Vianočná rozprávka (repríza)

RUMBELLE IMELO I - IV. časť

...mám taký malý povianočný darček pre verných čitateľov...

...nezaručujem, že sa Vám bude páčiť, navyše je dlhší, než obvykle, ale je pre Vás...

Krásne vianočné sviatky...

domiceli

 ...toto je hlavný hrdina...imelo biele...žartujem...samozrejme, že je to o RUMBELLE ! :-)

 RUMBELLE

Voľné pokračovanie fanfikov

VIANOČNÁ  ROZPRÁVKA

Štvordielovka

Imelo...

     S odporom dvíhal stuhnuté, mokrým snehom zospodu i z bokov polepené čižmy, ťažšie a ťažšie pri každom ďalšom kroku. Mráz štípal ako staré tetky, čo pridlho nevideli svojho synovca a privoľný plášť akéhosi šľachtica, čo v rýchlosti vzal zvrchu najbližšej truhlice, skôr chladil, ako naopak. „Neoplatí sa okrádať chudobných zemanov! Šetria na poriadnych kožušinách na futrá...Bŕŕŕ, kto má potom tú zimu vydržať!“ mrmlal si polohlasom, lebo aj dych zamŕzal a v kvapôčkach srieňa posýpal jeho golier.

  Nepomohlo ani, keď si pričaroval vlnené rukavice. Zachytávali sa o dučalovú palicu, o ktorú sa podopieral, aby sa mu ľahšie zdolávali snehové záveje a cez vytrhané očká dnu ku koži fúkal ľadový vietor a kreslil červené škvrny cez póry.

  Skúsil to aj s líškou okolo krku a baranicou, ale takto obalenému šlo sa mu ešte horšie. Pripadal si ako nemotorný vyžratý kocúr, ktorému by najlepšie bolo doma pri peci. V teple, s plnými nozdrami vône štedrej večere.

  Lenže doma to nevoňalo ničím. Už celé roky ignoroval Vianoce, ale...

  ...nedávno dočítal stať z akejsi prastarej knihy abatiše Hildegardy z „ktovieodkiaľ“, tie nemecké názvy sa mu bridili viac, ako šlichta, čo si bol schopný sám navariť k večeri a tam stálo siahodlhé pojednanie o účinkoch akéhosi imela. Liečivých, prospešných, ale hlavne...čarovných, obsahujúcich túto moc najintenzívnejšie práve v deň Vianoc!

  Doplniac vedomosťami zo starobylých záznamov Keltov, ktoré bol náhodou získal a rozlúštil, bolo nutné odrezať ho z materského stromu kosákom zo zlata.

  A navyše, ak z jeho konárika vyrobíte hrot šípu, získate najmocnejšiu zbraň, proti ktorej sú bezmocní aj obľúbení Bohovia. Aspoň severský Balder, hoci mu matka Frigga zabezpečila nesmrteľnosť od všetkých živlov, padol šípkou do srdca z rúk vlastného brata vyrobenou práve z imela...Tie slizké, lepkavé biele bobule, na ktoré dedinčania chytajú dotieravý hmyz  a vyrábajú z nich lepidlo, sú vraj Friggine slzy...Čo tam po nej...

  Miestny kováč síce vyvalil oči na hrudu, čo mu doniesol s čudnou žiadosťou a dodnes sa mu nenapratali do očných jamiek, ale kosák z čistého zlata vyrobil. Aj keď bol podľa neho nanič, mäkký a ohybný, lebo zlato nie je súce na robotu...Bral to len ako výtržnosť pána...Pána, z ktorého šiel strach.

  Kosák sa mu hompáľal na boku a hlavou mu prebiehali celé traktáty, na čo všetko Imelo využije, použije, zneužije...

  A práve to ho zlákalo dnes, presne na Štedrý deň, do lesa.

  Iba odtrhnuté v dnešný deň má vraj  kúzelnú moc, moc, ktorá plní priania a prináša do života to, čo človeku chýba...presne to potreboval!

  Má bohatstvo nazhŕňané z celého sveta, má pevnosť, nedobytnú a plnú všetkého, čo taký pán potrebuje, ovláda kúzlo, ako zmeniť slamu na zlato... aj také banálne čary na pobláznenie a zneistenie protivníka zvádne, ale ostatné čary, tie veľké, hrôzostrašné, strach a bázeň naháňajúce, život meniace, sa mu vyhýbali, nedarili sa, neposlúchali ho, hoci pilne študoval a podriadil svojej túžbe všetko a všetkých... Báli sa ho, ale aj on sa stále obával ich. Svojich nepriateľov, ktorí netušili, že má ešte slabiny...Zatiaľ.

