OUAT - Prestrihy - 3. časť

OUAT

3. kapitola

Prestrihy

Včera

      Ani nedýchal. Sústredil sa. Žmúril. Výraz mu nepristal, ale jemu nepristal skoro žiadny. Aby sa trochu zabavila, skúsila si nejaký prijateľný vybaviť. Alebo lúštil rýchlo, alebo naozaj nijaký neexistoval. Pôsobil ako rušička. Zlostne búchal do klávesov.

  - Stále si myslíš, že je to dobrý nápad? - spýtala sa zas nahlas, hoci jej to dôrazne zakázal. 

  Preto nereagoval. Sliepňavé svetielko blikavo osvetľovalo kajutu a nedávalo veľa možností na rozptýlenie. Stoprvýkrát oľutovala, že ho sem vpustila. Slabosť. Na zatrpknutého, večne namosúreného, nevrelého, neupraveného... Hru na negatíva hrala aj minule, našla ich asi sedemnásť.

  - Mala len sedemnásť. - ozvalo sa a odrazilo od obrazovky monitoru.

  Znechutene sa odtiahol. 

  Mykla plecami.

   - Odkedy si aj úzkoprsý? - upravovala si kožu okolo nechtu palca, aby mu nemusela pohliadnuť do tváre. - Nemala som viac ani ja. Možno ešte menej. Asi. - doložila ako uhorku k oblohe, natiahla ohnutú ruku a prezerala si amatérsku manikúru.

  Zadíval sa na ňu uprenejšie. Nebyť jej, nesedí tu a nemá možnosť sa rýpať po archívoch. Nebyť jej, ani netuší o tomto programe. Nebyť jej, poctivo si odrobí povinnú šichtu, napojí sa vo svojej kajute na klapkáčov o odventiluje každú sekundu, aby ráno mohol vstať čistý, pripravený na ďalší nudný, monotónny deň.

  Bola jednou z mála žien na tejto lodi. Jednou z mála vôbec.

  - Ty nie si ako ostatné, é, em, em, á. Emma. Ty si...niečo ako ...spasiteľka. - zafilozofoval.

  - Samozvaná...- dopovedala ironicky a dala palcu a jeho utýranej kožičke okolo pokoj. 

  Zaprela ruky dozadu o palubnú dosku. 

  - Nesnaž sa ma zas presviedčať, že som čosi viac. Dohodli sme sa, že ja pomôžem tebe, nie naopak! Dodržiavaj dohodu. - usmernila jeho rozcítenú chvíľku.

  Pochopil. Nemalo zmysel rýpať. V podstate si predsavzal, že riešením svojho problému následne sa vyrieši aj ten jej.

   - Ty ho nechceš nájsť? - zadrel však neférovo zboku. 

   - Nie! To ty ho chceš nájsť! Nechápem prečo. Načo? Čo z toho budeš mať? Nevieš počkať ešte pár rokov? - laškovala so slovami, ale dobre vedela, že hodina od hodiny sú ich pamäte viac a viac odsúvané od možnosti dopracovať sa k pravde.

  K pravde, o ktorú by sa nikdy neboli ani jeden z nich zaujímali, nebyť nečakaného skratu, kedy sa jemu otvoril jeden z depozitov pamäte a priniesol mu hororovú scénu. Nerozumel jej, ale vedel, že jedným z aktérov tých hrôz, je on sám. A potom stereotyp úradníckej práce. Za odmenu... A náhodné stretnutie s menom, ktoré mu nič nehovorilo, ale bolo také divné, že vedel na sto percent, že nie je náhodne vygenerované, ako čísla a písmená u tých ostatných.

  É, em, em á. Presne. Tieto štyri písmená mu spomínal aj jeden z príchodzích "návratkov" prv, než ho... ktovie...zlikvidovali? Premiestnili? Presunuli? Zmizol jedného dňa a až keď sa o nejaký čas ukázala ona a predstavili mu ju pod týmito písmenami, vzbudili v ňom zvedavosť. On by mohol vedieť viac. Musí ho len nájsť. Aj k akej línii patrí. Ale kam ho... A prečo?!

    - Mali by sme pokračovať. Cítim, že už sme blízko. Zhrňme si, čo teda vieme... - natočil sa zas k obrazovke, kde program bzučal bez nich ďalej a pomaly si vyhodnocoval zverené údaje.

  Prekrútila očami a stala si mu za chrbát.

