OUAT - Prestrihy - 12. časť

OUAT

12. kapitola

Prestrihy

Teraz a ešte...

      Mal neuveriteľnú chuť zopakovať ráno. Ale obrátene. Ľahnúť si k nej, ako ona k nemu, preložiť ruku, ako ona skrz neho a nechať teplá tiel vyrovnávať sa s prítomnosťou záhybov a oblín počas spánku. Nechať prúdiť tok neviditeľného súznenia premieňaného na pocit bezpečia a akejsi nirvány dvoch, ktorá je jediná zmysluplná. Mal nutkavý pocit, že jej to za to ráno dlží... Jemu bolo tých pár hodín tak...tak nejak konečne po dlhom čase dobre. Ale nemohol povedať, že "zas", lebo nijaký prechádzajúci predobraz "zas" si akosi nepamätal. A predsa to chcel zopakovať.
   Narazil však len na jej vyčítavý pohľad. A otázky.

  - Sľúbili ste... že... Toto je vaša pomoc?! ...čo...čo to bolo? Tam... tá žena... Emma? Kde je Emma?! Ako je to...možné? Kto vlastne ste?! - natočená len hlavou premeriavala dostatočnosť vzdialenosti medzi sebou a niekým, kto si dovolil sadnúť si k nej na gauč. Tak blízko. Po tom, čo sa práve prebudila zo... omdlela? Spala? To, čo videla, bola skutočnosť? Skôr sen... Je s nervami na konci, už si pletie dojmy a pojmy a vôbec... teraz je hore alebo ešte spí?!

  Zachytila aj čudne zrolovanú kôpku iného chlapa opretého oproti o stenu, ale to, v akom bol práve stave, ju nerozľútostilo, ani nerozrušilo. Mal blbé reči. To si pamätala.  Bizarnosť dnešného dňa začínala byť obyčajnejšou a obyčajnejšou. Zajtra ráno vstane. Bude to len zlý sen. Celkom určite. 
  Podľa mimiky asi tušil, čo sa jej melie v hlave.

  Skúsi pravdu.

  - Patrím k nim. - pozrel na chlapíka so sklonenou hlavou, čo ešte neprišiel k sebe, alebo sa len tváril, aby neschytal repete a nebol zas bez seba.

  Čakal, že cukne a dá mu najavo svoje opovrhnutie, alebo niečo na podobnej báze negatívne ladených emócií a nemýlil sa. Stiahla nohy spoza neho, aby sa ho ani úchytkom nedotkla, vyrovnala ich, zrazila k sebe a sadla si.  Dopila vodu, čo jej priniesol a zamračila sa. Zabehlo jej, ale do toho už rozprávala.

  - Nepotrebujem vašu spoveď! Ak sa tu mienite nejako vylievať, ospravedlňovať sa... a hrať na city. Vaše svedomie mi je ukradnuté. Je mi fuk, čo máte na rováši.... Vlastne mi je jedno aj kto ste, odkiaľ ...nie, nie, nie, nechcem to vedieť ...ale čo s tým mám ja a môj syn?! Prečo práve ja?! My?! - triasla hlavou a drobné ruky jej rozkvitli pred tričkom dlaňami nahor.

  Díval sa jej na prsty, na dlane. Na jazvu. Chcel na ňu len ukázať, ale ona vidiac, že k nej mieri rukou, skryla ju inštinktívne za chrbát.

  - Ste jednou z konvoja..."V". Tak označujeme korisť z nájazdov do... v podstate nových zemí, viac-menej ešte nepoškvrnených civilizáciou a...degeneráciou. Často máme len súradnice, takže ani sami sme nevedeli, kde kotvíme. Nebolo to podstatné. - skúšal sa viac zamyslieť, ale ani tieto informácie už mu neboli dopriate z mozgových záhybov odtajniť. Ktovie. Asi ich naozaj nikdy nemal nikde v hlave uskladnené. Načo? Pozor! Pohov!