  Mať imelo, požiada práve o túto schopnosť! A potom bude najmocnejším Temným pánom! Až potom...

  Sťažka kráčal a s nádejou hľadel po korunách stromov, kde by gule tohto parazita mali skrývať ním napadnuté konáre. Aj to mu bolo sympatické. Nadmieru sympatické...Rastlina, ktorá využíva svojho hostiteľa. Vyciciava ho o energiu, berie si živiny a rastie, kvitne...kým strom chradne, mrie. Krása...

  - Už teraz to  imelo milujem...! - zakričal nahlas.

  - Tak ty by si chcel milovať! – pozerala zvrchu  drobná žena, pohodlne usalašená v spleti obrovskej imelovej gule, zahalenej však nepreniknuteľnou hradbou konárov stromu – živiteľa a pretrela si ruky. – Tak dobre...Ako si praješ...Temný pán. Je dobre mať ťa na svojej strane, čo ak raz aj ja budem potrebovať službičku od teba... – zamyslela sa pragmaticky víla strážiaca imelo.

    Luskla prstami a konáre, doteraz chrániace svoj poklad sa s praskaním rozostúpili a odhalili zelenú guľu s oblými lístočkami,  posiatu malými lepkavými bielymi guľkami, čo práve dozreli. Rovnakej žiarivo bielej farby, ako všetko okolo, hoci to všetko ostatné vyzeralo mŕtvo, lebo zima vládla lesu a nedovolila ničomu zazelenieť sa...iba...Imelu! Nad tým moc nemala.

  Zachytil ten zvuk a pozrel smerom hore.

  Oči mu zažiarili. Tam je! To je ono! Obrovské! A akoby čakalo práve na neho...Rýchlo stŕhal zvyšky rukavíc z rúk odhodlaný vyštverať sa na vrcholec stromu a zmocniť sa onoho kúzla.

   Ibaže...strom bol vysoký, kôru mal chladnú, skoro zľadovatelú a konáre krehké a tenké...Nedostal sa ani na pár piadí vysoko. Šmýkalo sa, drelo, praskalo...nešlo to. Bol priveľký, priťažký, neobratný, ťarbavý...nešikovný.

  Skúsil kúzlo, ale guľa sa ani nepohla. Chytala sa ho zúrivosť. Obzeral sa okolo seba, ale všade iba sneh, spiaci les a zima...

  Víla sa zaškerila a zlietla dolu, v letku zastaviac tesne pred jeho hnevom zošúverenou tvárou, pomaly, plavne mávajúc zelenými krídelkami v tvare štyroch imelových lístkov.

  - Som víla, strážkyňa imela. Je mojou povinnosťou udržiavať jeho sviežosť a dopriať tým, ktorí poznajú a veria v jeho kúzelnú moc, naplnenie ich najtajnejších snov...- predstavovala sa úslužne, ale britko ju stopol.

  - Sklapni, krpaňa! Nie som zvedavý na teba, chcem tú guľu! A chcem ju hneď teraz! Musí mi splniť moje prianie! – namieril prst hore. – Tak?! Načo ešte čakáš?! Okamžite ju zves a prines mi ju ! – rozkázal.

  Zhrozená víla v letku cúvla a zahryzla si do jazyka. O Temnom pánovi počula už veľa, ale naivne si myslela, že sú to len závistlivé klebety. Nikto nemôže byť predsa taký zlý, nepríjemný a jedovatý...Mýlila sa.

  - ...je mi ľúto, ctený pane, ale...takto to, žiaľ, nefunguje... – sklopila oči.

  - A ako to funguje, došľaka?! – chňapol po nej a surovo ju stlačil v dlani.

   Vidiac svoje posledné sekundy života v odlesku jeho mútneho oka, zahabkala po dychu a pokúšala sa vyslobodiť. Márne. Držal ju silno a nemienil sa vzdať, či nejak odhovoriť.

  - No tak! Bude to?! Čo treba urobiť, aby mi tá sprostá guľa splnila prianie?! Há?! Vrav už, lebo ťa rozpučím ako žabu! Fuj, aj si taká odporne zelená, ako tie kŕkajúce potvory...- lichotil jej po svojom.

   Ako víla bola zvyknutá na iné prejavy priazne, ale pochopila, že pred sebou má človeka, teda možno ešte človeka, ktorému by mohla predsa len pomôcť. Je jej povinnosťou, vílou povinnosťou, pomáhať. Nezištne...

  - To imelo treba odrezať jedným ťahom zlatým kosákom, darovať blízkemu človeku a zavesiť medzi veraje...a potom sa pod ním pobozkať...a priať si...- utíchla, lebo jeho zovretie pri posledných slovách zosilnelo.

  - Čo to trepeš?! Ja, že sa musím bozkávať?! A s kým akože...?! – zmenil sa jeho hlas a pretiahol skoro do fistule, oči sa zúžili, zuby zaťali a vycerili nevôľou.

  - ...nie je iný spôsob?! – zavyl.

  Nešťastná víla z posledných síl zakrútila záporne hlavou a chytali ju mdloby zo zovretia.

  - ...ale to bude ono...! - zasvietili mu zrazu oči. -  Ja sám sa hore nevyškriabem. Potrebujem nikoho menšieho, ľahšieho, obratnejšieho...takže ženskú...alebo skôr dievča. Mladé, chudé...presne, presne...- vrelo v ňom rozhodnutie. – Kde je tu najbližšia dedina?! – obrátil sa stroho k svojej zajatkyni.

  Víle svitla nádej.

  - Pusť ma a ja ti nejakú dievčinu hneď privediem. Tú pravú...ver mi. My víly máme na to nos. Ty sa vráť domov a počkaj, kým nezazvoní pri tvojich dverách s imelom v náručí...A nezabudni. Bozk pod imelom nad hlavou...a ...– pokúsila sa o úsmev.

   Zaváhal, ale zima, čo mu už zachádzala za nechty a tma, o chvíľu sa chystajúca spustiť sa z oblohy, ho pomohli presvedčiť. Povolil zovretie.

  - ...ale ak ma podvedieš, tak si ťa nájdem! Aj tvoje sestry! Celú tvoju podarenú rodinu a v celom začarovanom lese nezostane ani jedna celá bobuľa imela, to mi ver! – vyhrozil sa jej.

  Zatackala sa, ledva narovnávajúc pokrčené krídelká a vyšľahaná jeho slovami zašemotila čarovnú formulku, ktorú mohla použiť len v tento deň a len pre jedného, jediného človeka.

  Potom zmizla.

   Neveriacky pozrel hore do koruny stromu, či sa predsa len nepokúsi sám sa zmocniť toho zázraku, ale videl a vedel pridobre, že to nie je v jeho silách. Nahnevane buchol palicou do zmrznutej zeme pod nohami a rýchlo vykročil smerom k svojej pevnosti.

domiceli

RUMBELLE

Voľné pokračovanie fanfikov

VIANOČNÁ  ROZPRÁVKA

Štvordielovka

Imelo 2...

  V paláci bolo teplo a veselo. Všade svietili hrubé žlté sviečky, ozýval sa smiech a džavot roztopašnej mládeže tajne potúženej vianočným punčom, tešiacej sa na iste bohatú večernú nádielku. Prípravy vrcholili, z kuchyne to rozváňalo, slúžky behali spotené a zamračené.

  Všetko tak, ako má byť na dvore sira Mauricea.

  Bella sedela dolu na koberci a opatrne si obzerala ozdoby na stromček, čo ešte nemali tú česť zaskvieť sa na niektorej z jeho vetvičiek. Nikto si ju nevšímal.

  Mladí muži dali prednosť odvážnejším slečnám, ktorým neprekážalo, že na kope naložené stoličky pod stromčekom, či skôr stromiskom, ukončené nimi, snažiacimi sa, čo najvyššie zavesiť niektorú zo vzácnych ozdôb, zospodu odhaľovali tajomstvá ich spodnej bielizne a švitorivý smiech a povery dodávali pánom guráže, že aj keď ich meno neskončilo na lístočku denne trhanom od Lucie po Štedrý deň, tak dnes dostanú bozk od niektorej z nich, možno od viacerých.

  - Počkaj! – skríkla ktorási z dám. – Nezapaľuj ešte sviečky! Čo nevieš, že ak sa pobozkáš pod imelom a potom zapáliš prvú sviečku na stromčeku, môžeš si niečo priať a splní sa ti to?! – povedala tajomne a celá skupinka razom stíchla.

  Aj Bella spustila ruku do košíka s pozlátenými šiškami a zamyslela sa. „Čo by si asi tak priala...“

  - A kde chceš vziať to imelo? – ozval sa Gaston, ktorý vedel dobre, čo si bude priať, aj koho bude bozkávať a zaboril pohľad rovno do svojej obete.

  - Vy nemáte imelo? – sklamane sa ozvala mladučká Aurora. – Moji rodičia sa pod ním bozkávajú každý rok a vždy odtrhnú jednu z bielych bobuliek. Po každom bozku, len jednu...- zasnívala sa a predstavila si obrie imelo s tisícom bobuliek, ktoré si zadováži, len čo sa vydá na každé Vianoce...- ...a nechajú iba jedinú a tá aj s imelom visí v komnate až do ďalších Vianoc, aby z domu neodišla láska. – prezradila tajomstvá stále pretrvávajúcej lásky svojich rodičov, ktorým to na počudovanie, aj po toľkých rokoch klapalo. Aj teraz sedeli spokojní jeden pri druhom za veľkým stolom, čosi si šepkali a usmievali sa pritom.

  - Imelo má zázračnú moc... – prisvedčila Bella, ktorej sa veľmi páčilo, keď sa ľudia nezdráhali prejavovať si lásku a s úľubou hľadela na Auroriných rodičov.

  - A ak sa niekomu sníva o zlatom imele, nadobudne vraj bohatstvo! – pohladkal si zlatú reťaz princ Filip a tváril sa, že sa mu o ňom sníva každý deň.

  - ...a ak sa sníva, že ti visí nad hlavou, dostaneš sa vraj medzi čarodejnice! – potriasol jeden z nich najmenej pôvabnou slúžkou, čo sa okolo nich s vyžehlenými obrusmi v náručí práve tmolila. Tá s plačom utiekla.

  -  A vraj odoháňa čarodejnice a zlých duchov... – pridala bojazlivo malá Cara, Bellina sestra

  - Čo z toho, keď vy tu nemáte ani lístoček! – s opovrhnutím sa ozval opäť Gaston a pohŕdavo si ju obzrel.

  Bella sa zhlboka nadýchla, zdvihla sa, napriamila a dupla vzdorovito nohou.

  - Ale budeme mať! – vykročila k dverám premerajúc si vychudnutého mladíka, čo ich rodinu práve urazil odhora-dolu a neodpustila si. – A nerátaj s tým, že ma pod ním budeš môcť pobozkať! To radšej vybozkávam všetkých tvojich trápnych kamošov a zapálením prvej sviečky si budem priať, aby som vás nikdy v živote už nevidela! – stúpila mu opätkom na hodvábnu topánku.

  Kompáni, rozrehotaní od ucha k uchu, počujúci iba prvú časť o veľkom bozkávaní, tlieskali nadšením a boli by ju vystrnadili aj pohľadmi, len nech už je s tým imelom aj späť.

  - A dávaj si pozor, aby ti pri šklbaní nespadlo na zem, lebo stratí moc ochraňovať pred bleskami a hromami a...- kývala jej sestra na rozlúčku váhajúc, či radšej nepôjde žalovať otcovi, kam sa Kráska takto podvečer vybrala.

  Šla.

domiceli

RUMBELLE

Voľné pokračovanie fanfikov

VIANOČNÁ  ROZPRÁVKA

Štvordielovka

Imelo 3...

    Vytrvalo sa predierala snehom hore kopcom a mrmlanie na stupídnych hostí, čo sa práve pod stromčekom vyhrievali v teple krbu, zatiaľ, čo ona tu mrzne, dodávalo jej sily do nôh aj červene do líc. Len občas zastala, nadvihla lampáš pred seba a žmúrila oči, či je les ešte ďaleko, kým druhou rukou podkasávala navlhnuté sukne a prehadzovala ich, hanba-nehanba, cez ruku, aby sa jej ľahšie šlo.

  Od lesa to fúkalo, tvorili sa sypké záveje, ako vlny na mori a premiestňovali s prúdom vetra v malých tornádach, ako natruc zväčša pred jej tvárou. Topiace sa vločky studenili a plytký dych prestával stačiť chôdzi.

  - Už teraz to imelo milujem! – skríkla do vetra trochu ironicky,  obanujúc, že konala tak prudko a nerozvážne.

  - Ale, tak tu ju máme! - zašepkala prekvapená víla, práve letiaca od lesa k dedine, že sa jej hľadanie asi skončilo. – Táto tu chce tiež milovať...To je úžasné!...To je skvelé!. To mi vyhovuje...Ako si praješ, dievča! -  prudko zmenila smer a  spustila sa strmhlav dolu briežkom Kráske oproti.

