Mr. Gold Obchodné tajomstvá IV., kapitola 43. Plán

Obchodné tajomstvá IV

kapitola 43

Plán

    Cez zdvojené sklo hore vytiahnutého okna hľadel zamyslene von, do záhrady. Stále na to isté miesto.

  Trávnik sa sám začal regenerovať, trsy uľahýnali, blato sa vysušilo, ale nerovnomernosť terénu sa skryť nedala.

  V očiach mu sedel zvláštny smútok. Pridŕžal sa jednou rukou slzného kanálika, nohy mu viseli z oka a snažil sa rozhojdať a primäť viečko skryť ho do svojich útrob.

   Bránil sa pocitom. Akýmkoľvek. Dobre tušil, že musí zostať pripravený. Bez emócií, bez náladovosti, bez citu, bez ...

   Sklonil hlavu, zaprel sa oboma rukami o podobločnicu a opäť mlčky pozrel von. Tam...Smútok začal nasakovať vlhkosť.

   Chýba mu.  Priznal si.

   Výhľad mu prerušil zmätený Archie s Pongom motajúcim sa mu popod nohy, ako si to rýchlo mierili k vchodovým dverám, niečo si mrmlúc popod nos.

   Nemal chuť na návštevu, ale cvokár sa možno bude hodiť. Navyše tak trochu zasvätený cvokár.

   Oprel sa o palicu a vykročil im oproti.

  

   - Zdala sa mi skôr zmätená, vystrašená, akoby nebola vo svojej koži... – mraštil sa Hopper a vykladal rukami už dobrú štvrťhodinu svoju analýzu prípadu, napriek tomu, že Bellu videl len pár sekúnd.

  Skrátka kvalitný psychiater.

  Sedel oproti nemu v masívnom kresle s rukami preloženými cez prsia, s prstom na zomknutých perách,  hlavou naklonenou k ľavému plecu a so záujmom počúval spriadajúc si však vo vedľajšom traku vlastné vysvetlenia.

   „Keby si tak tušil cvrček, akú pravdu si vyslovil.  Koža možno je jej vlastná, ale to ostatné sa zrejme zmenilo, prípadne zmení v najbližšom čase...“

   - ...a toho sa práve obávam... – vyslovil nahlas pokračovanie svojich myšlienkových pochodov a zastavil tým Archieho prednášku.

   - Vy ste jej nejako ublížili... – nečakane skonštatoval ryšavý človiečik v okuliaroch.

  Gold pustil ruky na opierky a silno zatlačil nahnúc sa dopredu.

  Hoppera priklincovalo o sedačku a začal mať problémy s dychom. Pongo vyhopol na všetky štyri, zúfalo zakňučiac strachom o svojho pána.

   - Milujem ju ! Milujem Bellu a nikdy by som jej vedome neublížil ! – vyprskol a skrútil rukou. 

  Hopperovi vykrútilo hlavu. Pongo zacupital na mieste a rozkňučal sa ešte viac.

  Šmahom ruky ho zmrazil.

   - ...vedome...- zasyčal trýznený a zúfalo sa chytil za krk, - ...povedali ste „vedome“, ale čo ak...- zovretie povolilo, ale Archie aj tak nebol chvíľu schopný nabrať dych a pokračovať v myšlienke.

   - Viem, čo chcete povedať... Nemýlite sa. – oprel sa Gold pohodlne a spojil ruky akoby skúšal pevnosť jednotlivých prstov.

   - Spoznal som Bellu trochu lepšie...- začal Hopper po chvíli stále si šúchajúc hrdlo. -...a viem, že jej spôsob nazerania na ľudí bol filantropický, doslova altruisticky pristupovala ku každému, i k nepriateľovi, vidiac v každom práve to dobré. Dokonca, bez urážky pán Gold, aj vo vás... A vy ste mizantrop ako vyšitý. – pozrel na muža oproti, pripravený na ďalší surový útok na svoje  hrdlo.

  Gold ho ignoroval.

  Pozeral cez striešku dlaní, s dvojitou kolmou vráskou na čele a vážne premýšľal, či je rozumné povedať mu viac. Vyhodnocoval situáciu, neistý v tom, či to predsa len nezostane len na jeho pleciach. Či sa môže spoľahnúť na niekoho v Storybrooku...Stále mu blikalo „Prístup zamietnutý“.

   - Tak si myslím, že dobrovoľne by vás nebola opustila. – pokračoval psychiater nedočkajúc sa bolesti. - ...ba práve naopak. Zo všetkých síl by sa snažila...zmeniť vás a posilniť to dobré... Muselo sa stať niečo ...vážne ...– nestihol dokončiť, lebo Gold zabodol do neho svoj nevraživý pohľad s ostňami na koncoch, zakrútil a potiahol.

  Úbožiak pocítil, ako ho preryla dvojica kópií a zatarasiac sa o srdce posunula obeť dopredu, až ho ohlo.

   -  Pôjdete tam so mnou ! – náhle sa mučiteľ postavil.

   -  Samozrejme, rád...- vydýchol si Archie, keď bolesť ustúpila a on bol opäť voľný.

   -  ...myslíte si, že Bella je v nejakom nebezpečenstve ? – vstal a s nevôľou sa zahľadel na svojho zmrazeného psa.

- Do toho vás nič ! -

  Vrátil psovi hybnosť a vyslúžil si zúrivé, štekotom vyznané výčitky rozjedovaného Ponga.

   -  A teraz zmiznite. A rýchlo ! – ukázal sprievodcom späť na mesto, keď sa vyštverali po čistinku, kde ráno pes našiel spiacu Bellu.

  Archie pochopil, že odporovať nemá zmysel. Pán Gold bol svojský. Bol to skrátka pán  Gold.

  Keď za zákrutou zmizol pokrčený Hopperov baloňák, podišiel k stromu so zváľanou trávou, zohol sa a prešiel rukou asi desať centimetrov nad zemou. Potom sa narovnal a vypustil svetlo pred tvárou.

  Vo zvlnených okrajoch sa začal črtať obraz...útržky...tu líce, tam laba psa opretá o hruď, spánky, kučery, červený plášť, zažmúrené oči...posúval rukou zľava doprava a vracal obraz hlbšie do minulosti.

   ...objavila sa schúlená postava očami cúvajúceho psa a stále sa vzďaľovala. Zastavil obraz, vrátil späť.

  Chvíľu roztúžene hľadel do nádherného, dokonale vymodelovaného spiaceho profilu prikrytého vlnami vlasov. Prešiel až k členkom, čo vykúkali spod červeného plášťa... Sťažka vzdychol.

  Priložil dlaň k obrazu tam, kde bola jej hlava a akoby ju hladil, urobil pohyb tentokrát zdola hore. Obraz sa zachvel.

  Gold sa zachvel, keď na obraze zbadal seba.

  Seba vo vlastnej posteli...v objatí so svojou láskou...a zase líce, tam laba psa opretá o hruď, spánky, kučery, červený plášť, zažmúrené oči. Späť...

  Vyvolával celý jej sen niekoľkokrát dookola, vždy hlbšie a hlbšie...sviečka...polonahý krížom cez posteľ...

-          Ach, Bella...Bella, kde si...? – zašepkal prižmúriac oči.

domiceli