RUMBELLE - Aj labyrint je len cesta... 14. kapitola KRÍŽENIE ZBRANÍ

RUMBELLE

Aj labyrint je len cesta...

14. kapitola

Kríženie zbraní...

(...pred nejakým časom...)

    V kobke stále horela fakľa. Stál rozkročmo na opačnom konci, než sa pod vrstvou sutiny  a prachu črtalo jej nehybné telo. Nemal dosť síl vykročiť a pozrieť sa zblízka na svoje dielo skazy. „Kto vie, či mi vôbec odpustíš to, čo som ti  urobil...“ zaváhal.

  - Mám pocit, že sa ti do toho experimentu so "znovuzrodením" nejak zvlášť nechce. – skonštatovala vysoká žena, už hodnú chvíľu pozorujúca jeho rozpaky.

  - Mlč! Na tvojom mieste by som sa tak veľmi neponáhľal! Čo ak bez srdca už nebudem taký zhovievavý a spočítam ti to raz a navždy?! Odľahčím túto zem od jednej ničotnej pliagy, ktorá si nezaslúži tmoliť sa ani v prachu, ako ten had, z ktorého si vzišla! – vyprskol.

  - Takto sa mi páčiš, Rumpelstiltskin! – nadchýnala sa, akoby jej šepkal do uška dáke lichôtky a nie jedom napustené slová plné nenávisti.

  Ukázal prstom na Bellu a snažil sa, aby sa mu netriasol.

  - Začni!- rozkázal.

    Podišla k telu, ale otočila sa k nemu čelom, zvíjajúc sa ako had, ktorý sa snaží zhypnotizovať vyhliadnutú obeť.

  - Načo ešte čakáš?! – znervóznel, predpokladajúc zas dajakú pascu.

  - ...predsa, kým odobríš môj návrh a pristúpiš na dohodu. – odpovedala mu pokojne, nespúšťajúc ho z pohľadu.

  S nenávisťou si ju obzeral. Krása je vraj nemé odporúčanie... Vskutku, pokiaľ šlo o Krásku, pritakal by bez zaváhania, ale tu...díval sa na takmer dokonalú schránku ženy -  vampa s hladkými črtami, zvlnenými lesklými vlasmi, ktoré nepotrebovali diadémy ani korunu, samé ňou boli na hrdo vztýčenej hlave. Telo bohyne a zaliečavé pohyby dokázali by opantať nejedného muža, a predsa. Toto nebola krása, ktorá by mu dokázala učarovať... Mohla sa zaliečať prižmúreným zrakom, mohla lúdiť tajomný úsmev z pier a jej prsty mohli sľubovať slasť, jeho srdce pri pohľade na ňu zostávalo nemé, slepé a hluché.

  Vedel, že ju potrebuje. Bez nej svoju krásku neoživí a na večné veky ho budú prenasledovať výčitky, že mohol a neurobil to, lebo ho sebecky premohla vlastná ješitnosť a neuspokojiteľné ego.

  - Súhlasím...- vyriekol neochotne, mdlo.

  Bola by zatlieskala od radosti. Pod záhybmi sukne však zvierala kráskino ukryté srdce a čakala na vhodný okamih.

  Začal pristupovať bližšie, váhajúc s každým krokom, nie preto, že si svoj plán rozmyslel, bol odhodlaný vrátiť jej život za všetky ceny, ktoré od neho budú pýtať, len nemal odvahu pohliadnuť na jej zúboženú schránku.

  Žena sa zohla k mŕtvole a vpila sa do nej.

  Kamienky napadané na jej odev sa rozšumeli a padali na zem, ako sa znehybnená opäť prebúdzala do života neprirodzenými pohybmi, akoby sa to zvíjal had z košíka volaný zaklínačovou píšťalou. Telo bez srdca zostávalo mŕtve, len sa dokázalo hýbať.

  Vedel, že toto ešte  nie je skutočná Kráska a s jeho srdcom možno ani nikdy nebude, ale tešil ho aj nepatrný záblesk toho, že nie je mŕtva, že žije, že sa hýbe, že sa jej opäť môže dotknúť...

  Už neváhal. V zlomku sekundy zaboril prsty do svojej hrude a vyrval z nej vlastné srdce.

  Nebol to pekný pohľad. Bolo celé takmer čierne, len okraje pripomínali ešte žiarivú farbu a akési svetielko zvnútra, tlčúce v rytme jeho bitia boli dôkazom, že je to stále živé srdce.

  Zdvihol ho trochu vyššie k tvári, akoby sa s ním lúčil a prižmúriac oči, vymrštil ruku smerom, kde stála vlniaca sa postava krásky, preraziac jej odev i hrudník. Poslednýkrát prstami potiahol po svojom srdci, kým ruku vybral a zahľadel sa pozorne na svoje dielo.

  Kráska sa zatackala, ale bránila sa tomu, aby ju prichytil a ochránil pred pádom.

  Skôr než tak stihol urobiť, vyletela z nej ako prúd lávy v jedovatých zeleno-medových farbách rozmazaná silueta ženy a zhmotnila sa mu pred očami s rukou dovysoka vytiahnutou, akoby v nej zvierala ukoristenú víťaznú vlajku. Rovnaký úsmev žiaril jej na tvári. Víťazný...

  S hrôzou na ňu pohliadol. Vyštveral sa pohľadom po ozdobných rukávoch k jej dlani a to, čo tam uvidel, mu zobralo dych.

  Žena pevne v dlani zvierala jeho čierne srdce...

  Zúfalo pozrel na Krásku, či sa mu zas mŕtva nezrúti k nohám, ale tá stála s očami dokorán a dívala sa na ženu rovnako prekvapene ako on.

  - Predsa som to dokázala! – skríkla na oboch, stiahnuc ruku dolu a zachytiac svoj poklad oboma rukami pred spokojnosťou žiariacou tvárou.

  - Ako...- začal.

  - Ako je to možné?...že tá chudinka žije a nebúcha v nej tvoje skazené srdce?! To si sa chcel opýtať, drahý? – stisla ho a On sa skrútil bolesťou, načo sa žena rozosmiala a zatočila okolo vlastnej osi.

  Pocítil na ramenách jej nežné dlane. Takmer si ho privinula k telu, vidiac, že trpí.

  Zúfalo na ňu pohliadol a prikryl jej dlaň vďačne svojou.  Bola opäť teplá, trochu roztrasená, jemná...

  - Bella...si to zase ty...- zašepkal skôr, než mu telo skrútila ďalšia dávka neznesiteľnej bolesti, ktorou ho protivníčka obdarovala, vidiac, ako sa aj bez srdca správa.

  - To stačí, Rumpelstiltskin! Dodrž našu dohodu! Vrátila som tej úbožiačke život...síce jej vlastným srdcom, ktoré som, predstav si, našla len tak pohodené v popole, hore v dvorane a nikto si ho nevšímal...- rozovierala a stláčala čierne srdce s každým svojím slovom a On sa ledva stačil nadychovať, lomcovaný útokmi - ...a toto tvoje mi navždy zostane ako talizman. – nechtom prešla po jeho obvode a jemu sa na líci otvorila rana, čo začala krvácať.

  - Prečo mu ubližuješ? – otočila sa k nej Kráska.

  - Lebo môžem! – vyštekla jedovato a vymrštila jeho telo o stenu, nechajúc ho nešetrne dopadnúť na ostré výčnelky skál.

  Ani vo sne však nepredpokladala, že Bella jej útok vráti. S napriahnutou rukou udrela z celej sily nič zlé nečakajúcej žene zospodu pod ruku, v ktorej zvierala jeho srdce. Tá od bolesti v hánkach inštinktívne roztvorila dlaň, srdce sa vymrštilo do vzduchu a v snahe zachytiť ho, vrazili obe ženy do seba a zviezli sa na zem, kým srdce mierilo kdesi mimo nich.

  V poslednej chvíli vyriekol pár zaklínadiel, podlaha v kobke sa nečakane otvorila, roztočila a doslova vpila k zemi sa rútiace srdce do svojich útrob.

  Dvihol kútik úst. 

  Chcel vstať a bezpečne zatvoriť brány skrýše navždy, no skôr ako tak učinil, kráska zhrozená tým, že jeho srdce sa stráca kdesi v temnom podzemí, nezaváhala ani chvíľu a skočila za ním, zachrániť ho. V tom okamihu sa po nej zľahla zem, druhou ženou vyrieknutým kúzlom.

  - Čo si to urobila?! – zaúpäl nešťastne.

  - Nadomnou nikdy nevyhráš! Rumpelstiltskin! – namierila na neho prst a on zmeravel. Pochopil. Bez srdca, sú si obaja rovní. On aj táto čarodejnica...

domiceli

RUMBELLE - Aj labyrint je len cesta... 13. kapitola KTO SOM...

RUMBELLE

Aj labyrint je len cesta...

13. kapitola

Kto som...

(...pred nejakým časom...)

    Nebolo v jeho silách udržať si chladnú hlavu. Všetko okolo neho, všetko v jeho rukách, všetko v ňom horelo. Prudko, neuhasiteľne, napájané nenávisťou ako nevyčerpateľným žriedlom všetko spaľujúcej negatívnej energie.

  Spáliť hlas nevedel, ale zničiť schránku, ktorú zneužila, aby...

 „To bolí..." to poznanie, že vlastnými rukami zabil...zabil práve ju, jedinú ženu na svete, ktorú...myšlienky sa mu plietli, prerývali jedna cez druhú a ON už nevládal udržať sa na nohách a vzdorovať osudu, chrániť sám seba, nevystavovať sa nebezpečenstvu, ktoré si už na neho cerilo zuby...

  Klesol na kolená a sklonil hlavu na hruď odovzdaný osudu, nech je akýkoľvek.

  Nech...

  ...aký má jeho ďalší život zmysel...bez nej. Bez Krásky. Bez jeho sladkej, nevinnej Belly...Jeho...jeho...len jeho...jedinej...zanikalo vo vzlykoch, na ktoré sa začínal meniť prvotný náboj hnevu.

  - Už si s tým trápnym žiaľom skončil, drahý? – zadrel do neho opäť necitlivo hlas.

  Mala pravdu, s hlasom sa len ťažko bojuje.

  Odovzdane napriahol ruku nad dokaličené telo, kde dotlievali posledné zvyšky drahocenných tkanín premenené na popol a spustil proces obnovy, naivne v jednom momente dúfajúc, že keď sa opäť zdvihnú viečka, budú spod nich hľadieť jej dúhové zreničky, len uväznené v cudzej schránke.

  Zbytočne sa nádejal. Viečka sa dvihli, ale spod nich na neho víťazoslávne pozerali prižmúrené žlté hadie oči. Hrdo sa vztýčila, nedbajúc na to, že jej odev ju viac odhaľuje, ako zakrýva. Opäť mala telo, ktoré si s ňou na okamih vymenila, dobre vediac, že za domnelú smrť Krásky v kobke ju pôjde rovno zabiť, netušiac, že Krásku v jej tele zabíja sám a až v tomto okamihu. Aký krásne zvrátený plán to bol...O zvršky sa už dokázala postarať aj sama.

  Stála tu v celej svojej kráse, obzerajúc si dlhé pestované nechty ozdobené novými, práve pričarovanými šperkami a po očku ho sledovala, či sa predsa len nepokúsi zabiť ju.

  Nepokúšal.

  Prekvapilo ju to.

  - Vyzeráš, akoby si tú smrteľníčku skutočne miloval. Fuj. To je také nechutne morbídne, nízke...- ťažko hľadala slová, ale celé jej vnútro vlastne iba sprosto závidelo.

  Pozrel na ňu a prečítal si to aj sám.

  - Čo ešte odomňa chceš?! – spýtal sa mdlo. – Nechám ťa žiť, pretože...pretože ONA, by to tak chcela... – Tak čo teda chceš?! – zopakoval otázku.

  - To, čoho si sa mal vzdať už pred vekmi vekov! Raz a navždy! ...aby si nás nemusel nútiť dívať sa, na svoj úbohý, ničotný pád! Vystavovať nás nebezpečenstvu, že naša nadvláda nad svetom sa otriasa v základoch lebo stačí jeden záchvev tvojho...tvojho hlúpeho ľudského srdca a to, čo sa roky prácne, krvou a smrťou nevinných obetí  budovalo, ten strach, moc a nadvláda...to všetko sa zrúti do prachu minulosti ako domček z piesku...- rozplývala sa v nabubralých metaforách zhnusená jeho odovzdanosťou a nečinnosťou.

  - Tak prečo si ho nevezmeš? – zašepkal, akoby šlo o banálnu vec.

  Vypenila.

  - Myslíš si, že by som tu len tak s tebou strácala čas, keby môžem?! Keby smiem?! Keby to ide?! – zvrieskla a chytila ho zozadu za vlasy, vyvrátiac mu necitlivo tvár.

  Nevzdoroval. Nebránil sa.

  Posledné bunky zdravého rozumu mu zrazu priniesli myšlienku, že z jej slov sa dá usúdiť niečo, čo mu dosiaľ unikalo.

  Jeho srdce...Nemôžu mu ho vziať. Nedokážu to...

  - Prečo? – spýtal sa nahlas, ale vlastne iba sám seba.

  Dýchala zhlboka nahnevaná sama na seba, že mu v návale jedu prezradila viac, než bolo treba.

  Aj jej však mozog priniesol myšlienku v  očiach jej mecenášov vyvážiteľnú zlatom.

  - Nejaké tie hlúpe ľudské príslovia vravia, že keď to nejde podobrotky, či ako to je...ja ich skúsim pozmeniť, ak dovolíš. Násilím som, priznávam, nezmohla nič...Ale jej smrť mi ľúto nie je, si nemysli! - rýchlo sa opravila, aby nevidel, ako si sype popol na hlavu, aj  ako sa pred ním snaží skryť kôpku popola, čo zostala ešte na mieste, odkiaľ sa ako fénix pred chvíľou zviechalo jej telo.

  Naozaj si nijaký popol, ani to, čo skrýva, nevšimol.

  - Prečo...- začala s filozofickým nádychom...- ...keď je očividné, že si ju miloval sa nepokúsiš zachrániť ju vlastným srdcom, drahý?! – spýtala sa rázne a bez okolkov.

  Spozornel.

  Jej slová dávali zmysel. On je predsa  nesmrteľný. Večne nesmrteľný, bez ohľadu na to, či mu v hrudi bije srdce, alebo sú jeho útroby prázdne...On by mohol...ožil.

  - Nepýtam sa, kam  tým mieriš, to mi je jasné...Pýtam sa, prečo?! – zdôraznil otázku.

  Zdvihla kútiky úst do skoro krásneho úsmevu. Bol však chladný, vypočítavý.

  - So srdcom ju budeš milovať. Navždy. Miloval si ju kedysi, budeš ju milovať, aj keď je teraz mŕtva. Nerozumiem tomu, ale, žiaľ, na toto, teda, na „lásku“, tú pravú lásku,  nefunguje žiadna mágia, dokonca aj ten primitívny čas, čo sa hrdí, že má recept na zabúdanie, je k ničomu, ak...ak...ani to nemôžem vysloviť, ako sa... – rozrušená hľadala správne slová.

  Chápal.

  - Žiarliš. Závidíš, lebo tebe nikdy nebolo dopriate a nikdy ani nebude, prežiť skutočnú...pravú lásku. – odpovedal jej nervozite.

  - Mýliš sa, drahý! – sklonila sa k nemu. – Uzavrieme dohodu. – zasyčala, neovládajúc už ani svoju zvieraciu prapodstatu. – Vzdaj sa svojho srdca, venuj ho tej chudinke, nech obživne a ide si kade ľahšie, keď ti jej bolo tak veľmi ľúto... ale ty zostaň so mnou. Bez srdca, ju aj tak už nebudeš môcť ľúbiť. To by bolo predsa proti zákonom tohto sveta. ...- My dvaja budeme skvelý pár. Najmocnejší na celom svete! Čo tam po dajakých srdciach, láske a emóciách...- usmiala sa zas. – Berieš?! – oblizla si rozdvojeným jazykom pery dokola.

  - Kde mám záruku, že ju necháte žiť. – prekukol jej plán.

  Neodpovedala. Len znervóznela.

  - Tak už tomu rozumiem. – zasvietili mu oči. - Je jedno, v ktorej hrudi bije moje srdce, vy k nemu skrátka nemôžete! – zatlieskal ako malý chlapec. – Milovalo a bolo milované...- uvedomil si  konečne tú silu. Uvedomil si, že ONA, Kráska ho takým učinila. Milovala ho...predsa ho milovala, napriek všetkým tým útrapám, ktorým ju vystavil...

  Ožil. Teraz jej to môže vrátiť. Zaplatí tú cenu, že bez srdca už...Milovala ho. To mu stačí. Musí to pre ňu urobiť.

  - Načo čakáš?! – zreval na ženu nechápajúcu jeho nadšenie. – Ideme do kobky. Uvidíš zázrak stvorenia! – bláznivo zvrieskol nadopovaný ošiaľom radosti. Milovala ho...

  Dívala sa za ním, ako mizne z dvorany.

  Len čo ho nebolo, zohla sa nad kôpku popola, čo dosiaľ ukrývala pod šatami pred jeho pozorným pohľadom a vyhrabala z nej srdce. Kráskino. Trochu zafúľané, ale živé, žiarivé, stále slabúčko tlčúce, milujúce srdce. To nešlo upáliť...

  - Ach, tie Johanky z Arcu...- prekrútila očami nad zázrakom a ukryjúc drahocennú relikviu do záhybov šiat, pohla sa za ním...aby nezmeškala „zázrak stvorenia...“

domiceli

RUMBELLE - Aj labyrint je len cesta... 12. kapitola KTO SI...?!

RUMBELLE

Aj labyrint je len cesta...

12. kapitola

Kto si...?!

(...pred nejakým časom...)

    Ešte raz sa pozastavil, zaváhal, v mysli skontroloval všetky zadné vrátka. Nikdy si nebol tak veľmi neistý tým, čo sa práve chystal urobiť. Keby mu aspoň vízie ukázali nejaké útržky budúcnosti. Nič. Všetko zámerne zahalené hmlou. Dokonca cez ňu neprenikali ani zvuky, ani pach. Nič. Biela hustá hmla...

  Aspoň iskierka nádeje však v ňom predsa len tlela. Hmla je predsa niečo...Keby jeho a aj jej život mal skončiť, budúcnosť by sa zjavila v čiernej, chladnej temnote, v takej, v akej vídaval záblesky prchajúcich duší svojich mŕtvych obetí. Rozplynuli sa a ich osudom zostala iba temnota...

  Hmla je vlastne iba škrupina, čo niečo skrýva, utešoval sa. Hmla len znejasňuje...niečo, čo mi nechcú ukázať, pousmial sa trpko, nádejajúc sa v šťastný koniec, ale mozgové bunky majú tú schopnosť, že vypočujú naše priania ohľadom toho, čo chceme, aj toho, čo si v nijakom prípade neprajeme. A poslúchnu. Neprial si, aby skladačka budúcnosti bola vyfarbená na čierno...a v tom momente sa hmla zafarbila práve tak, ako jeden z možných variantov.

  Už nesmel váhať.

  Odriekol pár zaklínadiel a premiestnil sa tam, kde bola ONA, netušiac, kam ho kúzlo vlastne zaveje.

  Mávol rukou a tma, v ktorej sa ocitol, keď otvoril oči, sa rozpustila v matnom svetle fakle zabodnutej v kovovom držiaku pribitom v stene.. 
   Do skaly vytesaná kobka.

  Sedela s rukami v lone opretá o stenu. Hruď sa jej pomaly dvíhala a zas klesala. „Spí?...“ Spala.

  Díval sa na jej čistý dokonalý profil a ostýchal sa ju prebudiť. Iba nevedomky zašepkal.

  - Bella...-

  V priestore sa to slovo rozlialo a zaplnilo ho zvláštnou ozvenou, vracajúcou sa mu do uší, ako opojná melódia, ktorá ho ukolísavala a zbavovala starostí i ostražitosti.

  Viečka sa jej zachveli. Pootvorila ich, ale nedvihla hneď k nemu, akoby jej prekážalo svetlo, ktorého teraz bola plná kobka a rezalo, štípalo oči privyknuté tak dlhý čas na skoro úplnú tmu.

  -Rumpel...- rozochveli sa jej pery jediným slovíčkom, ktoré mu stislo srdce a uvedomil si, prečo je vlastne tu aj aké nebezpečenstvo im obom hrozí.

  Nečakal, že k nemu natiahne ruku.

  V momente, ako sa jej však dotkol, zmeravel. Bola ľadová, stuhnutá...Zaštípalo to v mieste dotyku a jej ruka klesla a spolu s ňou i hlava k ramenu a celé telo sa potichu, potichúčky zviezlo na tvrdú skalu, ako priesvitný závoj utkaný z onej hmly, čo sa mu zjavovala v útržkoch budúcnosti.

  - Bella! – vykríkol teraz už zúfalo a dopadol k nej na kolená, pokúšajúc sa ju nadvihnúť, ohriať, prebudiť k životu. Ležala mu v náručí bezvládna, nehybná, bledá, stále rovnako krásna s jemným úsmevom na tvári, čo vyzerala ako zo skla...

  Vedel, čo to však znamená.

  Bola mŕtva.

  Celým telom mu lomcovali stovky protichodných pocitov, štiepajúc ho na drobné kúsky, ktoré nevedeli, čo si zrazu počať. Kričať?! Plakať?! Hnevať sa?! Smútiť?! Ničiť?! Kliať?!...Všetko naraz?!

  Opatrne ju položil na zem skúsiac ešte roztrasenú ruku priložiť jej na hruď, ale ľadová pokožka, čo sa začínala pokrývať posmrtným srieňom a očividne tuhla, nedávali mu už nijakú šancu, že nahmatá pulz a aspoň nepatrný, neduživý tlkot srdca.

  To jeho tak veľmi zabolelo.

  Vystrel sa s nenávisťou v doširoka rozďavených očiach. Prsty sa mu skľavili, tvár rozryla vráskami, pery vykrútili v zúrivom úškľabku.

  - Zaplatíte! Za toto mi všetci draho zaplatíte! Každý jeden, kto v tom máte namočené svoje špinavé, odporné prsty! - ohliadal sa dookola a z očí mu sršiace iskry vyrývali všetky vyrieknuté slabiky do kameňa, až sa drolil a zosýpal do podložia, akoby sa celý priestor rozkmital a chcel razom zosunúť jemu pod nohy.

  Kobkou sa ozval zlomyseľný smiech a stratil sa kdesi hore.

  Pozrel tým smerom.

  Ak toto bude kobka, možno cela, nadomnou bude zrejme palác...

  Ani nedomyslel a zhmotnil sa v obrovskej dvorane, trochu sporo, stroho zariadenej, ale bola palácová. Vzadu stál trón na vysokom piedestáli a v ňom sedela žena. Dobre známa žena. V honosnom odeve s medovými vlasmi, očami hada a jazykom tiež. Sedela bez pohnutia, ale jemu sa zazdalo, že sa usmieva. Nie! ... smeje sa!...rehoce sa na jeho nešťastí!

  - Ty! To ty si zapríčinila jej smrť?! – zrúkol napojený šialenstvom čo sa ho zmocňovalo a skôr ako jej dal šancu na odpoveď, vystrelil z ruky ohnivú guľu mieriac úplne presne do stredu jej hrude.

  Postava na tróne zaúpela a ON si všimol ako k nemu nešťastne naťahuje obe ruky, pokúšajúc sa jeho čin ešte nejako zastaviť a jej dúhové oči prosebne hľadia so smrteľným strachom na ďalšiu ohnivú guľu v jeho dlani pripravenú ju zasiahnuť.

  Necítila bolesť, ktorou jej rozdriapal hruď, v šoku otvorila iba ústa.

  Vyšlo z nich jedno jediné slovo.

  - Rumpel...-

  Nestihol priskočiť a zachytiť ju celú spálenú do náručia.

  Z cudzej tváre sa zmeravené dívali dve dôverne známe dúhové zreničky. Bledli, zastierali sa beľmom, hasli. A keď zúfalo priložil nad ne roztrasenú dlaň, pochopiac, čo práve vykonal, zatiahli sa viečkami.

-     Škoda takého pekného tela, nemyslíš? – ozvalo sa mu cynicky za uchom.

  Iba hlas.

  - Mala som ťa nechať zničiť jej skutočné telo ešte tam dolu v kobke. Toto sa mi páčilo a hľadať si zas nové, podobnej kvality, bude fuška, drahý. – mrmlal si hlas a jemu sa zahmlievalo od bolesti pred očami. -  Leda by si mi ho opravil, nech sa tu nezhováraš so vzduchom, čo ty na to?! – zavydierala zaliečavo.

 

domiceli

RUMBELLE - Aj labyrint je len cesta... 11. kapitola LAVÍNA

RUMBELLE

Aj labyrint je len cesta...

11. kapitola

Lavína

(...pred nejakým časom...)

    Hľadala medzierky pod pažami. Teplo, teplo, teplejšie...horí. Na mieste v strede hrude pod uchom šumelo tak tajomne, žblnkotavo. Obalená v prameňoch jeho prstami tesne nad kožou premývaných vlasov, poddávala sa tlkotu a v zrýchľujúcom sa rytme postupovala až k lopatkám, kým ukonané brušká prstov neroztiahli sa po pleciach rozmaznávané jeho hodvábnou košeľou...

  Nechty zvolávali zimomriavky z celého tela, lebo horúčka stúpala a nebolo sily  zastaviť prúd lávy tlačiaci sa na povrch každým pórom jeho spoteného tela, čo sa započalo vlniť v dosiaľ nepoznanej harmónii súzvuku dvoch práve prebúdzajúcich sa tiel...

  Vystrelil z kresla zmätený obrazom, ktorý bol tak boľavo krásne reálny a predsa zmizol v nedoziernej modrej šedi práve sa začínajúceho rána, páleného už na pätách prvými lúčmi slnka.

  „Ach, Bella...kde si?...“ spomenul si na poslednú vetu, s ktorou pravdepodobne zaspal, a ktorá ho prebudila skôr, než mohol okúsiť aspoň dúšok imaginárnej ilúzie svojej zatiaľ prihlboko vnútri skrytej túžby.

  Potriasol hlavou, nakreslil vrásky doprostred čela, zaťal päste. Všetko márne. Obraz sa nevrátil...ale ani nezmizol.

  Vedel, prečo váha.

  Vedel, že to bude určite nejaká pasca.

  Vedel aj to, že napriek všetkému, nebezpečenstvu, výstrahám, tajomstvu... tam pôjde!

  Jediná šanca, ako zistiť, kde Bellu väzní, prípadne väznia, zrejme dosť obozretný nepriateľ, ktorý dokázal zahladiť všetky stopy vedúce k tomu miestu, zabezpečiť kúzlami znejasnenie ciest a neposkytol ani najmenšie indície na svoje odhalenie, hovorili len jedno.

  Je to pasca!

  Pohŕdavo dvihol kútik úst. „Nie je prvá a nebude asi ani posledná. Som Temný pán!...Kto ale tak veľmi po mne túži, že si dovolí nahnevať ma tým, že siahne na...môj majetok?! Moje vlastníctvo?! Moje právo?!..." nenachádzal stále vhodné slová, ako pomenovať to drobné semienko, čo sa práve chystalo klíčiť a ani dehonestujúce slová, za ktoré sa pokúšal skryť svoje rozorvané, zobudenými citmi preorané vnútro ho už nedokážu zahatať..." Kto?!...“ nedalo mu však pokoja.

  Vedel, že nepôjde o nikoho bezvýznamného, ničotného, obyčajného.

  Vedel  aj to, že nepriateľ bude nielen silný, ale  možno mu je roveň...

  Zhrozil sa svojich pochodov, pretože jediné, čo mu hyperaktívny mozog, už dávno vybudený nervozitou práve priniesol na jazyk bolo...ONI!

  „Prečo ale...?!“ premŕval celý svoj doterajší život.

  - Som predsa jedným z vás! Som Temný pán! Jediný ! Najmocnejší...- skríkol pridržiavajúc si okenice zúrivo v rukách.

  Kdesi v diaľke to zaburácalo. Nebo potemnelo. A hromobitie znelo ako hurónsky smiech.

  - Mňa nevyľakáte, nenastrašíte, neodradíte! Vrátite mi, čo je moje a basta! Ja...Ja som jediný najmocnejší na celom svete aj priľahlých krajinách! Iba ja!...reval ďalej, ale strach, že by kráske mohli ublížiť sa mu už zahryzol do srdca a to začínalo bolieť.

  Takú bolesť už necítil stovky rokov...Odkedy...

  Došlo mu.

  „Moje srdce...Tu ide o moje srdce!“

  Vonku sa úplne zotmelo, hoci ráno prišlo len pred malou chvíľkou. Opäť bolo vytlačené z piedestálu temnotou a nemalo šancu pozviechať sa pritlačené topánkou rozjedovanej noci.

  Až teraz si spomenul sa rituál, ktorý pred vekmi podstúpil, v ktorom hral o svoje srdce a...vtedy zvíťazil. Rezignovali, museli ustúpiť a ponechať mu ho v hrudi, bez ohľadu na nebezpečenstvo, že raz môže zapríčiniť jeho...a tým aj ich večnú skazu s jednou podmienkou, ktorú im so smiechom odprisahal, mysliac si naivne, že ho na nič, na čo sa chystá vo svojom živote, aj tak potrebovať nebude...že sa ho nikdy, čo bude svetovládny, nepokúsi prebudiť...

  Zlyhal. Porušil dohodu. Musí zaplatiť...za malý okamih nádeje v znovuzrodenie čohosi silnejšieho, než je moc temnoty a vraj všemocnej mágie.

  To krehké slovíčko zlepené z nesmelých dotykov, hladené myšlienkami a ohrievané v ryhách brušiek prstov...tá krehká, nehmatateľná sila rastúca z dúhoviek, napájaná šepotom...tie jemné vrstovnice imaginárne kreslené časom jedna nad druhou, kým nesplodia veľkú nekonečnú mapu, ktorá ich povedie životmi...LÁSKA.

  Ten okamih bol teraz blízko.

  Vedeli to. ONI.

  Vedel to aj sám...

  - Bella...- zazúfal, tušiac, akú strašnú cenu bude zrejme musieť zaplatiť za to, že sa sám sebe  na chvíľu vymkol spod kontroly a odvážil sa vybočiť z tisíce rokov starej cesty, na ktorú ho v mene vlády nad všetkým živým i neživým, dávno, že na to skoro aj sám už zabudol, vyslali.

domiceli

RUMBELLE - Aj labyrint je len cesta... 10. kapitola POŽIAR

RUMBELLE

Aj labyrint je len cesta...

10. kapitola

Požiar

(...pred nejakým časom...)

    Precitla. Dívala sa pred seba, v tejto polohe pravdepodobne do stropu. „Opäť niekde zatvorená...“ povzdychla si a privrela viečka, v snahe spomenúť si, čím ho to zas rozčúlila, vytočila, nahnevala, vyprovokovala, keď ju takto potrestal.

  Hlavu však mala akoby úplne čistú, prázdnu. Posledné, na čo si spomínala, bola jej cesta od jazierka za anglickým parkom. Už-už sa pred ňou otvárala záhrada a vežičky jeho pevnosti čnejúce nad stromami, keď...

  „Keď čo?!...“ čelo sa jej zvlnilo vráskou. Skúsila sa pozviechať a poobzerať dookola.

  Nič nové pod slnkom. Hlboko pod slnkom! Tma. Vlastne prítmie. Iste nejaká kobka, cela, prípadne mučiareň alebo hrobka...skrátka zase ju za čosi potrestal. ...že ho to stále baví, vymýšľať nové a nové čoraz hroznejšie, temnejšie miesta, akoby skúšal, koľko ešte vydrží.

  „Just vydržím! Nepoddám sa. Nezlomíš ma, Rumpel...Ach, Rumpel, Rumpel...Sľúbila som našim, že tu s tebou budem žiť, tak to dokážem...už ani nie tak kvôli nim, ale kvôli sebe. Dokážem ti, že nie som len taká ledajaká slúžka, čo má vo všetkom medzery, z ktorej sa môžeš beztrestne vysmievať a ponižovať ju...ukážem ti, že som...že som ťa...“ nedopovedala.

  Zhlboka sa nadýchla, presunula ku stene a oprela sa o ňu s hlavou naklonenou k ramenu a rukami žmoliacimi prsty v lone.

   Pred očami sa jej doslova vynárali vlnky z kruhov, ktoré čerila jeho ruka, ako jej ukazoval správny ťah, aby sa udržala nad hladinou. Jeho mokrá hodvábna košeľa prilepená o hruď i paže, vlasy zvlnené do samostatných prameňov od vlhka a mierny, takmer smutný úsmev z brehu, keď videl, ako sa jej začína v plávaní dariť...a už ho nepotrebuje... „Keby si tak tušil...“  Vcelku príjemné popoludnie. Aspoň jej sa to tak javilo.

  Prečo je teda tu?!...zas zatvorená, uväznená...

  Je nevyspytateľný. Stále tajomný, neprístupný. Nedovolí nikomu nazrieť do vnútra, neukáže jej nič z neho a ani netuší, ako rada by to predsa len riskla. Čo ak...

  Premeriaval dvoranu dlhými krokmi úporne sa snažiac rozlúštiť hádanky nastolené v mysli za posledných pár hodín. Nedarilo sa mu. Priveľa indícií mu  zavaľovalo zdravý úsudok a rástli geometrickým radom. „Čo ak ma opustila... Čo ak ma zradila...Čo ak chystá pascu...Čo ak do nej sama spadla... Čo ak ju uniesli...Čo ak je v nebezpečenstve. Čo ak sa jej niečo stane...?!“ Zhrozil sa stupňujúcich sa hrôz, čo mu vysielal jeho mozog pred oči.

  Zabudol na ostražitosť. Mysliac si, že je tu sám, nechával svojim emóciám voľný priebeh. A tie sa prebiehali jedna pred druhou zavaľujúc ho samými výčitkami, pádnymi argumentmi, zložitými konšpiráciami jeho stále nevyjasneného vzťahu k nej...

  - Vravela som, že má svoje slabiny... Každý ich má. Temný pán nie je výnimka...- s rukami vbok sledovala v odraze zväčšeného jadierka, ako v zrkadle, dianie na zámku, ktorý práve opustila.

  Stála tu sama, ale bolo jej jasné, že nie je...že všetci pozorujú, aj pozorne načúvajú.

- Nebude trvať dlho a máme ho tu v celej jeho jedovatej kráse...Potom to už všetko bude len na vás...- prižmúrila zlovestne oči do tmy a opäť neustrážila svoje city.

  - Prestaňte mi konečne vyčítať moje zlyhanie!... že som si nesplnila svoju úlohu! Nie je jednoduché ukradnúť mu srdce! Keby bolo, nepotrebovali by ste mňa! – rozhodila rukami, keď ju zavalili výčitky z viacerých strán. – Čo vlastne chcete?! Všetko ide tak, ako má...len trochu pozmeníme plán...Ona! Tá obyčajná smrteľníčka dolu v podzemí bude naším nástrojom na získanie jeho srdca. Jedine ona to dokáže, na to ja mám čuch, to mi verte!...- pomykala nozdrami a predstava Krásky, obyčajnej, tuctovej, smrteľnej...znechutila ju natoľko, že sa jej tvár začínala mraštiť a pokrývať drsnou šupinatou kožou neurčitých farieb, ako bývajú zodraté bruchá hadov zo skál, keď sa kože zbavujú.

  Snažila sa všemožne sa upokojiť, ale tá predstava, že ON – najmocnejší Temný pán dáva prednosť takej chudere pred ňou, vybičovávala jej nervy do krajnosti.

  - Dosť! – skríkla a trhla vlečkou odvrátiac pohľad od neho, očividne zlomeného, nešťastného, pod tlakom emócií a nevypovedaných citov. 

  Pohľad, ktorý ju  nielen urážal, potupoval,  ale aj vytáčal a dráždil, rozpútaval v nej celú búrku vášní, celý požiar nenávisti a pomsty za to všetko.

  - Je najvyšší čas to všetko dotiahnuť do konca! Do úplného konca tej odpornej ženštiny a ak to inak nepôjde, tak aj do jeho konca! – precedila cez zuby a pretrela si tvár spomalene rukami, aby jej vrátila pôvodnú podobu.

  Sadla si do kresla a čakala odobrenie i ďalšie inštrukcie. Bola pripravená. Celý život na to čakala a hoci jej predstava bola jednoduchšia a naivnejšia, o to viac si bude ceniť následné víťazstvo. A ona zvíťazí, o tom bola presvedčená...

domiceli

RUMBELLE - Aj labyrint je len cesta... 9. kapitola OHEŇ

RUMBELLE

Aj labyrint je len cesta...

9. kapitola

Oheň

(...pred nejakým časom...)

    Uvedomoval si, že napriek tomu, že má navrch, pred ním, oproti v kresle sedí niekto, kto sa nevzdá a nepoddá tak ľahko. Niekto, kto je zrejme nielen majstrom pretvárky a klamstva, ale aj rovnako ostrieľaný manipulátor, dokonca s istou nepopierateľnou charizmou, ako je on sám.

  - Naozaj si to o mne myslíš, drahý ? – vzala medzi dva prsty bobuľu hrozna a s uspokojením sledovala, ako sa z neho dužina pomaly vytláča von, kým zosiľňuje tlak.

  Zneistel, ale prekukol ju.

  - Ty nevieš čítať myšlienky. Ale ako finta to nebolo zlé, klobúk dolu. Aj to odpútanie mojej pozornosti na tú nešťastnú bobuľku, ktorú si práve zbavila vnútorností, aby si mi ukázala svoju moc a zameral som sa len na ňu, nie na tvoju vševravnú tvár! ...Na tomto poli by si mala ešte zapracovať. Tvoje mimické svaly sú ešte príliš rozpohybované...na dobrú čarodejnicu...- nelichotivo zhodnotil svoju protivníčku.

  Zmena odtieňa pleti mu pritakala.

  - Uč ma! – zaprela sa o opierky kresla, až zapraskal lak na dreve a nahla sa dopredu.

  - Nikdy! Nevieš ovládať svoju silu, ani emócie! Si prakticky nepoužiteľná... Zostaň ale pokojne na svojom hrade, tvrdzi, v lesnej perníkovej chalúpke, či kde to žiješ a ďalej  lep zimomriavky po chrbtoch nejakých prachsprostých smrteľníkov, len čo započujú tvoje ctené meno... – ľahostajne kývol rukou, vzal pohár, naplnil ho pohľadom až po okraj a slastne priložil k perám.

  Vykukol spoza neho a prižmúril oči.

  - To meno, drahá! Prepočul som pri príchode tvoje meno...- nabádal ju.

  - Zisti si ho sám! – chcela vstať a vypariť sa, do špiku kosti urazená, ale nerátala s tým, že ju priklincuje o sedadlo.

  - Ak si chcela odísť, nemala si byť pažravá a vycucávať tu moje hrozná. Pozornosť od Háda, kamoša v podsvetí. Ak raz ochutnáš, už neodídeš...Takže, to meno! – nedal sa odbiť.

  Otvorila oči dokorán.

  Istý si svojím víťazstvom pristúpil k nej a chytil ju pod bradou. Pocítil, ako sa pri tom pohybe celá roztriasla.

  - Fuj. Zase tie emócie! Ovládaj sa, prosím! Takto sa v mojich očiach totálne zhadzuješ...a to mi je ľúto, si taká...taká rozkošne nevyvážená a roztržitá, také malé, plaché dievčatko...- vyčítavo jej šepkal, ako pozorný milenec.

  Cítil, že mu doslova mäkne pod rukou, radšej ju rýchlo odtiahol a zhnusil sa sám nad sebou a svojimi myšlienkovými pochodmi.

  Ešte hodnú chvíľu držala hlavu v polohe, akoby ju stále stláčal pod bradou, kým sa otriasla a hrdo odvrátila tvár bokom.

  - Načo ma tu nasilu držíš, keď ma nechceš učiť? – vzdorovito mu odpovedala, klopkajúc od nervozity prstami o stôl.

  - Povedzme, ako informátora. Takže začneme po poriadku a zatiaľ podobrotky...bŕŕŕ! Hnus!...Už si ma nakazila tými sprostými ľudskými citmi... Žiadne podobrotky! – švihol rukou a žena skončila pribitá o náprotivnú stenu v obručiach, ktoré sa očividne zaťahovali okolo jej tela až po čelo, vrtiac sa ako červ v špirále.

  Zalapala po dychu, ale zaťala pery.

  -Tsc-tsc-tsc...- pokýval hlavou. – Dobre vidím? Odboj?! – vystrelil, utrel si ruky do obrúska a zhmotnil sa jej pred očami. – Dosť! Nemám čas ani chuť sa s tebou vybavovať!  - zreval.

  Násilím jej dvihol viečka a pozorne sa zahľadel do jej takmer žltých zreničiek teraz vypĺňajúcich celé oko, ako  plazovi.

  Našiel, čo hľadal.

  - Kde je to miesto?! – zaúpel zhrozene, uvidiac obraz  nehybnej Krásky ležiacej v akejsi tme.

  Prikovaná žena sa však len hrozitánsky rozosmiala a vyparila sa mu spred očí. Jej smiech sa tiahol chodbami ako jedovatý had.

  Pochopil. Odokryl na chvíľu svoje city, neovládol sa, oslabil...využila to.

  To však teraz nebolo vôbec dôležité.

  „Kto však bola tá ženská? Odkiaľ prišla?! Kto ju poslal?! ...Kde je Kráska?...“

  Nahnevaná kráčala obrovskou chodbou, nervózne si narovnávajúc čipky na bezchybných šatách, aby sa monotónnou činnosťou aspoň trochu upokojila. Márna snaha.

 Vojdúc do veľkej temnej dvorany zastala si uprostred a obzerala sa po nej. Nebolo ich vidno, ale vedela pridobre, že sú tam. Zrejme všetci.

  - Mali ste ma upozorniť na jeho odporné drzé maniere! – zrevala a stanúc si s rukami vbok proklamovala svoje skúsenosti z jeho zámku. – ...celé to mohlo prasknúť na takých bezpredmetných malichernostiach! – ziapala ďalej, ale vadilo jej, že svoje výčitky vlastne adresuje prázdnote.

  Chvíľu pokorne načúvala a menila farby tváre. Potom sa zamračila, pomykala ústami a vypľula čosi na zem. S nechuťou sa po to zohla.

  Medzi dvoma prstami držala maličké jadierko z hrozna.

  - To musí stačiť! Takmer ma to stálo doživotný pobyt tam... – pousmiala sa, ale spomenúc si, ako jej radil, nevyťahovať svoje emócie, zmeravela v blesku sekundy. - Našťastie aj z neho občas vytrčí obyčajný smrteľník, akým vraj kedysi bol a to ma zachránilo. – prižmúrila oči nad jadierkom a natrčila ho dopredu.

  Zalesklo sa a zmizlo.

  Hra sa môže začať.

domiceli

RUMBELLE - Aj labyrint je len cesta... 8. kapitola PLAMIENOK

RUMBELLE

Aj labyrint je len cesta...

8. kapitola

...Plamienok

 (...pred nejakým časom...)

    Súmrak už zadýchal polovicu oblohy tmou a Krásky nebolo. Márne listoval v rámoch dokorán pootváraných okeníc staré známe miesta, kam častejšie chodievala. Lesklé  table skla mu ukazovali iba výseky z pokojných prírodných scenérií, ponárajúce sa do príležitosti oddať sa konečne spánku, prípadne čisté zátišia zákutí pevnosti, kde každá vec mala svoje miesto a predsa...predsa tu všade niečo chýbalo.

  Chýbala ONA.

  Jej tiché našľapovanie, šum spodničiek, šepot, ktorým sa privrávala nábytku, dotyk, ktorým liečila vädnúce kvety v záhrade, nežný pohľad venovaný oblakom...strachom pritajovaný dych, sklopené viečka a trasúce sa ruky  skryté v záhyboch sukne, ako náhle sa objavil v jej prítomnosti sám.

  Mávol rukou a v páse okenných tabiel pozdĺž celej veľkej dvorany sa začal odvíjať príbeh jej života na jeho zámku. Sépiové obrázky sa prifarbovali jej šatami, vlasmi, perami...dúhovkami, ktoré dokázali nalákať slnečné lúče do pootváraných okien a presvedčiť ich, že toto je teraz jej domov.

  Vonku však teraz bola  tma.

  V jeho vnútri bola tma...oveľa temnejšia, ako tá mäkká, čo práve uspávala na záhrade stromy, kry a kvety, aj s ich drobnými obyvateľmi, ktorými sa jej náručie na noc do poslednej skulinky zaplnilo. Tá jeho bola prázdna...

  - Kráska, kde si? – zašepkal do ticha.

  Odpoveď, ktorá prišla, nečakal ani v najhoršom sne.

  Odpovedalo mu iba ticho.

  Krásky nebolo....

  Márne si vzal na pomoc mágiu, márne premŕval čarodejné predmety, nútiac ich pracovať na plné obrátky, Prelieval hladiny a vyvolával predchádzajúce minúty. Zbytočne.  Márne hľadel do budúcnosti...všade sídlila iba temnota.

  - Čo sa to deje?! – zavyl prekvapený a úplne vykoľajený.

  Po chvíli kdesi na hrudi pocítil obrovský tlak, akoby sa ho čosi pokúšalo na tom mieste roztrhnúť, prípadne prejsť ním. Chytil sa ostražito za srdce.

  Bolo to tak. Niečo alebo skôr niekto sa pokúša dotknúť sa mu srdca!

  Stačilo pár slov a pred ním sa zhmotnila vysoká štíhla postava odetá v honosnom rúchu s rukou napriahnutou, prstami skrčenými v pohybe, ktorý pridobre poznal.

  Zdrapil ju pod krk.

  - Ty si sa odvážila siahnuť mi na srdce?! – precedil pomedzi zatnuté zuby.

  Žena prekvapená tým, že je viditeľná a nepríjemne inzultovaná týmto malým, škaredým človiečikom, plným očividne vyšponovaných nervov sa uchýlila k ľsti.

  Keď sa rozplynul kúdol dymu, zvieral v ruke biely krk Krásky, ledva lapajúcej po dychu.

  Ihneď ju pustil a cúvol o krok s očami dokorán, takmer sa ospravedlňujúc.

  Ale žena vidiac, že je opäť voľná, zhmotnila sa do svojej vlastnej podoby a hrdo si stala oproti nemu, naznačiac nepatrný úklon, akoby bola práve prijatou, dávno očakávanou návštevou. Z očí jej však sršalo značné opovrhnutie, kým si ho nenápadne premeriavala.

  - Kto si?! – zamračil sa ešte viac očakávajúc niečo nepríjemné.

  - Ty že si Temný pán?! – ironicky sa ozvala návšteva. - ..a nevieš, kto som, odkiaľ som a prečo prichádzam?! – pokračovala v podobnom tóne a prstom si prechádzala po nedávno stisnutom krku, zachytávajúc jeho zvedavý pohľad.

  Naozaj si ju pozorne premeriaval od hlavy po päty. Ale nie kvôli prednostiam, ktorými očividne disponovala, skôr inštinktívne, ako lovec svoju koriť, hoci sa korisťou cítil tak trochu aj sám.

  Telo, štíhle a dobre stavané, tvár súmerných hladkých čŕt bez najmenšej chybičky, ohnivomedové hodvábne vlasy a drahý odev pokrývajúci v niekoľkých vrstvách celú postavu mu na prvý pohľad naznačili, že pred sebou má niekoho výnimočného, možno i významného..

  Ale až pohľad do očí, ľadovo chladných a prázdnych mu odpovedal presnejšie.

  - Si čarodejnica. Podľa odevu usudzujem, že z východu, podľa akcentu zo samotných hlbín pekla! – namieril na ňu prst.

  Škodoradostne zatlieskala.

  - Možno...kedysi dávno...teraz som, povedzme, niečo ako veľvyslankyňa...- zašepkala tajomne približujúc sa k nemu.

  Zastavil ju ráznym odmietnutím natrčenej, otvorenej dlane s roztiahnutými prstami  a keď ju to nezastavilo, premiestnil sa.

  Zámkom sa ozýval jej hrdelný nepríjemný smiech.

  -  Tak Temný pán sa ma bojí! – kričala kdesi dovrchu a dvíhala tým smerom svoje šperkami pokryté ruky.

  Zastal si pár piadí od nej.

  - Kto ťa poslal? A prečo?! – zahľadel sa jej do očí, ale obrnila sa pred čítaním myšlienok.

  „Zrejme skúsená čarodejnica...“ preblesklo mu mysľou a začínal sa mať viac na pozore.

  Hrdo sa vypla.

  - Sama som prišla. Už som sa nemohla dívať, ako môj vzor...môj idol...moja budúcnosť upadá do prachu ničotnosti, podlieha dobru a nechutne mäkne! – takmer vykríkla posledné slová, ako had sa preplaziac tesne k jeho tvári.

  Necúvol, aby nedal najavo svoj strach.

  Oblizla si spodnú peru. Nemýlil sa, jej jazyk bol jazykom hada, rozštiepeným na dve kmitajúce ostré časti. Namiesto jedu používala slová...

  - Klameš...- povedal jej pokojne, konečne nájduc skulinku, ktorú neustrážila a on  mohol preniknúť do jej vnútra.

  Zneistela.

  Uškrnul sa pobavene.

  - City, drahá, nech sú akékoľvek, či už dobré, či zlé, majú jednu neodstrániteľnú vymoženosť. Oslabia ťa, ak si ich neudržíš pod pokrievkou. Iba skryté môžeš ovládať a manipulovať s nimi vo svoj vlastný prospech...a to ti zrejme ide, že mám pravdu?! – prechádzal okolo jej zmeravenej vystretej postavy, ako mačka okolo uplantovanej myši.

  Vypenila a rozzúrila sa.

  Teraz sa už smial on.

  - Dovoľ, aby som ťa usadil, pohostil a...podebatujeme, ak máš záujem. – ukázal na stred miestnosti k práve sa prestierajúcemu stolu a ponúkol jej svoju pažu, aby ju usadil ako cteného hosťa.

  Skrivila kútiky pier, ale prijala.

domiceli