  Asi už mlčí pridlho. Ona čaká odpovede.

  - Ste vzácny tovar. Ten najvzácnejší.- akoby opakoval z nejakej príručky. Pozor! Pohov. Tak ich to naučili. Vyberať len exkluzívnejšie kúsky. Nepoškodiť tovar...

   - Tovar? Takže predsa obchodujete? S...bielym mäsom? S orgánmi?! - zhrozila sa. - S deťmi?! - vystupňovala. -  Preboha prečo?! - opýtala sa hlúpo a ľutovala, že pohár už dopila. Aspoň si ho chytila do rúk, keby ho bolo treba hádzať mu do hlavy.

Ale on ňou záporne kýval.

  - Neobchodujeme. Plníme rozkazy. Zvážame vás na loď, selektujeme...- odmlčal sa.

  Ale dívala sa priamo. So zaťatými perami. Možno aj päsťami.

  - Po skončení operácie... Bola si pridelená mne. Nestaral som sa. Dostal som rozkaz. A ...asi som ho aj splnil. - hľadal kam uhnúť pohľadom.

  - Asi?! Rozkaz? Ja mám byť vaša otrokyňa? Na... na nejakej lodi?! Kde kotví? Čo tam budem... čo? ....to ...to hádam nie. Som matka!  Nemôžem to...to... hnusí sa mi to... nebudem to... Moje dieťa ma potrebuje! Som... sa pozrite, ja nie som ani atraktívna. Som tuctová... obyčajná ženská. Mám jazvu a strie a spálený, zošúpaný chrbát ešte z leta a... - hľadala narýchlo ďalšie skryté závady. Ale rozštiepené končeky a puk na brade sa veľmi nehodili medzi prírodné katastrofy, aj keď... mohla skúsiť. Nemohla.

  - Ja viem. - skočil jej do reči, ale opravil sa. - Alebo som to asi vedel. Videl... - urobil rozpačitý úškľabok.

  Nemala porozumenie pre jeho trápne ksichty, ktorými sa snažil odľahčiť situáciu. Brala ju priveľmi vážne.

 - Pochop... - zas sa mu tlačilo "Belle" na jazyk. Prečo?! - Lacey! - zdôraznil, aby si to aj sám zapamätal, ale neladilo mu to s ňou. Mená bývajú zrastené s osobou. Akosi automaticky, ale toto...mu skrátka neladilo.

  -  Nie, Lacey, ty nebudeš otrokyňou, ale bola si... mne...si bola kedysi dávno, podľa vášho merania času, pridelená a zrejme... skrátka v tom čase na lodi ...sme splodili dieťa... ale oddelili nás a ty pokračuješ tu a ja som zostal na lodi, a... niečo sa pokazilo a ja neviem čo. Vyhľadala ma Emma a ponúkla mi pomoc. Pátrali sme. Ja viem, že mi boli vzaté spomienky. Mám úplne vymytý mozog, nepamätám si nič. Vôbec nič. Viem len, že to bolo... že to muselo byť... že ty a ja...a máme syna. - habkal aj sám a potil sa, nevediac, ako to všetko vníma.

  - Blúznite. Ste chorý? Nikdy som na nijakej lodi nebola!  Mám pár okien po pár záťahoch s partiou...v bare, ale vždy som sa zobudila tu, v mojej vlastnej posteli. Vždy! Nijaká loď. Nebola som ani otrokyňou! To je scestné! Smiešne! Pamätala by som si to... predsa - skúšala presviedčať samú seba, ale aj tých pár nevinných "záťahov" jej odjakživa naháňalo strach a hoci sa zobudila vo vlastnej posteli, vždy iba sama... Niekde otehotnieť musela... Nie! Teraz to nie je dôležité.

