Rozmrvené
1.kapitola
Odchod auta cez pľušť odspodu
a šľahanie zhora nebolo počuť. Ale už odišlo.
- Dúfam, že použili aspoň tú blbú bublinkovú
fóliu, debili! - zamrmlal do zadkom privieraných dvier a mračil sa na
náklad, ktorý ho obklopoval. Skôr oblieval. Pod pazuchami, pod bradou, medzi
prstami rozmočený dodací list.
Dvihla oči, mrkla len tak zboku. Pocit
drapľavých škrupín medzi prstami sa zintenzívnil. Predtým by jej pripomenul
jeho sánku. Dnes skôr slová. Usmiala sa. On je on.
S rozmočenou, zrejme predtým škatuľou,
stál v medzichodbičke, akoby čakal, kým nabehnú leštiace kefy
a dosušia ho. Nabehla akurát mačka so vztýčeným chvostom na konci
vypnutého chrbta a s elegantným odporom v arogantnej tváričke
vedomá si svojej mačacej bohorovnosti, ho veľkým oblúkom obišla, dajúc prednosť
teplej dlážke pred krbom.
Z končekov vlasov sa malé mútne soplíky
chystali zoskavať mu na plecia. Čím to je, že dážď na okraji lesa je vždy
špinavší ako ten v meste?! Aspoň na pohľad.
- Nestoj tam, ofúkne ťa. –
odhodila ďalšiu hrsť čerstvo vylúpaných orechov do misky po pravoboku a rozhrnula narozbíjanú
kôpku na tácke na kolenách. Ďaleko na
kolenách. Medzi ňou a nimi bola pomerne veľká guľatá prekážka. So
starostlivosťou to trochu preháňala, ale skôr podľa romantických filmov, ako
vážne. Kázňového hubovania o seknutom kríži, mimo slovnej zásoby
náboženského vysielania mala častejšie ako by obaja chceli.
Váhal. Predstavoval si toto prekvapenie
trochu inak. Trochu menej mokro, nezmačkane v prvej fáze. Odlepil oči
z pásky, pod ktorou sa nerozpilo torzo, čo z ich adresy zostalo.
Kvôli niekoho amaterizmu neprišiel jeho darček pre ňu ani včas
a obával sa, podľa stavu obalu, čo premigroval polku okresu, možno aj
nekoľkokrát, ani v poriadku. Najradšej by to bol rovno nechal, so zopár
kopancami nadôvažok, pri kontajneri, kde
si zásielku, nebadane podhodenú s dodacím listom pribodnutým konárikom
zvrchu, dnes našiel. Ale ešte predtým dážď, maglajz riedkej hliny odspodu
a ešte nejaké vyprázdňujúce sa vtáctvo. Znechutene odvrátil oči od
rozmočeného trusu v rohu.
- Budem sa sťažovať. - potriasol hlavou.
Soplíky odleteli. Károvaná košeľa je ich plná.
- Nebudeš. A keď, tak nanajvýš mne
...ako ťa poznám. - usmiala sa zas, odložila tácku. Svojím zvláštnym vypuklým vstávaním
zlepšila mu o pár stupňov náladu. S rukou podopierajúcou si kríže,
aby brucho bolo viditeľnejšie, ako viditeľné, sa takmer rozkročmo blížila
k nemu. Zvedavosť je zvedavosť. Ženská je ženská. Ženská zvedavosť je vzrušujúca, ale madžgoriť
fučiacu guľu a laškovať so skrývaním prekvapenia je priveľké sústo. Ok,
pribrala len zo desať kíl. Priznala osem, smel jej hádať tak päť.
- Ani to neskúšaj! – trhol škatuľou dozadu,
vidiac, ako už-už vystiera paže. Jedenáste prikázanie: Nezmadžgoríš ženu svoju
ani prekvapenie jej!
Pribrzdila a ruky presunula do bokov.
Pás tam už nijaký nebol. Zošpúlila pery.
Detský zlozvyk. Tento zrovna nemusel. Špúliaca sa guľka s tvárou momentálne
chorej víly. Detinské trucpodniky jej stavu nepristali. Inak jej pristalo všetko.
Ona je ona.
- Je to síce darček pre teba, ale bude to
prekvapenie. Malo by byť. Ty...pôjdeš do kuchyne a...ja ťa potom zavolám.
Potom. – žmurkol a na líci sa mu rozprsklo pár kvapiek nachytaných na
mihalniciach. A pár vrások nachytaných rokmi. A súžitím s ňou?
To by mrzelo...
Prekrútila očami, prekrútila sa celým telom,
ohla ešte viac dozadu, pretláčaná rukami. Vlastnými. Jeho si nechá na noc.
Sľúbil jej zas masáž chrbta. Ona mu sľúbila viac.
Zahrkala táckou, ale nechala ju na gauči.
Potrebovala sa napiť.
