RUMBELLE
Depozit krídiel
III.
33.
kapitola
S pootvorenými ústami bola fakt
rozkošná! Ale leda tak do fotoknižky: "Môj prvý rok života". Zabudla aj žmurkať.
Aj nevinno-naivne vypúlené očká by boli do knižky in.
- To...to čo to má akože byť? Skrytá kamera?! Zbierka
prírodných katastrôf? Veď tamtí sú predsa ako my, len dospeláci! – nechala po chvíľke
ustrnutia voľný priechod svojim poplašeným myšlienkam hodiac do jedného vreca
outfit, vizáž, osadenstvo, prúsery na rováši aj kulturák.
Emma na ňu zboku pozrela.
- Veď si chcela niečo medzi dvadsaťpäť –
tridsať, polodlhé vlasy a aj ten nos má akurát ako zobák, tak čo teraz
vyšiluješ?! A máme aj ďalšiu ponuku...Pozri ten druhý. O level vyššie, ale v civile bude tak uradníček.
Podľa strihu vlasov a dôkladného oholenia, fakt ich má ryšavkasté, sviniar. A tá baba je zlatá.
– okomentovala komparz usádzajúci sa na improvizovanom pódiu blondínka.
Pár indivíduí, vedľa sa vyskytujúcich v ich podpalubnom ležovisku, jej však rovnako ako šokovaná Belle nedalo vôbec za pravdu. Vedúci ich nenadchli. Nejakí trapkovia, vyžití...dospeláci! Celé zle!
Tlačovka môže začať. Zo strany Belle, aj
začala. Natlačila sa na Emmin chrbát. Zozadu. Za žiadnu cenu si ju nesmie
všimnúť. Čo tu vlastne chce? Čo tu robí? Prečo? Začo? Načo?...
- Nezdá sa ti, že si trápna? Je mi akože málo
teplo v tejto sardinkárni? A ak si myslíš, že sa nedíva akurát sem,
tak sa mýliš. Trčí ti beztak polka rite a kraťasy to neistia, aby si
vedela...- komentovala Emma dianie okolo, nenamáhajúc sa otáčať sa na vnútorne
a ako tak zhliadla na tie kraťasy aj zvonka totálne rozloženú kamošku.
Vpredu sa miešali uvítačky s „konzerváciou muriva záklenku kaplnky“,
všetci boli očividne strhnutí nadšením zo „sanácie“
a s nádejou hľadeli na bránu do kulturáku, ktorá sľubovala útek a slobodu
pred „statickým zabezpečením silne
deštuovaného vstupu do objektu horného hradu“. Radšej otrčiť päty hneď, ako
sa podieľať na „obnove päty vonkajšej
plenty severného hradbového múru“.
Našťastie podaktorí, vrátane Emmy s Belle
nedokázali ani správne dešifrovať jednotlivé úlohy, tak sa len slaboducho usmievali a „ukladanie muriva nasucho“ si pomýlili so
zákazom vstupu do miestnej krčmy, prípadné „škárovanie“,
„doplnenie klenby na podlaží po statickom
zabezpečení“ a „opravu torzálnej
architektúry“ už si radšej nepredstavovali vôbec, lebo im z toho vychádzali
riadne prasačinky.
Nemohla vidieť, ako mlčí, nesmelo sa usmieva
a fakt sa díva na jej zadok. V duchu sa ešte zhováral s Emmou,
ale tá len žmurkla a potuteľne sa nenápadne tiež uškrnula. Bola by mu
odoslala i like, ale mohli by ju odhaliť.
- Teraz k organizačnému
zabezpečeniu...- vstala babenka, ktorá na prvý pohľad vyzerala v ich veku,
ale to im len príroda urobila natruc, že aj v jej veku sa dá vyzerať
lepšie ako ich „nástka“.
Už to, že tárala o varení, príprave
jedál, kuchyni a vôbec ju nemilosrdne zaraďovalo medzi staré mrochty.
- To si akože budeme sami variť aj umývať
tie...riady?! – vyrašila z pobúreného mrmlotania zúfalá otázočka.
Baba sa len láskyplne usmiala ako ministerka
zemetrasenia a povýšenecky zalomila ruky vbok.
- Potrebnú zeleninu nám veľkoryso, ako
zbytkovú, venovalo miestne bývalé JRD a v súčinnosti s pridruženou
mliečnou farmou máme zabezpečené aj čerstvé mlieko. My si spravíme ranné
hliadky, ktoré poň vždy pôjdu. – pre odobrenie pozrela na svojich mužských pomocníkov,
ale predstava bielej tekutiny v nich vyvolala pračudesné vnútorné pochody
jasne vyjadrené všetkými tými vráskami, aj kyslým úsmevom.
Publikum sa tvárilo obdobne nadšene.
- Som alergický na mlieko a mliečne výrobky. –
krúžil si striedavo po prsiach a po rozkroku vytiahnutý mladík, lascívne
sa pritom za rehotu kamošov ksichtiac.
- Pre intolerantných na laktózu, celiatikov a ostatných
nešťastných alergikov mám jednoznačnú radu: nájdi si čo chceš, alebo zdechni! –
prestala sa ovládať baba na pódiu, iritovaná masou pubertiakov vo vzraste
tínedžerov, totálne flegmaticky rozvalených pod javiskom, s ušami zapchatými
metrami káblikov, premieľajúcimi tlamou navigovanou dávno vyžuvanou poslednou
žuvačkou, s očami slastne privretými, veď ich sa to predsa netýka.
Ryšavkastý chlapík ju chytil za predlaktie a prísnym
pohľadom k jej krátkemu zostrihu nad blesky metajúcimi očami dal najavo,
že to trochu prehnala a nech ráči urýchlene a bezprostredne zaradiť
spiatočku.
Pochopila. Nadýchla sa, počas výdychu
napočítala zrejme do päť a s rovnakým úsmevom, ako na začiatku,
opravila svoju radu.
- Je len na vás, milí naši učastníci projektu obnovy hradu, akým
vlastným pričinením si pobyt tu, podotýkam, že dobrovoľný, ako ste potvrdili
svojimi podpismi, zariadite. V dedine je samoobsluha. Naše bonusy vôbec
nemusíte využívať, pokiaľ vám vaši pribalili dostatočné vreckové. – pozrela na
muža pod sebou, či už je teraz spokojný. Bol.
Pozerala ako žaba z prachu. Ani si
neuvedomila, kedy sa vystrčila spoza hradby Emminho chrbta a zíza rovno na
neho. Stále sa len rozpačito usmieval. Jediný nevravel zatiaľ nič.
Jeho kolega medzitým dával adresnou obhajobou naporiadok
neriadenú slovnú strelu svojej kolegyne preslovom o verejnoprospešných prácach,
vďaka ktorým a veľkorysosti štátnych inštitúcií tu väčšina z týchto hoviadok,
ktoré kvetne, prezieravo, nazval budúcnosťou krajiny, nesedí v lochu, v reedukačnom
zariadení, prípadne v inom odvykačnom a môže bohabojnou prácou pre
spoločnosť zveľaďovať naše kultúrne dedičstvo...bla-bla-bla.
Hoviadka pritakávali. Síce sa im vidina
niekoľkotýždňových prázdnin zredukovala na miestnu samoobsluhu a možno aj
krčmu, ale stále tu bolo dosť pekných báb, aj dosť pekných chlapcov, aby to
mohlo byť prijateľné, keď už nie vo dne, tak v noci na stopro.
- By ma zaujímalo, či sú to bachari, či len
sociálni pracovníci. Podľa slovníka tej babenky by som hádala to prvé, čo
myslíš? – otočila sa Emma na Belle.
Tá záporne zakývala hlavou. A nešetrila ho. Nebude ho šetriť!
- Ten na kraji, je obyčajný malý dílerík.
Je od nás. Robí v pajzli na periférii mesta barmana a privyrába si kulehou. A tá
baba ešte dávno robila v útulku u nás. Kedysi. Na malom gympli sme im chodili pomáhať. Mala nejaký prúser,
dostala výpoveď. Takže to budú takí, ako my ...by som povedala. – s dešpektom.
- Čože? Urobili z capov záhradníkov?! To
akože fakt?! Malé preškolenie a si veľký šéf?! No, jasné, babenka, čo miluje "zvieratká" ako šéfkuchárka zodpovedná za pravidelné výdatné stravovanie, maník s uliatym matrošom, bude mať na starosti kultúrne vyžitie a tretí je kto? – trhlo blondínou a spomalene sa vrátila k pódiu, kde
medzi sebou diskutovali jej budúci nadriadení.
- Asi zas nejaký psycho experiment za prachy z EÚ.
Dnes už je možné všeličo...- kývala záporne hlavou a on sklopil uši.
Nezaujímala ho debata kolegov, čo teraz a čo ďalej.
...
zaujímala ho iba jedna jediná účastníčka. Nepočul síce o čom s kamoškou
hovoria, ale jej záporné kyvkanie s pevne stisnutými perami zobral osobne. Počítal s ním. Len sa
trochu nádejal, že ho vezme na milosť. Asi to nepôjde tak ľahko.
- Tak by som vás teraz ...poprosila...-
vychádzalo to slovko z úst ženy z pódia veľmi ťažko, - ...aby ste si
zobrali svoje veci a vyniesli ich von. Dnes vám naše milé dôchodkyne z miestneho
klubu „Jesenný list“ pripravili na uvítanie guláš vo vlastnej réžii. Privezú ho vo varniciach asi
o pol hodinku. Je potrebné rozložiť
stoly, stoličky, umyť ich, aby sme mohli kultúrne stolovať. Pre
vegetariánov...- zaváhala, keď sa pozrela smerom k chalaniskovi, ktorého
mliečne farmy nenadchli, - ...pasienkov je tu dosť! Samoobsluhu otvárajú až v utorok
po 15-stej hodine! – neodolala a s uspokojením sebe vlastným si
spokojne sadla. A pohniezdila sa.
domiceli
úplne sa strácam
OdpovedaťOdstrániťno uvidíme ako toto celé dopadne :D zatiaľ je to celkom sranda :D
OdpovedaťOdstrániť