Mr. GOLD - Iba každá druhá 15. kapitola

RUMBELLE

Iba každá druhá

15. kapitola

Prebúdzanie

XVII.

  Prvotné štronzo pominulo.

  - Ako vidím, vy vôbec nestrácate čas, dušinka. – otriasol sa ako prvý šéf, vyťahoval z peňaženky bankovku pre čašníka a odpoveď pre muža hrdo stojaceho vedľa neho.

  - Zastavte sa u mňa v kancelárii, dohodneme podmienky zmluvy, pán...pán Gold. – niečo mu to meno vravelo, ale nevedel si narýchlo spomenúť, čo. -  Sú to síce nečakané výdavky, ale dal som tu slečne sľub i plnú moc, že ju podporíme, tak...tak očakávam výsledok. – podsunul peniaz pod tácku a urobil tak prvý krok. Aj ten druhý.

  - Pôjdeme. Ponúkol jej smer k východu, aby bolo jasno, že prestávka skončila a je čas sa vrátiť do práce. A k práci.

  Poslušne sa zvrtla a kráčala k dverám. Našťastie šéf nemal v úmysle podržať jej galantne dvere, vytlačil sa von na čerstvý vzduch prednostne, tak mala čas sa zvrtnúť a vrátiť sa.

  - Tak toto mi budete musieť vysvetliť! - vyštartovala priškrteným hlasom po ňom.

  - Ja tebe „toto“? Alebo ty mne „tamto“?! - vrátil jej s patričnými gestami berúc na paškál jeden aj druhý stolík ako svedkov predchádzajúcich udalostí.  

  - Ako... ako to, že sa voláte tak isto, ako... ako ten  autor?! – pokrčila tvár a potom ju vyrovnalo nečakaným zjavením „svetla pravdy“. - Ahá... už mi to došlo! Vy nie ste kritik, ste autor, však?! Samotný autor tejto knižky! Doma necháte manželku, vy si tu v tichosti malomesta píšete a užívate slobody a tvárite sa nezainteresovane, a keď príde na lámanie chleba a hrozí vám odhalenie, tak skáčete ako besný! – rozhadzovala rukami spokojná, akú krásne morbídnu konšpiračnú teóriu jej fantázia poskytla.

  - Jediná, čo tu skáče, si ty, drahá! Mne do reči v prvom rade. A keď ide o to lámanie chleba, neprejdeme radšej ku koláčom? – natrčil prst k úbohému opustenému jedlu na vedľajšom stolíku.

  - Zase zahovárate! Zas sa pokúšate uniknúť odpovedi! Ale, aby ste vedeli...budem ústretová, ohľaduplná, chápavá a vy začnite! – usadila sa na stoličku a pritiahla si tanier s koláčmi.

  Nečakal, že prijme pozvanie. Čakal, že ujde. Mala pravdu, chcel to všetko zas zahrať do autu. Nenápadne.

  - Kto... teda... v skutočnosti... ste? – pritiahla si aj šálku kakaa.

  Ešte chvíľu strácal čas pozorným, spomaleným ukladaním sa na stoličku a blúdením pohľadom po miestnosti.

  - Teraz budem musieť byť tým literárnym kritikom, predsa. Alebo chcete šéfovi povedať pravdu, že ste len tak bajočko odchytili neznámeho chlapa z ulice a nanominovali ho do tejto role?! – skúsil zavydierať.

  - Vy ste si to meno iba... vy ste ho použili zámerne? – rúcala sa jej teória.

  Chvíľu sa mlčky díval na jej rozpaky a mal chuť byť úprimný a otvorený a rozprávať dlho, predlho a pravdu. A potom dvihla viečka a pochopil, že ak sa v týchto očiach bude chcieť niekedy topiť, tak teraz bude mlčať, zatĺkať, a ak to bude potrebné, aj si vymýšľať. Bez ohľadu na to, že ho potom utopí radšej v lyžičke vody. Nemyslieť. Chcem žiť tu a teraz.

  Veľmi rýchlo vyselektoval pre a proti a vybral zlomky, ktoré mu neublížia. Možno.

  - Volám sa Adam Gold. A je to len zhoda náhod. Neuveriteľných, ale náhod. To...preto som bol taký rozhorčený, keď sa mi do rúk dostala tá kniha. Viete, ľudia, čo ma poznajú, si môžu myslieť, že píšem. A píšem práve takéto ... braky. - zaafektoval.

  Ako ľahko to ide. Klamať. Ako prirodzene. Nenápadne. Prosto. Sprosto!

  - Takže vy nie ste on. - skladala si.

  - Nie, nie som! – vyslovil nečakane tvrdo.

 - Ahá. Chápem. Takže tamto, tá žena, čo som s ňou telefonovala, nebola vaša manželka. Ale jeho. To dáva logiku. - skladala ďalej a jemu sa do srdca zabodávali jednotlivé dieliky a rezali ho s takou dôslednosťou, že mal tentokrát sám chuť rozhovor ukončiť a ujsť.

  - Nie, nie je to moja manželka. - zopakoval tichšie.

  - Vy nie ste ženatý? – spýtala sa nečakane iným tónom. Jednoznačným tónom.

  - Bol som. Už je to dávno. – pohodlne sa oprel a objal šálku svojej dávno vychladnutej kávy. Presne tak. To dávno vychladlo.

  - Prečo ste ju opustili? – akosi automaticky to videla takto.

  Sekla sa. To zas videla v jeho ochladnutom pohľade. Čo nemohla vidieť, bol ďalší dielik, čo sa mu zaryl ešte hlbšie. „Má pravdu. Opustil si ju! Máš jediné šťastie, že to môžeš zvrtnúť na tú prvú...“

  Zakýval záporne hlavou.

  - Našla si iného. -  

  Bodka. Takto to bude stačiť. Koniec-koncov prikývla.

  - Lenže, čo budeme teraz robiť? Ak som správne pochopila, nie ste ani spisovateľ, ale ani literárny kritik. Toho chlapa vôbec nepoznáte a my musíme zhotoviť jeho profil, otázky priamo na telo a vôbec... to bude fuška. – zalamentovala nad kožkou na kakae.

  Aké príjemné zas počuť niečo ako „my“. Ale to jediné ho nadchlo.

  Keby si tušila, koľko mám otázok na telo. A nielen otázok! Ale spoznávať toho chlapa?! Zbláznila si sa?! Prečo? Načo?! Nie, o to nestojím...

  - Však ma v tom nenecháte? Však mi pomôžete?... – nahla sa nad stolík. - Čo keby ste mu zavolali tentokrát vy a rovno mu položili tie otázky. Viete, ako literárny kritik, aby to bral vážne. – s nadšením mu núkala... istú smrť.

  Zvážnel. Tak to klamanie zas také ľahké nebude.

  - V tomto ti nepomôžem. Nemôžeš odo mňa žiadať, aby som obvolával kadejakých cudzích chlapov a otravoval ich svojím záujmom. Ostatne, môže si veľmi ľahko overiť na asociácii, kto som a čo som a hneď zistí... že vlastne ...nie som. – radšej zmĺkol.

  - Chápem. Toto zariadim ja. Jeho osobný život, niečo zo súkromia, zo zázemia a tak, to čitateľov vždy zaujíma a tá jeho... žena vyzerala byť ústretová. Asi nebudú z tých, čo si úzkostlivo strážia svoje súkromie. – prikyvkávala si hodnoteniu, spokojná, že to pôjde. 

 Vrelo v ňom.

 Vstala a narýchlo sa lúčila.

  - Prepáčte, nemôžem tu fakt dlhšie zostať. Šéf by zúril. Stretneme sa po práci...niekde. Nechám to na vás. Pozhovárame sa. O tej... o tej knihe. Tam mi najviac pomôžete. Vy ju budete vedieť rozobrať lepšie ako ja. Mňa takéto sladkasté romániky fakt nezaujímajú. Vy sa pozriete na to s nadhľadom, nezainteresovane  a hlavne objektívne... – hrmotala so stoličkou. 

  Doznievali v ňom posledné slová. 

  - ...to ťažko, dievča. – povzdychol, keď sa za ňou zaklapli dvere kaviarne.

domiceli

Disclaimer : picture by Vicky Horvath

Mr. GOLD - Iba každá druhá 14. kapitola

RUMBELLE

Iba každá druhá

14. kapitola

Svitanie

XVI.

  Trochu ho rozladilo, že terasy už zramovali. Stiesnenosť vnútorného priestoru miniatúrnej kaviarničky bola nanič. Po prvé nevidno na obchodík a po druhé, čo ak bude plno. A ešte si zabudol, že sem nechodieva. Vtedy to bola náhoda! Príde. V tom si bol celkom istý. Akým právom? Vieš čarovať? Také to... ako priťahovať, premiestňovať predmety a tak? Vsugerovať ľuďom svoju vôľu? To, že ti nejako nezlieza z mysle nemusí byť obojstranné.

  Nenechal sa otráviť výčitkami. Ani keď šlo o opodstatnené varovania pred sklamaním. Príde a basta.

  - Čo to dnes bude, pane? – naklonil sa k nemu priúctivý čašník.

  Zazrel na neho ako na nekompletného. „Čo to bude?!“ Ako keby to zakaždým bolo bývalo niečo špecifické. Chodí sem už celé mesiace, týždne, vždy v pracovné dni a on sa stále blbo pýta. Stále! Stáleho zákazníka. Ale, dobre, kto chce kam, pomôžme mu tam.

  - Dva croissanty s višňovou náplňou, kávu a kakao, prosím. - trochu našpúlil pery s cynickým posolstvom: „Na, tu máš, pusinka!“

  Čašníkom naozaj trhlo. Pozrel na svoj objednávkový lístok, kde už mal vopred zaznamenané presne to isté, čo po celé tie mesiace, týždne a všetky pracovné dni a neochotne škrtol číslicu jeden, jahodovú plnku vymenil za višňovú a... „Kakao“?! Pán „G“ a kakao?

  - Prepáčte, ...prepáčte, prosím, ale mohli by ste mi zopakovať vašu objednávku? – neisto sa otočil na zákazníka, či si z neho náhodou nestrieľa. Vždy býval odmeraný, málovravný, ale...

  - Čo z mojej požiadavky vám ušlo? Skrátka dnes nebudem raňajkovať, respektíve desiatovať, vzhľadom na hodinu, sám. Budem mať spoločnosť. Prispôsobujem sa. Chápete? Nie?! To je v poriadku. Ani ja som toto sloveso dosiaľ nemal v slovníku, ale časy sa menia. Dva koláče, kávu a kakao. Ďakujem. – skúsil byť milý. Ani toto slovo nemal však v slovníku ukotvené. Vždy býval odmeraný, málovravný, ale...

  O čo viac prekvapený zostal chudák v zásterke, keď spoza skla uvidel ako predvoj prichádzať dobre známu ženu, ktorú si nikdy nenechal ujsť, keď utekala okolo domov. Hej, však minule tu s ním sedela. S týmto? Neveriacky sa obzrel na muža nervózne zbierajúceho kryštáliky cukru z obrusa, aby sa nejako zamestnal.

  Ako správne skonštatoval, bola len „predvojom“.

  Pár krokov zaostávajúc, sa nenápadne  za ňou šinul obstarožný tučný pánko, upravujúc v skle ešte svoj ksicht a nacvičujúc grimasy. Tomu jedinému vyhovovalo, že letná terasa zmizla z povrchu mestského. Vnútri kaviarne ho nikto s mladou zamestnankyňou neuvidí. A keď uvidí, dá sa to vysvetliť. Väčšine celkom určite.

  Dvere mal v merku. Zachytil ju v medzierke a mal pocit, že sa mu do nosa dostala presne jej vôňa. Na takú vzdialenosť nemohla. Bolo to len „deja vu“, ale zabezpečilo, že sa mu dvihli kútik pier.

  Zachytila ho v medzierke. Usmieval sa? Usmieval. Na ňu?  Na ňu.

  - Nezdržiavajte sa, máme kopec roboty, prestávka je krátka a ja mám strašný hlad...- tlačil sa na ňu zamestnávateľ odzadu, s tlamou takmer na jej uchu a bruchom ju posúval do útrob teplej kaviarničky, nech nikto vonku nevidí, že je tu s ňou, a nech každý vnútri počuje, že ide o pracovné stretnutie.

  Odsunul jej najbližšiu stoličku, ani nepočkal, kým sa usadí, rozvalil sa oproti nej a kývol na čašníka.

