RUMBELLE - Rozmrvené - 2. kapitola

Rozmrvené

2. kapitola

        Mračil sa na dopísaný hárok papiera. Ego mu to veľkoryso povolilo, lebo pod toto by sa hanbil podpísať sa aj ako deviatak pod školskú zo sloviny, na ktorej už po prijímačkách absolútne nezáleží. Ale na tomto mu záležalo sakramentsky. Potrebuje gážu. Stabilnú. Ale musieť písať, vždy znamenalo písať na hovno. To vedel. Vytrhol list zo stroja.

  - Neopováž sa ho skrkvať, lebo skrkvem ja teba! - zaznelo mu za chrbtom zmiešané medzi štetiny zubnej kefky, pastu a napínanie zo zmesi.

  Zaklonil hlavu. Vidieť ju s bielou penou okolo úst a gumou jeho starého pyžama okolo rovníka jej tela mu nezabránilo nenápadne skŕčať nedávny počin.

  - Prepáč, srdiečko, ale radšej ma zlynčuj ty, ako zajtra nakladateľ. Toto by som mu nemohol predložiť. -

  Toto letelo oblúkom už v guľke smerom ku krbu. Netrafil.

  Utrela si spakruky ústa, potom to celé o zadok. Na bielom tielku bodky vody a dve vypuklé bodky v 3D blížili sa k nemu. Namierila, vystrelila. Zatiaľ len prst.

  - Toto si nemusel. Začiatok bol síce trápny, stred len samoúčelná ekvilibristika, ale motív bol celkom fajn. Stačilo len trochu...dosť...moc...upraviť. - mierila na prázdny valec v stroji.

  A následne ku krbu. Bolo jej jasné, že napriek vyhrážkam, že už mu neopraví a nedopíše ani slovo, stále tie jeho čítala a mala k nim čo povedať. Nedalo jej to... A teraz, že by jej to nedal? To by sa na to pozrela!

  Bolo mu jasné, že nikdy nedokáže premôcť svoju zvedavosť a príbeh, do ktorého je osobne zaangažovaná, mu nedovolí ľubovoľne modifikovať, čiže nie nadarmo nechával stránky voľne "pohodené" v stroji. Ona stále číta. Bude rád, keď sa na to pozrie!

   Ako poslušný psík vstal, odkráčal a poslušne priniesol. Kým otočená radšej chrbtom, aby si to náhodou nerozmyslel a aport jej zas nevytrhol z rúk, rozkladala nábojnicu, kochal sa uzimenými ramenami.

  Voňala mliekom. Zatiaľ len telovým. Na šiji našiel posledné stopy mydla. Tesne pri korienkoch vlasov. Povsúval ich špičkou nosa po nich.  V rytme s dychom rozvlnilo sa i jeho telo. Odstrčila ho zadkom. Čítala. Nevzdal to. Táto pevnosť dnes padne, či chce, či nie. Už ju videl na kolenách...Už sa videl za ňou na kolenách... Schytal zas zadkom. Rovno do hlavne. To bolelo.

  Natočila sa, premerala si ho. Presne pod pás a odspodu tam isto.

    - Podaj mi deku a daj si sprchu. -

  Dvakrát ako romantické pozvanie to neznelo, ale dalo sa z toho odčítať, že ona musí ešte pracovať a on smrdí.  Následne, ak ona dopracuje a on bude voňať, dokončia započaté dobývanie pevnosti. To už ako romantika začínalo vyzerať.

  Riskoval pár cápancov, keď sa kontraproduktívne pokúsil predčasne očekovať niektoré styčné body opevnenia, ale pochopil, že dnes si radšej stanový tábor pred písacím strojom postaví sama a on musí odtiahnuť ponadávať si do kúpeľne, že zas minula všetku teplú vodu.

  Zakutraná v obrovskej televíznej deke, aj keď telku vôbec nevlastnili, narolovala čistý hárok a skúsila pretransformovávať jeho vety z krkvanca. Už nad tým trochu premýšľala, keď míňala tú teplú vodu. 

  ...Pritiahol si ju na kolená a tváril sa, že stráca stabilitu pod jej váhou. Aby ju rozosmial. Rozosmial ju a docielil, že sa mu zakvačila o krky a o vlasy a ukotvila čelom o čelo. Vyštartoval a dal jej mľaskavú pusu. A buchol do nosa. Rozstrapatila ho za trest, aj preto, že zbožňovala jeho šampón a tie drsné pajúzy vlasov, vždy upratané a nepoddajné. Chaporil sa jej do vreciek vzadu na džínsoch, lebo do tých predných sa ešte neodvážil. Ale dnes sa už iste odváži. Aj ona by sa mohla. Odvážiť...a prevážiť ho a zaľahnúť a... - Gaston, prestaň, to šteklí...-  

  Prekrútila očami. Ruky má vo vreckách a...šteklí ju? Ako ju... akože-taktože môže štekliť?! V zadných vreckách je tesno! Čo vôbec nerozmýšľa?! Toto takto nemôže napísať, to nemá logiku! Potriasla hlavou, ale viac to neurobí, padá z nej deka. 

