RUMBELLE - Depozit krídiel II. - 29. kapitola

RUMBELLE

Depozit krídiel II.

29. kapitola

      Strčila mu do rúk tašky. Nestrčila, hodila ich do neho, natlačila sa s nimi na neho a bola by ho najradšej tlačila pred sebou ako buldozér, až von pred nemocnicu. Takto si len párkrát „nežne“ sestersky do neho strčila, aby sa trochu upokojila, kým ho nezasype slovným štrkom. Plnou vlečkou!

  - Čo si myslíš, že robíš?! – natrčila ruku smerom ku sklu, za ktorým sa črtalo už plniace sa a hmýriace farebné átrium nemocničného bufetu s jedinou stagnujúcou plastikou uprostred, ktorá nikoho na prvý pohľad nezaujímala, aj keď sa ňu momentálne zameriavalo niekoľko znenápadnených mušiek ostreľovačov.

  Opatrne pozrel oným jediným zaujímavým smerom, presne navigovaný sestriným neúprosným prstom, ktorý okoloidúci museli veľkým oblúkom obchádzať.

  Sedela tam tieňovaná a zakreslená. Odovzdane nevnímavá k strkajúcim a všade sa už obšmietajúcim pacientom v plandavých županoch, s bagetami, plackami či kelímkovou kávou z kávomatu, zošuchnutá trochu hlbšie do kresla a možno i do seba. 

  Náhle si nečakane, ale za posledných pár minút už po niekoľkýkrát, ukazovákom obkreslila pootvorené pery.

  Sklopil na okamih previnilo oči.

  Nedalo mu neusmiať sa. Vyslúžil si ďalší strkanec.

  -  Videla som vás! Všetci vás museli vidieť, ty somár! ...máš ešte aspoň štipku zdravého rozumu, alebo ti ho tá šľapka hrdzavá papuľnatá, čo ma už od rána bombarduje telefonátmi, že kde si, už všetok vyfajčila?! – prestala vyberať slová, vidiac, že ju nemieni brať vážne. - Je to len ...len mladá baba! Koľko má? Pätnásť? Šestnásť?! Prečo jej nedáš pokoj? Há...?! Má svojho chalana, som ti to vravela! Prečo... jej...balamútiš hlavu?! ...si ako všetci ostatní! Poblúzniš ju, ošáliš, dostaneš ju do problémov a potom sa na ňu vyserieš a odtiahneš riešiť si tvoje ťažké prípady, prípadne si lízať rany do náručia zas nejakej tej ľahkej šľapky, ako obyčajne! – rozkrikovala sa šeptom, aby nebudila priveľkú pozornosť ostatných okolo.

  Doma si ho podá lepšie, ale pretlak emócií sa už nedal vydržať. Feministická prednáška musí pokračovať. Ona sama, ako dôkazový materiál mu nestačí?!

  - Musím ísť pre malého a pre prepúšťaciu správu. A ty ideš so mnou! Nenechám ťa stvárať ďalšie hlušiny už ani minútu! ...si mi sväto-sväte sľúbil, že len odovzdáš tú kabelu a rozlúčiš sa. Navždy! – natrčila na neho prst, dvihla ho až k tvári a natočila si ju svojím smerom, lebo stále nevykazoval lokalizovanie jej vysielajúcej rádiostanice.

  Poslúchol. Zadíval sa sestre do očí. Vážne. Úprimne. 

  Odmlčala sa. Je to brat. Má len jeho a Robka.

  - Dúfam, že si jej povedal, že odchádzame z mesta a... ten...bozk...bol naozaj rozlúčkovým. To by som...chápala. – zmiernila hlas a jednoznačne čakala odobrujúce prikývnutie. 

  -  Uveríš mi, keď ti poviem, že túto by som vedel ľúbiť? – spýtal sa namiesto toho.  Vážne.

  Zostalo ticho. Veľavravné, ale ticho.

  Nečakal, že záporne zakýva hlavou, odstrčí ho a pohne sa sklamaná sama k ambulancii pre malého a správu. 

  Nešiel za ňou.

  - To by som vám neuveril ani ja. Nehnevajte sa na mňa, ale naozaj, nie. -  zapojil sa do prestrihnutej komunikácie iný. A nadviazal trochu cynickejšie, než by sa patrilo. Dokonca zvolil vykanie.

  Opretý o kávomat s nejakým z neho vypusteným patokom, ktorý si otáčal v ruke, lebo očividne pálil, sa znudene ošíval Viktor.

  - Vaša sestra má pravdu. Skúsená žena. Mali by ste ju poslúchnuť. – fúkol do nápoja a tváril sa, že to vravel len tak do pary, čo mu z neho unikala.

  Prehodil tašky pod pazuchu, podišiel k nemu a oprel sa tak, aby ho tiež, ako aj Viktora nebolo z átria vidno, ale aby tiež, ako Viktor, videl tam, kam chcel. 

  Dokonalý profil pod slnečníkom.

  Drzo mu vybral kávu z ruky, odpil si, striaslo ho a nastokol mu ju medzi prsty späť, trasúc sa ešte vždy znechutením.

  Viktor ani brvou nemykol. Pochopil. Zrejme mu o včerajšku vravela. „Keď mohol on, mohol som aj ja.“

  Muža striasalo,  utieral si spakruky ústa a akoby si z jazyka doslova zoškraboval pachuť nesladenej kávy. On sa v skutočnosti len popálil a vyhodnocoval, dokedy to bude takto šľaktrafene bolieť a tŕpnuť.

  -  Presne... – konečne prikývol doktor. - Presne takto sa zatvárila... po mojom bozku. Ak vám o tom nepovedala, tak vám to vravím ja! - odpil si konečne tiež zo svojej kávy, mal ju rád presne takúto a pohliadol na dievča. Dokonalý profil. Pod slnečníkom. 

   -  Narozdiel...- nahol hlavu  k plecu soka, chvíľu zaváhal, ale nevydržal sa nepýtať. 

  Stojí tu už dlho. Pozoroval jej tvár. Každý pohyb. Videl aj tie jeho...

  -  Aké to bolo?! - pohliadol na muža vedľa seba a podľa dementného úsmevu a pohľadu ani nečakal odpoveď. Dokonalý profil...

  Dokonalý profil, akoby vycítil, že sa niekde niečo vraví o nej. Natočila presne ich smerom hlavu. Nemohla nič vidieť. 

  Ani to, ako sa obaja strhli, v snahe ujsť sa natočili svojím smerom a vrazili do seba, primačknúc medzi hrudné koše pálivú tekutinu. Jeden z nich zasyčal bolesťou.

  - Presne! – vyštekol obarený.  – Takéto...- dodal už miernejšie, odťahujúc zvršok zafarbený od  horúcej kávy vpíjanej do bavlneného trička,  od tela. – Pálivé, horúce, nečakané...- pozrel sa na Viktora, či to cíti rovnako.

   Viktor sa díval na svoj tiež dooblievaný plášť. Pod ním mal košeľu, pod ňou tričko, pod tričkom tielko. Káva sa nedostala ani cez plášť. Necítil nič. Vôbec nič. Iba videl. Fľak. Nejaký nepatrný, očividný, ale nič neznamenajúci dotyk vonkajšej reality.

  Začal si pokyvkávať hlavou. 

  Dvihol ruku a položil ju sokovi na plece.

   - Ak jej...ublížiš...- vypol sa.

  - Hubu si mi už rozbil. Odchádzam. Odchádzame...so sestrou a s jej malým z mesta. Nadobro. Navždy. – prestal sa zaoberať kávou a snažil sa potriesnený zvršok skryť do bundy, priťahujúc si ju neobratne len z jednej strany druhý z mužov.

  - Zlomil si jej to malé naivné dievčenské srdce a teraz...- nechápal.

  - Nevie to. Som zbabelec a nedokázal som jej to povedať. Ani to, že... mi na nej záleží. Nikdy. Nikdy som jej nič nenaznačil. Nepovedal. Nedával jej plané nádeje...to ona... ja... som len zbabelec... čo sa...priznávam... zaľúbil jak somár do kopy sena... Musím ísť. – prehodil tašky pred seba a pritlačil k sebe.

  Za nimi bolo všetko. Pálivé, horúce, nečakané. Skryté. Boľavé, nevypovedané, neuskutočnené a neuskutočniteľné.

  - Ak čakáš, že ťa budem prehovárať, tak to si rovno vyhoď z hlavy. – oprel sa Viktor zas o paradoxne chladivý kávomat a skúsil ju hľadať pohľadom. Priveľa ľudí.

  - Nič nečakám. Len chcem ...možno...poprosiť. Povedzte jej čokoľvek, ak to pôjde aj klamte, ale...-  cúvol o krok. - ...neviem, možno...že ma to mrzí... že ľutujem, že sme sa vôbec stretli, že som ju namočil do toho všetkého, že som, kto som a iný už nebudem. To, čo robím, mi... nedovoľuje, aby...Kašlite na to. Nevravte jej nič. – pod nohy sa mu priplietol plastový pohárik od kávy. 

 Šliapol naň. Pukol mu pod nohou.   

 Odskočil z neho ako znovu popálený.

Domiceli