RUMBELLE - Zlodej trávy... 10. kapitola FINÁLE

Rumbelle

10. kapitola

FINÁLE

nadviazanie na ff Reč trávy, Šum trávy, Krik trávy, Podsádzanie trávy

  Zlodej trávy...

...niekedy práve dnes...

          Oči vypaľujúca, jasne žiarivá belosť okolia zostrovala a zároveň akoby sekane rozvrstvovala jednotlivé zasypané kusy objektov – samostatné  obrazy v obrovskej galérii prírodnej scenérie tak, až sa zdalo, že ich obrysy sú tmavšie, jasnejšie, miestami takmer disneyovsky obtiahnuté čiernou kontúrou.

  Prikrčená chalupa, postrašená po masívnej streche snehom, čo si ešte nebol istý, či zostane dlhšie, alebo sa pretaví do cencúľov a potiahne k zemi,  práve vypľula rozosmiatu ženu, čo sa zakopŕcla hneď na prahu, ale  nahnutá tesne pred pádom na kolená, nabrala prvú nádielku snehu a vyhodila si ju s nepotláčanou detinskou radosťou  nad hlavu.

  Vločky sa jej polepili po tvári a o chvíľu stiekli dolu lícami ako kvapky, lebo prudké slnko nehodlalo predať dnes ešte žezlo zime a ostentatívne ničilo jej krehké dielo.

  Čas neváhať a využiť prvý sneh, kým je. Opätovne zabárala dlane do vrstiev so zľadovatelou škrupinou, do ktorej sa už zapísalo slnko na semináre a snažila sa vyformovať z nich muníciu predpokladajúc, že o chvíľu z útrob domu vylezie terč.

  Vyliezol, ale stihol sa uhnúť očakávanému útoku, takže prvá guľa preletom tesne jemu pred nosom trafila vnútri pravdepodobne dvere na kúpeľni.

  O-O-Ou. Čas na ústupový manéver. Pozviechala sa z kolien a vyštartovala dopredu. Neodolal. Nešetril ju. Jeho snajperstvo bolo oveľa úspešnejšie. Čochvíľa mala vlasy plné gučiek snehu a len čo sa obrátila, schytala aj rovno do čela. Únikový manéver s mihalnicami polepenými vločkami tiež nebol dvakrát úspešný, odchytil ju ľahko jednou rukou, úskokom odboku a prehnutá v páse, snažiaca sa mu všemožne sa vymknúť, len zhoršovala jeho zámer, vyumývať ju v novom snehu, keď ním bola taká nadšená. Ťahal ju nenápadne pod najbližšiu oťaženú vetvu jedle a zasnežoval ich  oboch ráznym potriasaním jej snehom oplodnených vetvičiek.

  Otočila sa radšej k nemu tvárou a skúšala sa skryť pod rozopnutým kabátom, ale padalo jej zas za krky a vetva ešte zďaleka neodovzdala všetok cenný, v noci naškrečkovaný kontingent bielej munície.

  Smiali sa obaja na plné ústa a slová, ktorými sa navzájom neartikulovane častovali, rozplývali sa navyše v umelom zasnežovaní a ich prerývanom bláznivom smiechu.

  Chvíľa nepozornosti a mal hrudu snehu aj on v tvári a kým sa z nej vyprostil, vyšmykla sa a rozbehla. Mokrým snehom pooliepané čižmičky to však videli inak. Prevrhli paničku rovno do najbližšieho záveja a jemu stačilo skočiť tým smerom už len rybičku a pôsobiť kontraproduktívne, ako zahŕňač.

  Čím viac sa metala, tým viac snehu mala polepeného po celom odeve a z jeho do prameňov rozparcelovaných vlasov opadávali jej do mokrej tváre ďalšie a ďalšie chladivé vločky, až ich mala už plné ústa, nos aj oči.

  Tam vpredu to žilo.  Rozochvievalo povetrie, premiestňovalo mĺkve kopy snehu, pokúšalo sa ich vracať nebu, ale raj si nechať. Nemal voľnú ruku, aby si pritiahol rozcabrené límce kabáta. Dotiahol šál. Jednou sa zapieral o barlu, druhú, priloženú o kmeň veľkého, škrabľavého stromu začínal zmršťovať, akoby skrz prsty chcel vliať, doslova premiestniť do kôry svojej skrýše, všetky pocity, čo sa ho práve zmocňovali.

  Na pleci mu pristála rázna chlapská dlaň a zaborila sa mu doň rovnako, ale s opačným zámerom. Ignoroval ju. Stál skrehnutý, premrznutý. Stál tu hodiny, ale len čo sa rozvidnelo a   deň sa konečne prebudil, rozosmial sa a započal laškovať v snehu, on v okamihu zamĺkol, zošúveril sa a zamrel.

  Mladík, dosť strhaný, rovnako zarastený a na pohľad neobriadený, ako muž, ktorého sa pokúšal vytrhnúť z letargie, sa párkrát zhlboka nadýchol a párkrát skúšal oddŕhaním začať rozhovor. Zatiaľ bezúspešne.

  Hľadel do jeho vyblednutej, vráskavej tváre natočenej mu ostrým profilom a videl ju chvieť sa bolesťou a beznádejou.

  Popravde, celý rok čakal na tento jeho pohľad. Čakal ho zakaždým, keď sa tváril, že ho  nevidí  budiť sa zo sna v nočných morách, lebo vo dne zapieral, že trpí. Vedel, že raz aj tak príde, raz ho prefacká svojou úprimnou otvorenosťou, ktorú nebude vedieť už skrývať. Vyše roka sa ovládal. Skrýval svoje potreby, túžby, sny, priania...všetko kvôli jemu. 

  Mal toľko práce, aby úspešne zavŕšil svoj plán na záchranu jediného syna a všetko, najmä to nelegálne, vďaka peniazom, vskutku zapadalo, vychádzalo, skladalo sa a vytváralo ilúziu, ktorej obaja takmer uverili. Fingovaná smrť, útek, ako vystrihnutý z Alcatrazu, nová krajina, nová identita, nový...život?

  Bol to vôbec život?! Mohol byť?!...

  A pretlak večného strachu, extrémnej opatrnosti a pozornosti a obáv si vybrali svoju krutú daň. Pokúšal osud. Skúšal mu prejsť cez hlavu. Osud skúsil jeho. Zaťal zuby a aj keď sa mu podarilo striasť ho zo seba, následky zostali...

  Stojí tu chorý, zlomený, s papiermi s reverzami po hádkach s personálom v nemocnici, že mu už nič nie je a nikdy  nebolo, s vernou barlou po boku a vydieračským „posledným želaním“, ktoré mu nijak nedokázal vytĺcť z hlavy. 

  Ale po tom všetkom, čo on urobil pre neho, nemohol mu odmietnuť. Nemal to srdce sa vzpierať, vidiac, ako mu pred očami chradne túžbou a na druhej strane zas odovzdáva sa osudu. Poddáva sa. Podpisuje kontrakty s apatiou. Nemohol nevyhovieť. Skúšal odďaľovať všetko, vyhovárať sa, hľadať iné riešenia, ale on si postavil svoju tvrdohlavú palicu. Bol zo dňa na deň, z hodiny na hodinu neznesiteľnejší, cholerickejší a odpornejší, až sa obával, že to všetko len zhorší jeho celkový zdravotný stav, alebo mu pohrozí ďalším infarktom.

  A tak sa teraz musí dívať, ako tu stojí a v duchu závidí tomu úbožiakovi narýchlo navlečenému do  jeho kabáta, s jeho papiermi i falošne identifikovanou tvárou, že mu je zem niekde v cudzom mestečku, pod cudzím poklopom s cudzím menom na pomníku ľahká...

  Tá pod ním je ťažká, čierna a boľavá.  Tá pred ním hýri šťastím, smeje sa, napĺňa vzduch vôňou, spokojnosťou a láskou...

  - Bae, ...- rozlepili sa mužovi konečne skrehnuté, dopraskané pery.

  - Neexistuje už nijaký Bae! Koľkokrát som ťa prosil, aby si mi tak viac nevravel?! Nie je ani Bae, ani  Gold! Žiaden z týchto mužov už nepatrí tomuto svetu. Tomuto životu! – pokúšal sa mu zatieniť výhľad na stále laškujúcu dvojicu v popredí, ktorá práve stíchla v objatí pod vrstvou bozkov vzájomne si prisýpaných na červené, rozhorúčené tváre.

  Vážne prikývol, tvár mu prekryli prešedivelé vlasy. Zošuchol ruku zo stromu a roztrasenú nadvihol ju k synovej, položenej stále na jeho ramene. Snažil sa ju zachytiť, ale premohla ho slabosť, podlomili sa mu kolená, a tak mladík takmer sa mu podložiac celým telom vytiahol ho a opretého o bok pomaly posúval smerom k neďaleko zaparkovanému autu.

  Prevalil sa a s hlavou vedľa tej jej spokojne sa obaja primŕzajúci o topiaci sa sneh pod ich teplými telami dívali  spoločným smerom kdesi hore, do bezoblačnej oblohy.

  Vytiahla ruku, otriasla ju od snehu a zaclonila si ňou čelo. Ústa sa jej naplnili čímsi slaným, trpkým. Vydýchla obláčik pary.

  Bol to povzdych a on tušil, že je myšlienkami zas niekde ďaleko.

  - Déja vu? – skúsil opatrne a prišlo mu sebecky, ješitne ľúto, že stále bude niečo, čo už tu bolo skôr ako on. 

  O to väčšia výzva, nájsť všetko  to ostatné...

  - Asi sa ti to nebude...páčiť...možno...sa... nahneváš, ale...Verím v to, že sa díva. Tam zhora ...a vidí ma a...veríš aj ty, že sa usmieva, lebo ja som šťastná?! – zahryzla si do pery a čakala znamenie.

  Kto sa veľa pýta, veľa sa dozvie! Najradšej by sa zodvihol, nakopal zopár závejov do bielych rití a všetko, čo mu príde do cesty rozložil na jednotlivé vločky, aby vypustil pretlak pary, čo ho začínala práve napĺňať jedovatým blenom. Skúsil to však inak.

  - Ja som šťastný, srdiečko.  Teraz idem dnu, dám variť vodu na čaj. Ty si tu pobahni, natiahni paže, pomávaj s nimi, decká tak robia v snehu anjelikov a pokojne mu ich tu nechaj  natlačených po celej predzáhradke, to mu musí stačiť! "Ak sa díva!"...lebo tohto originál živého chcem následne vidieť nacieďať sa z mojej šálky v istom  improvizovanom raji. Tam dnu. Tam je jeho domov, keby ti to stále nedochádzalo. – namieril ukazovák smerom do domu. – A cestou dones láskavo za náruč dreva! – žmurkol a schytal nenápadne zboku kdesi vylovenú hrudu rovno pod koleno.

  - To si pofúkaš! – pošúchal si trafené miesto a odkrivkal, tváriac sa víťazne.

  Ani nevedela prečo, naozaj natiahla paže a spravila pár ťahov skrz biele plátno.

-          Pre teba...-

domiceli

  Tak ako? 

Čakali ste takéto finále, drahí moji?! 

Nič sa nedá robiť, hrdinovia sa skrátka nevraždia...

...to som fakt zvedavá, či sa mi k tomu vyjadríte, okomentujete, budete mať výhrady, alebo požiadavky... dovtedy pá-pá-pá... :-)

RUMBELLE - Zlodej trávy... 9. kapitola

Rumbelle

9. kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy, Šum trávy, Krik trávy, Podsádzanie trávy

  Zlodej trávy...

...kedysi presne dávno...

          Vychádzková palica času je túlavá. Čas večne musí ísť. A tak šiel...

  Emma sa nestačila čudovať, ako rýchlo sa obrátila jej priateľka. Nečakane. Akoby z ničoho nič. Uveriť, že to spôsobila práve Reginina strohá informácia, že je jedinou majiteľkou secesnej vily na periférii sa jej nejako nedarilo, ale ako neskôr osvetlilo  aj samo bohaté dievča, bola to práve tá.

  Bola spúšťačom celého toho  vypustenia hrádze, čo sa už nemala kam rozťahovať a čo zaplavovať. Po nej sa všetko prelialo, vyplavilo a v prúde nového koryta odnieslo stony, bolesť i depresiu. Všetko bezbrehé sa dostávalo konečne medzi valy, zatiaľ nie celkom jasne načrtnutej budúcnosti.

  - Súhlasím. Mam veľa, čo dobiehať, aby som uzavrela semester so cťou. Mali sme to urobiť už dávno, otec. – odobrila ďalšiu z informácií, čo mali pôsobiť skôr kontraproduktívne a Emme i pánovi Frenchovi sa otvorené ústa nestačili zavrieť, ani po minúte nechápavého zízania na pokojnú Belle, robiacu si zoznam vecí, čo chce a čo nie, so sebou.

  Našla ju stáť pred oknom do tmy. Síce tam boli nejaké tie pouličné lampy, ale takto zvrchu si ich  jeden ani nevšimol, len keď sklopil zrak. Inak tma.

  - Pamätáš sa, ako sme sa po maturite lúčili s tvojím bytom? – spýtala sa bez toho, aby vedela, že je to práve Emma a nie otec.

  Zahryzla si do jazyka. Preberali vtedy také témy, z ktorých ani jednu nemôže načať. Toto vyzerá byť na ťažký dialóg. Strčila ruky do pritesných džínsov a stlačila ramená k sebe.

  - Chceš sa vyplakať? Napiť? Rovno ožrať do bezvedomia a ráno sa zobudiť v novom meste,  byte?...- nevedela, čo iné by ponúkla kamoške v poloprázdnej, už vlastne vysťahovanej izbe, v ktorej navyše bola doma ona, nie ona a tak  sa rozhadzovať ani veľmi nemohla.

 - Potrebujem sa rozlúčiť ešte s jednou vecou a...rada by som bola, keby si so mnou. – otočila sa Belle a na hruď mala pritlačený starý známy pomarančom oprsknutý, totálne vyšúchaný denníček. Práve ten, ktorý márne celé dni hľadala, aby ho mohla nenápadne zlikvidovať.

  Radšej sa nepýtala, počkala si na Bellin scenár.

  - Zamknem a môžeme ísť. – odvetila režisérka stroho a pohla sa von, osvetlená prapodivným svetlom, ktoré sem náhle vniklo a rozťalo jej detskú izbu na dve polky.

  V tej svetlej, zabodnutej do chrbta,  vychádzala von, tá temnejšia tu zostávala.

  Dúfala, že je to dobré znamenie, aj keď prvé, čo ju napadlo, bola zas cesta na cintorín a nejaké tie orgie s denníčkom pri svetle mesiaca. Bŕŕ...tak do toho sa jej teraz v noci veľmi nechcelo. Alebo ho možno nejako kruto rituálne zničia na...povedzme menej strašidelnom mieste. Napríklad v parku. Prvé zňuchávanie. Na námestí...udobrovačka. Pred kulturákom...prvý tanec...
  "Došľaka, kam ma to dievča len zavlečie?!"...zazúfala znepokojená Emma.

  Cesta ich vyviedla za mesto. To  vyzerá, že denníček bude mať čo dočinenia s Belliným novým imaním. Keby tak zhorí aj s jeho vilou, majú nadobro pokoj. Nie, nie. Stačí ho tu niekde zahrabať. Morbídne. Pochovávať starý zošit. Belle, dúfam, že máš rozum a hodláš ho aj použiť.

  Nebude čakať na náhodu. Treba konať.

  - Nepohnem sa ďalej, kým mi nepovieš, čo mieniš urobiť. Nemám číslo na hasičov, nemám lopatu a nemienim s tebou ani vyvolávať duchov. – určila si blondína pravidlá.

  - Trapka. – schytala priamo. – Naozaj si myslíš, že by som sa ho niekedy v živote vzdala? Milovala som ho. Ty si ani nevieš predstaviť ako veľmi!...ale...Aj keď...pozri. – namierila denníčkom, čo nespustila  celú cestu z ruky, na matne osvetlenú starú honosnú vilu. – On na mňa prepísal celú vilu. Prečo?! Tajne! Bez môjho vedomia. Bez toho, aby sa ma opýtal. Aby sa so mnou aspoň pozhováral...Emma. Ja...Ja sa bojím, že on to so mnou nikdy nemyslel vážne. Len...len ho hrýzlo svedomie a týmto tu mi chcel splatiť to, že som...do neho zúfalo buchnutá. On...On v nás nikdy neveril! A tá sprostá vila je toho dôkazom! Bál sa budúcnosti, bál sa života a asi aj mňa. Neveril v nás...akoby to bol predpokladal, že my dvaja...nikdy...– koktala a mala čo robiť, aby slzy stíhala pregĺgať a konečne mohla vykričať, čo ju trápilo.

  Nemohla. Vedľa sa zažalo vonkajšie svetlo.

  - Nemáte hodiny, šťandy?! Ja keď vezmem metlu, hneď budete vidieť koľká bije! – ozvalo sa rozpálene spoza plota. – Okamžite vypadnite! Nechcem vás tu už vidieť! – ziapala na celú ulicu rozkokošená suseda.

  - Nechcete nás vidieť?! Tak zhasnite! – zhúkla na ňu Emma a Belle radšej rýchlo vydolovala kľúčiky od vchodu.

  Už nádych jej spôsoboval problém a nebyť Emmy, vzdá to. Dom preplnený ním. Vôňa, teplo, šumenie. Mala pocit, že zamdlie. Hneď teraz. Navždy. Keby to tak ľahko šlo...

  - To asi nebol dobrý nápad. – držala ju po ramenom a ťapkala po vypínači.

  - Nezažínaj. Prosím...- zašepkala a prešla po pamäti do kuchyne, sadla si za stôl, položila naň denníček a chvíľu mlčala. – Sadni si a počkaj ma tu. – ukázala kamoške na stoličku oproti, opäť si pritlačila cenný artefakt k hrudi a stratila sa v tme domu.

  Netrvalo dlho, vrátila sa a na tvári mala letmý úsmev.

-          Je čas ísť...-

...niekedy práve teraz...

  -  Nezdá sa ti, že je tu nejako viac svetla? – zažmurkala nevyspatými očami.

  - Nerieš to... To možno iba horíme, srdiečko...- zamrmlal a zahrešil, vyťahujúc si z úst jej vlasy.

  Využijúc jeho čas príšernej mimiky a naháňania fiktívneho nepriateľa po podnebí, nadvihla sa na lakťoch a poloslepá prižmúrila smerom von oknom. Jasné, všetko je tam biele.

  - Sneh! – zatlieskala ako malé decko a vykoptávala sa z deky.

  Nešťastne sa díval na jej nadšenie a ako prvé mu prišla na um lopata na odhŕňanie. Potom nenormálna kosa, omrznuté prsty, zas lopata, zas kosa...Ona sa oblieka. Ona sa chystá von. Ona sa normálne nenormálne teší.

  - Ak ráčiš zapadnúť, ostaneš tam do jari! Ja z teplého pelecha dovtedy nevyleziem! – protestne sa zakutral späť do deky, odhodlaný brániť ju vlastným živočíšnym teplom. A aj musel.

  - Vieš, čo by na toto povedala jedna všetečná suseda? – podarilo sa jej vyslobodiť jeho zúfalstvom rozmeľnený ksicht a udržať ho nad hladinou deky. – Prirovnala by ťa k tej nádielke vonku. Citujem: „Chlap je ako snehová búrka. Nikdy nevieš, kedy príde, koľko centimetrov donesie, ani ako dlho to bude trvať!“ – vyšmykla sa preventívne z gauča.

  - Tak toto si prehnala! ...a teraz preženiem ja teba...- snažil sa rýchlo sa postaviť a pozhľadávať čo to na oblečenie.

  Mala náskok. Náročky mu nechala dvere dokorán, riskujúc, že sa nevyhne vytieraniu naviatej predsiene.

domiceli

RUMBELLE - Zlodej trávy... 8. kapitola

Rumbelle

8. kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy, Šum trávy, Krik trávy, Podsádzanie trávy

  Zlodej trávy...

...kedysi presne dávno...

        V ulite objatia, s pocitmi stlačenými jeho silou, v šuchote slov a vo vôni spolupatričnosti chvíľu sa dokázala odosobniť a zovšeobecniť všetko toto. Ale aj tak to nebolo objatie, po ktorom prahla. Márne sa Emma snažila priviesť ju na iné myšlienky, žartovať, nadhadzovať udičky všedných problémov a banalít. Háčiky sa bezmocne potápali pod hladinu vnímania. Bola schopná len mlčky pritakávať, aj to len automaticky, alebo zväčša ani to nie, len sedieť a dívať sa smerom nikam.

  Považovala stále za podraz a nikdy, aspoň dnes ešte určite nie,  nezahojiteľnú ranu, že ju nepodporila v boji za právo dostať sa k nemu za každú cenu, v ten deň, kedy po ňu prišla do nemocnice a doslova ju nadopovanú aj slovami, že všetko bude OK, vysvetlí sa a bude skrátka OK a vysvetlí sa, násilím odtiahla z vyšetrovne, z nemocnice, z mesta.  Ok. Ok. Ok? Ok?! Ok!

   Bude považovať za podraz, že ďalej, ako doteraz, povybavuje všetko, bez ohľadu na jej stav, teda s ohľadom naň, ale bude to podraz. A basta! Prečo s ňou súcitne nezdieľa potápanie sa? Nebahní si s ňou v bolesti a vôbec...prečo je taká strašidelne praktická, svedomitá, akčná...?!

  - Ozaj, Regina ma vyhodila. Neteší sa ani na teba, ak ti to pomôže v tvojej rokline sebaľútosti, zahrabať sa ešte hlbšie, myslím, - odtiahla sa, pozrela na dievča s hlavou divne naklonenou k ramenu, - ale aj tak tam musíš. A hotovo. – vyriešila ďalší bod, prestala ju šúchať po chrbte a odpojila aj zvyšné pažové kontakty. – Čo si dnes vlastne jedla? To, že sa neumývaš, možno prospeje pleti, ale kefa sa už pýtala na tvoje vlasy a vraj nemáš brať nijakých podnájomníkov, do vystrihaných škút po všiach,  nepolezie. Počúvaš ma? – skladala duchny, vyťahujúc ich násilím spod nej, odhodlaná nedovoliť jej ďalej sa váľať nečinne v izbe.

  Navyše, keď pán French, kvázi kumpán v boji za vyslobodenie obete z depky,  stojí za dverami a počúva.

  - Presunula som ti dva zápočty, ale všetko nešlo. – vyrovnala kôpku knižiek a skrípt, na ktoré  len bohapusto sadal prach a zamračila sa, pátrajúc nenápadne po denníčku zo strednej, ktorý si dala za úlohu zlikvidovať z dohľadu, pohľadu, dotyku. Skrátka úplne. Bude to zrejme ale náročnejšia úloha...

  Posteľ sa zrazu nečakane rozvibrovala.

  - Takže, vyrážame? – s údivom a nádejou sa dívala na Belle, vyzliekajúcu si pyžamo a odškrtávala možnosti, kvôli ktorým to kamoška asi tak robí. – Takže, Regina? Bistro u babičky? Dáme kakao a hodíme reč...tak nehodíme...- zaregistrovala, ako zo zásuvky vyberá  kahance a zápalky. – Takže, zas len cintorín. – skonštatovala sucho a záporne zakývala do tváre pána Frencha, okolo ktorého jeho dcéra bez záujmu práve preplachtila, zrejme sa udobriť aspoň s kefou.

  - Nemám ťa tak celkom rád, ale som rád, že...to všetko pre Bellinku robíš. – povedal strápený úprimne a aj by Emme podal ruku a stisol, ale prapodivne ich mal obe zamotané v utierke na riad.

  - Takže ste sa definitívne rozhodli? Naozaj si to nerozmyslíte? – spýtavo sa mu zadívala do strhanej tváre, sondujúc, či ich Belle náhodou nepočúva. Obaja sa obávali, že predčasné prezradenie plánu o sťahovaní sa z mesta, by mohla odbojkotovať naozaj nepredstaviteľným spôsobom. Ani jeden možný scenár sa im nepozdával.

  - Nezabránim jej sa sem vracať, ale možno časom... – sklonil hlavu a zmizol zas v kuchyni, lebo Belle, odchádzajúc práve z domu, apatickejšia ako inokedy, nemala zapotreby ani ho pozdraviť.

  Dokonca ani za Emmou sa neobzrela. 

  Očividne ju nezaujímalo nič z jej doterajšieho reálneho sveta. Z jej minulého reálneho sveta. Zo sveta, ktorý práve zanikol, ako stará civilizácia a ruiny nemá zatiaľ kto vyprosťovať z pralesa výčitiek a obvinení. Samodeštrukcii treba nechať voľný priebeh, aj keď sa na to tak ťažko pozerá...

  Len čo sa zabuchli vchodové dvere, Emma vytiahla mobil a vytočila ďalšieho z fiktívnych, ale existujúcich „archeológov“, ktorí jej mohli pomôcť urýchliť proces znovunavrátenia jednej drobnej, zničenej čiastočky z komlexu rodiny, do ktorej nestihla patriť a to melnilo jej krehkú štruktúru o to viac, o čo častejšie si vybavovala, čo by bolo, keby...

  Ničota je biela či čierna? Zelená. Ako lipy na cintoríne...

  - Budem vám povďačná, keď tam prídete a...tak neformálne jej to všetko vysvetlíte, ako mne... Je to jediné miesto, kam, zatiaľ, ochotne chodieva. – bola stručná. - Aj keď neviem, či tá správa, že je majiteľkou jeho vily, neskomplikuje trochu jej otcovi plán s definitívnym uzavretím tejto kapitoly v ich živote. Čo si vy myslíte, pani riaditeľka? - snažila sa byť diplomatická. - Nerozčuľujte sa...prosím, len som...Je mi to jasné. Bola to jeho vôľa. Hej, hej. Posledná. Boli ste v rovnakom šoku...keď ste ju otvorili. Jasné...Je vašou povinnosťou...áno, pokúsim sa ju zdržať...to nebude problém, skôr naopak, odtiahnuť ju odtiaľ zas domov...- na jednej strane opakovala po Regine frázy, na strane druhej komentovala obrazy, čo budú nasledovať v najpravdepodobnejších možných intenciách. 

  Otriasla sa z hovoru. "Nikdy viac, ty potvora"...pomyslela si.

  - Belle, čakaj ma! Ja som nevyhrala nohy v lotérii. ...A nie sú ani také štíhle ako teraz tie tvoje...dočerta, drž tlamu, Emma! – hrešila sa nahlas za pochodu dolu schodmi.

...niekedy práve teraz...

    Pohniezdil sa. S hlavou zaborenou v jej lone, vlasy mu už stihla pomerne symetricky porozťahovať po stehnách i plochom bruchu, do slniečkova, nasával domácke pohodlie a teplo. Mala pravdu, gauč natočený čelom ku krbu je lepšie riešenie, ako to jeho kedysi, na kant. Ale nebude predsa podporovať jej prípadnú dizajnérsku pýchu. Nepochváli ju verejne.

  Pozvoľna si zvykal na jej nenápadné prispôsobovanie jeho staromládeneckého priestoru potrebám dvojice. Konferenčný stolík prikryla škaredým obrusom, ale aspoň vo vintage štýle a momentálne na ňom trónili aj dve poduštičky, čo musela zrejme priniesť, ani si nevšimol kedy, lebo z vlastného domu mu o ich existencii záznamy z poslednej inventarizácie pri rozvode info nepodávali.

  Momentálne na nich trónili jej bosé nohy, vstrebávajúce šľapami horúčosť krbu, lebo ju pred chvíľou zas raz necitlivo zvozil, že ich má večne ľadové, ako žaba. Potom ho čakala, tiež samým sebou patrične odfrfľaná, prestavba bytového predkrbového priestoru o stoosemdesiat stupňov. Nie, len o deväťdesiat.

   A teraz aj, bez nároku na prípadné omilostenie, či vykúpenie sa,  platil za to mučením svojich polodlhých, náhodou čerstvo umytých vlasov, v ktorých sa ona tak rada a bez bázne a úcty k začínajúcim šedinám prehrabávala a doslova si bahnila v tejto nekalej,  pre korienky nebezpečnej činnosti. 

  Tak trochu tej radosti jej na chvíľu dopriať môže, ale len čo sa zahreje na izbovú teplotu, je odhodlaný vybrať si pôžičku, na oplátku, v jej vlasoch a priľahlom okolí aj s úrokmi. Pousmial sa.

  - Na čom sa bavíš? – prešla mu prstom po roztiahnutých perách.

  - Ja len, ako nenápadne sa mi tu pomaličky, potichúčky zakuklievaš,  v tejto diere, pánu Bohu za chrbtom, a ja som jediným šťastným majiteľom onej kukly. Nečudujem sa ti.- zadrel ješitne. -  Agroturistika teraz frčí....hold, ako povedal klasik: „najkrajšie je lono prírody“, ale ani to ženské nie je na zahodenie! – doplnil obratom a obratom aj zmenil smerovanie tváre, aj keď zips na rifliach a jej drzé prsty stále  zakvačené o jeho úbohé vlasy  ako SBSka strážili  boľavo pedantne

domiceli.