RUMBELLE - Rozmrvené - 6. kapitola

Rozmrvené

6. kapitola

        S nedôverou pozerala do postele. Maternicový argument ženskej spiacej v starom Nealovom pelechu, čo sa stále výzorom i puchom nezotavil z jeho teenagerských dôb a preto ho odmietli zaľudniť oni dvaja, ju nalomil, aby jej tento "komfort" ponúkli. S nedôverou prijala, že sa o tehotenstvo v tomto dome bude deliť s touto tu. Čo ak bude lepšie tehotná ako ona sama?

  S dôverou zízal na ňu. Svoju právoplatnú. Presne vie, čo si asi tak myslí a vôbec jej to nemieni vyčítať. Áno, netuší, či urobil dobre, nie je si istý, či sa nedal oklamať, nemá čisté svedomie, ak to spravil. Zmäkol. To posledné vedel na isto. Dobre, že Belle netrvala na akejsi tridsaťdňovej skúšobnej lehote. Asi dúfa v nejakú skrátenú light verziu.

  Nahlas povzdychla. To neznelo povzbudivo. To znelo ako: Hosť, tri dni a dosť! Škrabkala sa na bruchu, ale nie kvôli svrbeniu.

  - Asi by som sa mal pokúsiť spojiť sa nejako s Nealom, ale netuším, ako. - priznal rozpaky a čakal nejaké to pritakanie, odobrenie. 
  Pokývala len záporne hlavou.

  - Myslím si, že ona urobila všetko preto, aby ...sa s ním spojila. A keď sa to nepodarilo jej, pochybujem, že my dvaja budeme úspešní. - zabodkovala pohľadom, ktorý poznal. Na ten sa neodpovedá, tomu sa pritakáva.

  Pomrvil tvárou. Síce mu dolu vnútrom stieklo ono to príjemné množné číslo, kedy je časť každého jeho bremena delená už dvomi, ale nepokladal za fér podieľať ju na prúsere jeho rodiny. Jeho bývalej, ale neodstrihnuteľnej rodiny. To ho štvalo.

  - To akože...si ju tu necháme a zasuplujeme toho gaunera, kvázi dobrí svokrovci? Máš pocit, že je to moja povinnosť?! - skoro zatiahol zas fistulou, čo značilo, že je v koncoch s argumentmi a buď začne viac sliniť, alebo zaslintá ju. Hej, hej, vo vedľajšej izbe je duchna plná sena. Poďme sa túliť, prosím. Ak dostatočne hlboko zapadneme, tak...

  Odpovedala zas povzdychom. Jasné, že sa jej to nepáči, ale dlhodobé zdementievanie spojené s prípravou na dieťa v nej akosi udupalo nielen zdravý rozum, ak nejaký aj mala, ale hlavne vôľu čokoľvek na osude teraz meniť. Cíti sa už pár týždňov ako po kurze  lapončiny, kedy ju naučili povedať nahlas meno a napočítať do päť. Uverila, že jej viac nebude v nasledujúcich rokoch výchovy treba. Socializácia mala prebiehať v kontexte mama, tata, to a nie...niečo, že v domácnosti by mal pribudnúť nejaký ľudský mysliaci článok, prepáč Adam, aj ty si po kurze, predpokladám. Navyše otrlý, drzý, akčný, frustrovaný a tiež tehotná, ako správne pochopila. To nie. Prosím, radšej nie. To je dáky omyl.

   Pozrela sa na neho, či jej praštený nápad, nenápadne zabaliť votrelkyňu do deky a nechať ju na kraji lesa buď na siedmich trpaslíkov alebo napospas inej hávedi, tiež náhodou nezdieľa.

  Zdieľal by, ale netušil o ňom. Pripadal si presne tak, ako keď si nedávno z internetu objednal odporúčaný liek na svoje boľavé kolená. Bol síce primárne určený pre dostihové kone, ale vraj zaberá aj na ľudí a hlavne, je voľne predajný. V návode na užívanie tam stálo: primeranú dávku lieku primiešajte do žrádla, alebo vstreknite rovno do papule. To by zniesol, ale že jedna naberačka je na sto kg váhy zvieraťa, to prehltnúť nevedel. Má len 85! Čo teraz?! Neriešiteľné...Presne takto to videl. Mať tabletku na tento problém, okamžite ju užije. Lenže tá sviňa by zas bola mala obmedzenia a to rovno neprekonateľné. Ako teraz. Neal je stále jeho syn. Nehodný harant, ale jeho vlastný. Aspoň dúfal. Ok, asi ho mal hneď po narodení rovno vypustiť do voľnej prírody, namiesto chovu v zajatí, ale v konečnom dôsledku bol výsledok rovnaký. Živel, bez hniezda, bez záväzkov, bez zodpovednosti, len s cieľom uloviť, nažrať sa a... vygrcať nevstrebané.

