Mr. GOLD Obchodné tajomstvá V., kapitola 52. MOCNÁ BEZMOCNOSŤ

Obchodné tajomstvá V

kapitola  52

Mocná bezmocnosť

  Teplé dopoludnie váľalo sa po koberci medzi pásmi slnečných lúčov a orientálnymi vzormi občas rozhojdané vánkom zvonka, čo sa hral so záclonami vo všetkých izbách.

  Nevedela sa nabažiť čerstvého vzduchu a slov z listu, aj keď ho už poznala spamäti.

  Aj teraz ho mala vložený v knihe na kolenách.

  V jeho závere bol dodatok. Podľa neho sa stala jedinou majiteľkou všetkých nehnuteľností pána Golda. Reginu šlo roztrhnúť od jedu, ale Gold bol licencovaný právnik a všetko bolo náležite ošetrené.

  Trochu ju prekvapilo, že sa starostka doteraz o nič nepokúsila, a že o Core a Hookovi nikto v Storybrooku vôbec nič nevie, ale neverila, že boj s ňou úplne vzdali. Dobre vedela, že toto je len akési ticho pred búrkou.

  Znova sa v predstavách začítala do listu, ale jedna z viet sa jej vracala späť nástojčivejšie.

...cieľom života nie je žiť večne, ale zanechať po sebe niečo, čo večné bude...

  - Otvor oči, Bella, otvor ich, prosím, láska a ukáž mi, kam to len hľadíš ?! – prosil prekvapený, aj keď vedel, že ho nemôže počuť.

   Už ani nedúfal, že vkročí do obchodu, nájde šálku a pochopí jeho zúfalý odkaz. Šiel sa zblázniť od neistoty... „Prečo nechodí ?!... Čo sa jej mohlo stať ?!“..a nemohol nič...nič, iba čakať...

  Trvalo celé týždne, kým sa jeho nádej zaleskla na maličkej črepine a bol trasúcimi sa prstami schopný vziať ju a dokončiť kúzlo, ktoré mohlo byť jediným spojivkom medzi ním a ňou. Bol taký roztržitý, že mu chvíľu trvalo, kým spojil svoju slzu s jej...

  Vložením do očí videl jej očami...

  Bol opäť vo svojom obchode...bol vo svojom dome...bol s ňou.

    Otvorila oči. Krátky sen sa rozplynul...Zhlboka vzdychla a našla ten riadok s citátom. Spomenula si na starý zámok, kam prišla v sprievode Temného pána. Na prvé preplakané noci, prvé výčitky, nesmelé pohľady, úsmevy, vety...na prvý bozk...ako je to dávno. Temný pán bol večný. A večne zostane v jej srdci a...

...cieľom života nie je žiť večne...

  Hej, aj ona mohla žiť večne...Temná pani...

  Zamračila sa. Ako sa len mohla na neho hnevať, že jej to nedoprial. Až teraz plne chápala jeho odkaz z listu. Žiť večne nie je dar, je to prekliatie. A on ju od toho svojou láskou uchránil...

  Usmiala sa.

... ale zanechať po sebe niečo, čo večné bude...

  - Keby si tak tušil, láska moja.. – zašepkala, zdvihla list a prihladila látku šiat na bruchu.

   Látka sa napla a pod drobnými vzormi kvetov črtalo sa mierne okrúhle bruško.

  Hladkala ho s láskou po celej ploche, oči jej žiarili rovnako ako úsmev, ktorý rozjasňoval tvár.

  - Ďakujem, láska moja. To, čo si mi „zanechal“, večné bude...večne v ňom bude prúdiť naša láska...a tak budeš stále so mnou...Bude mať tvoje oči, aj nos a bude sa na mňa usmievať rovnako tajomne, ako ty...- opäť zatvorila oči a zasnívala sa.

      Pozoroval jej jemnú dlaň, ako sa kĺže po...bruchu...po okrúhlom bruchu !

  - ...Čaká dieťa !... Bella bude mať dieťa !... Moje dieťa ? ...Moje dieťa ! Budem...Ja budem otcom ! – vykríkol do šera.

  Vyskočil. Roztržito sa obzeral neveriacky si opakujúc  tie slová stále dookola.

  Prikročil k oknu, odostrel ťažké závesy, roztvoril okenice a do prudkého slnka zakričal :

  - Ja ...budem ...otcooom ! –

  A bol by tancoval od šťastia a návalu pocitov, čo sa ho náhle zmocnili.

  Nikto ho však nemohol počuť. Začarovaný les bol už dlhé veky mŕtvy.

domiceli