Rumbelle Zo života na zámku ... 19. kapitola PODVOD

Rumbelle

kapitola 19

Podvod

        Už nevládala utekať. Podkýnala sa na rovnej ceste ledva lapajúc dych. Do kapucne hlboko stiahnutej do tváre sa jej vpíjal pot a mokré vlasy lepili sa pozdĺž tváre.

    Za chrbtom sa v tme strácala cesta, stromy, záhrada i hrad.

    Spadla. S oškretou dlaňou ešte nahnevane buchla do prachu lesnej cesty, akoby mohla za  osud a horúčosť zaliala kráske celé telo, keď sa jej vrátili posledné spomienky.

-          Prinesiem ti ešte trocha medu. Viem, že ho máš rada vo večernom čaji, – usmial sa vstávajúc z kresla v dvorane pozorný muž.

   S knižkou na kolenách, čo dnes ani neotvorila a malou šáločkou v ruke, v ktorej chladol nápoj, dívala sa do plameňov krbu a mlčala.

   Neušla mu jej zmena nálady. Včera ešte veselá, dnes mĺkva, včera ešte smejúca sa jeho rozprávaniu, dnes akoby počúvala len na pol ucha alebo vôbec. Iba nemo hľadela chvíľu na neho, chvíľu zas do ohňa.

   Muž odišiel.

   Vzdychla, utrela si kútik oka, pomaly sa postavila a obsah šálky rozsyčal plamienky ohňa. Smädno ho vpili a nechali po ňom iba trochu voňavej pary, čo sa teplom rozplynula rýchlejšie, ako chcela.

   Vykročila ku dverám. Cestou trochu neobratne odložila krehkú naštrbenú šáločku na stôl. Pokývala sa, potočila až zastala. 

   Práve sa vracal s pohárom tmavého horského medu. Postála vo dverách, pozrela sa mu do očí, potom s obavou na opäť trochu viac zvlnené vlasy. Letmo sa usmiala, hoci sa jej chcelo skôr plakať.

-         Pôjdem si už ľahnúť. Zmáha ma únava... – nasilu zívla.

Potom akoby náhle zobudená chytila ho za voľnú ruku a pritisla si ju k perám.

-         ...prídeš...skoro ? – zašepkala s nádejou.

-         Ja...ja, som hneď pri tebe, láska...len čo...iba chvíľu...niečo musím...dokončiť...a pokojne si ľahni...ja... - zneistel.

   Uvoľnila mu sklamane ruku zo svojej, sklopila oči a mlčky odchádzala.

   Zneistený hľadel za ňou, ako mizne v dlhej chodbe.

-         Prečo mi to robíš ?!...Prečo mi stále nedôveruješ ?! ...Už neznesiem toľko klamstiev... – vzlykala a stále búšila do bezbrannej cesty, nad ktorou sa znenazdania spustil tichý dáždik a vyfrkoval čiastočky prachu robiac z nich postupne blato.

  Sťažka sa postavila, vodou napitý odev ťahal ju späť k zemi. Bolo márne prášiť sa, len čo si rozmazávala blato po šatách.

   V diaľke sa práve zažínali svetielka mestečka. Zabalila sa do plášťa a vykročila tým smerom.

       Vošiel do spálne osvetlenej niekoľkými sviečkami. Chvíľu postál pred posteľou, v ktorej pokojne spala. Pravidelný dych nadvihoval jemné čipky nočnej košele, v hlbokom výstrihu zaperlili sa kvapôčky, ktoré vyzrážal chlad noci po strete s jej horúcim telom.

    Neodolal, pritlačil na to miesto pery a zhlboka vdýchol tú neodolateľnú  sladkú vôňu jej mladosti. Starostlivo pritiahol k sebe šnúrky košele, ktoré predtým už-už odhaľovali jej mladé prsia, pohladiac ich iba letmo končekmi prstov aj pohľadom skôr, ako pomaly položil cez ne ľahkú prikrývku.

-         Odpusť, láska...musím ísť...- zašepkal čo najtichšie, sfúkol sviečku na stolíku a zmizol v tme priľahlej izby.

Vo vedľajšej miestnosti sa po chvíli zablyslo a hrad zas stíchol.

   Prudko sa posadila a zahľadela na dvere, v ktorých zmizol. Dnes, aj včera...a ktovie ešte kedy...

   Z prícestnej krčmy, ktorej názov hompáľajúci sa vo vetre ani nehľadala, sa ozýval hurhaj a smiech.

   Presne to potrebovala. Zložila kapucňu, hoci ešte stále lialo a obrátila tvár k nebu. Chladili jej ju blahodarné kvapky, zmývali blato, ktoré si tam rozmazala, kým si utierala slzy, hasili hnev a bezmocnosť, čo sa jej zmocňovali.

   Otriasla sa ako mokré zviera a vkročila do nízkych dvier, čo pripomínali skôr vchod do nory.

-         Tu by niekto asi potreboval horúci čaj ! – drgla do nej lakťom statná čašníčka s nákladom krčahov v  rukách.

