OUAT - Pristrihnuté krídla III. - 46. kapitola

OUAT

46. kapitola

pristrihnuté

krídla 3.

Obrazovka

      Emócie sú o dve stotiny sekundy rýchlejšie ako myšlienky. Už oľutoval, že sa strhol a trhol rukou a tým pádom prišiel o tú jej. Stiahla ich pod stôl, ako hanblivá študentka prichytená pri čítaní pod lavicou. Tak rád by v nej čítal sám. Čo to stvára, prečo, kde, kedy, ako, niečo o hlavných aj vedľajších postavách. Aspoň pásmo rozprávača, keby funguvalo a nemal z neho pocit, že aj ten bude akosi tentokrát nespoľahlivý. Ak sa vôbec rozrozpráva. Zatiaľ sa musí uspokojiť len s pásmom postáv a asymetrickým dialógom. On kladie otázky. Ona si odpovedá v duchu. Tak pŕŕŕ...

  - Emilie... - skúsil zatiahnuť zhovievavo, ale vyznelo to nehnevane, prekvapene a zhrozene v jednom.

  Dívala sa smerom do kočíka a po chvíli jej tvárou preletel plachý úsmev.

   - Mala som strach. O seba nie, skôr o vás. - napravila dečku, ktorú naprávať nebolo treba. Iné veci áno.

  Nemá pud sebazáchovy, to už mu je jasné. Rezignovala? Vzdala to? Nie je zavčasu?

  - Je mi jedno, kvôli čomu, alebo komu si odišla, ale vrátiš sa pekne späť! Tento spôsob života, čo vedieš, ťa zabíja a ja...chcem ti pomôcť. Mne je jedno, čo všetko si už vyparatila...-

  - Nie, nie je ti to jedno! Celý čas som sa ťa snažila vyprovokovať. To s tými ženskými a žiarlivosťou. Vieš prečo? Aby som mala prečo odísť. Ale ty nie. Buď si výborným žiakom Radima Uzla: Zatloukat, zatloukat, zatloukat!...alebo ešte horšie, fakt si si iné nehľadal a trpezlivo čakal na mňa. - dala sa do rozbaľovania kuracích kúskov, ale puch ju presvedčil, že im lepšie bolo zabaleným.

  Bol by sa do zeme prepadol. Preleteli mu mysľou jednolásky, aj týždňolásky, aj mesačenka sa našla, síce aktuálne stratená, ale platná. Nie, nikdy nebol trpezlivý a už vôbec na nikoho nečakal. Nastupoval a vystupoval zo spojov, ako ktorý prišiel. A chodili pomerne pravidelne... A často.

  - Ty si ma nikdy nebrala vážne. Nemyslela ...si to so mnou vážne. Chcela si odísť?! A basta?! - oprel sa s hrmotom, spokojný, že sa vynašiel, hodil to celé na ňu, ale bolo mu potom ešte ťažšie.

  Hryzie si do pery. To je dobré znamenie. To je znamenie? Čoho?

  - Emilie... - opäť sa natiahol k nej, ale ona ruky spod stola už nevyťahovala. -  Poď so mnou. Vráť sa k nám domov. Tam budeš v bezpečí...- skúsil tichšie.

  - Ale vy nie...- vstala a chystala sa odísť.

  Vstal tiež, rozhodnutý za každú cenu jej v tom zabrániť. Len ako?!

  - Dobre, dobre. Choď si kam chceš! Prosím, nedržím ťa. Pozri...- zámerne rozpažil.

  Nezaváhala. Zapínala svetrík. Ramovala zo stola, potom to položila všetko späť. Prešla ju chuť? Prešla ju chuť.

  Jeho nie. Nie teraz, keď ju našiel. Keď sa sama našla. Iste potrebuje jeho pomoc. Vyhľadala ho. Chcela, aby ju našiel... O tom bol presvedčený. Nedovolí jej za žiadnu cenu vrátiť sa k nemu.

  Vysúkal sa spoza stolíka a zatarasil jej cestu.