- Môžeš zatiaľ spraviť čaj aj mne. –
zaklincoval ju preventívne v kuchyni, kde mu dobrovoľne zmizla. Nachystať vechte, aby zmyla blato od jeho
úchvatného prekvapenia. Obavy boli namieste ohľadne formy aj obsahu. On je on.
Bolo počuť rozbaľovanie. A nadávky.
Potom už len nadávky. Škoda, že voda na sporáku nevie bublať hlasnejšie. Ani
nemusela. V skrinke na potraviny už bola zas len soľ a rozsypané
cestoviny bez rodného listu. Na okne
obšklbaná mäta. Z čoho ešte by sa asi tak dal navariť čaj?! Paprika,
čierne korenie, sóda bikarbóna...
Zaliala pripravenú šálku čistou horúcou,
doliala vodou z vodovodu a priložila k perám. Hold cigánsky
strik. V tejto domácnosti v menu denne. Nočne. Kedykoľvek. Oni sú
oni.
Oprela sa zadkom o parapetu
a vdychovala poslednú paru, čo sa chaporila z hrnca. Aj tak to tu
miluje.
- Vypatlanci, šľak by jedného trafil, keby
ich dostnem pod ruky... skur... jeb...do... -
Prižmúrila viečka. Uši sa nedali.
Muž a žena bok po boku. Ak by sa tie jej
predsa len našli. Díval sa na svoj počin, lebo sa hanbil pozrieť sa na ňu. Tvárila
sa dôstojne, ako hviezda večera na narodeninovej párty, ktorú o pár
týždňov prešvihli a možno čakala gratuláciu alebo niečo podobné
chlácholivé. V každom prípade, že začne hovoriť. Vysvetľovať. Obhajovať
sa.
Vytiahol ruku k tvári a šúchal si
strnisko. Jasné, hľadá v ňom slová. Okuliare na pol žrde, lepšie nič
nevidieť, prípadne aspoň rozmazane. To by chápala. Inak nechápala nič.
Pred oboma na stole stáli dva identické,
rozhegané, predpotopné písacie stroje.
Prvý poznala. Druhý bol čerstvý, ale rokom výroby pasoval ako partner
k prvému.
- Čo povieš...? – odovzdal jej opatrne slovo.
Chvíľu tlačila pery jednu do druhej, potom vťahovala
vzduch páchnúci trochu starým kovom, kým cmukla, oblizla si vrchnú peru a...
- Nuž, povedala by som, že... nejako ťa to
párenie prevalcováva. –
Mykol hlavou smerom k nej. Chce sa
páriť? Teraz? Tu? A hneď?! Či ako... Zdá sa jej, že nestíha? Nestačia jej
večery? Noci? A rána niekedy. Dobre, uznáva. Nie často.
Pochopila, čo sa mu melie hlavou. Už ho
poznala. Presne tieto grimasy, kedy váha, či po á - romanticky alebo po
bé - tiež, bo inak nevedel.
- Hamuj! – zastavila erotické vysielanie
v jeho mysli, veď ho môže zapnúť kedykoľvek. Kedykoľvek nie. Ráno sa
vyparuje skôr ako... O tom sa ešte pozhovárajú.
- ...myslím skôr na to, že našou svadbou sa
to začalo. Párovanie. – zámerne nepoužila slovo „párenie“, lebo „to“ len
pokračovalo. Pokračovala aj sama, opatrne, ale jasne. Pre neho ani veľmi nie. -
Sme oficiálne pár. Potom prišli dva hrnčeky s tým infantilným motívom
zámkov a kľúčikov, vankúšik číslo dva na gauč, následne druhá polička
v kúpeľni. Ružová. K tvojej modrej. A mačke si privliekol
kucúra... nič nehovor, viem, že sa z neho vykľula druhá mačka, ale tiež si
mal úmysel vytvárať pár... Ale, že kúpiš...kamoša svojmu písaciemu
stroju...prepáč, ale nepreháňaš to už? -
zospodu pozrela na neho a fakt nečakala odpoveď, lebo jej inteligentný
poter nepredpokladala.
Obzrel si písacie stroje, zamračil sa na oba
rovnako. Odlepil jej ruku z boku, z miesta, kde predtým bok bol
a pritiahol si ju k perám. Pred nimi zvrtol a ako vždy pošimoril
ju bradou pod bradou. Vedel, že ju pretočí a poškrabká ho ako psíka. Ona
tvrdila, že prasa, ale to si nepripúšťal.
- Nezahováraj! - odpovedala na jeho mimickú predohru pokojne.
- Belle, vieš, chcel som...ti urobiť radosť.
Mám v pláne rozbehnúť našu živnosť vo veľkom. Chápeš? Teraz na materskej môžeš
konečne písať sama, čo chceš ty! - vybľafol pateticky, akoby jej práve daroval
pol kráľovstva a svoju ruku k tomu, aj keď stále držal tú jej.
- To... akože...Teraz si ma teda urazil!
