Mr.GOLD Obchodné tajomstvá VI., 66.kapitola DIABOLSKÁ DOHODA

...inak, nič v zlom, ja vlastne ani nemôžem za to, že to takto vyšlo...

...ale všimnite si čísla v nadpise...666 ...kto ovláda symboliku...mohol by sa trochu báááť...:-)

Obchodné tajomstvá VI

kapitola 66

Diabolská dohoda

  - Stoj ! – ozvalo sa z najvyššieho miesta schodiska a ozvena to prázdnym zámkom niesla do každého kúta, každej škárky znásobujúc silu hlasu.

  Muž už takmer prekračujúci prah zdvihol oči z dlažby a vážne pozrel pred seba do svetla, čo prichádzalo z už pootvorenej brány.

  Pustil masívne kovové madlo a pomaly sa otočil, krok po kroku posúvajúc svoj zrak po schodíkoch až k najvyššiemu, kde stál ON.

   Celý v tmavom, iba tvár a svetlé ruky ostro kontrastovali s odevom a umne zvolenými doplnkami. Tento muž očividne extrémne dbal na prvý dojem, ktorý zanechá. Hlavu držal hrdo zdvihnutú, pery zovreté, obočie nad hnedými očami stiahnuté do prísnej čiary, ktorá sa bila s mäkkou farbou jeho dúhoviek. Jednou rukou sa opieral o palicu so zlatou hlavicou.

  Bokom začal schádzať dolu po schodoch, jedna z nôh sa kŕčovito bránila prirodzenému pohybu.

  - Mal by si pochváliť svojho felčiara, krokodíl... Ako vidím, spravil zázrak a netrvalo to ani tak dlho... – pozrel sa odvážne na prichádzajúceho Hook, ale z hlasu bolo cítiť prekvapenie a akási bezradnosť.

  - Práve to idem urobiť, kapitán. – došiel k nemu na dva kroky, stal si rozkročmo oboma rukami držiac palicu a díval sa rovno do očí muža pred dverami.

  Hook sa uškrnul.

  - To nie je potrebné. Ja si na extra pocty nepotrpím... -

  - Veď ja ani nejdem ďakovať tebe, – skočil mu do reči s pohŕdaním v hlase škodoradostne usmiaty muž, -  Napriek tomu, že stále nechápem, prečo si nevyužil možnosť ma zabiť, ale zrejme to nebude v knihe tvojho osudu. Podľa proroctva za mojou skazou bude raz malý chlapec...takže ty to už asi nestihneš, kapitán. – pokýval hlavou Rumpelstiltskin a zdvihol prst, akoby chcel niečo dodať, čo po teatrálnej pauze aj učinil : - Vďaka za ten list. –

  - Tak predsa je to pravda, že vidíš aj budúcnosť... – povedal si sám pre seba Hook.

  - Je to trochu komplikované. Preto som si dovolil ťa pozdržať. Mám záujem o dohodu s tebou ! – dopovedal vážne zdôrazniac prvé slovo.

  - Len či je záujem ešte stále obojstranný... – skúsil Hook a prižmúril oči.

  Rumpel sa zvrtol a zamieril do jedálne. Bez toho, aby hosťa vyzval, dobre predpokladal, že sa pohne za ním.

  Pohol sa.

  Oproti tmavému vestibulu bola sála náležite vysvietená, plná originálneho nábytku, obrazov, drahých závesov, doplnkov a hlavne trofejí. Pripravil sa. Stačilo mu len mávnuť.

  Hook uznanlivo prikyvoval, až kým mu oči nepadli na zosušenú mumifikovanú ruku. Kedysi vlastnú...Všetky dobré predsavzatia boli náhle preč. Do očí sa mu vrátili plamene, do srdca jed a nenávisť.

  - Ach, prepáč, zabudol som... – kývol Rumpel nonšalantne rukou a torzo končatiny sa vyparilo aj s podložkou, popiskou a stojanom.

  - Ale ja nie ! – zasyčal Hook a zaťal pery.

  - Ak si chceš žiť ako prasa v žite, buď sviňa... – jedno z mojich obľúbených pravidiel.

  Ospravedlňoval sa ironicky pán zámku a s potešením hľadel na rozpaky, ktoré spôsobil návšteve.

-         Vrátiš mi ju ! -

-         Dohoda platí ! – zatlieskal vyzývateľ spokojný, že jeho ťah vyšiel.

  Znechutený Hook si sadol do kresla, skrížil ruky na prsiach, teda ruku s hákom a natiahol nohy. Rumpel za vrch stolom ho pozoroval pomedzi spojené prsty a čakal či sa ozve prvý.

  Nikomu sa však začínať nechcelo.

  - Nebudeme strácať čas. -  rozhodol sa Rumpel predsa len prelomiť bariéru nevraživosti a slovného embarga.

  -...mám ho dosť... oponoval Hook.

  - Nie, nemáš ! – zaškeril sa On neodpustiac si právo posledného slova.

  Pirát spozornel. Prvé mu na um prišla Jeho schopnosť vidieť budúcnosť, čo ho prebralo z letargie  a prestalo mu byť všetko jedno.

  Veci sa však mali inak.

  - Nájdeš mi Bellu a syna a privedieš mi ich sem. Potom... -

  - ..a prečo si ich vlastne nenájdeš sám ?! ...a neprivedieš... – zamyslel sa Hook nahlas.

  Rumpelstiltskin nahnevane odsunul kreslo, prudko sa postavil a kovovou časťou palice udrel o vrchnú dosku stola, ktorá sa v momente rozpraskala a pod špicom hlavice zostala preliačina.

  - Zabíjal by som tu čas s tebou, keby to bolo v mojich silách ?! – nepríčetne zvrieskol.

  - Ale, ale, Temný pán nie je všemocný...Aké krásne poznanie... – povedal pokojne Hook cítiac sa zas na koni, hákom obkresľujúc ryhy na stole nevenujúc rozhnevanému mužovi ani len pohľad.

  Ten prešiel k oknu a zahľadel sa niekam von.

  - ...som väzňom na vlastnom zámku. – začal pokojnejšie, dokonca sa zdalo, že smutne. – Kliatba stále nebola zrušená a napriek tomu, že sme späť, naša moc je tým obmedzená. To zistí aj Regina s Corou. My však musíme byť rýchlejší a Bellu s Baelfirom dostať do bezpečia skôr. Len tu si ich budem môcť ochrániť... – sklonil hlavu a potom s nádejou pozrel na Hooka.

  - Ja svoje slovo dodržím, hoci som ho za poslednú hodinu už stokrát oľutoval. – vstal pirát a podišiel k Rumplovi. – Pravda je však taká, že mi z lode ušli skôr, ako som sa stihol pre nich vrátiť. –  doložil zdvihnúc kútik úst.

   - To je dobre. Keby si ich odviedol na Reginin hrad, nemali by sme veľa šancí ich odtiaľ dostať sem. Naučil som tie dve priveľa... – priznal sa pokorne.

  - Otázne je, kde teda sú a ako ich nájdeme. – snoval plány pirát.

  - To je tvoja časť úlohy. Môžem ti pomôcť nejakými kúzlami, ale ostatné je na tebe...Priveď mi ich...- nevyslovil „prosím“, ale tón hlasu Hookovi stačil, aby mu vyčaril náznak úsmevu na perách.

  Chcel po chlapsky položiť mužovi oproti sebe ruku na rameno, ale trčal z nej hák...

  Zlovestne...

domiceli