  -  Iba vo filmoch sa vymývajú mozgy! Človek si musí pamätať vlastnú minulosť. Neverím vám! Ani slovo vám neverím, že akurát vy budete trpieť amnéziou a akurát ja budem tou vyvolenou, ktorá si má pamätať! Presne! -  čosi ju osvietilo.

  Vyskočila na rovné nohy. Nakreslila nemo akúsi imaginárnu scénu do vzduchu pred sebou.

  - Keby aj... keby pripustíme, že ste blázon! Úplný cvok, ktorému sa v hlave všetko pomotalo alebo ozaj zabudol... Dobre. Povedzme. Ale čo ja? Aká je pravdepodobnosť, že dvaja ľudia zabudnú na presne to isté? - namiesto "há" iba zas otvorila oči, ústa, dlane pred prsiami.

  - Veľká. Tam u nás prakticky stopercentná. - odpovedal pokojne.

  - Kde u vás, došľaka?! - zavyla.

  - Lacey, je mi ľúto, ale neviem... o našom vzťahu nič. Len to, že bol. Máme syna. S Emmou sme sa dopátrali k tvojej adrese a ja som prijal jej bláznivú ponuku, že ťa prídeme pozrieť. Sem. A prišli sme... a chcel som vedieť, či je o môjho syna, chápeš...o môjho syna - ďobol si pyšne všetkými desiatimi do pŕs, - ...dobre postarané. Tie, ktoré otehotnejú berú preč, umiestnia niekde...netuší nikto kde a nikoho z nás to ani nezaujíma a... je to na ženách, tie vychovávajú potomstvo. Mali sme v pláne vymeniť nás na pár hodín, ja si očeknem, ako sa staráš a pá, pá... vraciame sa s Emmou na loď. Malo to byť iba  dobrodružstvo... -

  Schytal facku. Riadnu.

  Nastavil by aj druhé líce, ale chlap oproti sa dusil smiechom. Mal však previazané ústa, tak dianie nemohol komentovať.

   - Asi by som si ťa... mala teda pamätať z nejakého baru, že je to tak? - prešla na tykanie, lebo aj on skákal v zdvorilostných formulkách.

  Nebude si ani ona dávať servítok pred ústa.

 - Nabúchal si ma a ráno sa vyparil. A teraz trápia "otca roka" výčitky! A chce vedieť, ...chce si "očeknúť", ako sa tá chudera vysporiadala s postom... s tou úžasnou výsadou byť v tomto pošudenom svete slobodnou matkou! - prijala jeho nastavené druhé líce. Dlaň začala štípať.

  A jemu nezostávalo nič iné, ako prikyvovať. Má trochu zvláštnu verziu celej ich "story", ale v podstate je to to isté. On jej nevie dať inú. Nespomína si. Je to vlastne to, čo jej naliali do tej peknej hnedej hlávky z prípravného, keď ju presídľovali sem. Majú to všetko do detailov premyslené. Pozor! Pohov...

   - Nedám ti môjho syna! Ja iba môj! Nemáš naň nijaké právo! Nestaral si sa doteraz, nemusíš sa... vráť mi syna! Je iba môj! Môj! - vrhla sa na neho, ale zachytená za zápästie mu už tretiu facku nevrazila. Nastavil by aj tretie líce, ale nemal...

  A nemal ani výhovorku, ako ju presvedčiť o opaku. Je to tak...

  Chcel iba na chvíľu vidieť syna. A zmiznúť späť...

  Nečuduje sa, že by mu to nikdy neodpustila.

  Aj chlap v kúte sa mykal, ale on, na rozdiel od nich... sa bavil.

  On, na rozdiel od nich... si spomínal. Na všetko.

  - Nemôžeš mi len tak uniesť syna! - zaznelo ako prosba a dlane jej bezmocne odvisli v jeho zovretí

  - On, nie! On je len pešiak. My, áno! - ozvalo sa jej za chrbtom.

  Chlapík stále zrulovaný ako koberec sa konečne zbavil aspoň ponožky napchatej v ústach. Bola len detská.

  domiceli