OUAT - Prestrihy - 14. časť

OUAT

14. kapitola

Prestrihy

Predvčerom o kúsok...

      Aj keď sa bála, až z toho bola celá biela, nezaprela v sebe ženu a so štipkou márnivosti nenápadne sa  obzerala v lesklom kove pri dverách. Až mu bolo ľúto kaziť jej tú minimálnu radosť, že síce nevie prečo ani kam, ale oblečená je nad pomery dobre. V uniforme sa trochu strácala. Ale uniformy dodávajú človeku punc. O vylepšenia ju musel, žiaľ, pripraviť. Rozmontoval priveľmi stiahnutý opasok, čo viac ako iné veci zdôrazňoval pás, lebo vôbec nebol mužský, pozapínal až po bradu a práve sa k jej hlave blíži so škaredou handrou.

  - Tvoje vlasy. - usmial sa, aj keď dobre vedel, že obdobne nezareaguje.

  Sekol sa. Vrátila mu úsmev, z oboch strán ich pyšne nadvihla a uložila na plecia. Aj nos dvihla.

  - Veď práve. Dlhé, zvlnené, lesklé...voňavé. - doložil tichšie. - Naozaj si myslíš, že takto vyzerajú vojaci na lodi?! - blížil sa k nim opatrne prstami a jej oči potemneli. Zblednúť už viac nemohla. Ale asi pochopila.

  Nechala ho, nech jej ich vzadu stiahne a cez ne ešte previaže tú hnusnú handru, čo jej vzala aj polovicu tváre. Teraz už sa ješitne v zrkadle neobzerá. Ignorovala ho, ako aj jeho. So sklopenými očami bezmocne stála chrbtom k  dverám.

  - Vyzeráš, ako by si sa netešila. - zaťal zas ruky vbok.

  Nezareagovala. Musel si s monológom vystačiť sám.

  - Jeden ju chce vziať na výlet, ukázať jej zázemie tejto lode a ona sa neteší. Som momentálne preradený do archívov, je tam kopa zaujímavých artefaktov, myslel som, že... ale ona sa neteší! - povzdychol a už-už chcel aktivovať otváranie dvier a nechať ju doma, prípadne, ako sa sama rozhodne.

  Urobila však čelom vzad, v prípade dvier: čelom vpred, stala si zas k nemu, bok pri bok a...chytila mu dlaň, ako poslušné decko.

  Dych sa mu zrýchlil. Pozrel k nej spomalene, aj akosi boľavo. Len veľmi, veľmi nerád sa ozval.

   - Je mi to ľúto... ale videla si už vojakov držať sa za ruky? -

  Sklamaná, ale chápajúca, vyvliekla si studenú dlaň z teplého hniezda tej jeho a poslušne ju stiahla za chrbát. Vyfúkla hlboký nádych a ten, odrazený od hnusnej šatky, roztancoval jej pramienok, ktorému sa spod nej podarilo dezertovať.

  Neodolal. Neposlušnú kučierku, jedinú na tomto, v nechutnom brnení, zakuklenom žieňati nežne strkal späť pod šatku, trochu dlhšie než bolo treba. Cítil, ako sa mu pod bruškami prstov chveje.

  - Neboj sa. Bude sa ti to páčiť... A klop čo najviac oči. Vojaci... dúhové nemá nikto. - uzavrel rýchlo, lebo dvere sa otvorili.

   - Mal pravdu. Bolo sa mi to páčiť! - zašepkala nadšene ukazujúc mu už tisícu vecičku, na ktorú v archíve natrafila. O väčšine netušil, čo to ani je, ale nechal ju sa hrabať v škatuliach a kontajneroch, ktoré aj tak niekde nenápadne zlikvidujú, aby nezostali stopy. Zatiaľ ich len treba triediť a trochu poskladovať.

  Už sa prestal paprčiť v duchu aj sám, že ho prevelili sem, vlastne na smetisko. Bol to len neveľký, totálne preplnený hangár na dne lode. Akurát na zašitie sa. Všetky haraburdy niekde ďaleko, hlboko vyskladnia a po ďalších misiách zas a zas.

  Starí strážnici tu doslúžievali a veľkoryso ho nechali sa tu motať aj s jeho poskokom, ktorého raz-dva očekovali a nemýliac sa vo svojich záveroch aj presne zaradili a uznanlivo odobrili jej ponevieranie sa ich svetom. Dokonca jej ukázali, ako sa točiť chrbtom ku kamerám. A čelom k nim, nech sa môžu aspoň kochať.