  Spozorujúc vo svetle blikotajúceho lampášika miniatúrnu bytosť, strhla sa Kráska a pootvorila od úžasu oči.

-         Tak je to pravda, že v tento deň sa dejú zázraky! – vydýchla s očami dokorán.

  Víla nadvihla plecia.

  - Aj v tento deň, aj v ktorýkoľvek iný, predsa. Stačí v ne veriť....a ja som tu preto, aby som pomohla ich vyplniť! - otrčila kráske drobučké stuhnuté dlane vystrúhajúc v letku poklonu. – Však mi s jedným z nich pomôžeš? – vyrukovala na ňu priamo.

  Bellou trhlo.

  - Počkať! Nevravela si, že ty plníš priania?... Tak prečo to teraz žiadaš odomňa?! – nechápala vílinu rétoriku.

  Víla len povzdychla a sadla si Belle na lampášik, kde to tak príjemne hrialo, ako za pecou.

  - Vieš, veci sa majú tak, že ťa niekto už predbehol. Sľúbila som mu splniť jeho prianie a teraz musím slovo dodržať, lebo...ale to je jedno. Tak pomôžeš mi s tým, alebo nie?...- zažmurkala prosebne.

  - No pekne. Prvýkrát v živote stretnem vílu a ona už je obsadená...Toto sa môže stať iba mne.. – pokývala Kráska smutne hlavou a povzdychla si tiež. – Tak vrav, čo potrebuješ. – doložila, obrátiac sa k víle, dvihnúc si ju opatrne na úroveň očí.

  - Potrebujem, aby si zašla k môjmu stromu, odrhla moje imelo a darovala ho môjmu klientovi...chápeš? – začala si víla mnúť ruky, zámerne zatajac časť úlohy, aby si dievča neodplašila.

  - A to má byť všetko? – začudovala sa Kráska, že od nej nechcú nijaké veľké hrdinské činy, plné obetí a sĺz a možno aj krvi prelievania, trochu sklamane.

  - Všetko. Zdá sa ti to málo? Vieš, ono to nebude také ľahké...si myslím...- drala sa jej na jazýček pravda, ale stále váhala. Koho iného už teraz, takmer v noci, nájde, keby táto tu cukne?!...Nie, nie...nepovie už nič. Úlohu si splnila, ostatné je na dievčati.

  - Nedbám. Veď aj sama som sa vlastne poň vybrala. Tvojmu klientovi, či ako si ho to nazvala, dám polovičku a druhú odnesiem domov, aby ten odporný Gaston už nikdy neurážal moju rodinu! – rozhodla sa pevne.

  - Ó, tak to asi nepôjde. Iba darované imelo má čarovnú moc. Ty sama ho nemôžeš priniesť k sebe domov... Tebe ho musí darovať niekto iný. – vážne prehovorila víla. – Trebárs ten Gaston by azda mohol...nie?! – skúsila hľadať riešenie, lebo dievča jej bolo sympatické a len nerada ho sklamávala.

  - Je to čím ďalej,  tým lepšie! Nikdy! Od Gastona nechcem nič! – zdvihla výstražne prst.

  - ...tak by si mohla poprosiť toho muža, komu ho teraz odnesieš, aby to isté spravil aj on pre teba...- navrhla, ale rýchlo si zahryzla do jazyka, predstaviac si nevrelú Rumplovu tvár plnú jedu.

  Ale kráska sa usmiala.

  - Takže, tvoj klient je muž? Mladý muž? Krásny muž? Silný muž? ...- dala sa do pohybu Bellina fantázia a nie a nie prestať so superlatívami.

  Márne víla počúvala, žiaden z nich sa na Temného pána nehodil ani drobučkým máčnym zrnkom.

  - ...no, povedzme, že zúfalý ...muž...nešťastný...osamelý....muž...? – na nič jemnejšie a priliehavejšie a neurážajúcejšie...si už úbohá víla v rozpakoch, nespomenula.

  Belle to však stačilo.

  - Poďme! Ide sa za dobrodružstvom! Urobím dobrý skutok...možno aj hrdinský čin! A možno...- usmiala sa v duchu a predstavila si svadobné zvony a imelo s tisícom bobúľ, ktoré s tajomným mužom odtŕhajú po každom sladkom, dlhom bozku...-

  Víla celkom dobre nechápala jej podivuhodný úsmev, ale bola rada, že ju vôbec stretla a či je trochu na hlavu, alebo nie, nebolo teraz dôležité...