 - Možno tu nebude chcieť zostať... dlhšie. - položila mu ruku na rameno a zhovievavo stisla ako hrdinovi, čo tohto, zrejme túlavého živočícha, nenechal skapíňať pod mostom, porodiť do škatule a odniesť... preboha?! Čo ak...?! - vízia jej zmasakrovala komplet celý doterajší charitatívny model.

  - Počuj, čo ak porodí a zmizne?! Zvládneme dve deti? - pozrela zboku.

  Jeho svedomie automaticky zahájilo erózny zosuv.

  - Preboha, Belle! Ako vidíš, nezvládol som vychovať ani jedno svoje decko, obávam sa aj o toto tu na ceste... a ty sa ma opýtaš takúto...jóbovku?! To nemyslíš vážne, však, srdiečko?! -

  - Ja len, či počítaš so všetkými možnými alternatívami... - mykla plecom a otočila sa na odchod.

  Našiel ju... Nenašiel ju. Bola vonku a skúšala, či prádlo na šnúrach, vyplieskavané vetrom, vyschlo. Tu tak najskôr o dva týždne. Vietor, nevietor, bez žmýkania a bez sušičky. Aspoň hlavu jej trochu vyfúka.

  Je čas vrátiť beh tejto mini domácnosti, síce teraz ešte o trochu viac zmenšenej,  zas do starých koľají, ako to len pôjde. Mal by pracovať. Pokračovať v písaní. Nedá sa predsa odradiť disovaním nejakej...nejakej... Pch! Nie je to recenzentka a ani za korektorku by ju nebral. Sám vie, ako čo najlepšie napísať! Je predsa slávny spisovateľ. Trochu slávny. Trochu spisovateľ...

  Oči mu padli na mobil na stole. Málokedy ho takto necháva. A jeho ani nenapadá...

  Tak prečo ťa to napadlo teraz? Prečo ho berieš do ruky? Vážne ho chceš zapnúť? Naozaj? Posledný hovor? Zrealizovaný...

   To číslo poznáš.

  - Nemyslela som si, že ste taký nedôverčivý. Ubytovať úplnú cudziu ženu vo svojom dome, ale na druhej strane lustrovať mobil svojej vlastnej milovanej manželke? Tsc, tsc, tscc...Váš vzťah asi nebude založený na bezhraničnej dôvere...- ozvalo sa zvrchu schodiska.

  A zliezalo to dolu.

  - Ste žiarlivý? - usmiala sa, vidiac, ako zostal nemilo prekvapený.

  - Nie, nevolala som sanitku, keď vaša manželka omdlela. Volal jej niekto... - zahľadela sa na displej a na okamih zmĺkla.

  Nechala, nech sa v ňom prepchá plást zvedavosti a ona ho potom nechá stiecť, nehľadiac, či to nejaké úbohé včeličky dôvery prežijú. Čas stáčania medu. Trochu to bude bolieť. Včielky majú žihadielka.

  - Priznávam, aj mňa prekvapilo, že voláte žene, ktorú ste si práve vniesli do domu. Hej, na displeji svietilo vaše meno: Adam Gold. Napadlo ma, najskôr, že ste videli, ako mám jej kabát a vedeli, že v ňom je ten mobil, aj to, že asi súrne potrebujete moju pomoc, tak prezváňate, aj keď ľahšie by bolo vystrčiť sa von oknom. Napadlo ma všeličo. Priznávam, neodolala som. Zdvihla som...a hľa...ktosi starostlivý, vystrašený, nežný, podľa hlasu... ale neboli ste to vy... - opäť dramatická pauza.

   - Vy viete, kto bol na druhej strane, že?! - pritiahla si pončo viac k telu.

  Láskavosť za láskavosť. Mohol ju vyhodiť. Nevyhodil. Mohla mu to zatajiť, ale... Mohla to povedať jej...ale... On je pre jej plán kľúčovejší. Jeho bude ešte potrebovať.

domiceli