RUMBELLE - Depozit krídiel II. - 28. kapitola

RUMBELLE

Depozit krídiel II.

28. kapitola

      Sedelo sa tu tak mäkko napriek vŕzgajúcim, rozheganým stoličkám. Neverila mu, že je všetko v poriadku, vyriešené, dané na pravú mieru a on aj ona sú automaticky mimo hry. Ale nechala ho, nech si myslí. Len jej bolo trochu ľúto pri predstave, do čoho je to namočený a ako rada by stála pri ňom, robila mu štít a podržala ho... Koľko tak môže vážiť? Osemdesiat, osemdesiatpäť?

 - Takže sme dohodnutí. Tvoja dobrá kamoška dostane pravdu z iného uhla, ako to, čo si bravúrne predviedla v ordinácii a potom ti už naozaj nič nehrozí...- natiahol ruku a takmer ju položil na tú jej. Spätil sa včas.

  Nekonečné sklamanie. Ok, Ruby nebude problém „vysvetliť“, čo sa akože udialo a že sa neudialo to, čo sa udialo. Ale nepovie mu, že vymyslí ľúbostnú zápletku. Tú jedinú jej Ruby zožerie aj s navijákom, namiesto únosu a spol.

  - Čo máš v pláne ty? – prekvapil ju otázkou, takmer si myslela, že k téme a mala hriešne myšlienky vykvákať mu babskú verziu úteku z Alcatrazu do Verony.

  Pochopila, že sa len snaží vybŕdnuť z tej špiny, do ktorej sú ponamáčaní a nadhodiť niečo slnečnejšie. Ide predsa leto. Roztiahla spojené pery do prúžku nerozhodnosti a zadívala sa radšej kdesi dolu, do lona, na spodný okraj pyžama. Zvlnený, obšitý červenou niťou. Za jednu trčiacu potiahla...

  Pekný pupok. Asi sa budem tváriť, že som ho nevidel. Nikdy nevidel. Beztak by bolo príjemné stráviť tu celé leto pod ošúchaným dáždnikom, iba tak, ničnerobením a jesť len nanuky a dívať sa občas do očí jej a občas tej smiešnej žirafy, čo až taká smiešna zas nebola vo svojej 3D podstate. 

   - Celý júl som mala vybavenú brigádu v knižnici, ale Viktor tvrdí, že minimálne týždeň ešte stvrdnem tu a potom... – poťahovala si svoju nitku centimeter po centimetri.

  Fajn, má peknú aj kožu nad pupkom.

  - Ahá, ozaj, Viktor. Musím sa zastaviť aj za ním a poďakovať mu. – nervózne sa poošíval, až sa zľakla, že to bude teraz a hneď a ona tu zostane sama.V zime, mraze, vetre...

  ...celý týždeň a celý život. Navyše jej prišiel pred oči Viktorov včerajší trapas. Ten nápad, tá drzosť, tá ohavnosť! Podvedome si siahla na pery a zas pretrela.

  - Nikam nechoďte! Nezaslúži si to, napadol vás a vyhodil, ako prašivého psa! – nechala nitku nitkou a nahla sa k nemu. Zastaví ho, aj keby čo bolo.

  - Tak to prirovnanie si si mohla odpustiť. – poškrabal sa v začínajúcom strnisku na brade, aj zahladil trsy vlasov smerom dozadu, aby videla, že neplešivie, nijaké parcely na parohy a podobné lysé miesta v ochpení nemá. "Na čo sa to tu hráš?!" ...ale bol ješitne rád, že sok Viktor... je sokom Viktorom len papierovo. "Lebo ty nie?! Papierový milenec?!" šľahlo mu svedomie.

  - Uvedom si, že ťa nemusel kryť. A ani mne nemusel pomáhať. A predsa to spravil. Teraz, možno, si ešte neuvedomuješ všetky dôsledky, ale...- ak jej teraz povie, že „až keď bude dospelá“ pochopí hodnotu obety a spolupatričnosti a nezištnosti a podobné tie veci, ktoré uľahčujú tento idiotský život, tak mu buď jednu vrazí za podceňovanie, alebo ho tu nechá a s urazenou dospievajúcou dušičkou, so zdvihnutým nosom s ledva zahojenými prvými pubertálnymi pupákmi odkráča do svojej veže čakať princa, ktorý si konečne všimne, že už nie je malé decko.

  - Chápem to. A som mu vďačná. Aj keď je domýšľavý a ...myslí si, že mu za to budem zobať z dlane. Viem, že chce len moje dobro a ...ale musí mu stačiť moje: Ďakujem. Nemá právo chcieť viac! – zošpúlila ostentatívne pery, ale rýchlo tik povolila. Priveľmi pripomínal včerajší nočný rozhovor.

  - Chcel viac?! Tak teraz mu asi idem vraziť jednu ja! – zaprel sa o opierky až zamrnčali škrípavo nevôľou, ale tikalo mu kútikmi úst.

  Nevšimla si jeho sarkazmus. Zľakla sa, že prezradila viac, ako mala a teraz si o nej bude myslieť, že... preboha, čo si len o nej môže teraz myslieť?! To pokafrala!

  - Povedal, že ten bozk bol len žart. Aby ma rozveselil. – vytieklo z nej so sklamaním aj odporom, aj ľútosťou naraz.

  Myslel si, že len žartuje a je práve ona domýšľavá, keď si naivne dopĺňa do skladačky, že všetci chlapi po nej bezmedzne pasú a ležia jej pri nohách, aj keď videl, ako sa na ňu Viktor vždy díva, ako sa jej nenápadne dotýka nad rámec svojich povinností, aj ako sa mu začnú zakaždým chvieť nozdry, keď sa na neho s jedom sebe vlastným, dievčensky vážnym pozrie a vyčíta mu všetky svetové genocídy. Je mu jasné, že pre neho je dôležitejšie to, že sa na neho pozerá a reční jeho smerom, než samotný obsah. V tomto ani chlapi nedokážu hrať divadlo a lásku a kašeľ neskryje ani promovaný lekár, ale...prečo by si vymýšľala niečo...

  - Bozkávala si sa s lekárom?! – dokrčilo mu tvár.

  - Včera, v noci. – priznala, neuvedomujúc si, že aj on má fantáziu a pomerne bujnú.

  ... takže sa neovládol! Mal o ňom vyššiu mienku! Ako mohol prekročiť hranicu?! Je to lekár! Je to jeho pacientka! Je to...je treba rozbiť mu hubu!

  „Žiarliš?! Však? Nevyšiluj a neskúšaj sa im do toho montovať! To, že máš ty fascikel: Má 16, neznamená, že sú z neho kópie. Navyše, poznajú sa roky. Čo ty môžeš vedieť?!...

  Seď pokojne a tvár sa, že si nad vecou. To je jediné, čo môžeš robiť a jediný postoj, ktorý môžeš a aj v budúcnosti budeš môcť pri nej zachovať. To prekliatie Ruby bolo myslené symbolicky, teraz ti to je dúfam jasné, kámo!“ vyšľahlo mu svedomie plameňometom presné indície postupu v trestno-právnom konaní: Ona a on.

  - Vy mi k tomu... nič nepoviete? – zatiahla trochu koktajúc, sklamane.

  Pozrel bokom na ňu. Je viac ako krásna. Naivná, trochu detinská, na pohľad nevinne vyzerajúca, ale tie oči, tie oči... „Tie žirafine myslíš, ty Casanova?!“ rýpalo svedomie, podperené prvotným úspechom v boji pokojne ďalej, vidiac, že sa nemieni brániť.

  Nie, nezdalo sa jej to. Niečo v ňom bojuje. Ak bude mať šťastie, tak on naozaj žiarli! Jasné, žiarli na Viktora a je celý rozhodený a... miluje ju! Otec jej detí!... Spoluvlastník hypotéky na dom so záhradou a psou búdou a zlatými rybkami v domácom jazierku!

  - Vrátim mu to! – náhle vstal.

  Trhlo ňou.

  Nahol sa k nej, jemne nadvihol bradu a priložil svoje pery k tým jej. Možno trochu na dlhšie, ako pôvodne chcel.

  - A sme si kvit! – brnkol jej nadôvažok po nose, ako malému decku, keď sa mu podarilo spamätať sa a prebudiť z elektrošoku, ktorým mu nečakane stislo čosi za hrudným košom. Naozaj, nečakane?!

  Roztiahol pery zas do toho neodolateľného úsmevu, ešte raz sa po ráznom vykročení otočil, aby jej zakýval a zmizol vo dverách bufetu.

  Prehrmela ňou slnečná smršť, ružovými lupeňmi zafúkalo všetky informačné kanály a vyslalo posledné SOS zdravému rozumu. 

  Následne sa rozpršalo.

  "Si krava, Belle. Jasné, že ti to neuveril a myslí si, že to bol len bratský bozk od starého rodinného kamoša Viktora, ktorý si si len ty, naivka, nanominovala do kategórie: miluje ma! Vypatlaná si, ako kýbel gytu, moja!"  Tak by to aspoň vyhodnotila Ruby.

  Dopršalo.

  Vykuklo slnko.

  Vybuchlo slnko!

„On ma pobozkal!...“

Domiceli