ROZMRVENÉ II
57. kapitola
Ošíval sa. Mračil. Bol skrátka nesvoj. Ale bol tu. Ešte sa opatrne obzeral, nezabudnúc na „veľkú sestru“, čo má oči všade. Za plotom jej však nebolo.
- Je v kúpeľoch, ak hľadáš našu "vrele milovanú" susedku. Dnes tu na teba nebude zízať ako osa z bandasky. Ale, ak ti to nevadí, až tak veľmi by som sa v tomto bode nesocializovala. Ak si spomínaš, v slovných súbojoch porazila už každého a medzitým, obávam sa, absolvovala ďalšie kurzy na post mäsiarskeho psa. Aj tie kúpele budú len krycí manéver. Takže, ak chceš, aby tvoje ego dostalo ešte zopár kres papuľu, s radosťou ti dám jej telefónne číslo. Dala mi ho, aby som jej polievala kvety. V záhrade. A dôkladne ju o tom informovala...- vítal ho známy hlas v práve otvorených dverách.
Privrel viečka. Jemu sa spomínalo ľahko, škoda, že niekomu inému nie...
- Zvláštna zhoda náhod, nemyslíte, pán spisovateľ? – zagánilo prichádzajúce sebavedomie na neho spoza Emmy, ale ruky dievčatka, čo okupovalo Hookovu náruč mu dokázali v mžiku prečarovať nevôľu naštepenú pohŕdaním v očiach na úplne iný cit. Napriek tomu si pán domu neodpustil dodatok, – ...keby niekomu toto, to ako ste... ráčili dopadnúť, pán spisovateľ, - zatiahol Hook patrične ironicky, - predostriete ako námet na ďalší váš román, bude si asi klopkať na čelo. Hej... presne takto moja maličká... – roztiahol pery do širokého úsmevu, keď mu vnímavé dievča klopkalo ukazováčikom do stredu čela.
Mlčal. Nemal
čo dodať, ani čo povedať. A ani mu nemohol rozbiť rypák, ako to urobil Hook
pri svojej prvej návšteve u neho... pred časom, keď hľadal „svoju“ Emmu. Karty
sa obrátili. Teraz tu v cudzích dverách stojí sám, ale nehľadá niekoho. Hľadá samého seba. To najskôr. Potom... potom... ktovie. Všetko sa vždy deje
z nejakého dôvodu, len by si, došľaka, už prial vedieť, aký je to dôvod! A čo
tak priznať si svoj podiel viny?! Na dôvode?!
Emma spacifikovala svojho partnera a vyslala ho aj s malou na misiu do inej časti nimi osídlenej galaxie. Odleteli dobrovoľne a s hurhajom, ktorým ho chceli očividne dobre nasrať. Stisnutými a skoro do úsmevu vytiahnutými perami sa za neho a jeho hnusne úprimný jazyk ospravedlňovala. Ukročila bokom, aby mohol vojsť. Nemohol. Susedu by dal, aj keď si ju pamätal, že bola hnusná, že by ju ani kanibali do tomboly nechceli. Ale Hook ťal do živého... Musel to najskôr v sebe prežrieť. Chutilo to ako dva dni pokosená tráva.
- Radšej
budem ľuďom liezť na nervy, než do riti, - uzavrel s povzdychom
a narval ruky do predných vreciek riflí, ako mával vo zvyku, keď... zas
niečo nevyšlo. A čo? Nebodaj si čakal, že ťa tu budú vítať
s otvorenou náručou? To, že ťa Emma pozvala, znamená len to, ...že ťa Emma
pozvala! No, poľutuj sa, poľutuj, chudáčik... - Keby som bol vedel... ako
bude... tamten reagovať, neprídem.
Radšej... – poošíval sa a díval sa kdesi bokom. Fúúú, fúúú, nikto ti bobo nepofúka?! Emma má sprej s peroxidom.
- Nezveličuj! Nebudem Kiliana obhajovať, ale... ako si spomínam, tiež si nebol najpríjemnejší hostiteľ pod slnkom. Pod slamenou strechou! Ozaj... Ty, počuj... fakt si ju ponúkol na prenájom?! Nechápem, čo tým sleduješ... – pozorne zatvárala dvere a neustále ho očami aj posunkami posúvala krok za krokom hlbšie do útrob domu.
