OUAT - Prestrihy - 17. časť

OUAT

17. kapitola

Prestrihy

Vtedy a ticho...

      Farby sa zlievali, aj keď mali len odtiene tej sépiovej. Únava si nárokovala na povolenie ísť spať. Nemal to v úmysle. Noc je ešte mladá. Ona je mladá... 

  Prehrával si slide momenty posledných dotykov. Jej vlniace sa telo, zlatý nádych vlhkej kože, dokonalé krivky... Rozmazávali sa mu trochu konkrétne kontúry prenechávajúc možno priestor nástrojom hmatu, na nové dobýjanie, objavovanie alebo aspoň zápisy už spoznaného  do vrstevníc brušiek prstov. Ešte sa rozhodne. Cestou... Aj sa chcel zamyslieť, či odplazí ruku doteraz ležiacu vedľa tváre a vyštverá sa ňou nenápadne nad vlastný chrbát, aby zachytil niečo z nej, alebo sa zvrtne celý a zajme ju späť do náručia, z ktorého ju len pred okamihom nedobrovoľne vypustil, prenechajúc jej starostlivosť o dohárajúci oheň.

  Ležiac na bruchu tváril sa, že spí a každú chvíľu už-už čakal nežný útok od chrbta.

  Cítil, ako mu prechádza medzi lopatkami až kdesi dolu a späť a skúšal uhádnuť, či sú to jej prsty, pery, či len dych.

  - Neštekli ma Belle, lebo ti to vrátim...- zamumlal naoko ospalo s pritajeným úsmevom.

  Postava nad ním trhla hlavou dozadu. Striasla sa.

  A zas len jemný ťah dolu a hore, hore a dolu.

  Aké však prekvapenie, keď predsa len zašmátral rukou dozadu a namiesto jej ruky chytil len kus látky. Asi košeľa. Aj chcel potiahnuť, aby ju zneistil a potom zachránil, ale držala pevne.

   - Niekto sa chce hrať?- skomentoval dianie, ale neuráčilo sa mu ani otvoriť oči, ani sa konečne prevrátiť.

  Postava nad ním vypustila košeľu z dlane.

  Kus látky prestal štekliť a dopadol mu nehlučne na telo. Striasol ho.

  Možno by ešte chvíľu boli hrali na mačku a myš, ale ticho, čo sa rozhostilo preťal ženský výkrik. Zďaleka. Kocúr bol dolu tvárou a myš, asi nebola myšou. Kto?!

  Až teraz spozornel. Zaprel sa dlaňami o mätež handier pod sebou, nadvihol sa, ale čiasi noha ho nemilosrdne vtlačila späť. A nebola to nôžka. Noha v pevnej vojenskej obuvi...

  - Obleč sa... - zaznelo drsne, pohŕdavo.

  Niekto k nemu zas kopol jeho košeľu. Trafil bok.

    Nevidel, čo práve pozerá muž pred ním. Monitor mu zbledšoval tvár. Nechutne, na chorľavo. Kreslo bolo uspôsobené tak, aby eliminovalo akýkoľvek pohyb. Jeho väzniteľ žmúril oči do obrazovky, ale to boli všetky mimické odkazy smerom von. Po pár minútach zvysoka spustil ukazovák na klávesu a konečne dvihol pohľad k nemu.

  - Misia úspešná. - trochu prihriato popretieral ruky. Mal ich rád. Všetko mal egoisticky na sebe rád. Aj svoju nefunkčnosť sa naučil ješitne milovať a takých ako tento tu pred ním  brať len ako doplnky k vlastnej dokonalosti.

  Už vedel, čo práve "dopozeral". Predstava, že sa tamten smel na ňu dívať, ako ju podrobujú testom, bezmocnú iste vystrašenú a vyľakanú, mu navierala žily na krku i na rukách, nemohol sa však hnúť. Ani rozprávať. Nikoho by to tu aj tak nezaujímalo.

  Chlapík vstal a premeriaval si ho v stoji. Pocit nadradenosti narástol o dobrého pol metra.

   - To ti to trvalo. - vyfľochol posmešne a zarazil svoje pekné, pestované ruky do vreciek nohavíc.

  Chvíľu klopkal špicou topánky akoby odrátaval čas.