  - Mne dve ruské vajcia s bagetou a tuto slečna...dáte si tiež vajcia, dušinka? – žmurkol na ňu.

  Najradšej by ho vzala pod ten bravčový krk za všetky tie očká hnusnej štrikovanej vesty a vtlačila do ornamentov kovovej stoličky, že by sa bol pol dňa z nej potom vymotával, ale... bol to šéf.

  - Dám si len kakao, ďakujem. – sklopila oči, aby sa nemusela dívať na jeho sklamanie. Beztak mu sedela priamo pred tvárou, ale medzi mini obrovský čínsky múr, prevaľujúci  sa na nepohodlnej malej, tonetky napodobňujúcej stoličke, určenej pre riťky inej veľkosti. Jej z každej strany trčala stolička. Jemu on sám.

   - Pochybujem, že tu také žbrndy podávajú, mojko...- zhodnotil jej objednávku. -... ale náš zákazník, náš pán. Takto to platí aj u nás v kníhkupectve, však?! Nechceli by ste, aby som bol vaším zákazníkom? – zadrel do nej viac ako lascívne a nápad so zamotávaním jeho tukových vankúšov do kovovej konštrukcie sa vrátil. Ja by mu dala „môj pán“! Ja by som mu nikdy nedala!

  Odpoveď radšej prehltla. A nenápadne pozrela na muža v pozadí. Bolo jej jasné, že všetko počuje a aj počul, ale tváril sa, že nie. Nie! Nevydržal to a pozrel tiež na ňu. Smutne? Nežne? Ktovie. V tej rýchlosti sa z tváre zle číta. Nemračil sa. To jej na upokojenie stačilo. Usmiala sa na šéfa.

  - Vaše dva koláčiky, kávička a kakavko, pán „G“. – vykladal čašník náklad z tácky.

  - Vaše vajíčka, bagetky a kakavko, pán riaditeľ. Slečna. – poklonil sa a premeral si zákazníkov.

  Dnes len traja, ale jeden čudnejší od druhého. Tuto sa niečo deje. Kakao varil prvýkrát v živote! A na dvakrát! Toto začína byť interesantné. Nebude sa vzďaľovať ako inokedy. To teda nie.

  Neodolala. Natiahla sa. S úľubou zoskenovala jeho stolík. Venovala mu úsmev. Za tie koláče, aj za to kakao. Pôjdu dnes síce do odpadu, ale... Všetko má odpustené.

  Neodolal. Venoval jej smutný pohľad. A nechal ho následne prilepený radšej o vytekajúci lekvár z koláča. Sok sa totiž rozrečnil a zrušil ich nenápadné nemé ospravedlňovačky.

  - Takže máte zabezpečené, že autor sa dostaví. Len ešte upresniť dátum. Termínovo to musíme zladiť. Viete, aby izba nad knižnicou bola už po rekonštrukcii prístupná. Náklady boli vysoké, ale musíme ukázať mestu, že aj potrebné. Táto čítačka nám príde náramne vhod. Na kedy ju teda naplánujeme? - zatiahol familiárne.

  - Podľa môjho názoru netreba strácať čas. V priebehu dvoch týždňov sme schopné s kolegyňami všetko zabezpečiť. - usmernila ho, že to mieni riešiť radšej s tými dvoma nadutými mrochtami z krámu, než s ním. A skúsila si to odobriť aj s mužom vzadu. Mračil sa.

 - Máte pripravený scenár? A otázky? Ako moderátorka celého podujatia musíte byť na všetko pripravená. Mať načítanú jeho tvorbu, prelustrovaného autora a hlavne jeho aktuálne dielko. – medzi sústa s perami zababranými majonézou súkal múdrosti a jej sa dvíhal žalúdok.

  Za čo ju to vôbec má? Jasné, že vie, čo všetko musí ešte vstrebať, čo pripraviť, čo načítať...vie, ale... ešte nič neurobila. Zazdalo sa jej, že muž vzadu sa zas pousmial. Zobrala to...ako ponuku. Jasné! Mohlo ju to hneď napadnúť! To bude skvelé!

  - Mám! -

  Skoro vystrelila zo stoličky, ale to sa zatiaľ len s hrmotom odsunula, až sa strhol i čašník za pultom.

  - Máte? To je v poriadku, len tak ďalej... – napchal si, bez záujmu o jej odpovede, šéf ďalšie obrovské sústo do tlamy a spokojne prežúval. Niet nad spokojného šéfa. Nepredpokladal, že bude pokračovať. Naozaj vstala.

   - Mám skvelý nápad. Dovolíte? – odbehla.

  Nečakal, že ho zlapne pod pažu a vynaloží všetku svoju mušiu silu, aby ho postavila zo stoličky. Ťahala ho smerom k šéfovi, čo sa kvôli váhe len kúsoček mohol natočiť, kam mu náhle zmizla spoločníčka.

  - Pán riaditeľ, dovoľte mi, aby som vám predstavila renomovaného kritika, ktorý sa venuje práve literatúre pre deti a mládež a on bude iste ochotný fundovane nám pomôcť pripraviť čítačku na tej najvyššej úrovni. Však?! – vycerila na neho s dôverou zuby. Prečo má v očiach výraz, že by ju zas najradšej nabral do klieští za sánku a riadne ňou potriasol...?!

  Pohľady mužov sa stretli. Oba zamračené, ale neschopné okamžitej reakcie. Táto žena je smršť. S tým nerátal ani jeden z nich.

  Vrátil pohľad radšej späť na jej vytešenú tváričku. Asi ju zabije až v druhom kole.

  Diplomaticky natrčil ruku pred ústa si konečne utierajúceho riaditeľa kníhkupectva.

  - Adam Gold. Teší ma. -

  Nechápavo na neho pozrela a ruka stále strčená pod jeho pažou sa jej náhle rozochvela.

  Radšej si ju nenápadne prichytil stiskom. „Ty si začala...“

domiceli

Mr. GOLD - Iba každá druhá 13. kapitola

RUMBELLE

Iba každá druhá

13. kapitola

Poobedná tma

XIV.

  Rozhadzovala. Rukami, slová, letáky zo schránky. Neunúvala sa nič z toho naprávať, aj keď sa na jednom lesklejšom takmer prizabila. Rozhádzala len trochu viac jemu určených slov. Potrebovala zo seba dostať ten pretlak a mrnčanie dôchodkýň, vždy pripravených s uchom na dverách, keď im zramovala rohožku a nechtiac rozkopla nasušený chleba v sáčiku na nej, brala len ako kulisu. Treskla vlastnými dverami na cudzej manzarde, vykopla topánky a zvalila sa na posteľ.

  „Koľko máš rokov? Netrucuje sa takto v puberte? To ti tie hodiny psycholy na výške fakt nič nedali?!“ Začínalo kdesi z úrovne spod vlasov zaznievať čosi ako zvyšok rozumu.

  Siahla si na temeno. Ešte čerstvá chrasta. Rozmŕvala polepené vlasy okolo nej. Prižmúrila oči a striasla sa. Čokoľvek, čo jej pripomenulo dnešný obed ju stále sťahovalo späť na štart, nakoplo do zadku a posielalo vykričať sa, vyzúriť a vytlačiť zo seba, čo možno najviac svetabôľu. Ale rozum bol na koni. Zhodil jej nohy z postele s vlastným plánom činnosti. Umyť, najesť sa konečne, prezliecť a robiť niečo produktívne! Vztyk!

  Ou-Ou. Rovno do vyvráteného klobúka.

  Zohla sa poň. Vyzeral úboho. Prešla po nesprávne prehnutej strieške druhou rukou. Pripomenula jej... Nič, iba hlavu! Vyzeral úboho.

  „Vyzeral úboho?“ Pohľadala neutrálny bod na dlážke a vybavila si ho. Začala fyzickým prvým dojmom, potom popridávala zmysly. Elegantný, charizmatický. Má vkus. Dobrý strih vlasov, oholený. Dobrá vôňa. Zvláštne skúmavý pohľad. Jemný dotyk. Zas ju to odtiahlo k rane na hlave. A následne k sánke. Tak až tak jemný zas nie. Nástojčivý...

  Vrátila sa do polohy ležmo s klobúkom ako čiernou tvárou bez kontúr nad sebou. Čierna tvár nie je jeho tvár. Klobúk odložiť...

   ...opakovala si na striedačku oba jeho nečakané chvaty. Palec a ukazovák každý zo svojej strany sánky. Prvé nežné, rozochvené klesanie. Druhé drsné zotrvávanie... Strop bol najmenej zaujímavý, neodvádzal pozornosť. Odčítavala z prasklín jeho slová... „Už si niekedy milovala?!...“ To bolo tak krásne. „Čo na tom bolo krásne?! Dementoval to! Nepatrilo ti to!“ Ale...čo ak... „Žiadne „AK“!“

  V tom mužovi niečo je. Niečo, čo volá, čo kričí ešte viac ako on sám. On niečo tají. Presne, presne. Skrýva. Niečo ho prenasleduje, trápi, s niečím nie je stotožnený, vysporiadaný a...a...ale, čo to je?! Minulosť? Prítomnosť?

  „Chystáš sa mu robiť obhajcu? Kedy máte najbližšie pojednávanie?!“ Zadrel zas mozog. Odpapuľovala mu, čo pravdepodobne chcel počuť.

  Nikdy! Už ho viac nechcem ani vidieť! Kto je zvedavý na jeho nevychovanosť a aroganciu?!   „Ty.“ Odpovedala si bez cavikov. Mozog pritakal. Konečne je na jej strane.

  Konečne vstala. Keby sa aspoň sama pred sebou nemusí hrať na skrývačku!

  V tom mužovi niečo je...

  Poslúchla logiku, umyla sa, hodila sprchu. Omilostila len vlasy. Nájazd šampónu by nemusela jej deravá  hlavička zniesť bez ujmy. Našla vyťahanú trigovicu a schovala ju pod obdobný župan. Doslova s bázňou vytiahla z chladničky polku raňajkového koláča, ktorý si tam skryla sama pred sebou na horšie časy. „Vidíš, ty ťapa, sama si ich privolávaš! Kedy sa už naučíš myslieť pozitívne?“ Nahrešila samú seba, kým s bázňou odrypovala stuhnuté cesto. Bol to predsa darček...

  Aj tak príde. Nevydrží to, príde a ospravedlní sa. A pozve na ďalšie rande. A prinesie čosi pod zub. A bude sa chcieť rozprávať. A bude rád, že ho bude počúvať. „A začni si to aj zapisovať, aby si si  mohla odškrtávať. Povedal by som, že s tým optimizmom si to už dakus prehnala.“ Škrtol jej rozum zoznam budúcnosti jedným ťahom. Opečiatkovala mu to povzdychom.

  Ktosi zaklopal. Ktosi zaklopal! Klope! To môže...To bude...! Prvý bod odškrtnutý!

  Vykoptávala sa zo županu aj z lehna, ale po trhnutí tam našla len naštartovanú spodnú susedu oplakávajúcu roztrhané vrecko na sucháre, čo krvopotne iste našetrila z prídelov Červeného kríža, ktorý jej ku každej polievke doniesol dva krajce, bez ohľadu na kompatibilnosť.

  - Čo chcete odo mňa? Nový sáčik alebo príspevok do zbierky?! – osopila sa na ňu neúctivo.

  babka s vykrivenými ústami cúvla.

  - Len trochu tej úctivosti, slečinka. Dobrej vôle. Ohľaduplnosti. Len pochopenie. Dupocete. Kričíte. A hľa, ničíte všetko...- natrčila jej mikroténové franforce, pokývala záporne hlavou a pokorne schádzala dolu, pritláčajúc zničený majetoček k prepadnutej hrudi.

  Zamrzelo ju to.

  Fakt len hubujem, ziapem a dávam všetkým a všade najavo, že: Aha, toto som, ja! Tu som! Zaujímajte sa o mňa! A pritom...

  Čo možno najtichšie zatvorila dvere a doslova po špičkách vošla späť k posteli. Franforce jej pripomenuli iné. Prelustrovala pohľadom lôžko. Bol tam. Zastrčený už kúsok v pelesti postele, ešte zhúžvanejší. Prebal knihy. Vzala ho a nežne vyrovnávala. Akoby bol živý. „Dobre, ja nie som zodpovedná za stav, v akom som ťa našla, ale skúsim ti pomôcť.“
  Povedala si v duchu.

  Nepatrilo to prebalu.

  Sedela nad ním a premeriavala si ho z každej strany. Skrkvance vytvárali zvláštnu vráskavú štruktúru. Márne ich pohládzala. Zachovávali si ju. Čo ho to tak vytočilo? Porovnávala so svojím, opatrne stiahnutým z knižky, novým, nepoškodeným. Iritujú ho prebaly? Farba? Dizajn? Typ písma? Anotácia? Tá fotka autora? Súpis jeho ďalších diel?

  S rukou pod bradou prehrávala si diaĺóg. Naštvala ho tá čítačka. Ale o tej sa dozvedel, až dnes. A obal zničil pravdepodobne už skôr. Odľahlo jej. Jej čítačka dostala malé bezvýznamné plus. Už vie, čo urobí! Pozve ho na ňu! Oficiálne. A basta. Bude vidieť, čo robí. A že ona to urobí na sto percent! Neodflákne nič. Všetko dôkladne pripraví. Možno bude aj autor rád, že tam bude mať poslucháča, čo s ním bude viesť zmysluplný rozhovor. Tak... „Tak, len pokiaľ je on naozaj literárnym kritikom!“ Oponoval kolega zdravý rozum.

  Tak... A je zas na začiatku.

  Smutne pozrela na dvere. Prešiel večer, noc sa blížila k prostriedku, ale nikto viac nezaklopal. On nezaklopal. Ale aj tak príde. To len trochu teraz trucuje, aby si zachoval formu a urobil dojem.

XV.

  Pokúšal sa zaspať. Sprcha nezabrala. Čisté pyžamo už vôbec nie. Všetko na ňom horelo, menilo sa na hnusnú lepkavú tekutinu, pretransformovávalo do nej a otravovalo ho. Najradšej by na seba hodil kabát a šiel von. Vyvetrať sa. Nechať sa vyfúkať, ochladnúť. Von. Do ulíc. Ako inokedy.

  Nie! Dnes just nepôjde. Nechce nikoho vidieť! Zvlášť, ak by stretol ju... „Nikdy predtým si ju nestretol, tak prečo si na to nárokuješ práve teraz?!“ Zákon schválnosti! „Riskneš to?!“ Nie! Radšej bude smrdieť ako pakôň, ale ...Nie!

  Zachumlal sa hlbšie do prikrývky, zaliezol do nej ako do ulity. Čo tam po tom, že je pre dnešný deň pritesná. Pod tmavým paplónom bolo priveľmi jasno. Prechádzala sa tam po jeho byte, ohmatávala rohy poličiek a obrysy nábytku. V jeho klobúku.

  „Ozaj! Má tvoj klobúk! Máš zámienku ju... povedzme navštíviť.“ Nie! Nikdy! Nebude sa strápňovať. Nenechá sa lustrovať nejakou... nejakou... „...mladá, krásna, sebavedomá, cieľavedomá... A just by si chcel byť tým cieľom....“

   Vykopol paplón. A následne si pokojne, spomalene doľahol zas do vlhkých navliečok, s rukami pod hlavou. Nikam nepôjde. Bude pekne strúhať formu. Má čo robiť, aby si... Došľaka! Veď prvý dojem sa nedá urobiť na druhýkrát!  Trochu mu to skazilo náladu, ale len trochu. Povie si pekne so  Scarlet Ó Hara. „Zajtra! Aj zajtra je deň!“

  „Zajtra je nedeľa, kámo! Nepôjde do roboty a ani ty nechodíš na raňajky. Máš smolu. Dojem sa bude strúhať dlhšie.“

  Toľko pokazenej nálady. Privrel oči a skúsil predstaviť si jej vlasy, ktorých  sa náhodou, nečakanou náhodou, mohol dotýkať.  Figu. Boli mokré a polepené zvyškami krvi. Tak tvár. To by šlo. Tvár mala hladkú, jemnú, kožu príjemnú na dotyk...

  „A jéje.. to zas bude noc!“ Zhrozene sa zahľadel na vyvýšený kopček, čo sa mu zvrásnil z prikrývky.

  Skúsi sa k nemu podkopať zvnútra a dohovoriť mu, že sopečné vyvreniny boli len omylom zaznamenané seizmografom a nič sa v skutočnosti nedeje... Neochotne vytiahol ruku spod hlavy a ponoril pod paplón.

  ...to zas bude noc.

domiceli