OUAT - Prestrihy - 16. časť

OUAT

16. kapitola

Prestrihy

Dnes, po chvíli......

      Mračil sa na kocku a vyhládzal čelo, keď mu pohľad ušiel bokom. Prispávala tam. Aj vonku sa všetko ukladalo. Akoby. Vedel o klamoch viac, ako si bol ochotný pripustiť. Aj to, že sú naozaj ľúbivejšie, ako realita. Dočasu. Zostáva dúfať.

  Vytiahol spod zadku malého dečku, čo mala ochrániť sedačku, ale v boji ťahala za kratší koniec a vyhrávala na body. Na fľaky. Mala ich vždy menej ako pôvodný poťah. Čo sa jej, ak uveríme v dečí život, iste páčilo. Mame však menej... Opatrne ju preložil cez jej nohy. V tom momente bola na nich. Podcenil inštinkty matky.

  - Prepáč, nechcel som... - skúsil začať, nielen ospravedlniť toto vyrušenie.

  Mala by nasledovať veta, že si musia pohovoriť, potom by mala prikývnuť a tváriť sa, že je samé ucho.

  Zatiaľ bola len samá omrvinka. Nezabudol, ako sa na deke ráno mordoval so suchým rožkom, ktorý je vraj dobrý na masáž ďasienok, keď zuby rastú, či ako mu vysvetľovala, prečo k nemu nie je šunka, majonéza, prípadne riadny lunt slaniny.

  - Na čo čakáme?! Malý ma potrebuje. Musím za ním! Čo to nechápete?!...Vravel si do tmy! Je tma! Poďme! Prosím... - menila moduláciu viet, tempo aj naliehavosť, netušiac, čím skôr uspeje.

  - Belle,...teda, Lacey, prepáč, ale to meno...je to jedno. Tam, kam sa chystáme, je všetko inak. - skúsil ju zamerať pohľadom, či vôbec má záujem o jeho výklad.

  Nemala, ale či bude zazerať priamo, či len zboku, dôležité bude skôr, či to prijme.

  Ukázal na televízny prijímač pred sebou.

   - Veríš, že to tam...to vysielanie je realita? - vstal a zapol ho. Muž v rifľovej bunde stále odchádzal od muža s protézou.

  Dosť dlho sa dívala a dosť dlho sa nič nemenilo. Muž v rifľovej bunde stále odchádzal od muža s protézou.

   Čo je to? Nejaké on-line vysielanie, na živo? Nie, toto je seriál! Jej obľúbený. Siedma séria OUAT, pozerala ho ráno...opakujú ho?

  - Mračíš sa. Je ti to čudné, však? Ako môže stále kráčať. Stále, stále, stále... - skúšal jej napovedať, ale nebola schopná to vstrebať. - Bude kráčať a kráčať. Vo vašom ponímaní hodiny a dni, aj týždne, pokiaľ...niekto nezaktivuje...kocku. - nechal ju položenú na dlani, aby si ju mohla obzrieť. Nezaujímala ju. Obyčajná, nudná, sivá kocka. A zaseknutý obraz v telke. Vzala ovládač a chcela pustiť iný program... Muž v rifľovej bunde stále odchádzal od muža s protézou.

 No a čo! Pokazila sa telka. Je tam toho.

  On stále držal kocku v jednej ruke a zdvihnutý ukazovák druhej ruky čakal, kým sa prestane mrviť a pokúšať sa "opraviť" telku, ako dôkaz, že je len pokazená. Odložila ovládač. On pokračoval.
   - Ako tamto, aj toto tu je len ilúzia. My...ja, ty, on... my tu vôbec nie sme. Nie reálne, sme tu len ako... vysielanie. - chvíľu hľadal slová, ale bolo mu vopred jasné, že ani nemusí pokračovať. Musí. Nevie, do čoho ju ide namočiť, ani kde pristanú a či nie náhodou každý na inom mieste. To najskôr. Lenže ako ju na to pripraviť.

  Chlap - koberec, prekrúcal oči. Tlamu mal zas previazanú. Aj ona prekrúcala oči a hoci mala ústa voľné, radšej mlčala.

   - Dobre, je mi to jedno, ako si to vyložíš, o nejakú tú chvíľu zistíš, že som netrepal somariny! Lacey, tvoj svet už nejestvuje. Už dávno. Poslední sme na lodiach rozhádzaní po vesmíre a snažíme sa zachrániť našu rasu. Počkaj, počkaj...neodchádzaj. - zachytil ju za lakeť a vtisol späť do sedačky. Prekrížila ruky na prsiach. Ok, odmietavý postoj. Uši sa ale vývoju zavrieť nepodarilo.

