RUMBELLE - Rozmrvené - 5. kapitola

Rozmrvené

5.kapitola

  Trel jej chladné ruky. Nič zmysluplnejšie ani logickejšie ho nenapadlo. Teda napadlo, ísť po pohár vody, deku, panáka, umelé dýchanie a masáž hrudníka, ale dostať cez hubu a hubovej, ak sa jej náhodou popraví a nepochopí niečo z jeho neštandardnej prvej pomoci, sa mu nežiadalo. Tak len tie ruky. Keď mu vrazí, nech je to aspoň teplou. Od srdca.

  - ...Belle, nie, nepochopila si to...ani ja nič moc nechápem, ale to sa vysvetlí... - skúšal snovať obhajobnú reč prv, než sa mu sudca, žalobca, obeť aj budúca odsúdená za napadnutie blízkej, jej zverenej osoby, čo nosí identickú obrúčku, preberie zo šoku.

  - Nenamáhajte sa. Nech poviete čokoľvek, všetko sa obráti proti vám. To vám môžem garantovať. - vplávalo do bytu pončo, popriťahovalo sa okolo tela ženy, čo si mu drzo sadala práve do kresla pred písací stroj a ešte drzejšie sa nahla  nadeň. A čítala. Drzo.

 - Ako si mi to mohla urobiť? – triaslo sa dievča, jej pery, ruky, nozdry. Nechápavo žmurkala rýchlejšie, ako obyčajne, ale keby môže, privrie radšej oči nadobro. Čokoľvek by zniesla, od kohokoľvek, ale práve ona?! Jej najlepšia kamka? Jej mecenáška? Poradkyňa? Baba, ktorá vie o nej všetko?! A o ktorej zrejme ona slepá a blbá nevie nič! Teraz tu stojí ošklbaná ako kura aj z toho mála vecí, čo máva na sebe a tvári sa, akoby ju práve vygrcal jednorožec...

  Dýchol jej na ruky už znepokojený, že sa stále nepreberá. Druhýkrát nedýchol z obavy, že sa z toho puchu nepreberie vôbec.

  Otočil sa radšej k stolu so začítanou ženou.

   - Volali ste záchranku? Videl som vás telefonovať. Kedy prídu? - zamrnčal jej smerom.

  Podkladal medzitým hlavu omdletej vankúšikom.

  Žena vytiahla mobil spod látky odevu a položila ho vedľa stroja. Lakonicky, bez záujmu o dianie okolo. Začítaná.

  Skúsil vstať, ale trhol Belle. To zabralo. Preberala sa. Podopierala sa rukou o opierku gauča a chaporila sa do polosedu vedená jeho čudným mrmlaním o šťastí, spáse, zázraku a iných nadprirodzených schopnostiach, ktoré asi má, keď sa mu podarilo prebrať ju k životu.

  Vidieť za stolom namiesto neho, niekoho a navyše v ženskom rode, jej vyhliadky na úplné precitnutie trochu urýchlilo. Tamtá zkómyvstanie totálne ignorovala. Ale ani prečítané ju zrejme nezaujalo.

  - Neal vravel, že píšete, dokonca aj, ...že sú to totálne kraviny, ale, že to bude až také zlé, to som nečakala. -  ukazovala spod ponča na valec s rozpísanou stránkou. ...- “ ošklbaná ako kura aj z toho mála vecí, čo máva na sebe a tvári sa, akoby ju práve vygrcal jednorožec.“ - odcitovala posmešne.

   - To mám byť...akože ja? - natočila sa Belle smerom, kde ho cítila. Ale nevidela. Stal si obranne za gauč. Akosi automaticky. Nezmôcť sa na slovo zvládne aj odtiaľ.

  Niekto by jej mohol odpovedať. Niekto konkrétny. Niekto ako ON! Skúsila sa natočiť ešte trošku.

  Už sa mračil. Smerom k votrelcovi, ktorý nielen že začínal vystrkovať rožky, ale ešte si dovolil neslintať nad jeho umeleckým dielom. Tak to teda nie!

   - Ak budem potrebovať recenziu, tak oslovím renomovaného odborníka, mladá dáma. Vy asi naozaj budete patriť k môjmu Nealovi. Máte úplne rovnaké neokrôchané vyjadrovanie, drzosť zrejme vrodenú a myslíte si, že vždy musíte byť stredobodom pozornosti. Ale to sa veľmi mýlite! Toto je môj dom! Náš dom! Môj román... -

   - Adam...- položila mu dlaň na jednu zo zaťatých pästí, ktorými sa pri preslove už obručmo zaprel o opierku gauča. Mala teplú dlaň. Ani cez hubu by nebolelo. 

  Pohľady sa im spojili a oba akosi zmäkli. Obaja zmäkli.

  Žena za písacím strojom prekrútila očami. A tvárila sa, akoby sa jej jeho slová vôbec netýkali.  Dokonca drzo prekrútila valec v stroji, aby si prečítala ďalšie útržky onoho budúceho románu.

  To ho vytočilo. Ale jej druhá mäkká a teplá dlaň na jeho pästi ho stopla. A dobre držala. Tak odlepil druhú svoju a priložil na pyramídu.  Pokývala nechápavo, ale zhovievavo hlavou. Viac nechápavo.

  - Ty vykáš svojej dcére? - nedalo jej nájsť črepinu z pohára horkosti, ktorý si vypila do dna ešte vonku. Dcéru nebude vedieť tak ľahko vstrebať a zrejme to ani niekoľko masáží nespraví. 

  - Myslela som, že dcéru ti dám až...ja. - mykla sklamane plecom.