  - Čo vieš ty. Mňa to fakt nezaujíma. - vyslovila neveľmi presvedčivo.

  Otočil sa na stoličke, neodhadnúc trochu silu. Vrátil sa pred monitor z nedokončeného polkruhu.

  - Takže...tá inkriminovaná žena mohla mať maximálne sedemnásť, v databáze starších nie je nič kompatibilné. Vygenerovalo európsky typ, dokonca stredoeurópsky, ale so všetkými možnosťami presídľovania mohla byť prakticky odkiaľkoľvek. Pomohlo by možno nájsť presnejšie dátumy s jednotlivými konvojmi, prípadne určitá vizualizácia...- zas sa mraštil a tváril hrozne.

   - Tam sme mohli začať. Pusť ma k tomu. - potrmácala mu plecom a naznačila, že má vypadnúť zo stoličky a prenechať jej čas a priestor. - Tak, čo tu máme, diktuj...- vyzvala ho, keď sa zakuklila, ako cynicky nazval spleť drôtikov a káblov a hoci tam hore už pracovali s vlnovými dĺžkami, tu im zostali len možnosti vyradených starých prístrojov v šrotovni, ktoré urputne celé týždne znášali, skladali a obživovali. So striedavým úspechom. Zachraňovali a skrývali. 

  - Podľa tvojho rozprávania by som to...ho... videla takto. - natočila k nemu hologram. Díval sa na neho priesvitný navrátilec, ktorého črty boli zreteľnejšie, ako si sám pamätal a mohol jej radiť. Prekvapilo ho to.

 - Keby neviem, že si ho v živote nestretla, prisahal by som, že ho poznáš viac ako ja. Odkiaľ vieš o tých jazvách? - pozorne si prezeral priesvitnú lesklú hmotu, ktorá mu pripomínala  jedného z navrátilcov. Ktorý sa tu dlho neohrial...

  Teraz sa mračila sama.

  - Trepeš mi tu o ňom dennodenne. Toto puzzle by poskladalo už aj decko.-

  Decko. To bola tá príšernosť, čo mu od skratu nedala spávať a ani dvojnásobné množstvo klapkáčov neeliminovalo prítomnosť nočných môr.

  Videl ich splašené, špinavé a roztrasené. Túliace sa jedna k druhej, zahaľujúce si telá sklopenými viečkami a vlasmi. Tie vlasy. Iba tie dlhé, zvlnené. Cítil ich medzi prstami, cítil ich vôňu, cítil ich vlhkosť stúpajúcu od kože až ku končekom...

  - Nepočúvaš ma! - prebudila ho. 

  Zostal len jej výkrik. Bezmocný. Zbytočný. 

  Pozrel na ňu a chvíľu mu trvalo, kým sa sústredil na metamorfózu mužskej tváre na ženskú.

  - Asi takto. Viac to nepôjde. Na presnejšiu syntézu by som potrebovala  genetický materiál. - odsunula sa, aby videl do tváre ženy, ktorú vygenerovala z popísanej mužskej.

  Díval sa do tej tváre, ale nevidel. Nevidel to, čo ho malo prebudiť. Čo mu malo našepkať, prezradiť viac, usmerniť... Dívala sa na neho tvár, ale... 

  - Je to slepá ulička. - rozprášil hologram prudko rukou. Zosypal sa po pásoch do stratena, akoby nikdy nikde nič nebolo. Už nebol, a predsa sa mu natočil chrbtom. Musí si ju pamätať! Musí si ju vedieť predstaviť! Musí ju vedieť identifikovať! Nájde ju!

  Nevedel. 

  - Nemáš iný nápad, Emma?! -

  - Nevolaj ma Emma! Som É, em, em, á! - opravila ho drsne a spätne reštartovala vizualizátor. 

  - Diktuj! - vyzvala ho.

  Ľútostivo na ňu pozrel. Prečo si stále nič nepamätá? Ako dobre, že si nič nepamätá!

  Zas videl úbohé skrčené kôpky plné modrín z nešetrného zaobchádzania, studené, bezmocné, odovzdané...

  - Tak inak. - vstala a doslova ho pritiahla k modelu, čo zatiaľ nemal nijaké ľudské parametre. Modeluj! Nech sa páči. - 

  - Nemám talent. -

  -  Aspoň to skús. Program prípadnú asymetrickosť už napraví. - dodávala mu odvahu a lepila prsty o holú priesvitnú hmotu.

  Bola dokonale symetrická...

  To jediné si pamätal...

domiceli