaná? Aj na rozpakoch? Potrebuje ju takúto? Nepovedať nič o tom, že vie o telefonátoch ...s NÍM! Bude smutný, nahnevaný, na rozpakoch, jedovatý, odporný... Potrebuje ho takéhoto?! Na hrobára minulosti sú to stále priživé spomienky. Kopať! Kopať! Nakopať! Len v žiadnom prípade viac nevykopávať. Ale...

   Prečo česť a úprimnosť zrazu chce nahradiť akousi formou transparentnosti? To je vraj teraz náramne moderné. On nič, on muzikant, ale táto skladba ho irituje! Neznáša faloš...

  - Nemohol by si mi trochu... pomôcť? - zakričala so smiechom, vyšľahaná nielen podvečerným vetríkom, ale hlavne bielizňou, čo si zrejme myslela, že je čas sa trochu s touto tu guľkou pohrať.

   Zakýval záporne hlavou.

   - To určite. Aby som prišiel o zábavnú reláciu? Pobyt na čerstvom vzduchu si si vybrala sama, srdiečko, ja by som to bol večer vyzbieral. -

  - Hej, po celej záhrade ...roznosené! -

  - My máme záhradu?! - zaprovokoval, narážajúc na jej proanglický prístup k akejkoľvek zeleni okolo domu, namiesto úhľadných hriadok so zemiačikmi, mrkvičkou a iným svinstvom, ktorým by prznila jeho klobáskové večere. Aj za to ju miloval.

  - Však si ťa takto môžem nafotiť a púšťať si fotky vždy, keď mi sadne na nos splín, že tu nie si...- odfrnkol z nosa nejaký dotieravý krvilačný hmyz, prekrížil ruky na prsiach a prižmúril viac oči.

  Vyčítavo aj sama potriasla hlavou, kým jej ju nerozstrapatil zas nejaký uterák. Trenky boli na ňu prikrátke. A isté kusy, respektíve miniatúrne krikľavé kúsky, zámerne, veľkým oblúkom obchádzala.

  - Tebe stále niečo sedí na nose. Toľko ťa už poznám. - pleskla kus látky skôr, ako on ju a zarovnala ho cez predlaktie k ostatnému už pozvešiavanému, kým ho trhnutím odštipcovala.

    Neuverila mu, že sa chce iba pozerať. Zas skúmal, zas vymýšľal. Zas mu niečo sedelo na nose. V nose nie. Na upchaté nosy je tu iba ona.

  - Tak daj, čo sa v tvojej bujnej fantázii zrodilo tentokrát?! No?! Ty by si nevyliezol z teplého pelechu dívať sa na svoju ...do úmoru... pracujúcu žienku...- vyzvala ho, stojac už rozkročmo, keby sa bolo treba brániť, nielen ho ustáť.

  Uškrnul sa. Pomykal hlavou do strán, dozadu, kde si ju trepol o veraje a so škrabkaním sa na boľavom mieste, rozháňajúc márne vnútornú neistotu, obsedantné myšlienky a paranoju zo zasadnutia v zasadačke jeho predstáv,  vyložil polopravdu.

  - Predstavoval som si ťa úplne priesvitnú...-

  - To... to...to  akože mám zmiznúť?! - natrčila sklamane pred seba kôpku bielizne a našpúlené pery.

  - Hamuj! Nevieš, čo som chcel povedať. - vykročil pomôcť jej s nákladom.

   Medzitým si musí sakrametnsky dobre premyslieť svoj pojem "transparentnosti" pretavený do debilnej vety, z ktorej vzťahovačne pochopila, že ju tu nebodaj nechce.

  Podobral náklad a chystal sa ju pobozkať, aby svoje nevhodne aplikované sociologické inžinierstvo uviedol na pravú mieru. Cukla a vážne sa mu dívala do očí. Roztiahol pery do úsmevu a spod nálože si ju pritiahol. Nijak zvlášť to úplne blízko nešlo, ale cítil vôňu. Prádla. Cítil dych. Orieškový. Videl rumenec. Prefúklo ju trochu viac, ako malo.

  - Predstavil som si, aké by to bolo, keby si priesvitná. Vieš, taká transparentná, že by som videl všetko, na čo myslíš, čo si praješ, aké sú tvoje túžby...-

  "...doriti, ty si ale kaliber! ...ty vieš ale balamútiť. Nadal mu vnútorný hlas. Správny chlap klame žene iba vtedy, keď pre ňu chystá prekvapenie! Vytiahol ten podrazák niečo ešte z príručky "Gavalier v zácviku", ktorú mal mať naštudovanú už dávno. Mal to v pláne, hneď po zaobrúčkovaní. Nestíha...