  - Božia prostota! -  neovládlo sa pončo a s povzdychom vstalo. Prešla ku gauču so smiešnou dvojicou, ktorú už len posypať práškovým cukrom stačilo a ilúzia perníkovej chalúpky s manažmentom Janíčka s Markou by bola dokonalá.

  Načiahla k Belle ruku, akoby čakala, že sa štvoručka na gauči konečne rozpletie, ale štvorručke na gauči bolo fajn. Len obaja majitelia rúk sa mračili.

  Prepočítavanie. Prepočítavanie...

  Jemu naskočil scenár ako prvému. V autorských poznámkach stálo: vyškerený, zvláčnený, nežne a jemne a šeptom sladko a vôbec. Kryštálový, vanilkový, práškový...

  - Belle, Belle, to je...ale... prekvapenie... povedali ti... oni už vedia, že... my čakáme dievčatko?! - zohol sa k vyplašenej, stále poblednutej tváričke a prilepil si o ňu čelo.

   - Môžete tu konečne prestať trapošiť?! Ťažko sa na vás čo i len pozrieť. Nalejme si čistého vína, navrhujem. - stopla počiatok mydlovej opery žena, sadla si na kraj gauča, pohľadom ho vyzývajúc, aby tiež využil zadok a vytvoril  súsošie sediacej trojice.

  Ku podivu poslúchol. Belle sa zle sedí, poskytne jej seba.

   - Čakala som, že zas zahlobíte niečo o tom, ako ste tehotná a nepijete...- falošne zatiahla žena napodobňujúc polcolové trubky a dívajúc sa na žienku opretú o mužíčka.

   - Viem, čo sú to frazeologizmy. - zagánila na ňu Belle.

  - Aha, cudzie slovo. Vy budete asi vzdelaná. Asi budete musieť byť, na klasickú zlatokopku naozaj nevyzeráte. - usmiala sa umelo, spokojná, že má stále navrch a premerala si ju nielen zhora-dole, ale aj do bokov. To príjemné nebolo.

  Pritiahol sa k nej a pritiahol si ju viac k sebe, takmer ju obaliac do ochrannej fólie svojich paží. Čo najďalej od... prskavého vlhka, čo ohrozovalo teplo ich domova.

  - Mohli by ste sa nám konečne predstaviť?! - vyzval ju. Vážne.

  Belle na neho zhrozene pozrela. Nie, nebude sa pýtať, prečo chce predstavovať svoju dcéru...Bola by za blbú. Je tu za blbú. 

  Úsmev vyzvanej jej to potvrdil.

  - Gold. Monika Gold. Som manželkou Neala Golda. Ale nemôžem povedať, že ma teší. Vôbec ma to, čo som tu našla, neteší! Nezaujíma ma, kto ste vy, ani nie som zvedavá na vaše hrdličkovské trapošiny, čo tu predvádzate. Hľadám tu svojho manžela. Čakala som nejaké informácie o ňom, prípadne, že tu bude, ale ako vidím, tu by nevydržal ani taký debil, ako je...váš syn. So všetkou úctou. Nečakala som nič, fakt nič svetoborné, ani čo sa obydlia, ani čo sa osadenstva týka, ale že tu nájdem starého Garfielda bez akejkoľvek vlastnej vôle, bez názoru, mäkkýša, slabocha rozcitlivelého zo svojej  prerastenej Hello Kitty, to už je aj na mňa veľa! – zvyšovala hlas a započala k tomu rozhadzovať rukami.

  Cítila, ako sa za ňou začína triasť. Len netušila, prečo stále nevybuchol. Bola mu za to vďačná. Už by jej teplá dlaň asi nestačila na sopečnú erupciu, čo hrozila. Dúfa, že sa jej nedočká.

  Žena zmĺkla a čakala tiež. Nič.

   - Vy... mi ...na to nič nepoviete?! – rozosmiala sa nasilu a pleskla po stehnách.

  Pozreli jeden na druhého, ale v tvárach im skôr mykalo kútikmi úst, ako cukalo nervičkami. Pooblizoval si ju očami, ako mačka mačiatko, keď už ich k nim tak krásne prirovnala, ona mu to vrátila teplým dychom a prižmúrenými očami. Nie, túto harmóniu niečo ako napaprčené pončo rozhodiť nedokáže.

   - Hej! Tak čo? Nič mi k tomu nepoviete?! Ste vôbec normálni?! Neal mi hovoril čudné veci...ale... -

   - Už ste skončila? Nemali by ste sa toľko rozčuľovať. Vášmu stavu to škodí. -  priložil si špičku nosa k tomu Belle.

  Ženská vyfúkla zvyšný vzduch a skrkvala sa do kôpky takej malej, že by ju jej vlastné pončo omotalo dvakrát. Zatiahla sa doň a rozplakala sa. Kývala zhora-dolu, odliepala šľapy od podlahy a zas ich k nej prikladala.

  Belle stiahla pery do typickej čiarky.

  - Treba ju nechať sa vyplakať. Aj keď ani to jej stavu nesvedčí...- povedal vážne, až mu musela štuchnúť pod rebrá.

  - Odkedy si ty taký odborník na graviditu, há?! – štuchla ešte raz.

  Roztiahol ústa do širokého úsmevu, hrdý na každú pochvalu. Na tie od nej zvlášť.

  Z indícií už čo to pochopila, ale vysvetlenie a nejaké tie spájacie články, by sa jej zišli.

  - Nalejeme si toho vína. Čo vy na to? - natočila sa Belle k stále smrkajúcej žene.

  - Nemôžem, som v tom. - fikla.

  - To viem. To bol len frazeologizmus...-

  Ďalej o vzdelaní a výzore zlatokopky ani nepokračovala. K tejto sa tiež nehodilo ani jedno, ani druhé. Iba ak ten darebák Neal.

domiceli