   - Tvoj neštandardný postup pri... no...- zhlboka sa nadýchol vzduchu kdesi od stropu, akoby tam hore bol býval pre vyvolených, prinajlepšom polobohov, a vydýchol nosom, zmraštiac pritom smiešne ústa. - ...ti zabezpečí vyradenie z programu. Definitívne. Ani mi ťa nie je ľúto... Mali sme to urobiť už dávno. Produktivita nízka, úspešnosť sotva badateľná a ten čas...vieš ty vôbec, koľko si ho premárnil?! - zaprel sa mu drzo o predlaktia pripútané k opierkam kresla a bol by zaťal do nich aj nechty, mal ich však pestované. Iba necitlivo zatlačil. Kanyla so sérom pripraveným odkvapkávať čas zabúdania sa práve aktivovala.

  Cítil teplo. Stúpalo mu po údoch, spaľovalo vnútro a chystalo sa vypáliť všetky spomienky. Všetky spomienky...

  Tak veľmi sa mu chcelo kričať.

  Tak veľmi si ju chcel uchovať aspoň v jednom jedinom obraze...

  - Apropó, blahoželám k synovi... - spojil chlapík pred ním dlane a jedovato sa usmial, dobre vediac, že ani túto, ani tie predošlé vety si tento úbohý červík pamätať nebude. A nielen vety. Nič si pamätať nebude...

  Mohol sa pokojne navážať ďalej.

  - Inak v tej jaskyni to bolo pomerne pôsobivé. Takmer som mal pocit, že som aj sám nadržaný... - smutne pozrel smerom k svojmu neplodnému lonu. - Tie nudné kobkové kopulácie ma už iritujú. Ty si iný level, kamoško, ale to vieš... predpisy sú predpisy. Škoda. Povedal by som, že si bohapustú súlož povýšil na milovanie...- zatiahol lascívne. To sa už dávno nikomu neprihodilo...- rozrehotal sa.

  Vety sa mu rozmieňali na slová, slová na písmenká a tie niekto následne intenzívne mazal.

  Teplo. Príšerná horúčosť.

  Nemyslel na trápnosť celej situácie. Ani vtedy ani teraz. Bolo mu jedno, že vždy a všade sú pod kamerami a ani to malé dobrodružstvo nemohlo, a zrejme teda, ani nebolo výnimkou.

  Myslel na ňu. Intenzívne si ju kreslil do pamäte, opakoval v duchu jej meno, skladal puzzle detailov jej tela a stále dookola a stále dookola...

  ...a stále viac a viac sa mu rozmazávala v nejakej hmle... nejaká žena... Hmla.

  Prečo myslí na hmlu? Čo je také zaujímavé na hmle? Čo tu vlastne robí? Na čo ho to teraz zas testujú?! Nejaké liečenie. Bol zranený? Ide o rehabilitáciu? Preventívne očkovanie?! Dočerta, prečo sa nemôže hýbať?! A kto je ten pajác s idiotským úsmevom, čo tu niečo bľaboce o zamilovanosti...

  - Tak a máš to za sebou. Škoda, chcel som ti toľko toho ešte povedať...- oblizol si chlapík spodnú peru a nechal špičku jazyka dlhšie vonku.

  Had slizký... chcel sa znechutene obrátiť, ale jeho telo bolo stále znefunkčnené.

  Vraj nové ubytovanie. Plával pohľadom po kajute, kam ho odvelili. Všetky kobky tu boli na jedno kopyto. Chladné, sivasto-zelenkavé, sterilné a nudné. Piesty na dverách zasyčali a oddelili ho od chodieb lode. Vyzliecť, umyť a spať. Monotónna klasika.

  Pokúšajúc sa zapnúť si košeľu pod krkom cestou z očisťovacej časti zakopol o nohu stoličky. Tá narazila do stola. Na stole sa čosi zatriaslo. Pár možno disharmonických tónov zaniklo skôr, ako zazneli. Rukou pohotovo chňapol po predmete, ktorý jeho náraz rozvlnil. Dvihol ho zo stola

  Zvláštna malá nádobka s... niečo smradľavé a lepkavé vo vnútri. Iste nejaký artefakt, čo si sem tajne z misie dotiahol bývalý nájomník. Ktovie, čo je s ním vôbec? Padol? Zomrel... je to jedno. Kobky sú tu na jedno kopyto. Mali by ich aspoň lepšie upratovať. Buchol malou olejovou lampičkou o stôl, ani netušiac, že malou olejovou lampičkou vôbec je.

 Umytý, oblečený, musí sa vyspať. Ak je na treťom, možno mu časom pridelia nejakú samičku. Ani nevie, či chce ...byť na treťom.

  Ráno je múdrejšie večera.