-         Nie ! Len to nie !...Nechcem už nijaké odvary, lektvary a čarodejné nápoje, čo ma majú zblbnúť či uspať ! – vyprskla Kráska zhrozená a prskla si do toho, lebo zima, dážď a vietor  započali pôsobiť.

-         Jasné, jasné ! – zasmiala sa rozšafne červenolíca mocná žena, rozdala krčahy štamgastom pri stoloch, oprášila ruku o ruku a utrela si ich o široké boky premerajúc si nového hosťa. – Hybaj si tamto sadnúť ku krbu, zamáčaš mi celú krčmu a ja ti prinesiem taký trúnok, že ti aj šaty vyschnú od neho skôr než od ohňa. – dodala veselo.

  Ešte ani ruky poriadne nenatiahla k teplu v strede zaplnenej miestnosti, už mala spoločníka. Na tú istú lavicu si s hrmotom prisadol chlapík s veľkým džbánikom, ktorý očividne nebol dnes jeho prvým.

-         Čo si dáš ? – nahol k nej svoj veľký rumenný nos.

-         Nohy pod stôl ! – odtiahla sa Kráska zhrozená jeho dychom.

-         Hybaj, od nej Rojko, lebo ti viac nenalejem ! – pozrela na neho s úsmevom, ale prísne šenkárka vtisnúc Belle do rúk nápoj, z ktorého sa ešte parilo.

-         Nechcela som čaj ! – pozrela na ňu znechutená Bella. – V živote nevypijem už ani šálku! -

-         Toto je krčma, drahúšik a ... –

-         ... a nehovorte mi, drahá ! ...Neznášam to slovo ! – vyprskla ešte  zúrivejšie Kráska.

-         Aha ju, aká rozkokošená ! Ten „niekto“ ťa musel ale poriadne napáliť ! – dala si krčmárka ruky v bok. -  Tak to ti tu nášho Rojka pekne-krásne nechám ! Obaja ste si podobní. Vykričte sa ! Vyplačte sa, pofňukajte si nad svojimi nenaplnenými láááskami a vzťahmi plnými sklamaní... – rozhodila teatrálne rukami, ale z očí jej stále sršal smiech.

   Nahla sa ešte k Belle, stále nedôverčivo hľadiacej na veľký džbánik s pariacim sa nápojom, ktorý jej aspoň príjemne zohrieval skrehnuté dlane.

-         A toto nie je žiaden čaj, toto je pravý grog ! Ochutnaj, a to ti ručím, že v živote ozaj na čaj už nepomyslíš. – zdvihla ukazovák s prostredníkom popľujúc na ne akoby prisahala na svoje slová.

   So smiechom odkráčala nechajúc sa potľapkávať pripitými mužmi.

    Pred oknom sa opäť zablyslo a z oparu hustého dymu vystúpil muž. Spokojný zo záhrenia vybral zrolovanú listinu, pohladil ju po celom povrchu so zvláštnym úškľabkom na perách.

   Luskol prstom a do ticho a samo sa otváraných dvierok skrine vsunul svoju poslednú korisť, pozorne radšej osobne zatvoriac presklenú skrýšu.

   Radostne si pomädlil ruky, otočil sa na opätku a v mžiku stál uprostred izby v novej bielej košeli zdobenej striedmou krajkou a kožené nohavice vystriedali pohodlné z najjemnejšej bavlny. Pár pohybmi si ešte napravil vysoký golier a uhladil vlasy. Opäť boli o poznanie viac zvlnené...aj vrások pribudlo a pleť zosinela.

   Čo najtichšie otvoril dvere na spálni a po špičkách kráčal k masívnej posteli v jej strede.

    Prekvapený zastal v polovici kroku.

    Ich mäkké spoločné lôžko bolo prázdne...

    Odtrhla džbán od úst po tom, čo si párkrát poriadne chlipla neznámej tekutiny. ...ale pálila.... Spakruky utrela mokré pery a celá miestnosť sa jej zrazu zdala akési teplejšia a milšia.

   Chlapík na lavici v smiešnej čiapke sa pousmial. Pritiahol sa bližšie, potom ešte bližšie a ťukol svojim zas poloprázdnym krčahom o Bellin, o ktorý sa stále ohrievala.

-         Som Rojko. – nadvihol krčah a druhou rukou posunul čiapku vyššie na čelo.

-         Som Kráska. – vyriekla, keď si zas riadne odpila.

-         To vidím, ale ako ťa volajú, kráska ? – zasmial sa nosatý chlapík.

-         Neotravuj, Rojko... – priblížil sa k nim ďalší podobný mužíček opierajúci sa o svojho kamaráta, lebo ho už nohy nevládali udržať. Čiapku mal cez oko a nenamáhal sa ju narovnávať. – Keď ti kráska krásne povedala, že je Kráska, lebo je kráska... tak to bude pre teba kráska Kráska... a hotovo ! – vysvetlil náležite kamarátovi, zvalil sa na lavicu oblapiac ho okolo pliec, zobral mu krčah a na dúšok dopil jeho obsah.

   Bella sa usmiala a kývla na krčmárku, aby priniesla jej novým priateľom ďalšie nápoje.

     Bezradný stál pred posteľou a v hlave sa mu spúšťal prirýchly kolotoč konšpiračných teórií, tých najkatastrofickejších. Vystupovala v nich najmä Regina, ale zoznam jeho nepriateľov bol pridlhý na to, aby hrozné vízie dokázal aspoň spomaliť a vytriediť...

-         Na zdravie ! – ozývalo sa krčmou plnou smiechu a veselého spevu i vážneho rozprávania.

   Pred krbom celá rozhorúčená sedela Bella, malou pästičkou občas buchla do stola a rozoberala svoj doterajší život bez toho, aby ju zaujímalo, či ju v tomto hluku vôbec niekto počúva.

-         ...tak ja akože mám spať a on si niekde lieta...chápeš to, Rojko ?... On si pokojne niekde lieta ! ...Celú noc niekde lieta... - vykladala Kráska skôr nápoju, ktorý sa jej triasol v rukách.

-         ...aj ona si niekde lieta... – zopakoval pozmenenú verziu chlapík vedľa nej mysliac na svoj vlastný osud a sústredil sa na pomalý pohyb, aby nevylial ani kvapku, kým prenesie svoj krčah k smädným ústam.

-         ...oni si lietajú a lietajú...a lietajú... a my ?! ...Čo máme robiť my ? – zvýšila hlas Bella.

-         Piť....povedal by som, že najlepšie bude: piť... – pozrel sliepňavými očkami na svoju spoločníčku s nádejou, či objednajú ďalšiu rundu.

-         Figu piť ! Nič nebudem piť !...Vieš čo...vieš čo mi vyviedol ?!...On mi dával uspávacie byliny do čaju ! Každý večer ! ...Každý večer čaj a šup-šup spať...a On si lietal... –

-         ...aj ona lieta...Má prácu...Víly lietajú, keď majú prácu...Ona musí lietať... – filozofoval Rojko akosi vážnejšie.

-         ...potom je to v poriadku. Ona môže lietať... Pracuje...Počuj, ty randíš s vílou ? To ako ozaj ?! ...S ozajstnou vílou kmotričkou ? – zaujalo krásku.

-         ...s vílou, ktorá lieta... Ale nie s kmotričkou...tú skántril ten...ten netvor Temný, odporný, škaredý...- rozohňoval sa Rojko.

-         Ticho ! Dosť ! ...Nechcem počuť jeho meno ! ...Už nikdy ! ...Nech si lieta !!! – dodala a vypila do dna nápoj.

   „Nech si lieta“ – zamyslela sa. Napriek tomu, že jej trúnok už trochu zatemňoval myseľ, to, čo povedal Rojko, jej tam utkvelo. Vravel o práci...“Vlastne hej, „on lieta“, lebo má prácu...Nie, nie, to, čo robí, nie je žiadna práca ! Je to zlo. On rozsieva zlo a nešťastie...a to nie je práca... Prečo to vlastne robí ? Prečo ? A prečo ho  nikdy nepožiadala, aby s tým prestal ?... To je ono ! Všetko je to moja chyba ! To ja musím urobiť všetko preto, aby sa zmenil !... Ja ! ...Ja to dokážem!“...

   Vytackala sa od stola.

-         Ide sa domov, chlapci !... Domov ! – zdvihla ruku a ukázala...chcela ukázať na dvere, ale akosi ich rozmazaným pohľadom nenašla.

-         Domóóóv ! – zavelil aj Rojko, pozrel na tackajúcu sa Bellu a dodal. - ...a kde je to „domov“ ? Kde vlastne bývaš, kráska  Kráska ?! ...-

-         Doma ! ...Tu neďaleko... na hrade. – odtisla chlapíka, náhle v zornom uhle predsa len objaviac tie sprepadené malé dvere.

-         Tak hohohóoo...tu neďaleko...dokonca ani široko-ďaleko nie je žiaden hrad ! Nijaký !... Tu sú bane na vílí prach... a toto malé mestečko... a len lesy a lesy...! – dodal vážne, kým podopieral kamaráta, aby nemusel ísť von do tmy sám.

-         Ide sa domov -  na hrad ! – nedala sa odbiť Kráska  vtisnúc krčmárke do rúk vzácny opasok s drahými kameňmi vykladanou prackou, ako útratu.

  Niesla sa neisto k dverám.

- ...drobné si nechajte... - zašemotil ešte hodiac rukou do otvorených úst krčmárky obzerajúcej „šperk“ tiež z neho prekvapený Rojko podopierajúc kamarátov a pohol sa za Bellou.

   Chladný vzduch ovanul ich tváre a prilepil telá späť o steny hostinca.

   Cesta domov nebude ľahká.

domiceli