RUMBELLE - Akvárium... 5. kapitola

Rumbelle

  Akvárium

   5. kapitola

       Okrem človečieho hurhaja sa začínal množiť i ten umelý. Z ampliónov neznelo nijaké tiché, monotónne: „Vážení návštevníci, prosíme, aby ste zaujali svoje miesta v hľadisku...“ Džingle striedali výbuchy smiechu a kvázi moderovanie típkov, čo si mysleli, že vedia improvizovať, medzi to strohé pokyny a nekonformná trhavina rôznych hudobných štýlov, čo drásala uši a slabším náturám sa začínali objavovať tiky.

  Jej ruky sa už ledva držali na nohách, ale neodvážila sa opustiť stanovisko. Čo ak sa adresát, alebo majiteľ jej nechceného, ale v slabej chvíli prebraného balíka, nebodaj vrátia. Bezmocne sa otáčala, ale pre všetkých bola iba vzduch.

  Iba jeden ju zaregistroval trochu iným pohľadom. Muž s vrecami plnými skrkvaných plastových fľašiek, ktoré sa práve snažil odtransportovať ku kontajnerom vonku. Nie. Bude sa ich snažiť skryť, aby nemusel prejsť okolo nej...a nebodaj pozdraviť. A asi aj sám seba. Iste ho ešte nevidela. Tak to má byť. Hoci by bol, nejako svedomím takmer prinútený a dokonca ochotný, v prvom okamihu, ponúknuť jej jeden z mega sáčkov, aby sa zbavila nákladu papiera. Takmer to aj urobil.

  - Nepostávaj! Toto patrí na centrálu...práš s tým na príjem...- prefrngol okolo jeden z ošiltačkovaných a vidiac, že sa nemá k pohybu, zdrapol ju za rameno a ostro potiahal za sebou. Mala čo robiť, aby udržala náklad aj smer.

  Zmizla mu z obrazu. Zapamätal si len zvuk šľapiek, plieskajúcich o päty, čo mu znelo ako mľaskanie. Nie, nepoužiteľný zvuk. Opäť sa pristihol pri tom, ako si robí vlastný archív zvukov a snaží sa ich zakomponovať do svojho diela. Škoda, že trasúce sa vlasy, ako bezradne mykala hlavou, či ju niekto nezachráni, nepočuť...Nie, nemieni ju zachraňovať. Bude rád, ak o ňom nebude ani len tušiť...Má rád svoje súkromie. Svoje pracovné inkognito.

  - Tie pootvorené dvere vľavo. A porote došli nápoje. Zbehneš do sektoru „K“, každý má štítok v chladničke. A nepopleť to, sú hákliví.  – postrčil ju chlapík s navigáciou, pohľadom už sondujúc okolie a do miniatúrneho mikrofóniku handsfree, ktorý zaregistrovala až teraz odmrmlávajúci akési súhlasy.

  Nemusela ani prekročiť dvere, už ju ďalší nemenovaný a takmer identický odbremenil a tresol jej pred nosom dverami, aby ich zas otvoril a doslova po nej hodil dve prázdne fľaše od minerálky. Chvíľu s nimi groteskne žongľovala, kým si ich ustálila v náručí.

  „Sektor „K“...zopakovala si a tentokrát sa prestala obzerať bezhlavo. Naozaj bolo divadlo plné štítkov s kadejakým označením. „K“ bude klub, prípadne kuchyňa, ak zapojíme fantáziu „kráľovstvo jedla a pitia“. To sa môže improvizovane rozkladať na území  bufetu, prípadne v niektorej zo šatní. Vyrazila priamo, spokojná so svojou stratégiou.

  Takže bufáč. Vládol tam čulý turistický ruch. Ľudkovia mávajúci poradovými číslami sa domáhali dopingu, samozrejme, prednostne, zopár odhodlaných študentiek za pultom pokukovalo a rozdávalo inštrukcie i nápoje v snahe, že si aj ich niekto všimne, ak budú dostatočne usmievavé a urečnené a radodajné.

  Pochopila ich stratégiu, dvihla nad hlavu fľaše a pokúsila sa byť dôležitá.

-          Nápoje pre porotu!...- stala si na špičky.

  Tie slová pôsobili ako čarovná formulka. Utvoril sa koridor a ona mohla prejsť ako kráľovná po móle. Aj tak prešla a nonšalantne položila prázdne fľaše na pult. S vymenenými za plné sa afektovane zvrtla, pripadajúc si nenormálne dôležito a chcela vykročiť. Nevedela však kam.

  Mal dvihnutý kútik úst, sledujúc celé jej minidivadielko jedného herca. A všimol si aj jej rozpaky. Iste ich nespôsobil on, hoci s vyhrnutými rukávmi držal v rukách zas vrece s odpadom, ktoré mu občas napĺňali pažraví súťažiaci i ostatný komparz tu vo vestibule, akoby bol sám živým kontajnerom. Dvihol ruku a palcom ukázal doboku a hore. Hra na inkognito vylúčená z repertoáru. Je to predsa suseda...

  Zaregistrovala ho hneď. Jediný známy v tlupe cudzincov jej nemohol ujsť. Aj jeho ústretové gesto pochopila okamžite. Tie dva pohyby znamenali hľadisko. Divadelnú architektúru poznala detailne.

  Poďakovala mu sklopením viečok.

  A zase tie vlasy. Nevydávali zvuk, ale zdalo sa mu, že cíti vôňu. Synestézia zmyslov je dôležitým faktorom každého predstavenia. Prižmúril oči a zhlboka sa nadýchol, kým okolo neho prechádzala. Ale do nozdier sa mu už dostali len puchy všemožného razenia.

  O fľaše ju oskalpovala drzá pubiška, ktorá mala za to, že ju pridelili porote. Ktovie. Možno rovnaká samozvankyňa ako ona. Len priebojnejšia. Takže sa do hľadiska zas nedostane. A už bola tak blízko.

  Nahnevane zízala na bočný východ, čo mohol byť vchodom, ale pripleskli jej ho pred nosom. Dnes sa každý snaží priplesknúť jej dvere pred nosom. Ale zopár súbojov už vyhrala. Ráno o výťah, napríklad...Iba...zatiaľ.

  Za odmenu schytala náklad ďalších fasciklov.

  - Vyradení. Zoskartovať! – mykajúcimi rukami sa ju snažil spred dvier, ktoré sa na okamih opäť ako zázrakom otvorili, vyšachovať zarastený SBSkár, ktorému to dali na starosti, ale...čo ak by prišiel o ďalšie vystúpenie. – Zoskartovať! Neopováž sa to len tak vyšmariť do smetí. To sú osobné údaje! – prízvukoval jej.

  Zízala na neho ako teľa, ale nemienil ju zbaviť povinností.

  Skartovať, skartovať. Ako keby vedela, kde tu majú skartovačku!

  Vrátničky vedia všetko! Smer – sektor vrátnica.

  Zasa on. Trpezlivo držal, kým mu vrátnička nakladala fľaše, čo jej odporné detiská pokládli k okienku, ako keby boli vo výčape. Sťažovala sa a muž znudene opretý jednou rukou o jej veraje držal a držal a počúval jedným uchom dnu, druhým von.

  - Dobrý deň, potrebovala by som skartovačku, prosím. – natrčila pred babu svoj náklad farebných fasciklov.

  Baba pozrela na muža a otočila sa po ďalšie fľašky, akoby nijaká otázka nezaznela.

  - Prosím...- skúsila s jadrom, ktoré by sa nevrelej ženskej mohlo pozdávať najviac, ale schytala to.

  - Očujem! Som neni hluchá. Najprv pán a potom pes! – zaštekala, z čoho jej malo byť jasné, že najprv si porobí poriadok okolo pracoviska ona, vykydá, čo jej treba, respektíve netreba a potom sa pozornosť bude venovať nejakej otrlej šťande, čo nevie, čo sa patrí, nemá dostatočne sklopené uši a nešúcha pokorne nohami, keď vidí dvoch dospelákov. Pracovať.

  Dvihol a spustil rameno, nemajúc momentálne v úmysle sa jej nejako gavaliersky zastať. Dokonca aj pohľadom uhol, stále nezvyknutý, že je už vlastne odhalený a nejaká malá suseda vie, že upratuje v divadle. Paradoxne sa za to prestal hanbiť. Ak ju dnes stretne ešte zopárkrát, možno sa aj prestane definitívne.

  „Mohol si mať bod. Teraz ti stŕham aj ten prvý. Si nula. Obyčajný nanič súci sused!“ nevzala ho v mysli vôbec na milosť.

  - Super, už by som potrebovala, aby ma niekto vyvenčil. – cúvla a sťažka dosadla do kresiel pred vrátnicou, papiere vedľa nej. Pretrela si spakruky čelo, zošuchla sa nižšie a zaklonila hlavu, pátrajúc v strope po niečom zaujímavom. Kopa odhalených žiaroviek. Večer to musí byť nádhera. Zasnívala sa, ako kráča stíchnutým ešte divadlom do svojej osobnej, len pre ňu určenej šatne, s každým jej krokom sa rozsvecujú postupne svetlá po chodbách...a ona v ich pokojnej atmosfére pláva, mäkko dostupujúc do koberca na vysokánskych štekliach a za ňou vlaje priesvitný šál, ako závoj z hmly...

  Baba zbledla. Voľne rozhodené nohy dievčiny a trochu priblblý úsmev zrazu roztiahnutý na jej hladkej tváričke ju uviedli do rozpakov. Jeho popravde tiež, ale zahral nezáujem. Vytrhol vrece a rýchlo opustil priestor.

  - Skartovačka vám zmizla, dievčinka! Má ju na starosti. Má ju v sklade, keby ste chcela vedieť. Má ale inú robotu a má vás na saláme! – zrúkla na ňu a v tom momente akoby  prasklo niekoľko žiaroviek rovno nad jej hlavou a zosypali sa jej rovno do vlasov.

  Natrčila babe zadok, nech sa pokochá, mrochta jedna neprajná. Pozbierala papiere a...

  - ...a sklad je...? – vylúdila neúprimný úsmev.

  - Tam, kde vždy! – nerozdýchala ženská jej dokonalé proporcie a zaliezla do kamrlíka k svojej smradľavej mačke.

  Sklad nebol v nijakom sektore. Podzemie. Kde inde...Nad dverami skladu svietilo: Skladové priestory. A ešte: Služobný priestor. A ešte: Nepovolaným vstup zakázaný. Ju sem povolali. Odvolali. Zavolali, zvolali... Skrátka osobné údaje sú citlivé, treba skartovať. Stlačila kľučku a ocitla sa v úplnej tme.

  Dvere za ňou sa zabuchli.

  Kdesi v diaľke blikalo chabé svetlo označujúce únikový východ.

  Prilepila fascikle o hruď a šmátrala po vypínači, zapínači, čomkoľvek, čo by jej posvietilo na cestu. Našla. Fungoval. Kdesi hore, párkrát zapraskalo a priestor osvietilo mäkké žltkavé svetlo zo zdroja, čo sa podobal skôr reflektoru.

  - Waw! To je...neuveriteľné! – vyšlo jej z úst, keď uvidela rozsiahle priestory preplnené harampádím od výmyslu sveta. Depozit. Divadelný depozit. Nie, nie...toto musí byť iný svet. Kráľovstvo fantázie...

  Okamžite by uverila, že sa ocitla na scéne a kdesi za klavírom sedí fantóm opery a o chvíľu sa ozvú prvé, nesmelé tóny clivej melódie.

  V hlave jej už znela. Papiere skončili pod nohami a ona omámená objavom vplávala do útrob medzi sadrokartónové kulisy a imitácie starobylého nábytku s prižmúrenými očami, hmkajúc si melódiu. Ruky sa jej automaticky rozvlnili a neuvedomiac si ani, tancovala medzi všetkým tým, víriac prach a  bujnú fantáziu dostávajúc na samý pokraj priepasti svojho dávneho sna, do ktorej skočí rada a oboma nohami...

domiceli

RUMBELLE - Akvárium... 4. kapitola

Rumbelle

  Akvárium

   4. kapitola

       Neznášal ľudí nakopených na jednom metri štvorcovom zadného vchodu do divadla. Neznášal ľudí! Chcel získať trochu času, aby stará Blašková, ako nemilosrdne nazval šatniarku a vrátničku v jednom, hoci stará ani Blašková nebola, nemusela zas žalovať vedeniu, že prišiel o pol minúty neskôr, ako má v rozpise práce. Nevydalo. Kým sa pretlačí cez túto ušomranú tlupu, prejde hodná chvíľa.

  Zahliadla ho úchytkom, kým lustrovala prítomných a váhala, ku ktorej skupinke sa pridá, aby s nimi nenápadne prekĺzla do zákulisia a mohla tajne sledovať dianie na javisku. Takže predsa len to auto na parkovisku, čo jej bolo akési povedomé, aj  je jeho. Čo tu ale chce? Čo môže mať on s barlou a kufrom ako inštalatér spoločné s divadlom...

  - Žiadam tých, ktorý dostali pozvánku, aby si ju pripravili, spolu s občianskym preukazom alebo iným preukazom totožnosti...Nie, diplomy, ani certifikáty nepotrebujeme...- posúvala a zas zosúvala okuliare na nose, odškrtávajúc si čosi permanetne v akýchsi zoznamoch, ženská, čo mala na sebe hádam tri rôzne košele, vždy prazvláštne vykasané a prestŕčajúce sa jedna pred druhou, prvá cez druhú, skrz tretiu a pod nimi ešte tričko a na ňom tielko a vôbec, iste, podľa trendu istej Vivien W.: ... „Čo vám ráno vypadne zo skrine, to musíte obliecť na seba...“  Dnes mala táto chudera zrejme smolu. Na zemi pod nohami jej skončil hotový exodus akéhokoľvek vkusu. Ale raz to skúsi aj sama. Ak nájde odvahu. Možno z toho vzíde relatívne kreatívny outfit. V kreativite tohto razenia má medzery. Tielko a kraťasy. Topík a sukňa. A...a dosť.

  - ...nie, rodinní príslušníci a doprovod nemajú prístup na castingy. Nie, v žiadnom prípade! Do zákulisia nie...– nekomromisne odbíjala prosiace davy. – Vám je miesto vyhradené vo vestibule, je tam veľkoplošná obrazovka, možno už nainštalovaná, ráčte sa presunúť k hlavnému vchodu...- odrážala otázky aj ľudí vlastnou rečou, čítajúc pokyny z papiera úplne profesionálne, bez vzruchu.

  Davy sa premiesili a časť sa naozaj odopla a vyrazila pred divadlo.

  Odpadol mu kameň zo srdca. Možno to pôjde. Vykročil.

  Začínajúc byť odhalená stratou más a ich prelievaním sa k vestibulu, vyľakala sa, že by ju tu mohol zazrieť a spoznať a ...šibe ti Belle? No a čo?! Čo sa stane, ak ťa tu uvidí nejaký sused z paneláku? Trestný čin voči susedským vzťahom? Nie. Nie! Ale...nedalo jej...niečo ju nútilo krčiť sa a skrývať za chrbty, ktoré zostávali a kývali papiermi a papierikmi a domáhali sa vstupu.

  - S dovolením...- skúsil sa vtesnať do sotva vzniknutej a hneď zas zaniknutej medzery, alebo si ju vytvoriť. Lenže on nemal náturu Hanibala, skôr sa dotyku s cudzím telom vyhol, takže jeho napredovanie bolo vážne ohrozené. Ešteže, ho zaregistrovala kolegyňa.

  - Dosť, že ideš! Roboty vyše hlavy, neviem ani kde mi stojí... Hej, hej...ty tam...vy... kde sa tlačíte?! Pozvánku máte? - riešila doobliekaná ženská jeho aj chaos v medzidverí súbežne.

  - Viem, kde mi stojí, tak nezavadzajte, drahá, musím s tým niečo urýchlene robiť! – zadrel bezprostredne, už vážne naštvaný sotil do pár ľudských štítov a predral sa drzo dopredu, aby zmizol v inom dave.

  „Pozrime sa, aký vie byť uštipačný a...on bol fakt dvojzmyselný.“ uškrnula sa a začervenala, akoby sa to dotklo práve jej. To by som od mrzúta nečakala. – uznala a využijúc, že sa jej baba otočila chrbtom, podarilo sa jej skrčiť sa tak, aby prekĺzla dnu. Aj bez pozvánky na dnes. Ale taký záujem o konkurz nečakala...

  Tresol dverami na malom kumbále a šťukol vypínačom. Konečne „doma“. Rýchlo zvliekol sako, vyhrnul rukávy, premiestnil desiatu a fľašu s mliekom do miniatúrnej chladničky, pohrmotal príručným vozíkom, iba pohľadom skontrolujúc, či je tam všetko v množstve, ktoré vzbudzuje úctu, hoci netuší dosiaľ, na čo sa ktoré prostriedky využívajú. Vytlačil ho druhými dverami a ocitol sa v dlhej chodbe v zákulisí divadla.

  - Kam sa trepeš? ...Tu nemôžeš zavadzať!...Tanec? Spev? Iné debiliny?! – osopil sa na ňu ktosi v nechutne prepotenej šiltovke s tonou papierov, ktoré sa mu vylievali z náruče.

  Zohla sa, pomáhala zdvíhať a dešifrovala si v duchu otázku. – Nechajte to tak, skontrolujte si číslo na pozvánke...- zhŕňal svoje matroše chlapík, hlavou už inde. – Prosím ťa, poď mi to tu podržať, v ozvučovni im chýbajú nejaké stoličky. – volal na obdobne ošiltaňovaného, zrejme kolegu, naložiac ale jej všetko do náručia, len gestami ju nasmerujúc, komu to má podať. Zmizol. Lenže aj ten, komu mal byť náklad určený.

  Stojí tu  prinajmenšom s tonou papiera, ako uvážili a odvážili jej krehké dlane a bezradne sa díva na chaos okolo seba. Dočerta, dnes majú v divadle veľké upratovanie, alebo čo?! Tešila sa na komornú atmošku prehrávok adeptov na hlavné úlohy v novom muzikáli a nie tisíce ľudí v útrobách divadelného teraz úľa.

  Zrak jej padol na papiere. Hlavičkové a na každej hlavičke...to logo pozná! Nebodaj sa tu koná casting na tú trafenú súťaž, čo jej reklamy bežia už celé mesiace a kvôli nim nesleduje telku?! Už to bude tak. A práve dnes?! Práve dnes!

  - S koňom ste sa zrazili? Kde sa s týmto trepete?! Pani Cruellová z vrátnice vám dá  vrecia a okamžite choďte riešiť tú anarchiu  po komparze, čo patrí k tým rýchlokvaseným hviezdičkám, čo sa už kopí vo vestibule! – stala si mu rovno pred vozík ženská s krikľavo namaľovanými perami, ale inak v elegantnom kostýmčeku. Na hlave sa jej nepohol ani jediný vlas a to ňou s nevôľou triasla ostošesť. Aj sedem. – Od siedmej máte riadny sklz! – nezabudla mu pripomenúť, že si všimla, že neprišiel do práce načas. Prípadne jej to niekto kompetentný, respektíve pre neho definitívne nekompetentný bonzol. S radosťou!

   Zaborila ruky do bokov a vrtiac zadkom ho obišla  megaoblúkom vyjadrujúcim riadny dešpekt. Jej výsosť tajomníčka slovutného pána riaditeľa divadla. Stále slečna Regina. Ale len pre niekoho... Blbá, vymletá sekretárka. Nič viac. Ju by mali obsadiť. Herečku afektovanú.

   Znechutene drcol do vozíka s náčiním na upratovanie, odparkoval ho k stene, neriešiac, či zavadzia a či zostane kompletný a vyrazil labyrintom chodbičiek na vrátnicu po odpadkové vrecia.

  Tešil sa na bohorovnú olympskú atmosféru konkurzu na hlavné úlohy v diele na nasledovnú sezónu. Na tiché šomranie poroty a talenty, ktoré by si vedel predstaviť v tom svojom, keby...keby ho konečne niekto vypočul, vzal na milosť, uznal hodným a chcel zaradiť do sezóny.

  - Už som vás ani nečakala.- vytiahla vetu z hlbín svojej plytkej duše vrátnička s melódiou, presne kopírujúcou jej prechod po chrbte obrovskej vyžratej mačky, čo jej kuticu pri dverách menila na smradľavú stoku. Nedala sa vetrať a mačku von nepúšťala. – Som si myslela, že ste sa hodil na maródku, kvôli tomuto bláznincu. Aj ja som, by som sa rada, ale služba je služba a dôchodoček taký malý, všakže? – nôtila neúprimne a ťahavo a zabárajúco sa až po poslednú vlásočnicu jeho krvného riečišťa, kde sa adrenalín množil raketovým tempom.

  - Ja sa na môj invalidný nesťažujem. – odvrkol, pátrajúc pohľadom po rolkách s vrecami.

  - Tak načo pracujete? Miesto mladým beriete, há? S tou barlou ste len polofunkčný...– pichla si zas, aby mala dušu na mieste a navrch, že si dovolil s ňou nesúhlasiť. Ako vždy.

  - Ktoré sú na plasty a ktoré na ostatný odpad? – spýtal sa od veci, neriešiac jej riešenia sociálneho systému tohto mesta. Tentokrát ani priamu urážku na svoju „polofunkčnosť“.

  Náhodou sa cíti skôr polyfunkčný. „Hľa, čo dokážem!“ skúsil sa pofúkať aj sám...Debilina. Keby nebol ZŤP, neštekne po ňom pes. Takto ho museli prijať, lebo kvóty na integrovanie reťasov nepustia. Čo tam potom, že nezvládze robotu, tak, ako treba. Inšpektori práce sú nadmieru spokojní. Tak je to.

  Zobral by akúkoľvek prácu, pokiaľ by to bolo v divadle. Zobrali ho ako skladníka či depozitára, či ako mu tú vymyslenú funkciu odôvodnili a dočasnú upratovaciu výpomoc. Tomu rozumel. Paráda. Ale je v divadle! A nedovolí nikomu sa navážať do toho, prečo, začo, načo...dlabe na tých pár šupov eur navyše. Je v divadle!

  Takže blbé castingy do ešte blbšej súťaže. OK, skúsime to brať optimisticky. Možno niečo extra uvidíš, Belle. Možno sa inšpiruješ. Možno...ale, čo tam po „možno“.  Ale je v divadle! Nebude to zabitý čas, lebo... Je v divadle!

domiceli

RUMBELLE - Akvárium... 3. kapitola

Rumbelle

  Akvárium

   3. kapitola

       Snažila sa zívať, čo najtichšie a zároveň jedným okom žmúriť smerom, kde sa mal zjaviť čumák. Aby ho neprešvihla. Ono, že ju nechytí, bude Henryho s mamou menej bolieť, ako keby náhodou zdochla a rozkladala sa ktoviekde zastrčená.

  „No, tak, Gretel! Vylez už! Alebo aspoň zašramoť, nech viem, že si neskapala...“ modlila sa nenápadne a zúfalo zároveň, lebo mala pocit, že dnes zmešká do divadla. Práve dnes! Opatrne otvorila kabelku a rozsvietila mobil. Toľko hodín!

  Namiesto čierneho špicatého a chlpatého trojuholníka pysku s fúzikovým zakončením a malých labiek tľapkajúcich po odhalených parketách k žrádlu, čo sa v tichu odrážalo, ako ozajstný buchot, sa ozval ozajstný buchot.

  Zahromžila len v duchu. Stratila zbytočne päťminútovku, ktorou si  potkanica dávala načas, zrejme vo svojom nedokonalom mozočku inštinktívne prepokladajúc, že keďže je dlho ticho, je tam sama a cesta k žrádlu nebude ohrozená. Buchot ju posunul na métu novej päťminútovky, na ktorú nemala čas, ani chuť. Či žije, bude vedieť podľa toho, či žrádlo zmizne. Skontroluje poobede.

  Vyskočila z kresla, napravila remeň kabelky a pobrala sa k dverám. Kukátko jej síce napovedalo, že tam ktosi stojí, ale nejako onoho človeka nevedela priradiť. Stál odzadu. Len vlasy. Otvorila.

  Natočila sa k nej rozospatá žena s rukami vbok. Nepriateľské gesto. Jednoznačne.

  - Konečne som vás zastihla. Ja mám trpezlivosti plný kýbel, slečna...- premerala si suseda susedu a vyznelo to takmer žiarlivo, lebo jej by už slečna nepovedal ani podgurážený slepec. Preto sa radšej nadýchla. - ...ale práve mi praskol. Ten kýbel. Že ste neumyli vestibul, keď ste mali službu, som prelúskla, že nepolievate kvety na medziposchodí tiež, že tam chodíte fajčiť a zabúdate zavrieť vetračku, budiš...- začala zhurta a pokračovala ešte výrečnejšie, nerešpektujúc, že je včasná hodina ranná a celý vchod ešte zrejme spí. A teraz už zrejme nespí. – Ale to nekonečné dupotanie nad hlavou, vždy, keď mi večer začne seriál, to už je vrchol! Vôbec sa pri tom nedá spať! A nechápem, prečo v noci prebrusujete parkety?!  Tie zvuky sú príšerné! Neskutočne obťažujúce a ...vôbec. Každý nájomník má svoje povinnosti a dodržiavanie nočného kľudu patrí medzi prvoradé! – na prvý pohľad ukončila obžalobu, ale to sa len znova nadychovala, lebo jej korpulentná postava nedokázala v pľúcach udržať toľko vzduchu naraz. Veľkú časť spotrebovala na obyčajnú činnosť už samotná jej  existencia.

  Obúval si topánky v medzichodbičke a počul hurhaj pred dverami.

  Ako teraz vyjde z bytu? Nemá chuť stretnúť sa so susedkami. Nemá chuť stretnúť sa s nikým. Ale jedno z obvinení by mohol dementovať. Tá vetračka. Zabudol ju v noci zaklapnúť.

  Hluk pokračoval, ale hlas bolo počuť stále len jeden. Takto by suseda neziapala pred zatvorenými dverami. Musí tam mať sparingpartnera. To dievča si to riadne vypíja... Tak jej treba. Fakt dupoce a tá skladba dookola...mu už lezie na nervy. Nelezie. Priznaj si to. Priznal. Netušil akou zhodou okolností, ale keď začnú prvé tóny, väčšinou sa na chate objaví zelený krúžok vedľa jej profilovej fotky. V podstate má tú skladbu svojím spôsobom rád.

  Došľaka. Zmešká do práce! Baby pohnite. Ponadávajte si, pobite sa, alebo zbehnite o poschodie nižšie, len nech je tu na chodbe konečne ticho. Márne prosby.

  „Dievča, bráň sa! Alebo ju pošli do kelu, prípadne sa ospravedlň a kajaj, je mi to fuk, ale zalezte už každá do svojej sluje! A pohnite zadkami, lebo chytím červenú vlnu a zápchu a budem nahratý...“ jedovato prebiehal očami po obrysoch vchodových dvier, akoby ich hypnotizoval, či skôr dianie za nimi. Pred nimi.

 Nedá sa nič robiť. Nasadiť klapky a vyrážam. Neprídem o miesto, kvôli pár hepám, čo nemajú čo na robote a kotkodákajú o ničom.

  V zámku zaštrngotali kľúče. Hlas stíchol. Pohľady sa presmerovali. Zámerne sa hneď zvrtol chrbtom, zamykajúc na dva pozorné západy, aby sa na ne nemusel pozrieť, vysloviac v duchu ešte posledné prianie, aby tu už bol výťah a nemusel pár trápnych sekúnd na neho čakať. Mohli by ho chcieť zatiahnuť do konfrontácie.

  Bol tam! Lapol o stenu opretú barlu.

  - ...brý deň...- precedil takmer nečujne, vyhýbajúc sa ženám stále pohľadom, aj veľkým oblúkom a trhol výťahovými dverami, stratiac sa za nimi.

  Konečne sa spamätala a celá dooblievaná studenou slovnou sprchou okamžite zoskratovala. Tresla vlastnými dverami a v poslednej sekunde zachytila dvere zatvárajúceho sa výťahu.

-          Dovi...ponáhľam. – oznámila stroho susede a už jej nebolo.

Pretiahla sa štrbinou a oprela o vnútro výťahu, zažmúriac oči, prilepiac roztvorené dlane, presvedčená, že práve splynula s tyrkysovou stenou a prestala byť. Muž vo vnútri v tom istom momente zvolil prízemie. A nedobrovoľne sa otočil a dvihol zrak hore do stropu kabínky, akoby odtiaľ šiel huhlajúci susedin krik.

  - A to ani byt nezamknete?! ...sa nebojíte vykradnutia?! Pani Emma sa bude čudovať, keď jej to...- viac nezačuli, ale suseda ziapala smerom ku klesajúcemu výťahu ešte riadne dlho

  Výťah bol sotva pre dvoch. Aj sám pritláčal koženú obriu tašku, takmer ju vytlačiac z výťahu, aj seba k stene, ale vzdialenosť medzi pasažiermi sa akosi zväčšiť nedala.

  Ešteže sa dievča nepozerá. Dievča. Vyzerá mladšia, ako si predstavoval. Keď občas zdvihol hlavu, prichádzajúc z práce domov a pozrel hore do okien, kde býval, asi raz, dvakrát ju zachytil, vo vedľajšom, ako zíza spoza záclony na ulicu. Ale žiadne detaily. Dievča. Špinavá blond. Plné pery. Hladké líca. Štíhla. Dievčensky štíhla. Zaspala?

  Naozaj otvorila oči, až keď výťahom na prízemí trhlo. Vypleštila, doslova, akoby sa prebudila zo zlého sna.

  - Dík, že...ste ma ...počkali. To bolo ...strašné. Ja nebrúsim parkety. To asi Grétka...- chytila sa za hruď, ale nepočúval ju.

  Buchol rukou do dvier, tie sa otvorili a ráznym krokom vytrielil von. Dvere sa jej zabuchli pred nosom.

-  ...že dík. – zamrmlala znechutená, že sú dnes na ňu všetci zlí. Odporní, aby bola presná. Hnusní!

  Strčila do dvierok, letmo nazrela do schránky, dobre tušiac, že tam nič nebude, lebo poštárka sa dokydá najskôr o deviatej. Aj tak jej Emma nenechala kľúče a letáky musí prácne dolovať a tváriť sa nenápadne, hlavne, aby ju nikto nevidel a neobvinil, že vykráda cudziu schránku.

  Buchla aj do druhých dvier vo vestibule, pretrela si zimomravo holé ramená, rada, že aspoň neprší  a odhodlane vykročila po chodníku smerom k zastávke MHD do centra mesta.

  Povedľa nej pomaly prešlo jeho staré šrotové auto pripomínajúce skôr vyradený exponát  z nejakého najskôr múzea veteránov. Zazrela len ostrý profil sústredený na šoférovanie. Ako to, že si ho vo výťahu, tvárou v tvár, vôbec nevšimla zbližša?! 

  "Tvárila si sa, že si pretransformovaná na stenu, drahá..." zaryl do nej zdravý rozum. 

  Veď je to jedno. Umrmlaný sused. Nespoločenský, zatrpknutý, iste frustrovaný. Nejaký odľud. Ale nie je taký starý, ako si podľa barle myslela. Skôr naopak, ale to by si ho potrebovala obzrieť detailnejšie. Muži starnú inak.

  Treba kopnúť do vrtule. Divadlo nepočká.

  Obzrel si ju ešte v spätnom zrkadle. Akosi ťažkopádne našľapuje. Plecia tlačí priveľmi k sebe, trochu zhrbená. Mala by nosiť topánky na vysokom podpätku, to by ju nútilo sa vystrieť a kráčať gracióznejšie. Je maličká. Príliš útla. Ohodnotil a potom sa už naozaj sústredil iba na cestu.

domiceli