   - Čo sa ti tu páči najviac? - zastavil ju pred ďalším štartom k novej zbytočnosti, ktorú mu vo francúzštine predstaví, čím stratí aj poslednú ilúziu, že uhádne, čo to je.

  Nahla sa k nemu viac, ako mala.

   - Dvere. - stiahla zavadzajúcu šatku z úst a vrátila ju späť, odobrujúc svoj výber už len očami a smerom, kam ich túžobne prilepila.

  -  Dvere? - obzrel sa.

  - Dvere. Dvere skrývať tajomstvá. Dvere mi vracať teba. - spojila bezprostredne asi si ani veľmi neuvedomujúc, ako krásne to v jeho ušiach znie, hoci si nikdy nemôže byť istý jej nedokonalým prekladom.

  O to viac ho sklamalo, že pozerá práve na tieto konkrétne dvere, lebo vedel, že je to únikový východ. Boli na samom dne lode. Vedú kdesi von. Dnes ani netušil, kde kotvia.

  Nedali jej pokoja. Stála mu za chrbtom, keď ich strážnici otvárali, aby nimi presunuli veľké kontajnery kdesi von, do tmy. Vždy sa priblížila jemu za chrbát, keď započula zapískať piesty otvárania. Raz dokonca položila ruky na plecia a stisla od vzrušenia. Ale vonku bola len a len tma.

  - Vraciame sa domov. - zavelil vypínajúc systém, s ktorým pracoval. Zas tam stála a mrvila si dlane.

  - Domov... - úchytkom na neho pozrela, ale kým sa spamätal, prefrnkla pred neho a zmizla. V tme. Nestačil ani vykríknuť. Musel za ňou. Už počul len škrípanie brány, ktorá sa hore uzatvárala.

  Tma. Iba akýsi šum cudzieho prostredia. Pod nohami... asi piesok, prípadne drobné kamienky.

  - Hej! Ženská jedna bláznivá! Za toto ... - nedopovedal. Kričať šeptom je namáhavé a zbytočné.

  Čosi ho chňaplo za predlaktie a ťahalo...do ešte väčšej tmy.

  - Poď. Dobrodružstvo. - zašemotila rovnako šeptom ako on predtým, kašľajúc na všetky možné nebezpečenstvá.

  - Ak si chcela povedať, že nemáme čo stratiť, v podstate súhlasím, ale...len aby si vedela, že stratiť sa tu môžeme! - nechal sa ťahať.

  Odložil všetky opatrnostné inštinkty, vymeniac ich za dve malé dlane, čo boli zrazu horúce.

   - Ja teba nestratím... Toto byť môj domov! - šepkala čoraz nadšenejšie a naozaj sa tu pohybovala oveľa istejšie, ako on.

  Iba v rýchlosti a iba povrchne vyhodnotil situáciu. Nebudú ho hľadať pár hodín. Neskôr sa zamyslí, ako sa vrátiť. Aj čo vymyslieť na obhajobu. Teraz jej uverí ten domov... Pokiaľ necíti síru a podobné nechutnosti, asi to nebude vojnové pole. Skôr nejaký zapadnutý kút. Ideálny na likvidáciu odpadu, medzi ktorý sa práve motali a ktorým sa asi stanú, ak im na "dobrodružstvo" prídu skôr, ako niečo vymyslí.

  - Neťahaj ma ako zdutú kozu...- skúsil predsa len trochu zaprotestovať.

  Stopla.

  - Koza? ...Kozy? Myslieť ty aj na niečo iné ako sex? - pustila mu látku, čo kmásala, aby ju zas zdrapila a znovu vykročila do neznáma.

  - Áno. Nie! Nie...teda...áno...- vzdal to. -

  Zdržal sa vysvetľovania. Frazeologizmy nebudú jej silná stránka. Ale asociácie z nich tvorí pekné. Dvojnásobne...pekné. Kozy. Už si vedel živo predstaviť tú sieť francúzskych nadávok posplietaných v jej ústach. Zahryzol si do jazyka. Aj keď radšej by hrýzol...

  Slovo "zviera" už si z jej slovníka osvojil. Aj teraz ho našiel v jej rozhorčenom preslove, ktorý si neodpustila.

  Nevedel, že mrmle, lebo sa bojí. Nemá ani potuchy, kde sú...

domiceli