Bolo to tu na neho priveľmi rozšvitorené. Priveľa ľudí. Odvykol. Netrep. Belle je s malým preč len pár dní. Dobre, týždeň. Dva. Ide na tretí... Už to prestal počítať. Nikdy si to nepočítal. Chýbala ti už hodinu po odchode a nie si pes, ktorému majiteľ len postupne vyprcháva z nozdier. Máš ju tam v plnej veľkosti aj výbave. Aj s Gideonovou plnou plienkou...
Prijal pozvanie. Prijal večeru. Bez slov. Bez spoločnosti. Len s rodinnou fotkou na chladničke, pripnutou magnetkou v tvare ...preboha, to je miniatúrny vysávač?! To už ani magnetky nebývajú normálne v domoch, kde sú deti?! Foto s deťmi... Je tá malá v náručí Emmy vlastne moja vnučka, či nie je?! Priniesla mu do mozgu myšlienku lyžica fazuľovej polievky. Fazuľa nepadá ďaleko od stromu. Keby mal tak tú kúzelnú, čo by mu otvorila portál do inej dimenzie... Šak aj tu to vyzerá ako v inej dimenzii. Šťastná rodinka. Trochu strhaná Emma bez elánu, ťažký frajer Hook, tvoja-netvoja vnučka a skoro pubertiak Henry, ešte aj na fotke s očami prekrútenými takmer na chrbte. Ako by sa mu tak predstavil? „Čau, kámo, ja som ten, čo ti preťahoval nevlastnú babku, kým sa zas nevrátila k dedkovi... teraz sú si kvit. On má decko s inou, ona decko s iným. Je to cool, nie?!“ Kam ten svet len speje...
- Nechutí ti? Nad čím dumáš, keď sa ksichtíš, akoby si žul ojazdené pneumatiky? Mojim chutilo. Buď rád, že sa ti vôbec niečo ušlo...– zaváhala Emma s druhým chodom už na tanieri vidiac, ako mu fazule vypadávajú z lyžičky. – To ťa tak irituje naša rodinná fotka? Nie si nejaký precitlivelý?! – položila mu tanier k prvému. Tvarohové slíže. Buď Emma zabudla variť normálne jedlá, alebo mu to robí náročky, aby ho čím skôr vyštvala. Povzdychol. Darovanému koňovi na zuby nehľaď. Maslo sa spúšťalo dolu kopou a bralo so sebou na dno taniera zvyšky práškového cukru. Cítil sa rovnako. La dolce vita...
- Kilian šiel uložiť malú, ako vždy, neveril by si, ako na nej lipne, napriek tomu... a potom pôjde na jedno točené. Pozhovárame sa. – pozvala ho dosť drsne, vytiahla z chladničky plechovku, čo jedovato zasyčala, pristávajúc medzi taniermi. Konečne niečo pre chlapa... Hrdinu. Ha-ha-ha. Akoby sa bol býval zasmial pubertiak z fotky.
Spratávala v obývačke. Kadečo. Zvršky, hračky, drobnosti tvoriace výplň toho, čo je medzi „Môžeš ma vieš čo...“ po „Aj ja teba...“, čiže vzťah. Tu sú ešte jasne vo vzťahu. Závidíš, čo? Nie, nikto sa ti nečuduje. A ani ťa neľutuje. Toto je Emma! Nezabúdaj!
Krútiac si plechovku v prstoch postával pred gaučom, kým nedostal pokyn si sadnúť.
- Ešte dám prať. Ak niečo máš...čo potrebuješ... daj, - ponúkla sa.
- Dík, operiem si ...ručne, - žmurkol na ňu a pozdvihol jeden kútik úst.
- Skoro by som bola zabudla na tvoj úúúchvatný suchý humor! Hahaha! –
Už vie, po kom vie Henry tak pekne prekrúcať očami. Chlipol si lacného supermarketového piva. Škoda, že ho Hook nepozval.