  Klop-klop-klopklop...

  Pritiahol si ju. Bruškami prstov opatrne bubnoval po drieku a ako stonožka, nenápadne prst za prstom presúval sa jej k zadku. Hypnotizoval ju pohľadom. Akoby ju chcel uhranúť. Vniknúť  do nej skôr, ako bude reálne môcť. Ak by sa chcela brániť a cúvať pred desiatimi votrelcami jeho rúk, spôsobila by len to, že zostane prilepená oňho telo na telo. Stehná o stehná, brucho o brucho hruď o hruď. Chcela to. Nechala ho vliezť jej do zadných vreciek a masírovať skrz ne zadok. Vlnila sa. Hore a dolu v rytme jeho drsnej masáže. Dychčal jej poza uši a potil sa. Vzrušovalo ju to...

   - Nezdá sa ti to priveľmi erotické? To dievčatko má sotva pätnásť a...pôvodná koncepcia tohto románu je, teda mala byť, že bude totálne neskúsená. - opatrne nakúkal do riadkov, ktoré pod jej rýchlopisom utešene pribúdali, ale obsah ho viac ako prekvapoval.

  Strhla sa. Nevšimla si, že jej stojí za chrbtom a už číta.

  Pohľady sa im stretli. Nechápavé, nepochopené, nepochopiteľné. Zrejme.

  - Prepáč, srdiečko, ...že je nadržaný ten mládenček, to je logické, ale ona...nemala by byť ...teda, mala by mať zábrany a...trochu robiť scény, nemyslíš?! - radšej hneď vysvetlil, prečo rýpe. Prečo zas, ako vždy,  má pripomienky k jej prerábkam.

  Začervenala sa. Úprimne. Priznala, popustila uzdu fantázii a spísala to, čo by si sama predstavovala. Ale prehrať nemieni. Ani náhodou!

  - Máš dojem, že tvoja verzia "prvéhokrát" bola reálnejšia? - zarypla a položila dlaň na dokrčený hárok.

  Došúchaval si krk, aby získal trochu času na porovnanie.

  - Tak, nie je to celkom podľa skutočnosti, ale presne takto som to ako stredoškolák chcel zažiť. V parku, na lavičke...len som nevedel domyslieť, ako zabezpečiť, aby si na mňa sadla obkročmo, nie bokom. -

  - Nijaká baba...nijaká normálna baba si na chalana takto nesadne. A v parku už vôbec nie! To si vyhoď z hlavy. Takéto niečo urobí možno, možno iba v súkromí, kde sú len sami dvaja. Tak by som to urobila ja. -

  - Tak si to urobila? -

  Zakývala záporne hlavou. Nie, nikdy to takto nedala. Nikdy nenašla dosť odvahy prebrať iniciatívu a skúsiť to takto. Ako vo filmoch.

  - Máš pravdu. Ani jedno, ani druhé. Sú to kraviny. - uznala jeho dôvody, valec zahrkotal a vedľa skrkvanca pribudol ďalší nepoužiteľný papier.

  - Tak ako? - pritiahol si stoličku a tváril sa, že len opravuje popadané lešenie jej deky. Opravoval.

  - Ty zas zo mňa ťaháš moje súkromie! - capla mu po ruke, čo si hĺbila vchod za hradby. - Nič nebolo. Ruby sa mohla snažiť ako chcela, nikdy sa jej mňa a toho trpáka Gastona nepodarilo dostať do kotolne na...karimatku...aby si vedel! -

   - Viem. - pohodlne sa oprel a rozosmutnil. Jej prvýkrát pozná. On si pamätá iba jej poslednýkrát. Dnes ráno. Na senníkovom matraci hore v spálni.

   - Myslíš si, že ak dáme dohromady naše naivné detaily, ako si to predstavujme, aby to bola romantika, že tým získame čitateľov? - spýtala sa rovno, vidiac, že sa začína ponárať niekam, kde ona sa už vracať nechce. S odstupom času to už nie je podstatné.

  - Neviem...ako ale opísať niečo také, aby to uveriteľné bolo? Raz to musí byť prvý raz... - prenechal jej zas voľnú ruku a podal čistý papier.

  - Tak znova. - namotala ho do stroja. Čistý. Nepopísaný.

  Zostal čistý. Nepoškvrnený. V tú noc to nebolo prvýkrát, ani posledný, že zostal nepopísaný, ale zas na druhej strane, čo tam potom.

  Predtým ju bolo treba rozbaliť z deky, z jeho pyžama, z hanblivosti pred vysvieteným krbom, ktorej sa asi nikdy nezbaví. Voňala telovým mliekom a bublinkami mydla vo vlasoch vzadu na krku. A bola hladšia a oblejšia a mäkšia a prítulnejšia o ďalší deň. A horúca a nedočkavejšia, lebo čo ak zajtra...

domiceli