  - Len...prosím ťa, nemohla by si na päť minút postrážiť malého? Vieš...nemá kto u nás dopíjať tie jeho fľašky, dnes som jednu zmákol a ...navarila mu nejakého feniklového čaju...musím...veď vieš... päť minút, fakt. Len päť! - držal nastražené obe dlane s roztiahnutými prstami a cúval, pohľadom pátrajúc, kde sú tu inkriminované miestnôstky, kam aj králi chodia pešo.

  Nezmohla sa na odpor, ani na slovo. Poslušne si sadla pri kočík.

  Prešlo päť minút.

  Prešla štvrť hodina.

  Malý sa zobudil, ale vidiac starú známu, rozdžavotal sa a stačilo mu niečo na žviakanie. Jedla sa ani nedotkli, tak si mohol vyberať. Nič nebolo vhodné, ale neriskovala jeho rev. Našťastie mu skoro nič nechutilo. Potešilo ho len, ako sa pekne dooblieval fľaškou minerálky. Namiesto revu roztopašný smiech.

  Prešla pol hodina.

  Znervóznela.

  - Prosím vás, môj známy, pred pol hoďkou šiel na toaletu, dlho sa nevracia, prosím, nemôžete sa pozrieť, či mu náhodou neprišlo zle? Viete, či tam niekde neodpadol, alebo tak. - odvážne oslovila najbližšieho okoloidúceho.

  Žene s dieťatkom na kolenách by hádam neodmietol pomôcť. Prví dvaja odmietli. Tretí sa vrátil s lakonickou informáciou, že pánske toalety sú prázdne.

  Že by mu feniklový čaj ublížil? Nevidela ísť okolo záchranku. Nijaká panika okolo wc, bola by si všimla.

  Prešla hodina.

  Malému uschlo body, minula sa zásoba vody aj trpezlivosti. Dožadoval sa zmeny terénu a hoci dal jasne najavo, hlavne nosom okolo, že aj on ráčil dnes požívať feniklový vývar, netrval na výmene jednorázového spodného prádla na nejakom prebaľovacom pulte. To nie je jeho starosť.

  Naukladala všetko do koša pod kočík a predsa vyrazila smerom k toaletám. Drzo do nich napikovala s výhovorkou, že malý je chlapček, tak má právo.

  Baba, čo tam každú pol hodinu vytierala podlahu a dekle ju však vyšikovala, že v čase deratizácie na toaletu nikto nesmie.

  Ďalšiu hodinu strávila pre nákupákom.

  Potom jej to došlo... Pozrela na malého, nervózne sa ošívajúceho v kočíku. Bolo jej jasné, že si týmto zabešteloval to, že príde domov. Späť k nim.  Musí predsa vrátiť dieťa jeho matke a nezodpovednému ujkovi!

  Ujko mal šťastie, že sa skrýval nepriznaný za rohom. Mrle ho žrali, ale vetry ovievali, aj sa čudoval načo toľko čaká, ale vytrval. Tento plán bol geniálny. Ge - ni - ál - ny! Pochválil sám seba. O niečo menej, keď videl, ako nastúpila do MHD, ktorá ide na opačný koniec mesta, než bývali.  Stihol si všimnúť len číslo spoja. Bol mu na dve veci... S prvou sa už hodnú chvíľu pasoval.

  - Je tu Emilie? - odomykal dvere s nádejou zarovnávajúcou  predstavu totálnej lokálnej katastrofy priesvitnou vrstvičkou.

  Vidiac Roniu, ako vedľa neho hľadá kočík s malým, bolo mu jasné, že nie je. Nádej sa prepadá v prasklinách, vsúkava sa do špár, vsiakava, mizne. Už jej niet.

  Ronia hľadala aj za jeho chrbtom. Kočík s malým. Zľava, sprava. Dvakrát.

  Bolo jej jasné, že...

  Nebolo jej jasné prečo, kde, kedy, ako, načo... čo s tým všetkým má Emilie.

  - Čože?! Ty si jej nechal moje dieťa... a nechal ju s ním odísť... ktoviekam?! - zarazila mu  nechty do košele a bola by sa najradšej predrala ešte hlbšie.

 Iba sa poošíval.

  - Kde si dal hlavu, chlape?! - zaryla si radšej ruky do riedkych vlasov a zmätene pokukovala po stranách, kde nájsť rozum, alebo revolver, ktorým brata odstrelí.

  - Okamžite zalarmuj celú vašu stanicu a choďte ho hľadať! Okamžite...ako si mohol?! Môj maličký...Chudáčik, maličký...- vážne pátrala po tom revolveri, ale brala by aj samopal, brokovnicu či rovno protitankovú päsť. Jasné. Niečo podobné má.

  Napriahla sa a zasadila mu ju presne, až mu vlasy preleteli na jednu stranu.

  Nastavil aj druhé líce.

  Fajn, že ho fackujú, inak by sa musel prefackať aj sám.

domiceli

OUAT - Pristrihnuté krídla III. - 45. kapitola

OUAT

45. kapitola

pristrihnuté

krídla 3.

Odosielateľ

      Miešal si nápoj v šálke. Ani káva, ani čaj, nejaký "vyprošťovák", čo pomieša a ani si z neho nelogne, lebo polomŕtve chuťové bunky v ústach už vopred presvedčil, že stačí glg a znamená to pre nich okamžitú smrť.

  - Volala ti včera Emma. Mal by si sa jej ozvať. - kričala Ronia kdesi z útrob bytu.

  - Načo? Zdžubala si ma už ty. Dupľu si neprosím. Ste obidve rovnaké. - vysúkal sa spoza stola a vylial šálku do dresu.

   Zasyčalo to. Alebo len zašumelo. Skrátka dalo to najavo, že to bol jed. Bol a basta!

  - Koľkokrát ti mám vravieť, že mi nemáš pľuť do dresu! Fuj. - zhodnotila Ronia zašpinenú výlevku.

   Ani sa jej nesnažil protirečiť. 

  Obdarovala ho zaslintanou malého fľaškou, s obsahom, kde už plávali pavučiny nejakej novej civilizácie v žltom náleve, aby ju podržal, kým obriadi dres. Ronia rada obriaďovala. Chvalabohu. Časy, keď to bolo naopak, sú už, dúfal, dávno preč. No, čo?! Tak si len vyberá, čo do nej investoval. 

   Pokojne odšróboval malého fľašku na čaj a prelial nevypitý zvyšok dolu hrdlom. Smäd je sviňa. Nič horšie ako "vyprošťovák" to byť nemôže.

  - Feniklový. Dnes ti neradím ísť medzi ľudí. To bol čaj na zastavené vetry, drahý brate! - do dvoch prstov chytila inkriminovanú fľašku a napustila do nej vodu.

  Treba riadne vyčistiť vnútro aj okolie. Kontaminácia istá.

  - Vetry vraviš? Ok. Ideme sa teda vyvetrať. Obleč malého, vezmem ho na prechádzku. Vyzerá to byť pekná sobota. - ošíval sa previnilo a skúsil nenápadne načúvať pochodom vo vlastnom vnútri.

  Bol smiešny.

  - Keď už, tak pekná nedeľa. Ale nedbám. Zíde sa vám obom trochu rozptýlenia. Ale nezabudni, že je po chorobe a nemal by byť dlho na čerstvom vzduchu.-

   - Na čerstvom? Žartuješ? Obaja sme vypili toho lektvaru na prdenie, tak si okolie pekne upravíme. Však drobec? - spýtal sa akéhosi prilezivšieho štvornožca, čo sa mu po gatiach driapal do stoja vyrovnaného.

  Výraz jeho vytešenej tváričky, hoci absolútne netušil, o čom je reč, mu na okamih stačil na úpravu dnešného portfólia s ponukou nálady. Bude s malým a budú sa baviť. A kúpi mu tie kocky.

   - A kúpim mu tie kocky. - oznámil matke pri drese, čo kefou riadne rajbala smradľavú zájdenú fľašku.

   - ...sa čudujem... že si to vôbec pamätáš. - pritlačila na steny a radšej si nevšímala grimasy tých dvoch. - A pochybujem, že dnes bude ešte niečo otvorené...a ...motať sa po nákupáku, to môžete rovno zostať doma. - trepla neumyteľnú fľašku späť do dresu.

  - Nie, nemôžeme. - heglo ich od nárazu a pratali von.

    Nákupák hučal ako inokedy. Sviatok - piatok tu vždy znela otravná hudba, čo sa vpíjala pod kožu a kým sa človek naučil ju eliminovať a odstaviť zmysly, stihla mu nejaká odrhovačková melódia zaprasiť centrum na opakovanie. Aj teraz si hmkal niečo, čo sa jeho hudobnému vkusu bridilo, ale po včerajšku otupený mozog to nasal a odmietal deratizáciu.

  Malý v kočíku zaspal. Na kockách. Ani škatuľu nerozbaľoval, stačilo, že na vrchu bolo obrovské šteniatko. Kým zalomil, obštekal všetkých okoloidúcich, ktorý roztomilej dvojici venovali svoje umelé úsmevy. Hau hau-hauúú.

  Žalúdok mal na vode, ale z niečoho musí byť človek živý a hubovej polievky vlastnej sestry už mal nadnes dosť.Bagrovať sa bude v teréne.

  - Jedno detské menu. Hej, to s hračkou. Je mi jedno, čo mi tam dáte, beztak to bude chutiť ako polystyrén, verte mi. - štengroval babu v zásterke. 

  Mračila sa. 

  - Nie, nie, nechcem urážať vašu prevádzku, len moje chuťové bunky po včerajšku nestihli vybudovať domobranu tak majú cintorín prekladaný kafilérkou... jasné, už mlčím. - vrele podebatoval s brigádničkou, ktorej sa dotýkalo jeho navážanie sa do jej práce. 

  Nejaká netýkavka vzťahovačná. To sú dnes ženy... 

  Striasol sa a vyhľadal voľné miesto. Nie, nevyhľadal voľné, zámerne počkal, kým traja tukom už obrastení tínedžeri dobagrujú, doohadzujú svoje pukaté ksichty odpadkami, dorehocú sa na blbých poznámkach a nechajúc všetko tam, odpracú sa do najbližšieho obchodu s počítačovými vychytávkami na hry a spol. 

  Rád si počkal. Mal záujem o to konkrétne miesto. Psychologický moment. Asi. Pravdepodobne.

  Zaparkoval kočík pod paravan s umelou flórou a s nedôverou sa díval na tenučké hranolky trčiace z matného papiera. "Čo ťa nezabije, to ťa posilní..."

  Spomenul si na feniklový čaj a hodil zopár žltých prúžkov do tlamy. Ako predpokladal. Chuť servítkov namáčaných v tapetovom lepidle, posypaných sódou bikarbónou. Fajn. Je to jedlo. Na jedlo sa nevraví fuj, však Robko. Mrkol na spokojne chrochtajúce dieťa. S kockami pod hlavou.

  - K menu majú iba ľadový čaj. Ale fajn, že si prišiel. - pristál na malom stolíku ďalší balíček s detským menu a oproti si sadla žena.

  Po chrbte mu prešli zimomriavky, zabehlo mu, vyrazilo dych a štronzo s otvorenými ústami, z ktorých negustiózne trčala rozžuvaná potrava bolo už len bonusom k celkovému dementnému obrázku.

  Emilie sa usmievala. Tak Emiliovsky, boľavo, ako skoro vždy. Nezmohol sa na slovo, tak sa ho chopila sama, rozbaľujúc svoje jedlo.

  - Myslela som, že prídeš do čajovne. Ale ...zmýlila som sa. Nemala som toľko šifrovať to pozvanie, uznávam. - vykladala si na jeho tácku kuracie nugetky a zeleninový šalátik a plastový pohár s načapovaným ľadovým čajom.

  Ten mu podala. 

  Mal trochu problém skoordinovať pohyby dlane a prstov, ale chopil sa ho, presvedčený, že prípitok už je na ňom.

   - Emilie! Kde si bola? Prečo? Ako si mohla... - snažil sa po prebudení sa  rýchlo odložiť pohár, aby mal voľné ruky a mohol sa ku nej načiahnuť a lapnúť ju za tie jej. Čo ak by mu chcela ujsť.

  - Musela som. Vravela som ti, že musím. Je to takto lepšie. - dívala sa na štyri ruky uprostred všetkého toho nezdravého kalorického žrádla. Je to takto lepšie...

   - Čo to trepeš?! Nič nie je dobré! Vieš, ako som...ako sme sa o teba báli? Ten gauner je vonku, stratili ho a ty... si vo veľkom nebezpečenstve, čo keby ťa našiel?! Je schopný všetkého! Kde si bola celý ten čas?! - zvyšoval tlak, neuvedomujúc si, že nie je v posilňovni, nemačká tam trubky, aby vytvarovali sval zaňho, ale drží krehké ženské ruky.

  - Som s ním. - skúsila povoliť zovretie.

  Povolilo samé.

domiceli

OUAT - Pristrihnuté krídla III. - 44. kapitola

OUAT

44. kapitola

pristrihnuté

krídla 3.

Čítacia zóna

      "Načo je toľko kľúčov vo zväzku?..." vážne sa zamyslel, ledva ho vytiahol na svetlo vchodové. "Na pamiatku? Načo ľudia vôbec tvoria zväzky? Taký zväzok, to je náramná zodpovednosť...Treba dávať pozor, aby si ho nestratil. Tak, tak... nestratil. Stratil som zväzok? Nestratil...",  upokojoval sa prazvláštnym filozofovaním nad pomyselnou lebkou, ktorú mu v predpaženej ruke momentálne nahrádzal zväzok. Kľúčov.

  Prelieval chladivú kovovú guču v dlani a vážne uvažoval nad tým, že radšej zazvoní. Len či je čas na to vhodný. Skúsil sa dopracovať k mobilu a hoci to bol pomerne úspešný pokus, spadol mu len raz, nechápal, prečo mu niekto zmenil nastavenia na nejaké orientálne znaky a aj tie zmenšil na minimum. Zvoniť by bolo riskantné. Znova cengajúca hrsť kovu v akcii. Tak predsa zvoní...

  - To z čoho tam varia čaj?! Z rumovníka? - trhla Ronia dverami aj bratom, aby ho čím skôr vtiahla do bytu.

  - Hneváš sa?! - dosadol na botník, ktorý ho chrumkavo privítal.

   - Teraz sa hnevám len ja, ale ak ráno vstane Robko a uvidí, čo si mu práve spravil s mackom Pu, asi by som nechcela byť v tvojej koži. - prekrížila najskôr ruky na hrudi a potom doňho zas sotila, aby vyslobodila črepy z malej rozsadnutej plastovej hračky.

  Nebezpečne ohnutý, mal pocit, že žalúdok chce byť svedkom vlastného čistenia, vystrelil preto zas hore, rád, že na najbližšom vešiačiku za hlavou je malého bundička.

  - ...v mojej koži by nechcel byť...nikto. Nikto. To mi ver...- šomral si do vykopávania topánok.

  Ochotne mu pomohla. Kopla do každej napoly vyzutej, až letela cez pol chodby.

   - Macko Pu...macko Pu ...macko...a ty vieš, ...vieš, že panda nemá miesto na spanie? Zaspí, kde to na ňu príde... aha...- pomrvil rukami, aby si ich prekrížil, sklonil hlavu na hruď a naozaj začal do pár sekúnd chrápať.

  Vážne prikývla nad prednáškou z biológie, v podstate rada, že sem nedotiahol inú pandu, čo by tu chcela spať. Podľa tehlového rúžu, ktorým mal obabrané skoro všetko usúdila, že Emilie zas neprišla.

  Ustlané má, už ho len presvedčiť, že niektoré pandy predsa len inklinujú k nejakému tomu pelechu. Pomohol jej telefón. Jeho. On ho ignoroval, ale nedalo jej, dvihla. Čo ak?!

  - Robo? Už si to konečne ty? - ozvalo sa namiesto pozdravu, ale veď ani sama sa nemala veľmi k zdvorilosti.

  - Nie, ešte stále to nie je on a obávam sa, že ani tak skoro nebude. - pridŕžala budiaceho sa muža rukou prilepeného o vešiakovú stenu.

  - Počkať, počkať... ty budeš Ronia! No, chvalabohu! Pred pár hodinami, mi to dvihla  ženská, rozrehotaná, spitá, že Robo venčí vonku draka a potom má v pláne zachraňovať nejakú krásnu princeznú... To je celý on, narazí si vždy nejakú fuchtľu bez mozgu a potom vystrája. - rozhovorila sa baba na druhej strane linky.

  - Mne to hovor...- pritakala jej. - Ale obávam sa, že momentálne nie je veľmi v stave na plnohodnotný rozhovor, Emma. Odkedy zmizla Emilie, trávi celý čas jej hľadaním a nejde mu to. Ani celkovo, ani k duhu. - vysvetľovala a dívala sa tvárou v tvár bratovi, ktorý na okamih vyzeral ako striezvy.

  Potom sa jej vytrhol a zázrakom sa správne odnavigoval smerom k toalete.

  - A jéje. - vysielanie bolo dosť hlučné. - Myslela som, že tieto stavy už má úspešne za sebou. Nehreš ho moc. Má taký zvláštny vzťah s mojou exsestrou. On už iný nebude. Neprestane, kým ju nezachráni. Ozaj, preto volám... Vlastne, zavolám mu neskôr. To počká. Teraz nech sa vyspí z opice. -

  - Hej, hej, z tej ryšavej s krikľavým rúžom...- povzdychla Ronia, ťahajúc dlhý kučeravý chlp z bratovej bundy. - Emma, máš nejaké info o...Emilie? Potrebujem čokoľvek pozitívne, lebo. Vieš, chcela som ho od nej odpútať, ale nevyšlo to. Teraz sa hnevá a myslím si...že som to len zhoršila. - otočila sa Ronia chrbtom k toalete, ale aj tak by nemal šancu počuť ich rozhovor.

  - Prepáč, nič nové. Len ohľadom tej čajovne mám echo, že je to jedna z tých, kde sa stretajú malí díleríkovia. Máme ju na zozname a monitorujeme to tam. Emilie tam chodila pár dní, asi hneď po odchode od vás, ale už skoro týždeň sa neukázala. Nejako to tam utíchlo, asi nechcú budiť pozornosť. Skôr... je to háklivá vec, ale nech sa nenápadne pozrie na aktivity svojej nadriadenej, poručíčky. My nemôžeme, ale on...veď vieš. -

  - Nie, neviem! Emma! Hádam nechceš, aby si s takou začal niečo... - zhrozila sa sestra. - Nie, nezačne si. Podľa všetkého to s ňou skončil, ale asi bude potrebné, aby to prehodnotil. - odpovedala jej rovno.

  Ronia sa mračila. Bolo jej jasné, že pre záchranu Emilie, šťeňaťa, hrošíka, stratenej lego skladačky od materskej lode sa jej milovaný braček vyspí pokojne s polkou mesta. S väčšinou celkom dobrovoľne a rád.

  - Rada som ťa počula, Emma...- zatiahla ironicky.

  - Aj ja...- zaklamala druhá. - Ozaj, nevieš, kto bol tá ženská pred pár hodinami? Nejako sa mi to nepozdávalo. Aby nespravil niečo hlúpe. -

  Ronia sa usmiala. Taký škaredý, nemožný chlap a koľko báb na neho žiarli.

  - Volal ma niekto? - vyliezol poblednutý muž zo záchoda.

  - Posteľ. - odvetila mu s úsmevom.

  - A... ? - zaiskrili mu stále lesklé oči.

  - "A"? Robko sa tuším práve posral. Prinesiem ti ho? - založila ruky v bok.

  Zapotácal sa, šermujúc rukami.

  - A...a vieš, že také vombaty medveďovité, nie...žiadni...mackovia puovia, ale vombaty! Tak vombaty majú štvorcové hovienka? No, fakt! Vážne. Vylučujú kocky....kocky. Presne tak! Hneď zajtra mu kúpim kocky! Po...po prvé to rozvíja to... to...niečo a po druhé sa nedajú pučiť! - ukončil vzdelávaciu reláciu na tému posraté krsňa.

domiceli

Photo by Kathy Lamm