  Skoro mu uverila. Keby ho nebola poznala lepšie.

  - Vieš si krásne vymýšľať, len čo je pravda. Ale, ako pozerám, tak sa ti práve vybila svätožiara.-

  Lebo jej došlo.

   - Chceš ma mať pod kontrolou? - zaryla.

  Aká pekná udička. A ryby neberú a neberú! Zabrala!

  - ...jasné! - osvietila ho návnada. - ... teba, naše dieťa. - dostala za každé slovko bozk na jedno z líc. - ... nespustiť vás z očí, chrániť, starať sa...plniť vaše priania... - obšťastňoval suchými perami zvyšok ľadovej tváričky.

  - Netrep. Tak, o čo ide? - skúsila sa odpojiť  zo súsošia, ale nedovolil jej.

  - Fakt ťa chcem! Veľmi ťa chcem! Celú a bezo zvyšku, srdiečko. Nebudem sa o teba deliť s nikým! Nikdy! - díval sa vážne, prevážne, nadávajúc si vnútri do vychcaných hajzlíkov a svedomie dostávalo záchvat mŕtvice a už-už podávalo žiadosť o vyvlastnenie mozgu tohto gaunera a jeho prenechanie na vedecké účely s cieľom vyskúmať, ako môže niekto takto si beztrestne vymýšľať a ešte mu to aj prejde...

   Konečne sa ale usmiala. Konečne pritiahla k nemu a oprela cez mätež látok čelo o čelo.

  - Ty žiarliš na to maličké! - vydedukovala. - Bojíš sa, že keď príde na svet, tak budeš na druhej koľaji. - žmurkla.

  Svedomie nacapilo pár pečiatok a zabalilo to.

  Nestačil sa diviť, akú krásnu rozprávočku, ktorá pasuje do tej jeho, zrazu vymyslela. A ona pokračovala. Aké dojímavé. Aké nežné... Svedomia nemávajú zbrojné pasy. Škoda.

  - Tak to ťa môžem uistiť, že... budeš na druhej koľaji! - vytiahla veci z jeho náručia, obišla ho oblúkom a spravila dva kroky, kým sa otočila zas k nemu. - A ja s malým budeme tá prvá koľaj. A už si videl, aby šli každá inde?! Ani keby si ako chcel!  Ja nikdy nebudem "transparentná", priesvitná, priehľadná ani zmiznutá z tvojho života! - zakopla a ďalej sa už venovala ceste do domu.

  Veď to. Povzdychol. Ani transparentná, ani priehľadná, ani prehľadná... a dôvera sa nebude nahrádzať otvorenosťou. Došľaka! Ale čo ak je čestná a úprimná? Je to skrátka v nej a iná ani nemôže byť. Si naivný? Si dôverčivý? Prečo si nie som tebou istý, Belle?! Budem niekedy?! Slová, slová, slová...ale prečo si s ním stále voláš? Prečo je on stále súčasťou tvojho života? Prečo...

     - Belle a čo to ostatné prádlo?! - zadíval sa na nohavičky.

  Nealova manželka. Povzdychol zas.

  Nealova manželka vyšla z domu. Brala medzi prsty svoju bielizeň, ale bola ešte stále vlhká.

  - Počula som vás. Nehnevajte sa, ale ste ako malý chlapec. A...aby ste vedeli, že som na vašej strane, tak som vás poslúchla. Nafotila som vám ju. Spredu, zboku, z okna...trochu to bolo neostré, ale účel by to malo splniť. - prechádzala od gatiek ku gaťkám a jemu nedochádzalo. - Nafotila a poslala z jej mobilu jemu... - jedny z nich zvesila. - Asi sa začnú diať veci... - žmurkla na hrôzostrašný ksicht, čo vystrúhal a s hrdo dvihnutou hlavou vkráčala späť do domu.

  - Vám nevadí, ako falošne spieva? - prekrútila očami.

  Z pootvorených dvier znelo čosi ako spev. Miluje jej spev! Rozbehol sa a  chcel vykričať pravdu, že to nebol on, že to ona, že...

  A kto ti uverí?!

domiceli

disclaimer: photo by Kathy Lamm