  - Viem, že to znie ako trápne sci-fi, ale skús si...prosím, skús si to len predstaviť. Skús, prosím... Apokalypsu a hŕstky zachránených, čo živoria v kovových konzervách. Technológie nám umožnili zničiť túto zem, ale vieme...máme posledné zrniečka nádeje. Jedným z nich je tento iluzórny priestor, kde...naše deti môžu vyrastať tak, ako...obyčajní ľudia. Skúsili sme ich vychovávať tam u nás, ale zlyhali sme. Lode nie sú svet pre deti...pre ženy...pre nikoho. -

  Dívala sa kdesi do stropu a bola len malá pravdepodobnosť, že si to predstavuje. Radšej si k nej prisadol. Obaja chvíľu hľadeli pred seba. Muž v rifľovej bunde stále odchádzal od muža s protézou.

  - Aj ty si tam hore. Ktovie, možno už si so svojím synom. A s Emmou. A tamtým hajzlom, z ktorého ešte musím vymlátiť, prečo ma do tejto akcie vôbec navliekol. - skonštatoval. - Musíš ale vedieť,...že ...neviem to presne. A hoci asi zvládnem premiestniť nás na loď a vrátiť k telám, nezaručím ti, kde to tvoje práve je. A kde je moje...a jeho...a nášho malého...-

  - Vyprosujem si, aby si používal množné číslo! Môjho malého! - namierila na seba roztiahnuté dlane. -  Chcem ho späť! Teraz a hneď. A bez rečí - pritlačila si pripravené dlane o uši.

  Prikývol, ale nemohla to byť nádej, ani odobrenie, dokonca ani súhlas.

  - Počúvaj ma pozorne. - lapol ju za ne a drsne stiahol z uší. - Ak by nás to rozdelilo, musíš ma zas vyhľadať. Na základe tej jazvy. Je to ako kód, je snímateľný a čítačky budú vedieť, kam ťa nasmerovať v prípade, že nás to oddelí. Vrátia mi ťa. - žmurkol, ale prepískol.

   Znechutene pomrvila nosom. To bola nepríjemná skúsenosť pre jeho "krehké" ego.

  - Sľúb mi, že ma nájdeš. -  nechal jej doznieť v násilne otvorených ušiach a prekvapený tým, že mu hľadí rovno do očí a pritakáva, rozžmurkal sa neistotou a radšej pokračoval. - Hľadať Emmu by bolo ako liezť im rovno do pasce. O tú sa postarám ja. A...nedaj sa chytiť. A nikomu never. Tu...v imaginárnom svete sú možné aj... vy tomu hovoríte kúzla, mágia. Tam hore nie, tam je svet reálny, aj keď... nevieme, či náhodou... - radšej nedopovedal, aby ju zbytočne nevystrašil. - Jeho tu necháme, - mykol dozadu k chlapovi - kobercovi, - ...je mi jedno či sa sem ešte vrátime, alebo nie, aj predstavy vedia skapíňať od hladu a smädu, na bolesť a...bezmocnosť...- nevraživé slová sa mu hrnuli z úst a zas jej stláčal predlaktia, že to bolelo, ale nebránila sa. Urobí všetko, znesie všetko. Len aby už šli... nemôže byť bez malého... už ani chvíľu.

   -...tak máme aspoň minimálnu nádej, že po nás nepôjdu. - pokračoval nenávistne hľadiac do boku na chlapa, čo to všetko má asi na rováši. -  Tak ako ja neviem, čo je s mojím telom, tak hore netušia, čo sa deje tu. To musíme využiť a...nájsť malého skôr, ako nám v tom zabránia. - konečne povolil zovretie a s nevôľou hľadel na fľaky, čo jej zanechal. Len biela jazva svietila o niečo viac.

  Konečne niečo, čomu rozumie. S  čím môže súhlasiť. Natrčila mu dlaň.

  - Ruku na to! - ponúkla.

  Načiahol sa za drobnými prstami a zrazu vedel, že túto ženu nebude chcieť sklamať. Aj keď ju skoro vôbec nepozná.

  Muž v rifľovej bunde stále odchádzal od muža s protézou.

  ...a jemu sa teraz tak nechcelo odísť. Do neznáma. Domov. Lenže žiť v ilúzii...je žiť v ilúzii.

domiceli