Odporúčaný príspevok

FANFICTION MENU 21

nedeľa 19. novembra 2017

OUAT - Prestrihy - 15. časť


OUAT
15. kapitola
Prestrihy
Predvčerom a ešte kúsok...

      Tie zvuky sa mu nepáčili. Bol ešte pomerne ďaleko od nejakej diery, či len previsu, kde rýchlo vbehli, keď im na chrbtoch začínali pristávať obrie kvapky ľadovej vody. A v podstate nevbehli, skôr zapadli. Čiže diera mohla byť aj nora. Teraz dúfa, že zvuky nepatria zubom nejakého predátora, čo melnia bláznivú krásku, čo odmietla vrátiť sa von s ním.
  Buchot kremeňov a cudzokrajne znejúce šušľavé slová, ktoré nevedel zaradiť ani medzi nadávky ani medzi modlitby, teda najskôr zaklínadlá, echo vynášalo kdesi dovrchu, odrážalo od stien a vracalo drobným rukám, čo sa snažili vykresať iskru. Už mu došlo, ako zapálila tú starú lampu. Ale tam spolupracoval aj olej a knôt a jeho zbierka minerálov, ktorú mala oprašovať namiesto otĺkania. Asi mu aj tu chcela len urobiť radosť. Alebo aj sebe. Triasla sa, to sa nedalo skryť.
  Teraz búcha ostošesť...asi našla nejaké raždie, či čo to šramotilo pod nohami, predtým, než začala nad tým trieskať kameňmi.
  Vyčítal si, že ju tu nechal samú, aby presondoval okolie aspoň zbežne. Ženu nemôžeš nechať samú.
  - Prepáč, ale ak sme tu aj boli tajne, tak teraz o nás vedia všetci a všetko v okruhu míle. - hodil na zem nejaké papeky, ale beztak boli mokré, takže sen o ohni sa vyparoval s vlhkosťou ich šiat. Bolo by sa vyparovalo, keby bol oheň.
  Nepočúvala ho, mrmlala a búchala ďalej. Občas naozaj prebleskla iskrička, ale oheň sa priečil. Paradoxne len o niečo svetlejšia tma zvonka chabo osvetľovala sestru tmu vnútri.
  - Hmm, hmm...nechcem ťa rušiť, ale ...- "a teraz sa naštve", preblesklo mu hlavou, kým dopovedal, - ...v prsnom vrecku mojej uniformy máš zapaľovač. Funkčný. -
  Nepočúvala. 
  Názorná ukážka? Mozog vedel, prečo váha...
  Zachytil jej ruku a akosi neobratne zašmátral v oblasti, ktorá žiaľ, bola feministkami vyhlásená za tabu. Poučenie pred škrabancami: "Zapaľovač nepatrí do prsného vrecka! Kdekoľvek, len nie tam!" 
  Kým sa k nemu dostal, odnieslo si to jeho predkolenie, tvár, aj hánky. A uši. Ozvena si ho podala niekoľkonásobne. Nadávok má na celý týždeň. Keď však šťukol zapaľovačom a svetlo ožiarilo ich prechodnú dieru, konečne zmĺkla.
  Podarilo sa mu podpáliť trávu, začmudiť celé okolie a spustiť novú lavínu slov, ktorým vďačne nerozumel. Takže to bude nora. Keby obývateľná jaskyňa, bol by tu komín s prieduchom. Bol tu komín s prieduchom. Trochu bokom. Drevo, čo priniesol, chvíľu protestovalo, ale potom začalo spolupracovať. Na teplo to nebolo, ale svetelnú machuľu, ktorá ich vytrhla z nevraživých tiem ocenili.
  Skrútila sa do klba a skúšala sama šťuknúť zapaľovačom. Márne. Rozdýchala už kadejaké vynálezy na lodi, ale stále ju malo, čo prekvapiť.
  - Pozor, je tam benzín, mohli by sme buchnúť. - potiahol jej ruku ďalej od ohňa.
  - Buchnúť do seba? - spýtala sa a znelo to, že so záujmom.
 "Ou, ou, zase príde prednáška o buchaní, sácaní, hádzaní. Následne pribudne rozmnožená zvieracia ríša. Čo komu urobil?! Rýchlo zaradiť spiatočku." Pochopil, vidiac jej mimiku.
  - Niečo pre teba mám. Našiel som to pri vode, tam o kúsok nižšie. - vydoloval zo svojho prsného vrecka akúsi neduživú byľku s niekoľkými úbohými žltými kvietkami.
  Pokrútil stonkou a kvietky sa mu roztancovali medzi palcom a ukazovákom. Tým nevadilo svetlo ohňa. Akoby si v ňom doslova bahnili. Nenadarmo sa volali iskerník.
 - Čo to? -
 - Kvet. -
 - Aká kvet? -
 - A čo ja viem?! ...pre teba... Kvet. Vlastne kvety.  Sú to... sú to...súúú... žlté! Žlté. - vykoktal, lebo v miestnej flóre, respektíve v nijakej, doma nebol.
- Je t'aime -  zopakovala po svojom.
- Nie "žté", ale žlté! - opravil ju, zdôrazňujúc každé písmenko zvlášť silno.
- Qui... Je t'aime. Je t'aime. - stišovala hlas a približovala tvár k tej jeho. Aj oči privrela.
- Žlté, žlté, žlté...- obhajoval sa, ale to už mala pery našpúlené a...
- Moi aussi je t'aime. - zaznelo z nich takmer nečujne.
  Jasné, už pochopil: "mua osi žtém"!
  Ale nemal čas sa nad tým zamýšľať či si zas zafilozofovať nad priepasťou v lingvistike dvoch cudzincov. Tie pery boli tak blízko. Tak blízko. Tak blízko...


  To nekonečno vrstiev, čo ich od seba delili. Zrazu boli slová tie najbližšie a najdokonalejšie, čo ich smelo zahaľovať. A potom už len žlté svetielko z ohňa, ktorý sa pozviechal a konečne dosýta najedol ku podivu rýchlo preschnutých konárov.
  Ich tváre premaľované do teplých odtieňov od nežne ženskej svetložltej po sýtu mužskú tmavožltú. Pár vädnúcich kvietkov pod uniformami, z ktorých zostalo len skomolené vyznanie.
  Povysvetľovali, pomaľovali  si všetko rukami, nohami, ako sa na cudzincov sluší a patrí. Ústretovo, vrúcne, prajne...  Veď, čo viac napovie, ako obraz, živý, hyperrealistický, v 3D efekte maľovaný majstrovským talentom sotva objaveným na bruškách ich prstov dožadujúcich sa stvárniť predstavy, čo už nechceli zostať iba vo fantázii.
  Obnažili konečne celú škálu svojich dosiaľ len do skicára mysle tajne načrtávaných obrázkov.
  Aké zvláštne je miešať farby na tenkej palete vzájomnej dôvery, odkrývať tajomstvá dosiaľ skrytých a len tušených pigmentov rozpíjaných v spojivkách potu a vedieť, že výsledná nebude už nikdy sýta...
   Živočíšne farby noci premieňané z organických na orgazmické od všetkých tých odtieňov "žltej" ...okrových pliec, cez umbru paží, marsovú žlť lakťových jamiek a kadmiovú predlaktí, kobaltové zápästia bezmocne zajaté jeho dravou neapolskou žlťou, či pokojná chrómová žltá kľúčnych jamiek tiahnuca sa k stronciovej žlti oblín pod nimi, aby sa stratila v nežnej zinkovej žltej vždy skrytých miest až po cínovú s citrónovou príchuťou kdesi na ceste smerom k jamke stratenej indickej žltej pupka, už iba kúsok od vzácnej šafránovej... žltej. Žltej. "Žtém." Je t'aime. Je t'aime!
  Pod rúškom mihotavého šerosvitu došumievali posledné ťahy, stále nespokojné s výsledným dielom, odhodlané premaľovávať obraz, hneď a zaraz, a stále kedykoľvek v budúcnosti, hoci dokonalosť línií sa im dívala do očí z dúhoviek spoluautora.
  Už len opatrne dotieňovať lícne kosti opakom dlane, priložiť suché pery a vysať zvyšky vlhkosti z jamky za uchom a pokúsiť sa vyhladiť štruktúru chladom zvrásneného povrchu na prsiach, a hoci plátno poddalo drsnosti štetca, priamo v zlatom reze kompozície, možno bude stačiť fúkať na drobné škvrnky prináruživých ťahov... alebo sa pokúsi zamaľovávať ich nanovo, kým bude treba.
  Prv, než nejaké plátno prikryje dielo, aby nebolo na očiach pre nezvaných, aj keď to bude len jedna z jeho košieľ, lebo táto vernisáž je odjakživa iba pre dvoch...
  Dnes sa pozvali...

domiceli


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára