Mr. Gold Obchodné tajomstvá IV., kapitola 42. OBRAZ...

...pre moju osobnú ilustrátorku na želanie...trochu romantiky...vraj dlho nebola...nasadiť ružové okuliare a vzdycháme, vzdycháme...:-)

Obchodné tajomstvá IV

kapitola 42

Obraz

      Po špičkách kráčala k stredu izby. Priamo k masívnej vyrezávanej posteli. Plameň sviečky, ktorá sa nejakou záhadou objavila, len čo si to zapriala v jej rukách, sa triasol s ňou. Obzrela sa vôkol, akoby si od nemých kusov spiaceho  nábytku pýtala povolenie.

    Stála s dívala sa...

      Bol krásny ako Adonis z obrazov. Bolo jej takmer ľúto, že nebol tiež nahý ako na obrích plátnach od slávnych umelcov, čo ako malá  tajne obdivovala v hosťovských izbách zámku svojho otca.

    Kedysi by sa len pri myšlienke bola bývala zapýrila. Teraz sa hladno dívala  zhypnotizovaná jeho mužným telom, hoci zahaleným, akoby sa len pred chvíľou vrátil niekde z mesta a od únavy zaspal krížom cez posteľ.

   Teplé, ale temné odtiene jeho odevu ostro kontrastovali s belobou povlečenia a lesklé vlasy rozhodené po bavlnenej pokrývke lôžka, ktorá síce svetlá a čistá, no drsná,  mohla len jedovato závidieť kvalite jeho jemnej košele. Tá trochu viac skrkvaná, vpredu skoro do pása rozopnutá a ledabolo vygajdaná z nohavíc, na ktorých si pred spánkom len odopol kožený opasok s masívnou prackou, z jednej strany zošuchla sa mu z ramena a odhalila snedý sval.

    Dýchal pokojne, takmer nehlučne. Hlava obkrúžená druhou rukou, ktorej koniec strácal sa pod vlasmi, smerovala priamo k stropu.

   Na čele vrásky, stopy chmár dnešného dňa, ostrý nos, brada a úzke, pevne zovreté pery, dodávali mu výraz, v ktorom sa bili pokoj noci s nepokojným dňom, čo dopisoval mu v snoch svoj denník.

   Košeľa na hrudi sa pravidelne dvíhala. Kde-tu tesne priliehala k telu, inde v záhyboch, odsunutých ku krajom, neposkytovala teplo, skôr akoby náročky odhaľovala kusy nahého muža chlípnemu nočnému chladu. Ten ich olizoval zanechávajúc mokré šmuhy po súboji horúceho tela so svojím mŕtvym ľadovým pokojom.

   Kúsky vyčnievajúcej kože s temnými chlpmi leskli sa v sliepňajúcom svetle sviečky.

   Možno potom, možno ešte nevyschli, keď sa muž  podvečer narýchlo umýval. Iste len nedávno.

   Celá jeho silueta pôsobila  akoby z nedokončeného obrazu, kde nevieme, či model zaspal od únavy skôr, ako sa stihol odstrojiť, či takto pristrojený ešte nedokončil svoju garderóbu a znova ho dostihol spánok, napriek tomu, že ten večer, či noc plánoval majster stvoriť inak.

     Bol krásny ako Adonis...

   Sedela na pol zadku na kraji lôžka a dívala sa. Len dívala. Pohľadom láskala jeho tvary, uhládzala každý kúsok. Napnutá látka na stehnách, pracka opaska, rozvetvujúce sa ochlpenie tiahnuce sa mu kdesi z tajomnej hĺbky lona, čierna košeľa s ostrovmi nahej hrude, temné oči...

   Ustrnula.

   Temné oči !

   - Chcete niečo zapáliť ? - zašepkal bez pohnutia, držiac ju len pohľadom.

   Potriasla bezmyšlienkovite hlavou, ako dieťa prichytené pri vylizovaní lekváru v špajzi za kuchyňou.

   Stále z nej nespúšťal pohľad, takmer ani nežmurkal, aby mu z neho nevykĺzla.

   Jednou rukou ovil jej dlaň, v ktorej zvierala rozkmitanú sviečku. Pohla prstami. Svetlo vymenilo majiteľa.

   Neuhla pohľadom. Nemohla. Nechcela.

   Sfúkol ju a odhodil na zem zároveň s pohybom, ktorým ako šíp narovnal sa do polosedu, až jeho tvár pribrzdila iba kúsok od jej.

   Neuhla. Nemohla. Nechcela. 

   Sparalizovaná  očami chytila sa len za hrdlo, akoby z neho chcela vytlačiť nejakú odpoveď.

   Dívali sa jeden na druhého. Z jeho pohľadu cítila, že ako korisť mu nevykĺzne.

   Zodvihol pravý kútik.

  - Netreba. Dávno horím... -

    Skôr, ako pomaly dopovedal, nadvihol ju zároveň jedinou rukou ako pierko, prehodil ponad seba nabok a vymanil sa spod nej. Dopadla do drapľavej prikrývky s rukami rozhodenými pri hlave. Okamih mu nevidela do tváre, lebo mu ju z oboch strán zakryli vlasy.

     Pohodil hlavou a všetky pramene poslušne zmenili tok a roztiekli sa po pleci ruky, o ktorú sa podopieral, aby na ňu mohol hľadieť z výšky.

    S úľubou.

    V chabom svetle noci žmúril a roztváral oči fiktívne ju omotávajúc povrazmi pohľadu. So zadosťučinením predátora, ktorý sa pohráva s korisťou, aby jej spôsobil ešte väčšie muky. Nie, nechcel jej priniesť bolesť. Nechcel sa jej zmocniť. Čakal. Vyčkával. Trpezlivo, a predsa nedočkavo na jej reakciu. Jej odovzdanie sa osudu.

   Zatvorila viečka.

   Keď ich znova dopoly pootvorila, už cítila jeho vôňu. Jeho hlboké nádychy a výdychy. Cítila jeho vnútorný boj, jeho vlasy, čo sa jej rozliezli pri uchu. Mierne sa k nim pootočila, pritiahla si ich bližšie k tvári a stúlila sa v ich mäkkosti ako mláďa k matkinmu teplému kožuchu, tam, kde cíti istotu, pokoj, lásku...domov.

    Zatvoril oči a lícom sa obtrel o to jej. A ešte, a ešte, kĺzal sa po ňom zmätene hore-dolu, akoby bol zablúdil. Vnímal len dotykmi jeho bunky, ktoré  sa po každom dotyku prebrali z ustrnutosti a podskočili od radosti, ako odkliate princezné, prekvapené, ale uspokojené z pocitu, že ich ktosi zachránil.

    Potom líce našli aj jeho pery. Takmer nehmotne láskali ho kúsok po kúsku smerom kdesi k uchu, až sa stratili na krku.

   Tam sa prebudil  smäd. Neuhasiteľný smäd po nej. Vpil sa. Nedočkavo, neukojiteľne nasával jej mladosť, jej krásu, jemnosť, vôňu, celú by ju vypil na dúšok, ale vedel, že ani to by jeho smäd neutíšilo. Spomalil. Opäť len nežne priliepal pery k jej koži.

   Cítil, ako sa jej malé dlane vybrali  na prieskum jeho tela.

   Vzdychol.

    To ju povzbudilo.

    Bola bezmocná a predsa cítila, akú má nad ním moc. Znepokojená a predsa pokojne prijímajúca jeho láskanie. Vzrušená a  rušiaca všetky predsudky a obavy. Nedočkavá a čakajúca konečne naplnenie svojho osudu...

    Cítila jeho vlhký dych v svojej tvári a stony, čo prerastali do zničeného kvílenia vsúkavali sa jej do uší.

    Tak veľmi sa jej nechcelo otvoriť viečka.

    Pozrieť sa pravde do očí...

    - Tak ty neprestaneš ?! -  zašemotila do stonov. Tie ešte zintenzívneli. Zmraštila nozdry, pravú ruku vystrelila na miesto, odkiaľ sa ozývali zvuky. Netrafila. Horúci dych ohrieval jej teraz ucho.

    - Bassomabyťa ! On si ešte z môjho pleca spraví lehno, potvora jedna chlpatá, dotieravá! – prskala.

    O jej stehná zapreté vrchné hnáty nezvaného hosťa, zaslintaná papuľa spokojne hovejúca si na jej hrudi a vrtiaci sa chvostisko naivne a nevinne zametajúci trávu na chvíľu zmrazili jej rozčúlenie.

    Zhlboka sa nadýchla vyvrátiac hlavu dohora a tvár jej rozžiaril úsmev.

    Posledné záchvevy prchajúceho sna vynorili sa jej za viečkami, kým v okamihu jej tvár zas ustrnula a zošedla, lebo do obrazu strčila sa  tlama bodkovaného psa s drsným jazykom, bezuzdne hopkajúceho okolo, márne sa snažiac labami obchádzať jej útle telo.

   - Pongo ! ...Čo ty tu robíš ? – chytila ho za tlamu a potriasla ňou.

   Nad nimi sa už týčil tieň jeho pána.

   - Bella...nechápem...vy spíte tu, na čistinke ?  ...vy nebývate u... pána Golda ? – pýtal sa Archie  Hopper nechápavo s obojkom v ruke venčiac tu svojho psa.

   Pozrela na neho, slabo sa usmiala a už jej nebolo.

   Vyjavený Archie s Pongom ustrnuli a nezmohli sa na nič.

   - Ide sa za pánom Goldom !  - po chvíli vyjachtal stále prekvapený psychiater cestou dolu sa stále obzerajúc na miesto, kde ju našli, či sa tam znova neobjaví...

domiceli