OUAT - Prestrihy - 13. časť

OUAT

13. kapitola

Prestrihy

Predvčerom neskôr...

      Motala sa tu nehlučne a to ho iritovalo. Lustroval ju. Asi si myslel, že nenápadne, ale zakaždým sa vracala po ďalší "nenápadný" pohľad, dobre si ho zaznamenávajúc, hoci  sa tvárila, že si ho tiež nevšíma, ale vždy afektovala, natáčala sa z konkrétne vybranej strany, ktorú považovala za krajšiu a uhla, čo jej lichotil a jednoznačne robila len pohyby, kde žiarila. Bola si toho vedomá. "Tebe už začína žiariť kontrolka za opaskom!"

   Košeľa jej sekne, nohavice už nie. Ale prednášku "o holej" mala včera peknú. Škoda, že málo názornú. 

  Aj sa zamyslel, ako načať nejakú tému, len nijakú príhodnú nenašiel. Zadierať do minulosti? Riskovať, že jej na plece sadne smútok a bude ju tlačiť k zemi a rozmazávať tvár slanou tekutinou? Budúcnosť. Budúcnosť?! Akože: "Počuj zlatko, nechceš trochu potehotnieť, aby si sa odtiaľto dostala niekam... hlavne preč?" Čo ak by povedala: "Áno?!" Na prvú časť plánu by nedbal, ale...

  Pristúpila práve so starou lampou a opatrne ju položila na stôl. Venovala jej úsmev. "A mne...?!" Nič. Zas zmizla. V lampe zostalo ešte za náprstok oleja. Na dnes by hádam na nejakú tú hodinku-dve vystačil. Načo? Na rozhovor o prítomnosti? V prítomnosti sa v ich prípadoch väčšinou mlčí. Alebo aspoň dnes sa mlčí.

  Končí s nenápadnosťou. Hľadal ju pohľadom. Tvárila sa, že leští stenu pred očistnou kójou. Jemu slúžila ako zrkadlo. Nie síce benátske, ale ideálne, aby nezobrazovalo príliš. Ona sa v ňom práve odrážala. Jeho z tej diaľky nevidela zízať. 

  Nenápadne si rozopla vrchný gombík a posunula výstrih. Vypla sa. Ponatáčala sa márnomyselne, naklonila, nahla hlavu do boku, dvihla bradu, privrela oči, akoby so svojím odrazom nemo flirtovala. Potom mu vyplazila jazyk. Odrazu. Ale strhol sa on, ako prichytený pri čine. Nemohla ho zazrieť čumieť.

  Niečo ho napadlo. Nie celkom múdre, skôr spontánne. Kým si rozmyslel, že je to hlúpe, spontánne zostávalo v platnosti, bol na pol ceste.

  Opatrne, čo najtichšie pristúpil za jej chrbát, ako tieň, presne v jej osi, aby ho v odraze nezazrela. Nadýchol sa a zrejme mu vyzametalo plán.

  Keď ho zmerčila, už jej bol tesne za chrbtom s krkom natiahnutým, lebo nosom práve pristával v jej vlasoch.  Otočila sa čelom. Nosom stále pristával v jej vlasoch. Záložný plán. Ešte spontánnejší a hlúpejší. Už teraz vedel, ako si zaň bude nadávať. Vzal do ruky gombík, do druhej dierku a hoci sa pokúsila cúvať, nemala kam. Stena mu ju istila. Zapol jej ho. Aj ten nad ním.

  - Aby si neprechladla. - okomentoval vlažne strieľajúc si obratom imaginárnu facku za najidiotskejší nápad dnešného večera.

   Nečakal však, že mu zachytí prsty. Prevdepodobne sa chcela brániť. Bude nasledovať rázne odtrhnutie, odhodenie, odsunutie, odmrmlanie... Od nej však vzišlo niečo nečakané. Prsty neodchádzali. Zostávali na jeho a opatrne po nich prechádzali, hľadajúc nejakú tú cestu... kam?!...Cítil na ruke aj pod rukou jej mäkkosť. A teplo. Iba chvíľu. Potom si to asi rozmyslela. Čo si mala rozmyslieť?!

  Vykĺzla. Nechala ho pred lesklou stenou. Na okamih mu zmizla za chrbát, ale... Ale vyliezla a stala si vedľa neho. Úplne blízko. Tak blízko, až sa zachvel. Ich paže sa dotýkali po celej dĺžke. Pozerali chvíľu obaja pred seba. Na svoje obrazy. Odrazy.

  - Hmm, sekne nám to. - skonštatoval s trochou sarkazmu, aby sa v prípade neúspechu mal na čo vyhovoriť. 

  - Akože sekať...sekerou?! - natočila na neho nechápavo hlavu. Aj urobila mini krok bokom, čím nešetrne rozsekla ich súsošie.

  - Nie, iba že sa k sebe hodíme...-  skúsil vysvetliť, uvedomiac si, že to vyznie trochu vtieravo. 

  - Hodíme kam? Na zem?! - natočila hlavu dozadu. 

 - Nie! ...pasujeme spolu! - hľadal ďalšie synonymá. 

 - Ty ma chceš zas biť? Nechcem pasovať!...Zviera! - sotila do neho bokom a predlaktím začala znovu čistiť odraz. Vzdala to. 

  - Zviera! - zopakovala a čosi si mrmlajúc už zas po francúzsky,  mizla za rohom.

  Vrátil natočenú hlavu, čo ju odprevádzala, späť k odrazu. Už nebol taký pekný ako pred chvíľkou.

  - A just by nám to spolu seklo! Hodíme sa k sebe a pasujeme ...k sebe! A keby si mi dala šancu, aj by som ti to dokázal. A nie raz! - vykladal ješitne svojmu portrétu v zrkadle. 

  Kdesi zozadu kóje sa už ozývalo len rozhorčené...

-  Bête! Animal!  ...Vous êtes un animal ordinaire! ...Qui! -

  Naklonil sa bližšie k odrazu a dýchol naň.

   - Qui...áno, súhlasím s tebou, aj keď netuším, čím ma to zas častuješ...- zašepkal a čiastočky horúceho dychu predkreslili mu jej obrázky na lesklý povrch. Nie všetky dobre zmazala.   

  Usmial sa. Boli tam pootláčené jej pery. Zrejme tu stáva často, kým on tu nie je. Zamrzelo ho to. Asi jej zašibáva zo samoty a rozprávava sa sama so sebou...aspoň v odraze. Ako on vlastne tiež. Pred chvíľkou. Chúďa. Musí to byť pre ne ťažké...

  Mohol by si to pozrieť. Všetko tu je napojené na záznamníky. Vizuálne, audiálne. Nikdy ho nenapadlo si ich prehrávať. Až dnes. Pery na improvizovanom zrkadle boli také smiešne... Skoro sa k jedným priblížil ukazovákom a prešiel po obvode. Skoro. Čo ak by ich zničil?

  Viac sa v miestnosti neukázala. Vedela sa zašiť a...neotravovať. Nikdy ju nevolával. Ani dnes. Čas na spánok. To zas bude noc.

  - Vstávaj a obliekaj sa. - potrmácal jej ramenom. Jasné, že sa strhla. Jasné, že stiahla do ulity svojho klasického klbka v rohu. Nepozerala však nenávistne, skôr to bol zase strach. 

  Jedno horšie, ako druhé.

  - ...toto patrí na ramená a tu sa to viaže. Takto zatiahneš...- snažil sa zamestnať sa návodom na použitie jedného zo svojich brnení, aby sa nemusel dívať na jej roztrasené telo, obavy v očiach, pootvorené pery... ale poznala jednotlivé súčasti jeho uniformy dôkladne. Čistila a upratovala ich denne. Skôr celonočne. Nestaral sa veľmi. Ráno boli vždy pripravené.

  K strachu pribudlo mračenie sa.

   - Prečo?! - zaznelo zúfalo, skôr ako výčitka.

  Pochopil. Asi si myslí, že ju ide vrátiť. Vymeniť, skrátka odstrániť. Ktovie, čo im všetko naštepili do tých malých pekných vlasatých hlávok, kým sa ocitla u neho v kajute.

  - Teba baví trčať tu celé dni a týždne sama? Nechcela by si ísť preč?! ...niekam ...inam? - skúsil opatrne, ale na počudovanie záporne krútila hlavou a vykrivovala ústa.

  Je jej doplaču?!  To ako vážne?!

  Sadol si k nej. Možno, aby nepôsobil tak prísne a boli na rovnakej úrovni.

   - Pozri, ja neviem, čo sa deje, keď vás odovzdáme z konvoja ...im. My...- ukázal na seba dôležito oboma rukami a všetkými desiatimi prstami, - ...my sa k vám dostaneme až po nejakom čase. - rozprával zámerne pomaly, aby rozumela. Vedel, že rozumie. Striasala sa pri každom slove.

   - Mohla by si mi povedať, čo je medzi konvojom a ...- tentokrát ukázal na svoj "domov".

   Zakývala záporne hlavou. V očiach mala znovu strach.

  - Fajn, asi to nebude nič príjemné. Nebudem ťa tým trápiť, ale... - zaváhal.

  Riskoval.

  - A vieš, čo ťa čaká tu, u mňa? - pohliadol zboku a len s obavou.

  Chvíľu váhala, kým slabo, nebadane prikývla. Odkýval jej akosi automaticky, neuvedomujúc si, že môže čítať jeho pohyby a že sa môže cítiť...ako sa asi cíti... Ako sa asi cíti?

  - A... povedali vám aj to, čo...bude potom? Po...tom... - už trochu tušil, že kráča po tenkom ľade.

  Prikývla súhlasne, aj záporne.

  Potom sa len dívali. Zvláštne. Nejednoznačne.

  - No, to sme si teda zas pokecali! - pleskol si po stehnách, vstal, založil ruky vbok, spustil ich a zas si sadol.

  - Nevrátim ťa! Nechám si ťa. Aj keď si hubatá! - dvihol ukazovák.

  Hodila sa mu okolo krku.

  - Hodíme sa! - zašemotila.

  Jediné, čo ho napadlo, bolo rozviazať uzol jej rúk a ustúpiť do bezpečnej vzdialenosti s prstami namierenými na brnenie.

  - Obliekať! - ...a vynadať si do najväčších tupel na tejto prekliatej lodi. Takááá šanca...

  Prikývla roztržito, aj chcela niečo povedať, ale len naznačila, ako si zamyká ústa.

  Dvihol palec. A povzdychol. Asi už nezopakuje to hádzanie sa okolo krku...

domiceli