  - Pôjdeš týmto smerom a dolu v rokline nájdeš jeho panstvo. Kázala som mu...čakať ťa. Držím palce, Kráska...šťastnú cestu a...- víla radšej nedopovedala, zvrtla sa a zmizla, nechcejúc si ani predstaviť to divadlo.

domiceli

RUMBELLE

Voľné pokračovanie fanfikov

VIANOČNÁ  ROZPRÁVKA

Štvordielovka

Imelo 4...

  Brána bola obrovská. Takmer nedočiahla na klopadlo.

  Duté údery ozývali sa pevnosťou.

  Oči mu zažiarili, prsty sa rozkmitali.

  - Už je to tu! Je tu  IMELO!... Práve prichádza! – zaškeril sa ako malý chlapec. -  Moja moc, moje kúzlo, moje čary, moja zbraň...moja krásna budúcnosť...!- opakoval si v tanečnom rytme s každým dlhým krokom, len porozopínaný domáci hrubý vyšívaný župan vial za ním ako pyšný chvost.

  Prudko trhol bránou a rozcabril ju dokorán.

  Ignorujúc dievča v plášti s kapucňou až do tváre, vidiac len obrovskú zelenú guľu v jeho rukách, vrhol sa na ňu a vytrhol jej ju z rúk.

  Bellou trhlo a kapucňa sa jej zošmykla. Pozrela pred seba, hoci pôvodne chcela stáť so sklopeným zrakom, ako sa na dobre vychované dievča patrí, aby tajomného muža neodplašila svojím žoviálnym správaním sa.

  To, čo však uvidela, dodupalo jej naivné ilúzie ako stádo hovädzieho dobytka.

  Pred ňou stál strapatý, škaredý, nízky, vychudnutý mužíček so šialenou spleťou sinavo-zelených vrások na tvári, vypleštenými očami a do úškľabku roztiahnuté ústa plné pokazených zubov dodávali mu priam hrôzostrašný výraz.

  - Čo zízaš?! – pohliadol predsa len na ňu, ako na došlý tovar, veď ju potreboval, kvôli tomu bozku, ktorým sa malo kúzlo začať.

  Zrazu bol však na rozpakoch, ako to vôbec zariadiť...

  Zariadila to náhoda.

  Kráska natiahla ruky dopredu, rozhodnutá a odhodlaná vyrvať mu svoje imelo a darovať ho niekomu inému, tomu pravému, čo sa v tejto obrovskej usadlosti iste skrýva, zakopla však o prah.

  Uvidiac, ako na neho padá to uzimené dievčisko, dvihol ruky nad hlavu, chrániac svoju vzácnosť a nestaral sa o to, kam Kráska dopadne. Našťastie neuhol, ako mával vo zvyku.

  Bella sa zatackala a na poslednú chvíľu zachytiac sa límcov jeho županu spadla mu rovno do náručia, rovno do tváre...

  Jej pery skončili nedobrovoľne, ale presne na tých jeho.

  Z imela nad ich hlavami, ktoré tam vysoko kŕčovito držal, aby sa nepoškodilo, zosypali sa lesklé trblietky a zakryli obe postavy do svojho čara.

  Oboma zatriaslo a len čo sa odtrhli od seba, striaslo ich znova.

  - Ty si si dovolila...- začal, ale nedokončil.

  - Vy ste sa opovážili...- začala a zapýrila sa.

  Prvý sa spamätal On. Po pamäti, ale celý vykoľajený, v rozpakoch, našmátral krídlo brány a pripleskol ho cúvajúcej Kráske rovno pred nosom.

  Tou prievan skrútol, do očí jej začal fúkať ostrý vietor sneh, v ušiach to bolestivo pískalo, a keď sa jej znova podarilo otvoriť oči, žiadnu pevnosť pred sebou, ani nikde okolo seba nevidela...

  Všade bola úplná tma. Iba kdesi v diaľke, celkom hore, blikalo zopár svetielok. Okná veží ich paláca. Bola len kúsok od domova...Bez imela...No s možnosťou stihnúť ešte prvú sviečku na stromčeku a priať si...priať si...priať si...

  Ale čo ?...

  Ešte chvíľu stál prilepený o vnútornú stranu brány a žmurkal do vestibulu pevnosti.

  Náhle sa striasol, nadhodiac opatrne vzácne imelo a rýchlo sa ponáhľal k stromčeku v dvorane zapáliť na ňom prvú sviečku a priať si...priať si...priať si...

  Ale čo?...

domiceli