  Zrak mu padol do kúta. Bol prázdny. Chvalabohu. Samota mu vyhovuje.

  Mykol plecami. Stiahol lopatky k sebe. Trochu to zabolelo. Alebo sa mu niečo iba zazdalo?!

domiceli

 

OUAT - Prestrihy - 16. časť

OUAT

16. kapitola

Prestrihy

Dnes, po chvíli......

      Mračil sa na kocku a vyhládzal čelo, keď mu pohľad ušiel bokom. Prispávala tam. Aj vonku sa všetko ukladalo. Akoby. Vedel o klamoch viac, ako si bol ochotný pripustiť. Aj to, že sú naozaj ľúbivejšie, ako realita. Dočasu. Zostáva dúfať.

  Vytiahol spod zadku malého dečku, čo mala ochrániť sedačku, ale v boji ťahala za kratší koniec a vyhrávala na body. Na fľaky. Mala ich vždy menej ako pôvodný poťah. Čo sa jej, ak uveríme v dečí život, iste páčilo. Mame však menej... Opatrne ju preložil cez jej nohy. V tom momente bola na nich. Podcenil inštinkty matky.

  - Prepáč, nechcel som... - skúsil začať, nielen ospravedlniť toto vyrušenie.

  Mala by nasledovať veta, že si musia pohovoriť, potom by mala prikývnuť a tváriť sa, že je samé ucho.

  Zatiaľ bola len samá omrvinka. Nezabudol, ako sa na deke ráno mordoval so suchým rožkom, ktorý je vraj dobrý na masáž ďasienok, keď zuby rastú, či ako mu vysvetľovala, prečo k nemu nie je šunka, majonéza, prípadne riadny lunt slaniny.

  - Na čo čakáme?! Malý ma potrebuje. Musím za ním! Čo to nechápete?!...Vravel si do tmy! Je tma! Poďme! Prosím... - menila moduláciu viet, tempo aj naliehavosť, netušiac, čím skôr uspeje.

  - Belle,...teda, Lacey, prepáč, ale to meno...je to jedno. Tam, kam sa chystáme, je všetko inak. - skúsil ju zamerať pohľadom, či vôbec má záujem o jeho výklad.

  Nemala, ale či bude zazerať priamo, či len zboku, dôležité bude skôr, či to prijme.

  Ukázal na televízny prijímač pred sebou.

   - Veríš, že to tam...to vysielanie je realita? - vstal a zapol ho. Muž v rifľovej bunde stále odchádzal od muža s protézou.

  Dosť dlho sa dívala a dosť dlho sa nič nemenilo. Muž v rifľovej bunde stále odchádzal od muža s protézou.

   Čo je to? Nejaké on-line vysielanie, na živo? Nie, toto je seriál! Jej obľúbený. Siedma séria OUAT, pozerala ho ráno...opakujú ho?

  - Mračíš sa. Je ti to čudné, však? Ako môže stále kráčať. Stále, stále, stále... - skúšal jej napovedať, ale nebola schopná to vstrebať. - Bude kráčať a kráčať. Vo vašom ponímaní hodiny a dni, aj týždne, pokiaľ...niekto nezaktivuje...kocku. - nechal ju položenú na dlani, aby si ju mohla obzrieť. Nezaujímala ju. Obyčajná, nudná, sivá kocka. A zaseknutý obraz v telke. Vzala ovládač a chcela pustiť iný program... Muž v rifľovej bunde stále odchádzal od muža s protézou.

 No a čo! Pokazila sa telka. Je tam toho.

  On stále držal kocku v jednej ruke a zdvihnutý ukazovák druhej ruky čakal, kým sa prestane mrviť a pokúšať sa "opraviť" telku, ako dôkaz, že je len pokazená. Odložila ovládač. On pokračoval.
   - Ako tamto, aj toto tu je len ilúzia. My...ja, ty, on... my tu vôbec nie sme. Nie reálne, sme tu len ako... vysielanie. - chvíľu hľadal slová, ale bolo mu vopred jasné, že ani nemusí pokračovať. Musí. Nevie, do čoho ju ide namočiť, ani kde pristanú a či nie náhodou každý na inom mieste. To najskôr. Lenže ako ju na to pripraviť.

  Chlap - koberec, prekrúcal oči. Tlamu mal zas previazanú. Aj ona prekrúcala oči a hoci mala ústa voľné, radšej mlčala.

   - Dobre, je mi to jedno, ako si to vyložíš, o nejakú tú chvíľu zistíš, že som netrepal somariny! Lacey, tvoj svet už nejestvuje. Už dávno. Poslední sme na lodiach rozhádzaní po vesmíre a snažíme sa zachrániť našu rasu. Počkaj, počkaj...neodchádzaj. - zachytil ju za lakeť a vtisol späť do sedačky. Prekrížila ruky na prsiach. Ok, odmietavý postoj. Uši sa ale vývoju zavrieť nepodarilo.

  - Viem, že to znie ako trápne sci-fi, ale skús si...prosím, skús si to len predstaviť. Skús, prosím... Apokalypsu a hŕstky zachránených, čo živoria v kovových konzervách. Technológie nám umožnili zničiť túto zem, ale vieme...máme posledné zrniečka nádeje. Jedným z nich je tento iluzórny priestor, kde...naše deti môžu vyrastať tak, ako...obyčajní ľudia. Skúsili sme ich vychovávať tam u nás, ale zlyhali sme. Lode nie sú svet pre deti...pre ženy...pre nikoho. -

  Dívala sa kdesi do stropu a bola len malá pravdepodobnosť, že si to predstavuje. Radšej si k nej prisadol. Obaja chvíľu hľadeli pred seba. Muž v rifľovej bunde stále odchádzal od muža s protézou.

  - Aj ty si tam hore. Ktovie, možno už si so svojím synom. A s Emmou. A tamtým hajzlom, z ktorého ešte musím vymlátiť, prečo ma do tejto akcie vôbec navliekol. - skonštatoval. - Musíš ale vedieť,...že ...neviem to presne. A hoci asi zvládnem premiestniť nás na loď a vrátiť k telám, nezaručím ti, kde to tvoje práve je. A kde je moje...a jeho...a nášho malého...-

  - Vyprosujem si, aby si používal množné číslo! Môjho malého! - namierila na seba roztiahnuté dlane. -  Chcem ho späť! Teraz a hneď. A bez rečí - pritlačila si pripravené dlane o uši.

  Prikývol, ale nemohla to byť nádej, ani odobrenie, dokonca ani súhlas.

  - Počúvaj ma pozorne. - lapol ju za ne a drsne stiahol z uší. - Ak by nás to rozdelilo, musíš ma zas vyhľadať. Na základe tej jazvy. Je to ako kód, je snímateľný a čítačky budú vedieť, kam ťa nasmerovať v prípade, že nás to oddelí. Vrátia mi ťa. - žmurkol, ale prepískol.

   Znechutene pomrvila nosom. To bola nepríjemná skúsenosť pre jeho "krehké" ego.

  - Sľúb mi, že ma nájdeš. -  nechal jej doznieť v násilne otvorených ušiach a prekvapený tým, že mu hľadí rovno do očí a pritakáva, rozžmurkal sa neistotou a radšej pokračoval. - Hľadať Emmu by bolo ako liezť im rovno do pasce. O tú sa postarám ja. A...nedaj sa chytiť. A nikomu never. Tu...v imaginárnom svete sú možné aj... vy tomu hovoríte kúzla, mágia. Tam hore nie, tam je svet reálny, aj keď... nevieme, či náhodou... - radšej nedopovedal, aby ju zbytočne nevystrašil. - Jeho tu necháme, - mykol dozadu k chlapovi - kobercovi, - ...je mi jedno či sa sem ešte vrátime, alebo nie, aj predstavy vedia skapíňať od hladu a smädu, na bolesť a...bezmocnosť...- nevraživé slová sa mu hrnuli z úst a zas jej stláčal predlaktia, že to bolelo, ale nebránila sa. Urobí všetko, znesie všetko. Len aby už šli... nemôže byť bez malého... už ani chvíľu.

   -...tak máme aspoň minimálnu nádej, že po nás nepôjdu. - pokračoval nenávistne hľadiac do boku na chlapa, čo to všetko má asi na rováši. -  Tak ako ja neviem, čo je s mojím telom, tak hore netušia, čo sa deje tu. To musíme využiť a...nájsť malého skôr, ako nám v tom zabránia. - konečne povolil zovretie a s nevôľou hľadel na fľaky, čo jej zanechal. Len biela jazva svietila o niečo viac.

  Konečne niečo, čomu rozumie. S  čím môže súhlasiť. Natrčila mu dlaň.

  - Ruku na to! - ponúkla.

  Načiahol sa za drobnými prstami a zrazu vedel, že túto ženu nebude chcieť sklamať. Aj keď ju skoro vôbec nepozná.

  Muž v rifľovej bunde stále odchádzal od muža s protézou.

  ...a jemu sa teraz tak nechcelo odísť. Do neznáma. Domov. Lenže žiť v ilúzii...je žiť v ilúzii.

domiceli

OUAT - Prestrihy - 15. časť

OUAT

15. kapitola

Prestrihy

Predvčerom a ešte kúsok...

      Tie zvuky sa mu nepáčili. Bol ešte pomerne ďaleko od nejakej diery, či len previsu, kde rýchlo vbehli, keď im na chrbtoch začínali pristávať obrie kvapky ľadovej vody. A v podstate nevbehli, skôr zapadli. Čiže diera mohla byť aj nora. Teraz dúfa, že zvuky nepatria zubom nejakého predátora, čo melnia bláznivú krásku, čo odmietla vrátiť sa von s ním.

  Buchot kremeňov a cudzokrajne znejúce šušľavé slová, ktoré nevedel zaradiť ani medzi nadávky ani medzi modlitby, teda najskôr zaklínadlá, echo vynášalo kdesi dovrchu, odrážalo od stien a vracalo drobným rukám, čo sa snažili vykresať iskru. Už mu došlo, ako zapálila tú starú lampu. Ale tam spolupracoval aj olej a knôt a jeho zbierka minerálov, ktorú mala oprašovať namiesto otĺkania. Asi mu aj tu chcela len urobiť radosť. Alebo aj sebe. Triasla sa, to sa nedalo skryť.

  Teraz búcha ostošesť...asi našla nejaké raždie, či čo to šramotilo pod nohami, predtým, než začala nad tým trieskať kameňmi.

  Vyčítal si, že ju tu nechal samú, aby presondoval okolie aspoň zbežne. Ženu nemôžeš nechať samú.

  - Prepáč, ale ak sme tu aj boli tajne, tak teraz o nás vedia všetci a všetko v okruhu míle. - hodil na zem nejaké papeky, ale beztak boli mokré, takže sen o ohni sa vyparoval s vlhkosťou ich šiat. Bolo by sa vyparovalo, keby bol oheň.

  Nepočúvala ho, mrmlala a búchala ďalej. Občas naozaj prebleskla iskrička, ale oheň sa priečil. Paradoxne len o niečo svetlejšia tma zvonka chabo osvetľovala sestru tmu vnútri.

  - Hmm, hmm...nechcem ťa rušiť, ale ...- "a teraz sa naštve", preblesklo mu hlavou, kým dopovedal, - ...v prsnom vrecku mojej uniformy máš zapaľovač. Funkčný. -

  Nepočúvala. 
  Názorná ukážka? Mozog vedel, prečo váha...
  Zachytil jej ruku a akosi neobratne zašmátral v oblasti, ktorá žiaľ, bola feministkami vyhlásená za tabu. Poučenie pred škrabancami: "Zapaľovač nepatrí do prsného vrecka! Kdekoľvek, len nie tam!" 

  Kým sa k nemu dostal, odnieslo si to jeho predkolenie, tvár, aj hánky. A uši. Ozvena si ho podala niekoľkonásobne. Nadávok má na celý týždeň. Keď však šťukol zapaľovačom a svetlo ožiarilo ich prechodnú dieru, konečne zmĺkla.

  Podarilo sa mu podpáliť trávu, začmudiť celé okolie a spustiť novú lavínu slov, ktorým vďačne nerozumel. Takže to bude nora. Keby obývateľná jaskyňa, bol by tu komín s prieduchom. Bol tu komín s prieduchom. Trochu bokom. Drevo, čo priniesol, chvíľu protestovalo, ale potom začalo spolupracovať. Na teplo to nebolo, ale svetelnú machuľu, ktorá ich vytrhla z nevraživých tiem ocenili.

  Skrútila sa do klba a skúšala sama šťuknúť zapaľovačom. Márne. Rozdýchala už kadejaké vynálezy na lodi, ale stále ju malo, čo prekvapiť.

  - Pozor, je tam benzín, mohli by sme buchnúť. - potiahol jej ruku ďalej od ohňa.

  - Buchnúť do seba? - spýtala sa a znelo to, že so záujmom.

 "Ou, ou, zase príde prednáška o buchaní, sácaní, hádzaní. Následne pribudne rozmnožená zvieracia ríša. Čo komu urobil?! Rýchlo zaradiť spiatočku." Pochopil, vidiac jej mimiku.

  - Niečo pre teba mám. Našiel som to pri vode, tam o kúsok nižšie. - vydoloval zo svojho prsného vrecka akúsi neduživú byľku s niekoľkými úbohými žltými kvietkami.

