Mr. GOLD Obchodné tajomstvá V., kapitola 59. STORYBROOKE

Obchodné tajomstvá V

kapitola 59

Storybrooke

   Taxík z Maine sa horko-ťažko otočil na úzkej,  po okrajoch rozdrolenej ceste.  

   Vychrtlý plešatý taxikár sa ešte raz úskokom pozrel na podivný párik. Chápal by, keby sa dali vyložiť práve tu ako zaľúbenci, čo sa chcú „prejsť“. A les láka na kadejaké dobrodružstvo a lapajčiny...Ale títo dvaja boli akísi čudní. Nervózni, vyplašení, nevrelí. Celú cestu nikto neotvoril ústa a dokonca, čo ho urazilo, neodpovedali ani na zdvorilostné otázky. A pritom ona taká štramanda...

  Keď budú o pár hodín volať, že chcú odviezť späť, veru im nedvihne... Veru nie.

  Neal pozeral na rachotiace, v zákrute sa strácajúce auto. Bella mlčky stála obložená taškami a hľadela pred seba. Akosi ani jeden z nich nemal veľkú chuť vykročiť.

  - A nepýtaj sa ma, čo teraz... – vyprskla bez toho, že by jej venoval pozornosť alebo sa pýtal.

  Za tých pár hodín, čo sa poznali, nevedel o tejto žene skoro nič, ale mal s ňou strpenie, aj súcit. Akoby sa v nej bili dve bytosti. Preafektovaná, drzá, nevychovaná ženská a vystrašené, oklamané, naivné dievča. Ani jedna z nich sa mu nepáčila, a už vôbec nie okolnosti, ktoré ho s ňou spojili. Navyše jej stav. A ON...hoci mu túto teóriu nepotvrdila. Len doplakala a zaťala sa.

  - Poznáš tu niekoho, na koho sa môžeme s dôverou obrátiť ? – spýtal sa po chvíli pomáhajúc si gestikuláciou, akoby sa rozprával s cudzinkou.

  Pozrela na neho, pred seba, hore do neba...nenašla asi nikoho. Mlčala.

 - Ozaj ! Keď som odchádzala, volala mi babenka a zháňala...to je jedno. Nepoznám ju dobre, ale mám jej číslo v mobile... – začala vysvetľovať.

  Zízal  na ňu nechápavo. „Nie je kompletná ? Trepe dve-na tri. Má výpadky pamäti, alebo dokonca nebude trochu...plem-plem...Asi najskôr. Ako inak by mohla ísť s mojím otcom...“

  - Ja viem, čo si o mne myslíš, - zneistela. – Neviem, ale pamätám si len Králičiu noru. Je to taký pajzel na periférii a klientela je, no, čo ti budem hovoriť...Určite už vedia, že som zdúchla a tam ma najskôr bude hľadať. – dokončila celá nesvoja.

  - To znie logicky. – pokýval hlavou a zmenil na ňu názor.

  Nie je dementná. Aspoň nie celkom.

  - Tá baba sa volá Ruby a myslím, že pracuje v babičkinom bistre. Nie sme kamošky, ale je to neutrálna osoba a mohla by nám podať aspoň info, že čo a ako...Chápeš ? – zmraštila tvár.

   Bála sa. Očividne sa bála viac, ako dala na sebe znať.

  - Volaj. – vyzval ju, ale keď vytočila, vypýtal si mobil.

  -  Ruby ?...Moje meno ti asi nič nepovie, ale ide o istú Lacey... –

  Prerušila ho a naznačila, že má hovoriť o Belle.

  - ...teda nie celkom Lacey, ale skôr  Bella ... mladá, krásna, sporo oblečená a má problém...- uhol sa buchnátu po svojej charakteristike od Belly a pokračoval, - ...môžeme sa stretnúť ? –

  - Je v nemocnici... Vraj si ju celú dolámala. – vyvalil na prekvapenú ženu pred sebou oči zakryjúc mobil rukou.

  „Koľkokrát ešte bude musieť na ňu dnes zmeniť názor.“

  - To musela byť divoká noc...- zašepkala. – Ale ja si fakt nič nepamätám ! – rozhodila na dôvažok rukami, stanúc si rozkročmo.

  Vypol aparát.

  - Tak takto. Neviem, o čo ide, skrátka je v nemocnici, ale vôbec sa na teba nehnevá, čo mi je podozrivé.  Pôjdem radšej sám, nepotrebujem, aby nás chytili policajti a šupli do cely na stanici za ublíženie na zdraví... Ani ja netúžim po stretnutí s mojím otcom... Ty sa sem posadíš a budeš sekať dobrotu... Nebudeš sa biť a liepať sa po starších okolo idúcich turistoch... – zdvihol kútik úst.

  - Ha-ha-ha !  Celý otecko ! – vyprskla, lapla tašky, odsunula ich na krajnicu a sadla si do trávy.

  - A nohy spolu ! – neopustil si poznámku odchádzajúc smerom k mestu.

   Ruby s úľubou hľadela na pohľadného mladíka. V prvom okamihu si pomyslela, že jej šťastná Bella poslala z New Yorku nápadníka. Trochu nesmelý, ale inak stojí za hriech. Potiahla si výstrih na košeli nižšie a rozopla ďalší gombík.

  Neal sa začal neisto obzerať.

  Nemocnicu našiel, aj k Ruby ho doviedli, ale nebol si istý, čo vlastne od nej chce a koľko jej toho môže prezradiť. Počkal, kým sestrička zatvorila dvere.

  - Takže Bella ho predsa len našla ! – začala Ruby spokojne.

  - Koho ? Našla... – potiahol hlavou dozadu.

 -  Pána Golda, predsa. -

  Neal spozornel. To meno mu naháňalo strach.

  - Takže ON tu nie je. Nie je v meste... – dával si slová dohromady a vychádzalo mu z toho, že pán Gold sa asi naštval a vybral sa svoju frajerku hľadať sám.

  O to prekvapenejší zostal, keď si vypočul verziu Ruby.

  Ostré slnko mu vrazilo facku, len čo ho lietačky v nemocnici vypľuli von. Nič mu nedávalo zmysel, len obraz oproti cez ulicu. Z policajného auta vystupovala žena v minišatách brániaca sa policajtovi celou svojou trblietavou krásou. Bella....Zrejme nevydržala sekať dobrotu...

   - Ste jej príbuzný ? – pýtal sa automaticky sucho policajný úradníček sklonený nad papiere a znudene vypisoval formality okolo zatknutia.

  - Povedzme ...tak trochu asi aj budem. – poškrabkal sa Neal vzadu na hlave a bokom pozoroval, ako Bella štrngajúc náramkami meria celu z jednej strany na druhú, zúrivá ako tigrica.

  - Povedzme, že toto som nepočul ! – strácal policajt trpezlivosť. - Menovaná bola zadržaná s kreditnými kartami pána Golda, ktorého už pekných pár týždňov nikto v meste nevidel ! –

  V miestnosti zadrnčal telefón. Mužíček v uniforme sa oprel, siahol po slúchadle a čím dlhšie počúval, tým viac sa triasol a narovnával, bezradne prechádzajúc vyplašeným pohľadom z Belly na Neala.

  - Áno,  šerifka, ...jasné, šerifka...pochopil som... šerifka...ale keď ona tvrdila, že sa volá Lacey...rozumiem...vykonám. – opatrne zavesil slúchadlo a roztrhal papier, ktorý doteraz krvopotne vypisoval.

  Utrel si pot z čela, našmátral v stole kľúče a podišiel k cele.

  - Musím sa vám ospravedlniť, slečna Frenchová, vás otec nám potvrdil vaše aliby... -

  - Aké aliby ? – spýtal sa Neal, ktorému sa toto mestečko zdalo trochu na hlavu. Veci sa tu menili prirýchlo a úplne nelogicky.

  - Totiž...tuto slečna je, teda nie je vinná z odcudzenia kreditných kariet, pretože je jedinou majiteľkou všetkých nehnuteľností pána Golda...včetne tých kreditiek...a celého jeho movitého aj nemovitého majetku...takže je voľná ... –  úbožiak sťažka preglgol.

  Neal skoro spadol zo stoličky. Toto mestečko je úkaz !...

   - ...mňa len pomýlilo to meno, zrejme to bude umelecké meno slečny Belly French...- habkal chudák ďalej.

  Bella stála s trochu priblblým úsmevom na perách a očividne nič nechápala.

  Neal konal duchaprítomnejšie.

  - Ok, ok, nebudeme na vás podávať žalobu, ale boli by ste taký láskavý a zabezpečili nám odvoz pred dom pána Golda... Teda bývalý dom pána Golda...sme unavení z cesty, a tento traumatizujúci zážitok bol pre slečnu French naozaj vyčerpávajúci, uznajte. – postavil sa rozhodne pred policajta a nenápadne žmurkol na Bellu pojmúc ju pod pažou.

  Úradníček šťastne prikývol a pratal sa zo stanice pre auto.

domiceli