RUMBELLE - Depozit krídiel III. - 32. kapitola

RUMBELLE

Depozit krídiel III.

32. kapitola

      Súboj metiel na javisku ich po chvíli prestal baviť. Mali to šťastie, že sa vliekli, tak na konci stupáku od železničnej stanice hore dedinou, neboli odchytené samozvaným správcom kultúrneho domu, ktorý vyzeral všelijako, len kultúrne už nie. Správca tiež. 

  Dvom nešťastníčkam strčil do rúk vydraté cirkové metly, aby ráčili medzičasom, kým neprídu všetci vedúci, poometať pavučiny zo stien pódia. Bude zahajovacia schôdza. Otváracia už bola. To keď správca vyhral s dvoma inými, v montérkach natiahnutými  miestnymi slovný súboj, na motívy: kde sú zapatrošené kľúče od kulturáku, na kiehoboha ich schovávajú a ako sa doň teraz dostanú, návrhom použiť rýľ namiesto sekery.

  Z náraďovne potom vydoloval staré metly a podal najbližším mladým bosorkám v zácviku.

  - Reku, nech to tu máte dakus peknejšie. – vyceril na ne zvápenatenú protézu, neriešiac rašiacu paniku v ich očiach.

  Ťažko odhadnúť, či ich vyplašila ponuka práce, alebo tie obrovské chlpaté stonohé, päťbruché a trojhlavé úbohé vyplašené pavúčiky, čo ich po celoročnom pokoji vydurili z dôkladne potkaných pavučiniek, aby si z onoho kultúrneho stánku akési dobrovoľné občianske združenie urobilo štáb. Vždy lepšie, ako medzi ruinami, ktoré ich ešte len čakajú. Sily treba načerpať, plán vstrebať.

 Baby zúrivo a hlavne s krikom i pádnym kvílením zápasili s armagedonom padajúcich oháv a hororových efektov, ktorých mali už plné vlasy a nevyzerali, že sa bavia, ako škodoradostné publikum chlámajúce sa na nich od smiechu pod javiskom.

  Po jeho okrajoch, lebo v strede bývalého parketu bolo v mapách iste ešte nezaznačené jazierko, zrejme dažďovej vody, hlásiace však už aj prvé známky života. Výskum započne hneď, ako sa uvoľnia metly z javiska. Aspoň tak to predurčil salámisticky pôsobiaci správca a hľadal obete v radoch zúfalo sa krčiacich, k nastavaným do štósov stoličkám poopieraných nešťastníkov, čo ešte pľúcne spracovávali výstup hore dedinou, nieto, aby sa tu oháňali a predháňali v upratovaní. Pri predstave vlastných detských izieb, ktorým rodičia už dávno vyhlásili embargo sa tu v podstate už teraz cítili ako doma. Nejaké tie obaly od chipsov a cerálnych tyčiniek či prázdne popučené plastové fľašky už nájdu a elegantne rozmiestnia po okolí. Proste idyla. Letná.

  Skultúrňovanie prostredia ich fakt nezaujímalo. O to viac sa zľakla, keď Eme vystrelila ruka dohora.

  - Prosím vás, kde tu máte toalety? Nám už treba...– vycerila na muža v károvanej košeli bezchybný chrup.

  Maník zapochyboval, hľadal v hlave translátor, čo by mu žiadosť preložil do jeho jazyka, ale pomohol mu chalan, doťahujúci si práve jatku na džínsoch, čo sa objavil v žiari dokorán otvorenej hrdzavej garážovej brány, čo uzatvárala miestne kultúrne stredisko namiesto klasických dvier, ako sám spasiteľ.

   - Môžeš si ísť čupnúť do kríkov. Postrážim ťa, kráska. – dodal sebavedomo.

  - Jáj, slečinky hľadajú sracie diery! Hneď ste mali povedať. Hen za domom sú. Prvá pre ženy, druhá pre hentakých. Ak mi ešte raz oštíš múr, ti takú pritasím, že viac nezaložíš rodinu, kamarát! – drgol chalaniskovi do vetchej hrude a konečne mal vysúšača jazier.

  Vyparili sa bleskurýchlo. Potom to šlo pomalšie, lebo k toaletám viedla cesta doslova zarúbaná a ich spolutrpiteľ presne označil, že aj riadne poznačená „podpapiernikmi“ tých, čo už nedošli do cieľa. Mali čo robiť, aby časť z nich nepozbierali a na teniskách nedovliekli späť k tlupe. Ale pekne, rýdzo sa s nimi pozhovárali...

  - To nemyslel vážne! – vypúlila Belle oči na dve úzke nízke latríny, vysušené, s dierami medzi jednotlivými latami na dve dlane, riadne sa už nakláňajúce jedna k druhej. Nežne, spolupatrične. Stáli tu zrejme odvekov, na konci cesty, ako posledné utočiská. Tlak v podbruší ju donútil vziať ich tiež útokom.

  Emma sa zvrtla doteraz márne pátrajúc na zadnej stene kulturáku po dverách na záchody, ako tomu býva na slušných čerpačkách. Veď jej hneď mohlo byť čudné, že im neponúkol kľúčiky.

  - Čo sa tu ksichtíš, jak keby si bola vlastná dcéra Snehurky a princa Krasoňa? Princezničkám sa nepáčia naše pokrokové inžinierske siete? - zatiahol chlapík a natrčil im dve rolky rozviateho toaleťáku. – A šetrite, lebo vám ostanú len lopúchy. Tých je tu dosť! - odkázal ešte vracajúc sa do útrob k ostatným vrieskajúcim deckám.

  - ...sa divím, že nám nenaporcioval rovno staré noviny. – dívala sa s bázňou Emma na šedkastý, zjavne najlacnejší z lacných toaletných papierov a porovnávala ho bajočko s kvalitou miestnych prerastených lopúchov.

  Belle po jednom z nich siahla a opatrne pootvorila prvé dvere.

  Cúvla. Na mierne vyvýšenom „pódiu“ bol obrovský balvan. Pochopila, že otvor bude sakra vysoko a bez horolezeckej prípravy potrebu asi neurobí. Nešťastne zaklipkala na Emmu. Tá už skúšala vyrvať zaseknuté dvere na vedľajšom stánku úľavy, ignorujúc, že sú to "pánske".

  Dvere za kráskami sa zaklapli. Svetla zostalo dosť. Pochopili už aj osvetľovaciu a vetraciu  techniku zastupujúci systém škár.

 - Ty, Emma, však si si to takto nepredstavovala? – skúsila Belle opatrne dosadajúc na toaleťákom dôkladne poobkladanú dieru pod sebou.

  - ...si píš! – zadunelo odvedľa. - Aj si pozrela, či dolu nie sú potkany? – zakričala kamarátke.

  Belle silne prižmúrila oči a poprosila organizmus, nech urýchli isté procesy skôr, ako si dopredstavuje ocikaného potkana stojaceho na zadných s chlpatou rozzúrenou tváričkou. Pyskom. Natrčeným k nechcenému žltému vodopádu.

  - Baby, nekecajte, aj nám treba! – ozvalo sa zvonka, kde zrejme emigrovali ďalšie nešťastníčky, aby ich nepostihlo vysúšanie jazierka.

  Pozrela hore. Ledabolo, ale iste s láskou vyrezané srdiečko ju síce veľmi nenadchlo, ale bol to momentálne jediný svetlý bod tohto miesta. Venovala mu aspoň letmý úsmev. Zostup z kameňa, na ktorom balansovala v sede ju skoro stál vyvrtnutý členok, ale dala to!

  - Cestou som videla bojler. V tej druhej bráne, vedľa vchodu. Tuším aj malé umývadielka.- upokojovala Emma ruky.

  Bojler bol. Aj umývadielka. Len voda chýbala. 

  Obe promtne napadlo „jazero“, ale aj to už v strede chýbalo. Zato na javisku pribudol rozheganý stôl, pár stoličiek a ktosi prisunul aj vzadu nájdené schodíky a kopancami donútil držať jednotlivé stupienky v konštrukcii.

  Komparz sa rozkladal po zemi, lebo sedieť na stoličkách by znamenalo, otestovať ich vŕzgavú stabilitu a umyť si každý svoju z obalu stáročného prachu.

  Zvalili sa k svojim vakom. Vzduch už bol ťažký, vydýchaný, zmiešaný s navíreným prachom a puchom zrejme vareného vína, či vyliateho piva, lebo peklo, ako nazývajú bar v podzemí takýchto kulturákov zrejme ešte ako jediné aktívne slúži miestnym na skultúrnenie nudného podhorského života.

  Položila si hlavu na Emmino plece a predstavila si to malé, obláčiky ukazujúce srdiečko z latríny.

   - Ty, Emma, ako by mal vyzerať ten tvoj princ? Vieš, aby som ti ho náhodou neprebrala, lebo ja sa mienim vydať za prvého, čo bude ochotný ma  odtiaľto uniesť späť do civilizácie. – fňukla.

  - Neviem. Už som aj zabudla, ako vyzeral. – očividne zhlboka sa nadýchla blondína.

  Belle spozornela a nadvihla hlavu v snahe vidieť novej kamoške do tváre. Z tej sa vraj dá občas veľa vyčítať. Ale tu stálo len čosi ako: bodaj by skapal tam, kde je.

  - Takže aj u teba bol nejaký? ...princ? – potešila sa, lebo dosiaľ, celú cestu vlakom mala pocit, že rozpráva len sama. Rozprávala. Asi Emme nedala veľkú šancu sa zapojiť do monológu. Tak teraz...

  Emma dvihla kútik úst. Smutne. Počúvala toto dievča, ako jej najskôr opisuje magora Gastona a nemusela vravieť nič. O magoroch vedela svoje. Preto ani Belle neuverila, že ho v skutočnosti nemiluje, ale čaká na iného princa. Aj bez bieleho koňa.

  Len ten popis, ktorým ju nadšene zbombardovala, keď ho vykresľovala v mihajúcej sa krajine za oknom, s očami slastne prižmúrenými a hlasom náhle zmäknutým sa jej akosi, indícia za indíciou nepozdával. V tom momente už očividne nevravela o tom prvom.

  - O tom potom, dievča. Nestojí za reč. Takí, ako on, je lepšie, keď sa vyparia z tvojej blízkosti, akoby mali napáchať ďalšie škody. Vyčiarknuté. Zabudnuté. Môže ľutovať. – uzavrela svoju ani nezačatú spoveď.

  Belle jej prikývla. Táto baba sa jej páči čoraz viac. Nie je síce taká vtipná ako Ruby, ale zas ani trápna, ako zvyšok ich fanklubu zo školy.

  Len to jej prišlo trošku ľúto, že sa práve všetky drzo vyvaľujú na kúpalisku, nechávajú sa opaľovať plavčíkmi, rozoberajú lifestylové časáky a módne trendy, v ušiach letné hity, kým ona prežíva stredovek v priamom prenose. 

  Oprela sa zas o Emmu.

  - Keď uvidíš vysokého, štíhleho chlapíka s polodlhými vlasmi a ostrým nosom, niečo medzi dvadsaťpäť – tridsať, s prekrásnym úsmevom a mäkkými hnedými očami, čo by ma chcel nežne bozkávať, tak ma zobuď. – zívla a privrela viečka.

   - Vstávaj, Belle! –

domiceli