RUMBELLE - Depozit krídiel II. - 27. kapitola

RUMBELLE

Depozit krídiel II.

27. kapitola

      Pod starými slnečníkmi vo vnútornom átriu nemocnice, kam ústil bufet a aspoň na okamih na vzduch, aj keď stojaci a stuchnutý, vypúšťal pacientov, bolo poloprázdno. Každý, prvých dvadsať minút návštevných hodín, čakal na izbe na invazívny nášup domácej stravy, všetkých tých rezňov, slivkových kompótov  a žemľoviek, ktoré aj tak ráno pošlú po sanitároch strážnej službe a ich hafanom.

  Tvárila sa, že vážne listuje v dennej tlači, ale nebola už denná. A ani ona vážna. V tvári jej sedel blahosklonný úsmev zábleskov spomienok, ktoré si pomaly triedila a ukladala na polepené stránky imaginárneho vnútorného denníčka. Len nažltnuté strany plátku novín, vysušené a nenápadne voňajúce vyliatym asi džúsom, čo sa z nich občas pri závane zdvihol znovu objavenou vôňou citrusov, tak pekne šuchotali medzi prstami.

  Práve desiatykrát otváranú titulnú stránku jej prikvačil zasrienený nanuk.

  - Ak si alergická aj na čokoládu a karamel povedz rovno, ale v tom prípade s tebou definitívne končím!– ozvalo sa spolu s vŕzganím jednej z rozkladacích stoličiek vedľa nej.

  „Nikto mi nebude frfľať na moje prioritné kulinárske záujmy.“ Skoro sa zalizol, vidiac ju tu poliatu slnkom a posypanú žltkastým odtieňom slnečníka. Bol by si aj privoňal, aj skúsil, fakt len špičkou jazyka, buket, ale netrúfol si nanominovať sa do role degustátora. Jedine tak prižmúriť oči proti slnku. Zameral sa na pery. Lesk teda má.  

  - Končíte?!...a ...a  už ste...akože začali?! – pozrela na neho s dôverou v kladnú odpoveď takou očividnou, až sa mu obal jeho nanuku zašprajcoval medzi prstami a takmer vyšmykol.

  Zachytila ho včas, pozorne otvorila, vytiahla a distingvovane ponúkla svojho hosťa i hostiteľa v jednom. 

  - Karamelové s mliečnou čokoládou a mandľami sú moje obľúbené. – siahla po svojom, dôkladne si cestou prečítajúc jeho zloženie. 

  Momentálne by boli obľúbené aj brokolicové s cesnakovým dressingom, posypané rybími ikrami, prípadne iná verzia akýchkoľvek nesúrodých zložiek, nech by sa jej aj po nich na tele vyhádzali pupáky v tvare grilovaných medúz. Všetko jedno.

  Zahryzla do chrumkavej sladkej  kôrky a zasnene si oblizla imaginárny štráf po čokoláde nad vrchnou perou.

  Nezmohol sa veľmi na slová, hoci si pred chvíľkou, kým parkoval, nepripúšťal, že to bude také ťažké. Márne sa chladil zmrzlinou. Akosi to nešlo.

  - Ako ste ma tu našli? – odrypovala nechtami plátky čokolády a zarovnávala odokrytú nanukovú plochu, zanechávajúc v nej odtlačky jazyka.

  Bude jej vykladať, že náhodou? Že bočná chodba na oddelenie nie je celá presklená a netvorí jednu zo stien átria, tým pádom ju tu nevidel sedieť? Nebude romantickejšie a pre ňu prijateľnejšie vymyslieť si scenár, že je tu len a len kvôli nej? Že ju hľadal, lietal po celom oddelení, aj po iných, aj sa pýtal a...

  „Tak pŕŕŕ, kámo! Neprišiel si ju tu baliť, nerozkladaj zbytočne kŕmidlá, nesnaž sa jej do tej peknej hlávky tlačiť kaleráby! Prišiel si sa len slušne rozlúčiť a bodka.“

  Priznanie je poľahčujúca okolnosť. Ukázal na inkriminovanú bočnú stenu, za ktorou sa valili davy s taškami pre rodinných príslušníkov.

  S povzdychom prikývla. Nadala si do tiav nevšímavých, zaslepených, naivných. Alebo mu dať bod za úprimnosť či nedať?! To je dilema. Lepšie bude zmeniť tému.

  - Dúfam, že Ruby po vás nevyštartovala a nesnažila sa vás zbaliť... ako... ako obyčajne. – zošpúlila pery nad trápnou otázkou, ktorá ju žrala celú noc.

  Kladne niekoľkokrát prikývol a snažil sa akože obhrýzať nanuk zospodu, aby sa nejak zamestnal a nemusel jej pozrieť do očí.

  - Ja som to tušila...- sťažka sa nadýchla, ťapla voľnou rukou po opierke a zamračila sa smerom k nejakému deduškovi, ktorého svojou nervóznou reakciou tak vyplašila, až ním heglo a polovičku cukru vysypal na stôl, namiesto do vyprchanej už kávy. Teraz opatrne vlhčil prst v ústach a naberal újdené kryštáliky naň a vkladal späť na jazyk.  - Mala som vás vopred upozorniť. Vystríhať. Ona je fajn baba, kamoška, ale... zabudla som jej naznačiť...-

  „Brzdi, Belle! Čo mu chceš povedať, že ak sa kamošky dohodnú, že po tomto a tamtom sa neštartuje, akési tajné spriatelenú tabu, tak je to sväté?!“

  Roztiahol ústa do širokánskeho úsmevu.

  „Bože, ten má ale nádherný úsmev. A smejú sa mu i oči... ale tie pery...“ naklonila hlavu k plecu. Zopakoval ten pohyb a jej bolo jasné, že zas sa správa ako malé decko. Narovnala sa a vypla hruď, ale len tak, aby jej spod županu nevykukli obrovské žirafie oči na pyžame, zrovna na...

  - ...snažila sa ma dourážať do krvi, ako môže taká pomerne pekná baba... - namieril neslušne na ňu prst a dedko odvedľa s úsmevom plným kryštálikov topiaceho sa cukru na jazyku prikývol, čo našťastie nevidela. - ... slintať po takom vyžitom veteránovi, ako som ja... – obrátil prst proti sebe, dívajúc sa pozorne na nového poslucháča, ale dedulo sa už tváril odmerane. Diplomat. -... a kašľať na nejakého Gavrila? Gastona? Gregora? - žmúril, pri ktorom mene ňou viac hegne. Nič. -  Je to fakt dobrá kamoška. Bránila ťa zubami nechtami a dostal som takú kázeň  z prečinu pedofílie a ešte nejakých pridružených pediatrických vedných disciplín, že ruženec naordinovaný po spovedi by bol len čajovým odvarom trestu, čo mi vymerala ona! – žmurkol.

  - Doživotnú erektylnú disfunkciu! – vyhŕklo z nej, poznajúc slovnú zásobu rozčertenej Ruby dôkladne a starkému vedľa vyšplechla práve odpíjaná káva späť do šáločky skoro aj s protézou.

  Vážne prikývol a zložil nešťastne ruky do lona.

  - Takže ja som podľa nej len "pomerne pekná"?! - ješitne zatiahla. - Toto si o mne myslí?! No, nezabili by ste ju?! – natrčila slnečníku obe vlastné oči, dlane aj žirafie očká spod županu. Každé so zreničkou presne v strede podprsenkou nezmatnených bradaviek.

 Nenápadne prehltol a naklonil sa sprisahanecky k nej.

  - Strčil som ju zatiaľ babke do mraziaceho boxu, čo má vzadu na dvore, medzi lassagne a hranolky. Potom mi ju ale musíš pomôcť zahrabať niekde na záhrade. – načiahol sa do boku a vytiahol dámsku kabelku, čo mu doteraz ležala pod nohami. – Toto sú jej osobné veci. Malo by tam byť všetko, okrem tých... prezervatívov...- nahol sa a žmurkol na blednúceho starčeka, čo sa snažil vyhrabať sa z kresla, ale nešlo to. – Mobil, gebrenice, peňaženka, skrátka všetko. Aspoň dúfam. Nechám to tebe, ty už budeš vedieť, čo s tým. A ...- ohol sa ešte raz, vydolujúc topánky na riadne veľkých opätkoch z igelitky. – Toto je tiež  jej. Darček, ako malá pozornosť podniku. – zaafektoval.

  Kreslo pri vedľajšom stolíku zarachotilo a káva zostala nedopitá.

  - Vy ste totálny blázon. – smiala sa do dlane.

  Díval sa na jej iskričkami žiariace oči a červeňou sa plniace lícne kosti, a porovnával s očami žirafky z obrázka na hrudníku. Jedna k jednej. Nikdy by nebol povedal, že baba vo vyťahanom, spratom  bavlnenom pyžame môže byť taká vzrušujúco okúzľujúca. 

  A dočerta! Zdá sa, že prekliatie Ruby nefunguje. Asi si tu ešte hodnú chvíľu posedí...

Domiceli