RUMBELLE - Rozmrvené - 3. kapitola

Rozmrvené

3. kapitola

        Pracoval. Ďatlil do stroja. Aj keď tento spôsob obživy aj sám považoval za diskutabilný. Našťastie ona nediskutovala a nechala ho. Dnes samého. Rutinnú kontrolu na gynde zvládne aj bez pána manžela. Jeho genetický materiál už v tomto stave nemá k tomu čo dodať. Na svoj sa hnevala, lebo dodával priveľa. Už teraz si pripadala zdupľovaná trojnásobne. Miluje matematiku, ale zrkadlo nepustí. Darmo spodný okraj oblepil pohľadnicami, čo kdesi v komore vykutral, aby zobrazovalo nanajvýš tvár. V snehuliačích obrysoch, v siluete veľkonočných vajec, dokonca aj v pukoch tulipánov videla zas len samú seba. V celej tej svojej trojnásobne zdupľovanej kráse. "A hlavne veľa vody!", "Na tvoje zdravie!", "Šťastné a veselé!" Ešte aj tie blbé vločky na obrázkoch sú guľaté!

  Od jej pritresknutia uplynula sotva hodina. Rozpísal sa. To sa jej bude páčiť. Ale toto zas nie. Mal sa asi vopred opýtať, či by jej vadilo, keby v tomto novom príbehu Ruby zvedie Gastona. Najlepšia kamka hlavnej hrdinky. Otrepe mu o hlavu klišé motívy a...V najhoršom ten hárok skrkve sama. Neskrkve. Od istého času neznáša gule. Ani na Vianoce ich nevešali na stromček. Vtedy sa ešte smiala. Dnes by si to úbohé ozdoby zlizli inak.

  - Áno, idem! - zahučal dozadu k dverám, čo už hodnú chvíľu lomozili. Podľa rôznorodých zvukov vedel, že to nebude vietor, domáca, ani nikto známy. Tí už zväčša netestovali, či klopať striedavo na sklenenú výplň, na drevo, na pánty alebo použiť klopadlo, čo sa nedalo odlepiť od matrice a keď, zostalo v rukách búchateľa.

  Ona to ešte nebude. Ona má kľúče. Ostatný plevel nech počká. Treba dopísať riadok. Odsek. Gastonko predsa nebude čakať na vyvrcholenie v studených katakombách tak dlho. To by sa tak Ruby páčilo. Nič nebude...Že sa nehanbí, kamarátka a takto podrážať úbohú naivnú Belle. Zabije ho už za tú "naivku". Pravdepodobne. Pošúchal sa v rozkroku. Na základe tvarov zistených ohmatom ho prešli zimomriavky nad ortieľom, ak sa rozhodne mstiť sa všetkým guliam v okolí. Zas si sprostý?! Nepíšeš náhodou román pre tínedžerov?! Dovolila ti zrútiť múr v katakombách a stratiť tam nejakých tých hrdinov. Nie porno na karimatke!...

  - Došľaka, neviete trochu vydržať?! - štengroval akéhosi neznámeho dobyvateľa a nervózne sa pokúšal nestratiť niť výpovede v románe. Stratil ju. Aj trpezlivosť.

  Trhol dverami.

  Pred nimi stála mladá žena v čomsi, čo vyzeralo ako deka. Vlniak? Neodhadol, čo by to akože malo byť. Neodhadol ani ju. Nijaké brožúrky v ruke, plagátiky, vzorky, ani pošta. Nijaké ruky. Pončo! Tak sa ten zvršok volá. Malá, tmavá, rovné vlasy, v tvári nič.

  - Budete si priať? - otriasol sa a vypadla z neho otázka aj so zamračením sa, aby jej zobral prípadnú odvahu, niečo si ozaj niečo želať.

  - Pohár vody, potrebujem na vecko a ešte...Neala, ak je doma. - vytiahla spod odevu ruku a ukázala, že ...v nej nemá zbraň.

  Poradím požiadaviek mu bola zrazu sympatická. Aj on by dal svojho nepodareného syna na posledné miesto vo vete.

  - A vy ste...? - ukázal jej vlastnú prázdnu dlaň, ako dôkaz, že aj keď neoprávnene vstúpila na cudzí pozemok, zatiaľ ju nemieni zabiť.

  - Ja budem omdletá ženská, čo sa vám tu zosype pred vchodom a zrejme sa v tom stave aj pomočím, lebo už naozaj musím! - precedila nevrelo pomedzi zuby.

  Už mu bolo jasnejšie, že hľadá Neala. Pred takouto fúriou by sa schoval každý chlap.

  - Stave? Nebodaj ste v tom?! - nedalo mu nezarypnúť si.

  Tmavá žena zbledla. Sánka sa jej roztriasla, oči rozšírili. Hlava kývala do bokov, kým ju sklonila a odtiahla ruky od tela. A nohy od seba.

   - Teraz si budem priať aj náhradné oblečenie...namiesto toho vecka. A sviniara Neala si tiež nechajte! - dvihla spomalene zrak a prešpikovala ho najnenávistnejšie ako vedela.

   Bolo mu trápne aj za ňu, keď už úslužne otváral dvere na kúpeľke. Pribuchla ich jedovito. Zostal sám a vonku ďalší dvaja návštevníci, ktorých dosiaľ skrývala za zadkom. Dva obrie ruksaky. Tie pozval dnu radšej bez vypočúvania. Očividne hľadajú Neala s ňou. Jeden z nich identifikoval ako nejaký zo strašne dávnych vianočných darčekov pre svoj poter.

  Ešte tak odhadnúť, ktoré z vecí Belle jej môže poskytnúť, aby sa jedna ani druhá neurazili. Skúsi tie menšie.

  Kostnatá ruka zvnútra kúpeľky po nich čmahla.

  Už aby sa vrátila Belle. Preboha! Nech sa len nevracia! Cudzia ženská v jej oblečení v ich kúpeľke...

  - Vidím, že máte práčku. Smiem si oprať aj iné svoje veci? - vykukla a ukázala na jeden z ruksakov.

  - Práčku máme, ale s elektrinou je problém - priznal dobrovoľne.

  - Použijem teda vaňu. Môžete mi podať ten vak? -

  Prala. Dosť dlho prala. Cudzia žena, cudzie veci.

  - Vyprala som vám aj tie vaše. - vyliezla s lavórom. - Videla som, že šnúry na vešenia máte pred domom, to je trochu netradičné riešenie, ale vzhľadom k vyhnanisku, kde bývate, je lepšie mať všetko na očiach. Kde máte štipce? - prehodila plne naložený lavór pod plece a zas natrčila ruku.

  Keby on vedel, kde majú štipce.

  Pochopila. Po dlhšej chvíli čakania, vtiahla do kúpeľky a víťazoslávne z nej vypochodovala s košíčkom štipcov ukončujúcim pyramídu čistej bielizne.

  Vešala obratne. Mala systém. Nohavičky v prvom rade, tričká a blúzky v druhom. Nijaké jednofarebné kúsky. Očividne milovníčka farieb i vzorov... Belle, kde si? Nech si kde si, zostaň tam, lebo toto sa ti nebude páčiť. Tvoje gaťky o polovicu väčšie ako tie jej. Panebože, to bude prúser.

  - Hotovo. Už ani tú vodu nepotrebujem. Dúfam, že v kúpeľke vám tečie pitná. - trela si rozmočené ruky jednu o druhú, pončo sa jej prelínalo a menilo farby. Vlastne len vzory. - Mali by sme sa pozhovárať, kým... - namierila prst na veľké nohavičky. - ...kým príde vaša... -

  - Moja manželka. - doplnil. Mohol trochu viac hrdo, ale predstava ako Belle vysoptí uvidiac toto tu mu priviedla pred zrak rovno rozvodové papiere. - Ste Nealova známa? - skúsil zachrániť svoju ohrozenú kožku.

  - Manželka. - podala mu ruku.

  Momentálne zodratú, ale hej, bola na nej obrúčka. Spadol mu kameň zo srdca. A zas vrazil späť. Manželky zväčša nehľadajú manželov u svokrovcov.

   - Takže Neal sa mi oženil? -

   - Takže vy ste sa mu tiež oženili? Pokiaľ viem, vravel, že s jeho matkou nežijete a nikdy už žiť nemienite. - znovu sa zadívala na nohavičky a predstavila si v nich staršiu matrónu. Čo ak...

  - Nie, nezobral som si prvú ženu...zobral som si druhú ženu. Teda inú ženu. - habkal ťažko si skladajúc puzzle dnešnej návštevy.

  - Takže, ak som dobre pochopila, Neal tu nie je. - zaznelo prísne.

  Namiesto odpovede len zavrtel záporne hlavou. Ale patrilo sa odpovedať.

   - Nebol tu už pekných pár mesiacov. Vyše roka o ňom v podstate neviem nič. -

   - Tak to sme dvaja. - zamrmlala.

  Vtiahla do domu a sadla si na gauč. Skúsila vytiahnuť cigarety, ale vidiac, že popolník nikde, otočila sa na pána domu s nemou otázkou.

  - My tu nefajčíme, viete, manželkin stav... -

  To slovo ju reštartovalo k novej zmene farby pleti.

  - Ani ja by som nemala. Ale musím. -

  Vstala, vyšla pred dom. Zapálila si.

  - Myslela som si, že to ešte nejaký čas skryjem, ale zrejme ste pozornejší, ako...ako váš podarený syn. Ste vraj spisovateľ. Takže si všímate detaily. Povedzte, čo ma prezradilo? Ten voľný odev? -

   Usmial sa. Má rád lichôtky. Bude jej rozprávať, že to bolo to nutkanie a jeho výsledok? O cvrknutiach už vedel svoje. A bude horšie. Usmial sa na ňu o čosi chápavejšie. Dofrasa! Čo? Toto je žena jeho syna!? Tehotná?! Sama?! Tu?!  Kde je ten bastard?! Belle, kde si? Zachráň ma. Zachráň nás, lebo toto...

  Tipla cigaretu, prekrížila ruky na hrudi.

  - Máte to tu pekné. Páči sa mi tu. -

  Úsmev mu zmizol z tváre.

domiceli