Mr.GOLD Obchodné tajomstvá VI., kapitola 65. SPOVEĎ

Obchodné tajomstvá VI

kapitola 65

Spoveď

    Sedel rozvalený v kresle s nohami v špinavých čižmách zaborenými v natrasených luxusných perinách pána tohto domu.

   Ten ťažko dýchal, takmer stratený vo veľkej posteli, kam ho len tak krížom prevalila  nečakaná návšteva hovejúca si drzo aspoň nohami v kvalitných perinách

  Hook si ukazovákom pretieral lesklý hák a stále váhal, či ho predsa len nezatne pod vestu toho chudáka v bezvedomí. Lenže, to by sa tým ani chlapom v krčme nemohol pochváliť, považovali by ho za úbohého zbabelca. „Ako väčšina smrteľníkov tohto tu...“ pozrel naňho opovržlivo.

  Sťažka vzdychol nad nespravodlivosťou osudu...zrejme bude pravda, čo začul nedávno, že „To, čo väčšinou nazývame osudom, sú zväčša len naše hlúpe činy.“ Doteraz sa domnieval, že jeho osudom je nájsť a zabiť Temného pána. Teraz vedel, že by to bol hlúpy čin...

  - Nič sa nedá robiť, krokodíl. Budeš sa musieť z  toho vylízať a žiť si ďalej... naveky...Ostatne, čím dlhšie, tým horšie pre teba. Až potom stratíš všetko...- zafilozofoval si znudene pirát, preložil nohu cez nohu pošúchajúc ju ešte cestou po lesklom saténe, nech aspoň narobí trocha škody.

  Temný nejavil známky života, ale tlel v ňom. Je ťažké, keď sa rozhodne zomrieť nesmrteľný. To je problém ako vyšitý...

  - Tak, ja idem. Dúfam, že nabudúce budeš už vo forme ! – vstal a hľadel do sinavej, spotenej tváre. Potom zalovil pod kabátcom a vytiahol z neho skrkvaný papier. Bellin list. – Toto ti tu nechám, aby si mi veril, že som neklamal. -

  Položil list na nízky stolík pri posteli a zaťažil hrubou zhasnutou sviečkou.

  - Vieš, kde ma nájdeš...keby si mal záujem o obchod...- zdvihol kútik úst a odkráčal z komnaty.

    Obe ženy mlčali. Lacey sa sliny lepili o podnebie, cítila akúsi nevoľnosť, ale zvracať zatiaľ nebolo čo, aj ráno už patrične pokročilo, takže ani čas vhodný už nebol.  Sedel len trimester, ale ako výhovorka na vyloženie žalúdka, to bolo slabé.

  Emmu už nebavilo vyrývať šifry ani rozmýšľať o „náhodnom“ stretnutí so svojou dávnou láskou. Odhodila vetvičku. Pozrela na Lacey. Tá žmurkla a bradou pokynula dopredu, odkiaľ sa z kríkov vynáral Neal niečo nesúci v náručí. Vyzeralo to ako drevo.

  - Tu obďaleč stojí opustená perníková chalúpka, tak som narýpal trochu medovníka. Je síce asi po záruke,  tvrdý jak ďas, ale chutí stále dobre... Najmä tá ružová cukrová poleva po krajoch. – predostrel ženám dnešné obedové menu.

  -...že ty si nemal ráno kakavko ?! – nahla sa Lacey, nedôverčivo si obzerajúc kus veľký a hrubý ako encyklopédia so žltými kvetinkami s mandľovými očkami, čo jej práve dopadol do lona. – Inak, čo furt máte s tým „začarovaným lesom“, teraz zas „perníková chalúpka“ a „chiméry“...?! – začínal jej byť slovník spoločníkov podozrivý.

  Emma sa usmiala na muža a tomu sa skoro roztopili či skôr rozmelnili už na pohľad storočné medovníky v náručí od blaženosti.

   Ale úsmev patril jedlu, nie jemu. Nebola to chiméra...Ušiel sa jej kus, síce krivo odlomený, ale očividne pôvodne na ňom bolo obrie červené marcipánové srdce. Rýchlo ho znechutene zlupla a šmarila za seba zahryznúc sa len do hnedej suchej masy.

  - Ty, synku... a ježibaba nepribalila nejaký ten lektvarček ? – skúsila Lacey s plnými ústami naskočiť na ich jazykový vlak, no neuspela. Ignorovali ju.

 Neal sa posadil medzi ženy a s nevôľou pozeral, ako sa schuti napchávajú. Obed mal už za sebou, na mieste, na stojáka, a zrejme to prehnal. Lomilo ho na spánok. Pred očami sa mu mlžilo...Skúšal žmurkaním premôcť únavu, ale nebolo to v jeho silách...

  - ..nejedzte to... – zašepkal a zložil sa do machu.

  

  Chlad sa mu tlačil do vedomia. No, konečne ! Zobudil sa z letargie aj mozog a mal pripravený celý zoznam činností, čo treba vykonať...zachrániť telo, povzbudiť ducha, dať sa dohromady a...

  - Moja hlava... – zasyčal Rumpel a pomaly sa posadil.

  Nitky posledných udalostí ležali pohádzané okolo postele a v prvom momente nevedel, za ktorú potiahnuť skôr.

  „Hook. Bol tu ?... Nebola to len hnusná nočná mora ?...“ Asi nie. Noc ešte neprichádza ani teraz.

  Nitka tiahnúca sa k špinavej šľapaji na konci postele hovorila jednoznačnou rečou. Odtlačok topánky nebol pána domu.

  „Nezabil ma ?...Ani sa o to nepokúsil ?...Prečo...“

  Nitka ho donútila otočiť sa a vzhliadnuť k nočnému stolíku.

  - List ! – vykríkol a roztvoril oči, ktoré ho už zas začínali opúšťať.

  Trasľavou rukou odsunul ťažký voskový valec sviečky a  medzi prstami mu zašuchotal jemný papier. Zničeným telom mu prešli zimomriavky ... Papier z jeho domu v Storybrooku...Opatrne ho vzal a priložil k nosu...Páchol všetkým možným, čo ho trochu rozčarovalo. Pokýval nad ním rukou a pachy sa spätne, smerom dozadu odliepali a vyparovali jeden po druhom... Hookov kabát... slaný vzduch... prístav... nočný vzduch...Bellina ruka. Stop ! Dosť.

  Posledný zachytil a mágiou vtlačil späť do papiera. Ten opäť priložil k tvári a zhlboka sa nadýchol.

  Vôňa lásky.

  Celým telom mu prešiel prúd podobný láve práve vybuchujúcej sopky. Nepatrné zvyšky vône ženy, ktorú miloval, mali takú moc, že dokázali ohriať každý orgán, každú končatinu, každú bunku tela, čo to ešte pred pár minútami vzdávalo...naliali mu novú silu a s výdychom, vyraziac von, obalili mu tvár a celý výzor sa navidomoči zmenil z úbohej trosky na opäť silného muža.

  Otvoril oči.

   - Bella je tu ! ...V začarovanom lese...Niekde blízko...a...- preglgol.

  Sen tisícov nocí a túžba tisícov dní, márne snahy a komplikované plány...všetky tie udalosti, ktoré bol nútený pripraviť a všetky tie obete...to všetko je preč...a tu...tu, niekde blízko je jediný ich motív...jediný kamienok, ktorý spustil celú tú lavínu...

  - Bealfire ! – zašepkal rozochvene.

  - Je tuhý ako kameň. – drgla Lacey špičkou nohy do Neala vyvaleného vedľa a bezradne pozrela na Emmu.

  Tá vypľula posledné nedožuté sústo.

  - Otrávené medovníčky ! – chcela sa postaviť, ale len sa zatackala a zložila v polosede o strom. Hlava jej spadla na prsia a ruky vedľa tela.

  - Ale čoby...- zívla Lacey. – Ak si dobre pamätám tú rozprávku, je to len nejaké uspávadlo...Aspoň si schrupneme... Veď už je načase. – ľahla si spokojne s rukou pod hlavou do lístia, skrčila nohy k sebe do klbka a netrvalo dlho, všade sa rozhostilo ticho.

domiceli