  Pokrútil stonkou a kvietky sa mu roztancovali medzi palcom a ukazovákom. Tým nevadilo svetlo ohňa. Akoby si v ňom doslova bahnili. Nenadarmo sa volali iskerník.

 - Čo to? -

 - Kvet. -

 - Aká kvet? -

 - A čo ja viem?! ...pre teba... Kvet. Vlastne kvety.  Sú to... sú to...súúú... žlté! Žlté. - vykoktal, lebo v miestnej flóre, respektíve v nijakej, doma nebol.

- Je t'aime -  zopakovala po svojom.

- Nie "žté", ale žlté! - opravil ju, zdôrazňujúc každé písmenko zvlášť silno.

- Qui... Je t'aime. Je t'aime. - stišovala hlas a približovala tvár k tej jeho. Aj oči privrela.

- Žlté, žlté, žlté...- obhajoval sa, ale to už mala pery našpúlené a...

- Moi aussi je t'aime. - zaznelo z nich takmer nečujne.

  Jasné, už pochopil: "mua osi žtém"!

  Ale nemal čas sa nad tým zamýšľať či si zas zafilozofovať nad priepasťou v lingvistike dvoch cudzincov. Tie pery boli tak blízko. Tak blízko. Tak blízko...

  To nekonečno vrstiev, čo ich od seba delili. Zrazu boli slová tie najbližšie a najdokonalejšie, čo ich smelo zahaľovať. A potom už len žlté svetielko z ohňa, ktorý sa pozviechal a konečne dosýta najedol ku podivu rýchlo preschnutých konárov.

  Ich tváre premaľované do teplých odtieňov od nežne ženskej svetložltej po sýtu mužskú tmavožltú. Pár vädnúcich kvietkov pod uniformami, z ktorých zostalo len skomolené vyznanie.

  Povysvetľovali, pomaľovali  si všetko rukami, nohami, ako sa na cudzincov sluší a patrí. Ústretovo, vrúcne, prajne...  Veď, čo viac napovie, ako obraz, živý, hyperrealistický, v 3D efekte maľovaný majstrovským talentom sotva objaveným na bruškách ich prstov dožadujúcich sa stvárniť predstavy, čo už nechceli zostať iba vo fantázii.

  Obnažili konečne celú škálu svojich dosiaľ len do skicára mysle tajne načrtávaných obrázkov.

  Aké zvláštne je miešať farby na tenkej palete vzájomnej dôvery, odkrývať tajomstvá dosiaľ skrytých a len tušených pigmentov rozpíjaných v spojivkách potu a vedieť, že výsledná nebude už nikdy sýta...

   Živočíšne farby noci premieňané z organických na orgazmické od všetkých tých odtieňov "žltej" ...okrových pliec, cez umbru paží, marsovú žlť lakťových jamiek a kadmiovú predlaktí, kobaltové zápästia bezmocne zajaté jeho dravou neapolskou žlťou, či pokojná chrómová žltá kľúčnych jamiek tiahnuca sa k stronciovej žlti oblín pod nimi, aby sa stratila v nežnej zinkovej žltej vždy skrytých miest až po cínovú s citrónovou príchuťou kdesi na ceste smerom k jamke stratenej indickej žltej pupka, už iba kúsok od vzácnej šafránovej... žltej. Žltej. "Žtém." Je t'aime. Je t'aime!

  Pod rúškom mihotavého šerosvitu došumievali posledné ťahy, stále nespokojné s výsledným dielom, odhodlané premaľovávať obraz, hneď a zaraz, a stále kedykoľvek v budúcnosti, hoci dokonalosť línií sa im dívala do očí z dúhoviek spoluautora.

  Už len opatrne dotieňovať lícne kosti opakom dlane, priložiť suché pery a vysať zvyšky vlhkosti z jamky za uchom a pokúsiť sa vyhladiť štruktúru chladom zvrásneného povrchu na prsiach, a hoci plátno poddalo drsnosti štetca, priamo v zlatom reze kompozície, možno bude stačiť fúkať na drobné škvrnky prináruživých ťahov... alebo sa pokúsi zamaľovávať ich nanovo, kým bude treba.

  Prv, než nejaké plátno prikryje dielo, aby nebolo na očiach pre nezvaných, aj keď to bude len jedna z jeho košieľ, lebo táto vernisáž je odjakživa iba pre dvoch...

  Dnes sa pozvali...

domiceli