Mohol si povedať hneď, že ti vadí, ako ti...občas, poopravujem tvoje...tvoje
škrabopisy, nielen od pravopisných chýb...ale...a náhodou mám dobré nápady,
a náhodou veľmi kvalitne dopĺňam tvoje...a keby nie mňa... -
Nechal ju vysoptiť. Len zrýchlene žmurkal
spoza okuliarov. Na pol žrde. Radšej nevidieť. Počuje pridobre.
Vyfúkla zvyšný vzduch, vytrhla dlaň, oddupala ku gauču,
zatarasila sa pod táckou, až to tak zašramotilo a zúrivo začala lúskať
úbohé jadrá, melniac ich na drobnejšie ako drobné.
- Nie. Nepochopila si ma... -
Lúskanie sa zintenzívnilo, doplnené natočením
sa bokom a potom do druhého boku, ale brucho jej toho veľa nedovolilo.
- Myslel som si, že ti urobím radosť. - uzavrel skôr, ako by niečo vysvetlil.
Bolo mu jasné, že dva romány spolu simultánne
písať nebudú. Škoda. Dvakrát dva je dvojnásobná gáža. Mohol by jej dokúpiť
k šálke druhý tanier a druhú stoličku a druhé... čokoľvek, čo by
druhé chcela.
Lúskanie orechov ustávalo. Myslel to dobre.
Hormóny sú svine. Predbiehajú jej reakcie a ...potom je tu priticho. Nemá rada
ticho. Má rada, ak mlčí a ďobe do stroja, ale nemá rada toto ticho.
Prisadol si na miesto, kde mala misku
s vylúskanými.
- Predal som už štyri kilá. - skúšal
udobrovať. - Po osem, ako si mi kázala.
Ešte dve chce tá pani z knižnice. -
Prikývla. A skúsila rýchlejšie
vylúskavať. Prispievať do domáceho
rozpočtu, je teraz jej povinnosť mladej gazdinej.
- Nemám o čom písať. - zašepkala. - A neprerušuj ma! -
preladila a šliapla na plyn. - Stále trvám na tom, že v mojej minulosti
sa už hrabať nebudeme! Sľúbil si mi to. Dlabem na záujem čitateľov, skrátka je
to moja súkromná vec a nemienim ju prepierať na verejnosti. „Štvrtá“ im musí stačiť...aj to ľutujem, že
som ti kedy dovolila... - automaticky priložila
ruku na brucho, ale nemyslela toto. Na dieťa sa predsa teší...
Bol vnímavý, ale preskakoval stránky.
Pochopil to svojsky. Bola to výčitka? Zas výčitka, že kvôli tehotenstvu musela
nechať školu, presťahovať sa sem na vyhnanisko, trpieť núdzu, lebo spisovateľ
na voľnej nohe nemá na ružiach, ale stále na sene ustlané a...To nemusela. To
ho trochu zamrzelo. Na dieťa sa predsa teší...
- Máš talent, žienka moja. Myslel som si...že
byť spisovateľkou by ťa potešilo viac, ako byť len blbou korektorkou...- zažal
zas nevhodne. Motor jej obrieho stroja sa rozladil definitívne.
- Potešilo by
ma, keby ma netrápia vetry a tú „blbú“ si si tiež mohol odpustiť! - capla
mu tácku na misku v lone až to všetko nadskočilo a v podzemí to
zabolelo. - ...a potešilo by ma,
keby ťa napadlo, aby si za tie predané orechy kúpil aspoň čaj! -
- Fenikel sa nám už minul, srdiečko?
Vraj...aj rascový pomáha na... -
Vykukla z kuchyne. Pochopil.
S čajmi na prdenie dnes neuspeje.
Skúsi to s masážou ešte pred večerou.
A, do riti, nekúpil ani chleba.
V kuchyni niečo buchlo. Dvakrát. Hádam len nie
tie krásne gýčové šáločky z výpredaja v PEPCu...
domiceli
FF Reč trávy
+ Šepot trávy + Krik trávy + Podsádzanie trávy + Zlodej trávy + Poštovné
úverované + Prievan v tráve = jeden celok !!! Nadväzujú na seba a
na ne nadväzuje zas FF Iba každá druhá I. a Iba každá druhá II.
Toto je ich
pokračovanie...
Toto je
začiatok...
Rumbelle REČ
TRÁVY ( 20 kapitol )
Rumbelle ŠEPOT TRÁVY ( 10 kapitol )
Rumbelle KRIK
TRÁVY ( 20 kapitol )
Rumbelle PODSÁDZANIE TRÁVY ( 25 kapitol )
Rumbelle ZLODEJ TRÁVY ( 10 kapitol )
Rumbelle POŠTOVNÉ ÚVEROVANÉ
( 20 kapitol )
Mr. GOLD - Iba
každá druhá I. ( 30. kapitol)
RUMBELLE – Iba
každá druhá II. ( 20 kapitol )
RUMBELLE –
Prievan v tráve ( 20 kapitol )
...a teraz to nové...
Disclaimer phofo by J.M
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára