RUMBELLE - Krik trávy... 9. kapitola

Rumbelle

9.kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy a Šum trávy

  Krik trávy...

  

   Zaťahovala sa do kabátika, akoby sama do seba. Sychravosť bola citeľná, napriek obedovému času, slnko trucovalo a jeseň to začínalo očividne štvať. Nejaké tie zvyšky svedomia ju donútili odčiniť prostorekosť a možno kvôli pamiatke niekoho, kto bol síce podľa nej trochu dosť trafený, a vždy jej dal otvorene a priamo pocítiť, že takou je aj ona sama, a navyše ju „s láskou“ jemu vlastnou, pravidelne odzbrojoval jazykom tak príbuzným tomu jej, teraz poslušne vliekla cez polku mesta neznámeho chlapa k vile s obrovským nápisom FOR SALE.

  - Tá trochu extravagantná, na konci ulice. – mykla plecom, lebo sa jej ťažilo rozmotávať prekrížené, až pod pazuchami končiace ruky.

  Na konci ulice sa týčila obrovská vila vo farbe...no, ma podrž!... popola z ruží, kombinovaného s jedličkovo zelenou, alebo aké  nenormálne farby to na ňu architekt nacápal, nedovoliac drevu ani kameňu ukázať sa vo svojej vlastnej štruktúre a fazóne.

  - Ak budete mať šťastie, ešte tam nájdete chlapíka z realitky. Je o ňu dosť veľký záujem, vraj je secesná, či čo. Mne pripadala vždy skôr scestná, hoci ani to neviem, čo znamená. – roztiahla ústa do širokánskeho bieleho úsmevu, pokladajúc svoje služby za dostatočné na ospravedlnenie toho, že ho poslala rovno na cmiter.

  Pochopil. Mal pred sebou Ruby.

  A pochopil aj to, že ďalej s ním nepôjde a rozprávať mu niečo viac, tiež asi nemieni. Ale zadrieť môže.

  - Ďakujem, Ruby a pozdravujte tú...Belle.  – no, žmurknúť nemusel.

  - Pozdravujte si ju sám...! – konečne vydolovala aspoň jednu ruku spod pazuchy, zamávala, vrátiac mu aj žmurknutie.

  Bude si musieť naordinovať sexuálnu zdržanlivosť. Hoci v spálni tejto by sa pokojne zdržal aj dve-tri hodiny... premeral si jej figúru, zamerajúc sa na miesto, kde končila sukňa a začínali jeho záujmy. Mal skrátka slabosť pre sebavedomé dievčatá.

   „Kroť hormóny, Casanova...“ prebudilo sa svedomie. „.. a ak to chceš zvaliť na nejaký chemický závod na periférii, ktorý svojou produkciou znehodnocuje submisívne žubrienky a modifikuje z nich drzé žaby, pred očami sa mu zhmotnila táto, Emma a zozadu, hej, hej, je to ona, mu kývala aj Belle, tak si nechaj zájsť chuť!  Nič také tu populáciu neočkuje.“

  Toto nebude len také ledajaké mestečko...usmial sa popod fúzy a obrátil späť k vile, ku ktorej doteraz cúval.

  Zblízka bola ešte obrovskejšia, ako zdiaľky. To je logické, kámo...

  Vchodové dvere dokorán, na trávniku zopár vážnych záujemcov, ale skôr vážnych, než majúcich v úmysle kúpiť túto nemovitosť a za plotom už hallowenská tekvica. Oj, nie. To je zrejme suseda.

  - Fúúú, to je ale teplo...však, pane...? - ovievala sa tučnou rukou, snažiac sa vylúpnuť z tváre čarovný úsmev na neznámu novú obeť, len čo nechtiac zavadil o ňu milimetríkom pohľadu, ale vyznelo to skôr ako kampaň na antikoncepciu.

  - Myslíte? Skúsim zaškrípať zubami, možno vám prebehne mráz po chrbte...- potriasol strapatou hlavou a snažil sa jej vykĺznuť zo zorného uhla.

Nebolo kedy. Bol chytený ďalším nahodeným háčikom.

  - Váš zmysel pre humor mi pripomína chudáka pána profesora. – povzdychla a chcela čosi vyfúkať z nosa, ale nič nenašla. Vreckovka dostala milosť. Aj ona od neho. Keď už Ruby bola skúpa na slovo, možno táto by...ani potme a s troškou fantázie!

  - Nevravte, to si z vás naozaj robil posmešky? – pristúpil o krok, aby si ju týmto gestom získal.

  - Nemôžem sa sťažovať...- podoprela tukové vankúše o jednu z latiek plota.

  - Takže to bol teda dobrák?! – rýpal, aj keď mu tieto vlastnosti do koncepcie soka nezapadali.

  - Nemôžem sa sťažovať...nemám komu! – zhúkla naštartovaná, lebo jej zrejme došlo, že ani tento tu jej krehkosť a zhovievavú náklonnosť akosi neberie vážne.

 Krok späť.

  - Keď niekomu mäkne mozog, tak to nemá liečiť tvrdým alkoholom, to je logické! Koľkokrát som mu vravievala, že je čas sa usadiť, že bruško rastie, stonka schne, šak to vy dobre už tiež poznáte, všakže...- pozorne si ho prezerala. - ...nech ku mne príde, napríklad na obed, myslím, lenže on koľkokrát nemohol prísť dva dni ani k sebe, nieto ku mne! – podávala sťažnosti a špempľovala ich nahlas slinami.

  Panoptikum opäť ožíva...zaklipkali mu neveriacky oči.

  A ešte schytal aj sám, ani nevediac ako, tým starým maďarským príslovím pestovateľov melónov, až sa automaticky bojazlivo mrkol skrz vrecko, či to „stonku“ pod melónikom príliš nezobralo, takéto bohapusté nactiutŕhačstvo. A tetinka mlela a mlela...

  - ...ale ja som ho nechcela brať ako takého psa...že len mu dať nažrať a pustiť ho von! To teda nie...aby sa mi za sukami vláčil a potom ledva sa držiac na zadných nohách popri plote sa do búdy vracal...- ukazovala na jeho vilu-vilôčku.

  Nestíhal ukladať fakty. Zatiaľ to vyzeralo na alkoholika, sexuálneho maniaka so sklonom k pedofilnosti, s možnou erektilnou dysfunkciou, čomu nasvedčuje melónová indícia, odľud a zase alkoholik...toť dľja bábušky vsjo.

  Táto tu by zobudila aj prášky na spanie. Kiež by si konečne zahryzla do jazyka. Lenže ako by ho mohla v tej rýchlosti trafiť?! Zachráňte ma niekto.

  -  Máte nejaké prianie, pane? – ozvalo sa mu za chrbtom.

  - Všetko najlepšie v Novom roku! – zvrtol sa a vsunúc chlapíkovi s fasciklom ruku do tej jeho, ťahal ho od plota. – Dúfam, že na tú vilu je bonusová zľava, pretože bývať vedľa chovnej stanice špecializovanej na pitbulov by sa malo relevantne zohľadniť v cene. – zúfalo ukázal za chrbát, bojac sa aj otočiť.

  - Takže máte vážny záujem o prehliadku nehnuteľnosti, ako vidím. Prepáčte, vy ste pán...? Nemám vás v zozname, zrejme ste nás nekontaktovali cez agentúru. Ale to nič. Máte šťastie. Majiteľka je práve osobne prítomná, veľmi rada vás s objektom oboznámi....- zatínal profesionálne, prehrabujúc sa formálne, bezcieľne papiermi.

  - Majiteľka?...- vyrazilo mu dych v neblahej predtuche.

  Neskoro. Chlapík ho nacvičenými ťahmi, z ktorých sa nedalo len tak vykĺznuť, tlačil do objektu, zavaľujúc ho  číselnými, rozlohovými a ktovieakými ešte parametrami k domu, ktorého sa začínal už báť.

  Právom...

domiceli

 

RUMBELLE - Krik trávy... 8.kapitola

Rumbelle

8.kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy a Šum trávy

  Krik trávy...

  

   Znudene sledoval lietadlové mikádo zmatnené špinavým oknom diaľkovej linky. Neuchopiteľné pásy bieleho dymu, čo držal ako priľnavý náter na nebovej fasáde. Tento počmáraný raj sa mu vôbec nepáčil. Priveľmi zložitý, asymetrický. Nič pre neho.

  Pohniezdil sa a skúsil niečo potešiteľné pohľadať po vreckách bundy. Smola. Dve zhužvané cigarety, zapaľovač s odlúpnutou vrchnou časťou, oranžový celofán z hroznového cukru a ešte cukor z akejsi reštiky. Priveľa cukru na jednu bundu... „Hovoríš iba o bunde?“ zadrelo čosi zvnútra.

  Mikádo strčili do vreciek valy diaľnice, ale konšpiračné myšlienky ich odmietali nasledovať.

  Je prostred týždňa. Priveľmi dlhý čas bez niekoho, na koho si chceme postupne zvykať. Úprimne. Tak dotykovo, displejovo, počuteľne, citeľne...Možno, keby lepšie hľadal, niečo by po nej v dome našiel. Teraz by to žmolil v prstoch a mal pocit, že je tam s ním. Sladká. Prišiel mu na um ten gramový ošúchaný sáčik cukru s logom.

  „Ešte to by tak chýbalo! Už ten nápad, že tu sedíš, na tajňáka cestuješ, lebo...“

  Bez nejakého bližšie určeného cieľa. Len potreba. Nutkanie. Možno by vystúpil, uvedomiac si hlúposť tohto manévru. Zvlášť po tom, keď sa o ňom, náhodou,  raz dozvie. Nemusí sa...

  Autobus pridáva a spomaľuje. Valy vystriedala rovina a za horizontom nič. „Presne to aj nájdeš. A s tým budeš aj na výsosť spokojný. A do piatka, kým zas príde, budeš mať nacvičený späť svoj zhovievavý, ničím nenarušený úsmev. A potom bude: dotykovo, displejovo...aj 5v1!

  Pasažieri sa rozšemotili. Čas navliecť si bundu, prehodiť plátennú kapsu a zoskočiť na rovné nohy na mieste, ktoré pre neho nič neznamená. Neboli tu dokonca ani zo školy na výlete, ani s rodinou u rodiny, známych, ani len tak. Nemá tu kontakty ani z krížoviek a prechodných staníc. Úplne zabudnuté mestečko. Pokojne vymazateľné z legendy mapy. Pre neho určite. Aj do budúcna...

  Nasleduje hlúčik, iste vedie k civilizácii. Rozpŕchol sa skôr, ako sa stihol nenápadne, priam rozviedkovo začleniť. Tak dobre. Čo tu máme... Plné podrážky akéhosi piesku, pomerne dlhá a pomerne aj široká ulica a tam, pekná čašníčka vynáša denné menu. No, prosím, a že nič...

  - Aj tak tu nič iné, kde by ste sa mohli najesť, nenájdete... - pozvala ho otrávene, bez toho, že by sa bol čokoľvek pýtal, premerajúc si ho zopárkrát, vyhodnotila, zaradila a skoro aj odradila, už  hneď, ako sa k nej približoval, koncipujúc si príhovor.

  Turistami sa to tu zjavne nehemžilo.

  Nebude sa predsa vzdávať konkurencii s jazykom štipľavejším ako farba jej vlasov a opasku? Nie, to bude minisukňa...

  - Bodlo by niečo teplé...- skúsil zhovievavý úsmev  sám.

 - Vzadu na dvore suší babka tepláky. Môžem vám jedny priniesť! – zakvačila dlhovlasá, dlhonohá a dlhojazyčnatá žena ruky vbok a vykrúcajúc zadkom drcla do dvier, až sa rozkmitali všetky pásy žalúzií.

  Napochodoval za ňou.

  - Ponúkate hosťom aj niečo iné ako tepláky? – pretieral si zimomravo ruku o ruku skôr, ako ich bezprostredne zaprel o vysoký barový pult.

  Stará, prešedivelá žena za ním, zlostne zabodla oči do mladej, stratenej v ten moment v kuchyni, eliminujúc búrku.

 - Neznáša, keď sa s ňou flirtuje...- ospravedlnila vnučku a jemu zabehlo.

  Vylovila z vrecka okuliarky, blôčik, ceruzôčku, vskutku miniatúrnu a úsmev. Rovnako malý. Všetko priložila k tvári, ako úctivý služobníček bez vypovedanej otázky: Tak, čo to bude, mladý pánko...?!

  - Mohla by mi vaša Ruby priniesť čaj? Zelený, povedzme... – skúsil námatkovo.

  Stará žena si ho premerala a všetko, čo vytiahla, skryla rýchlo späť do zástere.

- Povedzme, že vám bude stačiť ten, čo máme, obal sme vyhodili minulý mesiac. Ale Ruby vám s radosťou pošlem! – lapla utierku a z kuchyne bolo počuť krik. Riadny krik!

  Pod nosom mu pristála do strán kmitajúca horúca voda, do ktorej pred jeho očami jedovato šľahla čajové vrecko, čo doteraz  tlačila v pästi.  Vo veľkom oblúku, až jej zvršky zalial pot, ako zvládnu svoju primárnu funkciu zakrývať určité sektory jej tela, sa nahla  k vedľajšiemu stolu a naklonila nad šálku cukorničku, nechajúc kryštáliky bezhlavo sa  liať  do nej.

  - Ja nie som dievča na jednu noc. Toľko času fakt nemám! – obrátila konečne cukrové tsunami a hlučne ho postavila vedľa šálky. Pár bielych čiastočiek sa ešte stihlo katapultovať. Zotrela ich dlaňou a lascívne ju oblizla, nespúšťajúc z neho silne zmaľované oči.

  Nestačil sa čudovať, aká úžasná obrazotvornosť sa v tej krehkej žene, čo mu nezliezala v mysle, skrýva. Mal tu panoptikum z jej románu v živom prenose. Detailne vykreslené, akoby to boli herci a bravúrne zvládli svoju rolu. Ruby a jej babička. Takže je v bistre s mrazenými lasagnami...Bol by od radosti aj zatlieskal. 1+1 sú dve. Toto je spolužiačka Belle, žiačka dotyčného XY profesora, kvôli ktorému tu vlastne je. Ak to umocníme dobrým dojmom, možno sa dopracujeme aj k výsledku.

  - Uzavrime mier, ...drahá... – zatiahol zámerne. Aj to slovo použil zámerne. Zabralo.

  - Niekoho mi pripomínate. – vyslovila už miernejšie a prisadla si oproti, všuchnúc sa do boxu ako had.

- Hľadám tu...- no teraz sa vynájdi Sherlock Holmes, -...hľadám, ...skrátka starého známeho...povedzme... priateľa ...z mladosti? – položil si otázku.

  Mladá žena sa nadýchla. Zhlboka. Jej blúzka to ledva ustála. Nahla sa k nemu. 

  - To pôjdete za mesto, hore kopcom a taká tá veľká, čierna  kovová brána s rokom 1907, to je náš miestny cintorín...väčšina vašich známych z mladosti, už bude iste na stretávke tam! – precedila ironicky, berúc jeho habkanie za zlý pokus o flirt, prípadne ešte horšie, priam trápne  nadviazanie známosti.

  Zachytil ju za zápästia, vysúkavajúcu sa z boxu.

  - Profesor  chémie, váš bývalý triedny...veľa mi o vás...rozprával, aj o tebe Ruby, v mejloch, cez chat,  ale dlho sa mi už neozval...veľmi dlho. - potácal sa so slovami na tenkom ľade.

  Ruby si zahryzla do pery. Teraz ju jej nemiestny žartík s cintorínom zamrzel.

  V duchu sa pousmial. Železo treba kuť za horúca. A Ruby už červená je...

  - ...aj nejakú Belle spomínal...často...- spokojne sa oprel a čakal na odpoveď.

domiceli

RUMBELLE - Krik trávy... 7. kapitola

Rumbelle

7.kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy a Šum trávy

  Krik trávy...

  

   Všade to cítil...všade. Seno. Pomrvil sa, pretiahol stuhnutý chrbát. Šemotilo to, praskalo presušené, postláčané, akoby aj ona, každá byľka zvlášť, narovnávala svoje labilné, krehké hnáty. Pošmátral dlaňami z jednej strany, z druhej. Žiadna ONA. Iba blbé, pichľavé seno.

  - Belle! –

  Výkrik. Jediné, čo ho v tom chladivom precitnutí napadlo.

  Funguje to. A už počuť kroky po schodoch a kroky po chodbe a strapatá hlava vo dverách vpúšťajúca pruh svetla a vôňu a prísľub nežného pohladenia a krehkosti, poláskania, husej kože z letmých dotykov, zrýchleného dychu a súvzťažnosti pier...

  Dvihol sa na lakte. Vystrúhal spokojný úsmev nad famózne zvládnutou...povedzme, zatiaľ len imaginárnou, ale predohrou.

  - Chýbaš mi...- natiahol nos dopredu, akoby chcel nasať vôňu z nej a tým nepatrným pohybom si ju pritiahnuť a...tentoraz nijaká slobodná voľba: čo s načatým ránom.

  - Choď radšej nahodiť ten generátor, vymiesť popol v krbe, nanosiť ďalšie drevo. A toto tu treba pozametať, inak ťa prach zasype pri každom pohybe. – rozkladala prchko rukami, kresliac vzduchom chladené oblúky po podlahe, naozaj posiatej čiastočkami buriny povypadávanými z provizórneho madraca.

  Vťahoval hlavu medzi ramená ako stará zaspávajúca korytnačka a kútikmi úst i nozdrami a viečkami mu mykalo. Pantomínmou tichého odporu rozpohybovaná tvár.
  Bola však práve zamestnaná obhliadkou miesta činu, tak jeho nemé protesty zatiaľ neregistrovala.
  Pozorne si chvíľu obzerala miestnosť, skôr neveľkú kuticu, vidiac ju teraz za svetla, hoci len chabého. Zdala sa jej prenádherná. Aj s tou návliečkou natlačenou leda-bolo suchou trávou, nevybrúsenou, surovou podlahou, bez strešného okna a pavučiny z trámov rovno prehliadla. Romantická, prehriata. Vedela by si predstaviť, že tu raz bude mať izbu, útulne zariadenú rustikálnym nábytkom, voňajúcu čerstvo nalakovanou dlážkou či jej latami napustenými voskom. Spálňu. S obrovskou posteľou, môže byť aj bez baldachýnu. A surový a nevybrúsený tu bude...len ten chlap oproti, popod fúzy sa usmievajúci, akoby sa díval po týždni hladovky na rautové stoly v interhoteli...A zdola bude voňať kakao...Dočerta! Dúfam, že v tom hroznom sporáku nevyhaslo...

  - Smiem ťa pozvať na raňajky? – pozrela bokom, súc už na odchode, akoby si práve čosi rozmyslela a na predchádzajúce príkazy zabudla.

  On však očividne nie.

  - Smieš!...ale neprídem! – zvalil sa späť, našmátral deku a pretiahol ju cez seba. Aspoň tú.

  - A toto si beriem! Dolu je zima ako v zlom ruskom filme! – potiahla za rožok deky a ukoristila ju pre seba. O viac sa nestarala.
  A už počuť kroky po chodbe a  po schodoch...

  - Keď ti je zima, choď do kúta, ...je tam 90 stupňov! – zakričal rozladene do stropu, keď osamel a prehodil sa na druhý bok.

  Vrátila sa.  Chalbala deku okolo paží, zas ju rozkrúcala a spätne namotávala. Do zorného uhla jej padla stolička za dverami. Sadla si, uložiac deku vo veľkej bubline na kolená.

  Posunul sa ku kraju senníka, aby jej urobil miesto a pozýval ju letmým úsmevom.

  - Závidím ti tú tvoju ľahostajnosť. To, že si nad vecou a nerozhádžu ťa malichernosti, že máš vždy posledné slovo... Aj ten ostrý jazyk ti závidím. – natriasala schalbanú deku a pritláčala ku k sebe, s kolenami zakvačenými o seba a členkami čo najďalej to zas šlo, ako malé dievčatko, akoby sa bavila s ňou a nie s ním, ignorujúc jeho pozvanie do preliačiny vedľa seba.

  Bola zrazu opäť neistá, bezmocná. Nevyrovnaná a nepripravená čeliť ani obyčajnému bežnému dňu. A pritom ráno to vyzeralo tak sľubne. Mala plán a mala aj predsavzatie dodržať ho. V intenciách všedného dňa. Obyčajného.

  Presne vedel, na čo myslí, aj jej scenár mal prečítaný. Čítal jeho zosnovávanie pozorne celú noc. Z jej trhaného dychu odčítal každú skúsenosť, zo strhávania sa  strach, zo vzlykov bolesť a z tepla spolupatričnosť, z tela pritúleného nadoraz k tomu jeho, aj keď len chrbtom, tichú, úprimnú symbiózu.

  - Vieš, toto...nie je reálny život, srdiečko. – zvážnel a pohľadom obsiahol celú tú maličkú izbietku, ktorá sa jej zdala taká domovsky útulná. Až prítulná... – Aj keď by si to akokoľvek chcela...a ja, ver mi,  ešte viac. Veď sa na nás pozri. – posadil sa a zaprel jednou rukou, preboriac sa do trávy, aby pohľady boli v jednej úrovni. – Psisko obliate vriacou vodou a uzimená mačka. - predstavil komparz.

  Stisla pery. Prikývla. Stotožnila sa s tou mačkou, akoby jej povedal tú najkrajšiu lichôtku, možno len preto, že ten prašivý pes pôsobil vskutku horšie a on to ešte mienil dofarbovať. – Na dvere mi už pomaly klope staroba a ja sa denno-denne presviedčam, že jej ešte stále môžem ujsť oknom...- pokračoval metaforicky, zaobaľujúc krutú realitu do obrazov, ktoré vyznievali trochu smiešne, ako detské omaľovávanky v tých stostranových zošitoch, čo skôr odrádzali, než navádzali na kreatívnu tvorbu.

  - A môžeš? – stúpila na ľad, ale pochopil, že to nemyslela ironicky. Bol jej za to vďačný.

  Prikývol.

  - Ak pred tým oknom budeš stáť ty. Vyskočím. - zdvihol prsty, ako na prísahe.

  - Práve v tom to celé asi je...- Ty chceš ísť von, za mnou. A ja dnu...sem... k tebe. Ty sa spoliehaš, že ťa vytrhnem z tvojej letargie, doživotného mizantropstva, ktorému si sa upísal a budem ťa viesť a učiť znova žiť, skultúrňovať tvoju prchkosť a cholerickú povahu, ale ...ja sa obávam, že som prislabá...že to nezvládnem...že nedokážem sa zas postaviť na vlastné nohy a sama si určovať cieľ, pretláčať sa očumovačmi a divákmi, ktorí sa tam budú tlačiť a krútiť záporne hlavami... a ešte do neho ťahať aj niekoho iného... – búchala oboma dlaňami do deky.

  - ...a ty si zas predstavuješ, že zakotvíš v starom, polozrúcanom dome, uviješ si tu hniezdo, zakuklíš sa a prečkáš život v teple...a ja sa obávam, že túto fázu života  nezvládnem, pretože som zlyhal aj prvýkrát, ale tentokrát nechcem sklamať ...najmä teba nie. Preto som uštipačný, sarkastický. Mám strach. Bojím sa.  – vstal a podišiel k nej, aby pokračoval s rukou nasávajúcou teplo pokožky spod vlasov, kde ju zaboril.

  - Keď si tu a dovolíš mi mlčať, len sa dívať, vnímať a ako si včera povedala...len byť...- som ten najšťastnejší človek na svete a túžim po tom, aby to tak bolo stále. – vybaľoval ju z nánosu deky a dvíhal k sebe. Siahala mu sotva po ramená a musela zakloniť hlavu, aby mu stále videla do očí.

  - Keď tu smiem byť a len sa dívať, ako pracuješ, občas sa usmeješ a v pohľade ti vidno, ako po mne túžiš, je mi jedno, že tu nemáš čo na jedenie, nejde teplá voda a v krbe je stále vyhasnuté...chcem tu zostať a tváriť sa, že sem aj odjakživa patrím. – zachytila do prstov gombík košele a krútila ho do jednej i druhej strany.

  - Patríš mne. – pritiahol si ju majetnícky, sebavedomo, uzavrel v náručí. Na  vrch hlavy do vlasov jej vtisol bozk, skryjúc to miesto nadôvažok pod lícom.

domiceli