Z fotele zasyčala druhá plechovka s Emmou, čo do nej práve dopadla. Začala rovno uprostred... budúceho "pozhovárame sa". Nemárnila zbytočne čas.
- Volala mi. Chcela vedieť, či náhodou
neviem, čo je s tebou. Prečo jej nedvíhaš?
Mala som za to, že ste ...takto dohodnutí, aj keď... nič debilnejšieho, ako
toto oddelené bývanie, táto vaša „skúška“, či ako to nazvať, som jakživ nepočula a nevidela... –
odpila si plným dúškom a oblizla obe pery. - Hnus! Prečo si jej vôbec
dovolil odísť?! – klopla plechovkou o stolík, vzala z neho ovládač. Pustila sa telka ako
kulisa a z rohu sa vybral na vandrovku robotický vysávač. Rovno proti nemu.
- ...lebo... moja Belle. Vlastne, to už nebola... moja Belle. Preto. Nedívala sa na mňa
tak... ako na sprostý mobil ...s ním na displeji. Nedokázali sme zrazu spolu
komunikovať... na nijakú z tém. Nedokázal som ju rozosmiať. A ani naštvať
tak, aby sme sa pohádali a potom... Mal som z nás pocit, že máme
spoločné len to, že sme sa brali v rovnaký deň... – nadvihol nohy a zmraštil tvár.
- To poznám! Mne nemusíš hovoriť. My s Kilianom si takto žijeme odjakživa. A navyše ešte v dostatku! Aby som sa pochválila! Raz mám dosť ja jeho, inokedy má dosť on mňa... Ale vzťah je o kompromisoch. A... popravde, myslela som si, že medzi tebou a Belle je... vážny vzťah. –
- Vážny
vzťah?! Nie... občas sme sa aj zasmiali... – odložil svoju plechovku k tej
Emminej. – Povedz, Emma, kde som urobil chybu? – zopäl ruky medzi otvorené
kolená a nahol sa k nej po odpoveď. Vysávač zmenil smer. Dal sa na ústup?
Iba záporne pokývala hlavou.
- Nikde, Adam. Si správny chlap. Pomohol si mi v čase, keď sa o mňa nikto nezaujímal, keď sa mi každý otočil chrbtom. Nikdy ti to nezabudnem. Ale... – zaváhala, vedela, že toto sa mu nebude dobre počúvať. - Nebudem ti klamať. Nie si jediný správny chlap na svete. A... v ňom, v ŇOM máš, žiaľ, priveľkú konkurenciu. Obávam sa, že nášho pána profesora... nemáš šancu vyšachovať, ani keby on sám urobil chybu. A on chyby nerobí... A keď, čisto hypoteticky, aj... , tak si z polien pod nohami urobí odrazový mostík a aj tak pristane na hrnci s medom... – zmenila záporné pokyvovanie na súhlasné pritakávanie.
Áno, toto nechcel počuť. Spomalene a s povzdychom sa oprel a zaklonil hlavu.
- Možno... keby si bola bývala... spomenula. – skúsil sa chytiť akejsi pomyselnej slamky, ale vytrhla mu ju z prstov.
- Never tomu! Aj ona verila, že to má, ...s tebou, myslím... šancu. Svadba. Dieťa to malo potvrdiť. Ale, len si to nahovárala. Jej amnézia je pre ňu vyslobodením, ...si myslím. Inak by sa trápila a vyčítala si to. Chvíľu, nejaký čas. Vidíš, sám. Koľko to vydržala s tebou a vaším synom pod jednou strechou? Skúsila to, to nemôžeš poprieť, ale... ON... je skrátka ON! A bodka. - vypla vysávač. Iritoval ju viac ako jeho. Natočila sa ovládačom k nemu. Takmer šťukla. - Čo budeš robiť? – nedalo jej, nespýtať sa, napriek tomu, že jeho nastavenie videla. A aj jej dojem potvrdil.
- Najprv si oddýchnem a potom nebudem robiť nič, - založil ruky za hlavu a usmial sa. Smutno-kyslo-horko-bôľne...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára