OUAT - Prestrihy - 11. časť

OUAT

11. kapitola

Prestrihy

Teraz a...

      Do kúpeľne počul zvonček pri dverách. Stretli sa tam všetci traja, domáca pani pod nevraživým, podozrievavým  pohľadom Emmy, ale nebola by kričala. Títo tu, hoci netuší, čo sú zač, majú k jej synovi bližšie, ako ktokoľvek tam zvonka.

  Ustúpila dozadu,  jemu za chrbát. Takmer cítil, ako mu naň dýcha. Cítil teplo a nevedel skryť zimomriavky, čo mu z neho prebehli dolu chrbtom. Opatrne sa spoza pleca obzrel, či si jeho neistotu nevšimla.

  Stála rozžmurkaná, nesústredená, obdobne neistá si už v ničom. Prenechala im voľné pole svojej miniatúrnej chodbičky, voľné ruky, čokoľvek za malého. Ak ho väznia, nech je čím skôr ...voľný.

   Emma ju však, naopak,  nasmerovala k priezoru. Poslúchla, ale chlapa, čo stál pred dverami, dokázala identifikovať len ako nejakého chlapa. Dvihla a spustila plecia. Neuspel ani on. Až Emma. Nenápadne pomykala odevom, do ktorého sa navliekol. Sekáč. Muž z obchodu. Jediná, ktorá mohla otvoriť, bola zas domáca. Pritajili sa za dverami.

   - Dobrý deň, polícia. Potrebujem s vami hovoriť. - nečakal a prekročil prah drsne odpáliac dvere k stene. Narazil však na prekážku a prekážka na neho.

  - Ale, ale, koho to tu máme?! - vytiahla Emma jeho hlavu z koberčeka po tom, čo ju tam rázne zatlačila. V skrčenom ksichte jej spolupáchatelia obráteného prepadu nespoznávali však nikoho známeho.

  - Tento hajzlík ma prišiel vydierať...ešte tam u nás. Ale neponúkol výhodné podmienky. - trepla mu zas hlavu o zem a pritlačila koleno medzi jeho lopatky.

  - Za toto zaplatíš. Aj ty, aj tento ničotný plevel! - fľochol na nesúrodý párik stojaci nad ním, keď sa mu podarilo dovypľúvať chlpy prilepené o rozrazené pery. - Tak už ste sa znova našli? Aké romantické...- zas sa trochu nadýchol kobercového prachu.

  Neveriacky pozrela na chlapa v nemožných handrách vedľa seba. O nič lepšie, ako tie v ktorých prišiel ráno. Jeho pohľad chcel byť skúmavejší, ale napriek tomu, že mu bola sympatická už odzačiatku, nič viac. Aké ťažké je uveriť, keď vám vzali všetky spomienky. Dívajúc sa do jej prekvapených očí, ktoré tiež márne hľadali pravdu v slovách drzého chlapa vysávajúceho tlamou koberec, ba dokonca akoby prosili, len nech to nie je pravda, necítil sa veľmi ako dobyvateľ, ktorému za opaskom visí tento úlovok... Dalo by sa zabudnúť na čerešňami voňajúci skalp? Dalo.  A to ho lámalo.

  - To si povieme neskôr. - usmernila ho Emma, pohmýriac sa mu "nežne" na chrbte a zgustla si ešte trochu, kým ho postavili a odtiahli do bytu.

  Strhol sa, keď zbadal na stole kocku. Všimli si to.

   - Aj to bude. - načiahla sa za ňou jej majiteľka.

   - Čo ste spravili s mojím synom?! - chcela sa na neho vrhnúť Lacey, ale zachytil ju a nepustil bližšie. Nie, že by mu nedoprial ešte zopár modrín či škrabancov, ale mohol by byť nebezpečný. Trochu sa metala, ale poslúchla. Otázku nechala však do neho zabodnutú skrz prižmúrené oči. Ku podivu odpovedal.

  - To, čo sa robí so všetkými deckami. A ich...matkami...- vypustil dehonestujúco.

   Emma mu inštinktívne vrazila zboku a mal čo robiť, aby búšenie v spánkovej kosti utíšil a mohol sa zas narovnať do polosedu a zaostriť na komparz, čo ho zatiaľ s úľubou otĺkal.  Lacey sa očividne spokojne otriasla a pošúchala si päsť, akoby mu strelila sama.

   - Nemali ťa do projektu ani zaraďovať. Veď to aj tak dopadlo. Ja byť na ich mieste, tak po tom zlyhaní a pri porušení toľkých predpisov, ťa staviam bez súdu rovno k múru. Prásk! Nezostal by ani mastný fľak!...alebo nie! Vyšupol by som ťa rovno do terénu. Holého ako kosť a počítal do desať, koľko by si vydržal. Raz - dva - tri... koniec! S brnením si bol frajer, keď si jej kryl chrbát, čo?! Malá si myslela, že nám môže ujsť...- natočil sa na ňu.

  Nerozumela jeho slovám. Ani on. Ani Emma. Matne sa im vybavovali siluety lode, aj mimopriestoru, ale nič v spojitosti: ona a on. On a ona. Chcela sa pýtať. Mala milión otázok, ale žiadna nebola dôležitejšia ako jej syn!

  - Kde je moje dieťa?! - skríkla na znudene sa tváriaceho chlapa.

  Škodoradostne sa uškrnul.

  - Spýtajte sa jeho tatka, on vám rozpovie o programe, ktorého bol dlhé mesiace súčasťou. - mykol bradou smerom k nemu. - Ako som povedal, zlyhal na celej čiare. Jediný zasran bol ten váš. Aké úbohé na chlapa, čo má toľko možností... Čo by iní za to dali!  - precieďal cez zuby, ale nedokázal za ne, ani za slová skryť nenávisť a závisť zároveň.

  - Je...mi...zle! Bastard! Musí...mať...- chytala sa Emma za prsia a takmer netrafila kreslo, pri zosúvaní sa z náhle roztrasených nôh. 

  Chlapík s rozrazenými ústami sa zarehotal. 

  - Zbohom, É em em á, šťastný návrat! A dúfaj, že ťa zabijú skôr, ako sa stihnem vrátiť ja a spočítať ti tvoju drzosť! - bol by si tleskol do dlaní, mal ich však zviazané.

  Priskočila k nej, ale s hrôzou odtiahla ruku, čo sa ponorila do stále spriesvitnievajúceho tela Emmy. Roztvárala oči, ústa, naprázdno nimi niečo nevyslovujúc. Založil jej ruky na ramená, aby to ustála.

  - Pokoj Belle, pokoj. Všetko bude dobré. Ver mi. - šepkal zastretým hlasom. 

  Vedel o čo ide.
   - Som Lacey! - odtrhla sa spod neho.
  Ani  nemal čas uvedomiť si chybu v mene... 
  Musel ratovať posledné chvíle s Emmou.

  - Emma, plán! - stiahol sa k poblednutej postave v kresle, ale náhle vyskočil a začal prehľadávať muža na gauči. Našiel. Bolo neskoro. Aktivácia sa nedala zastaviť, ani znegovať. Bezmocne hľadel  na malú ploskú vecičku, jedovatým preblikujúcim  svetielkom odrátavajúcim Emminu prítomnosť v tomto priestore.

   - To si skry... to pomôže... - zaznievalo od Emmy akoby už z iného sveta. Zachytil ešte "kocka" a pár čísiel, ktoré narýchlo vyslovovala. Vecička doblikala, ozval sa príkry tón, až im vykrivilo tváre.

  Zmizla. Na kresle zostali len požičané džínsy.

  Odpadla. Na zemi zostali rozviate hnedé, po čerešniach voňajúce vlasy.

  Smial sa. Na gauči zostal rozveselený muž, akoby videl najlepšie predstavenie svojho života. Aj keď hrozilo, že zaplatí vlastnou krvou. Zaplatil. 

  Už sa neovládal a ozbrojenému odzbrojenému, momentálne bezbrannému naložil, koľko sa do neho vošlo. Roztrhal následne akúsi prikrývku a poviazal, čo sa poviazať dalo. Bývalý vojak sa nezaprel. Môžete mu vymyť mozog koľkokrát chcete, sú veci, čo sa obnovia a reakcie nenechajú na seba dlho čakať. Naučené, vtlačené a vytrénované nezmažete ako prchavé spomienky. Spomienky na čo? Keby aspoň útržok...aspoň omrvinka...

  Začínala sa preberať. Sedel  vedľa nej a niečo si mrmlal. Nerozumela. Zas nerozumela. Stále nerozumela. 

  - Kde je...- nasucho preglgla, hlasivky sklamávali. Skúsil ju nadvihnúť a podržať pod ňou ruku, kým sa napije.

   - Emma je späť na lodi. Transformácia je zložitý mechanizmus a nie vždy... ten sviniar ju násilím vrátil späť k telu...tam hore...deaktivovaním kocky. Emma tu vlastne...ani nebola...ako ti to vysvetliť... -

  Skúmavo na neho hľadela. Hladina vody v pohári oblapenom oboma rukami sa triasla.

  Jasné, Emma ju nezaujíma, chcela sa spýtať niečo iné.

  - Prepáč Lacey. Chcela si vedieť, kde... dúfajme, že ...chlapček je s Emmou.  - nesmelo odpovedal na nemú výčitku v jej očiach.

 Vylúpla sa z jeho paže, nehlučne, ako pierko dopadla späť a skrútila sa do klbka. To klbko...to akoby mu niečo chcelo povedať, ale... Klbká predsa nehovoria.

domiceli