Rumbelle, ROZMRVENÉ II., 58. kapitola

 

ROZMRVENÉ II

58. kapitola

 

     Staromládenecký byt. Staromládenecký byt?! To ťažko. Tento bol síce menší, ako obria vila na okraji mesta, tiež v istom slova zmysle "staromládenecká", ale ani tento sa nevyznačoval  štýlom, ktorý by aspoň matne pripomínal "mládenca". Ako by asi vyzeral byt "mládenca", alebo aspoň staromládenca?! Belle, nebuď zlá. Čo sú to za pochody?! Striasla ich zo seba...Mrkla bokom do postieľky, kde spokojne odfukoval Gideon. Nabagrovaný, prebalený, so slinou vytečenou vedľa dudla. Ako chlap. To už stojí za úsmev. Jej chlap. A ešte jeden... chlap. Jej chlap.

  Ešte jeden chlap sa motal ešte stále v kúpeľni. Bude ako nový. Zamyslela sa zas. S pohľadom  namiereným do stropu, kde lampa z nočného stolíka prekresľovala tienidlo do tlmenejších tieňov, než plánovala žiarovka. "Ako nový." Ako asi vyzeral starý... teda nie starý...teda, aj sa to bojí vysloviť, akoby ho len tou kacírskou myšlienkou mohla uraziť, zraniť, dotknúť sa ho... ale... teda "mladý", teda v časoch, tých starých, predpotopných, tých, kedy ho nepoznala... ani on ju. A on bol... Belle! Toto nedopadne dobre!

  Opretý o veraje skicoval si ju detailne, od pokrčených kolien, cez zopár preliačin a pár oblín, pod bradu, po sánke k uchu a späť pod pazuchu po celom ramene až k rukám založeným pod hlavou, čo si namotávali pramienky vlasov v drdole na prsty ako na natáčky.

  - Čo zaujímavé píšu dnes v stropných novinách? – stiahol si uterák z krku a pozorne ho prevesil cez okraj postieľky, aby preschol. Oprel sa o ňu rukami, ale jej obsah ho nezaujímal tak, ako obsah manželskej postele, kde mu držala miesto...

  - Ale neurazíš sa... – podoprela sa na lakte a prižmúrila oči.

  - Už teraz som naštartovaný vrátiť ti aj s úrokmi každé jedno moju maličkosť neuvážlivo podpichujúce slovo,  - vypol sa v obavách, čo za výsluch ho, pravdepodobne, čaká.

  - V tom prípade radšej prehrám kontumačne. Nijaké otázky.  – buchla sa zas o posteľ a pritiahla si prikrývku.

  Zachytil návliečku za koniec a pomaly ťahal zas k sebe. Nestihla ju ubrániť. Namotával si ju do náručia a keď ho mal plné, odhodil ju bokom, ako síce nemal vo zvyku, lebo robenie neporiadku nepatrilo k jeho základnej výbave, lenže čas bežal a ľavý bok Gideonka hlásil, že už len jeden prevrat na ten pravý a je zas hore... Usadil sa na okraj postele a len pozrel cez plece, čo ona na to.

  Ona stiahla kolená k sebe a oprela sa o čelo postele. Just nebude doliezať, ako iste čaká. Čakal. Namiesto toho sa rozhovorila. Šeptom, ale dôrazne.

  - Už ako malá som vedela, že raz stretnem niekoho, s kým budem chcieť zostať navždy. A budem presne vedieť, že ten TEN je on a spoznám ho aj v preplnenej miestnosti a uprostred rušnej ulice a nepomýlim si ho s nikým iným... A že bude len jeden... – začala zoširoka s očami zas prebiehajúcimi po strope.

  - Trochu brzdi, srdiečko, toto sa píše v každom druhom lifestajláku, vo všetkých dostupných rozprávkach a, navyše, to vám ženám, naštepia už v perinke všetky dobré aj zlé sudičky naraz. Ako pomstu za to, že ich už vaše matky otravovali s princami na bielych koňoch...– rozhodil rukami, hoci sa to dobre počúvalo, aj dobre nenápadne vkladalo svoje meno do všetkých použitých zámen.

  - Héééj, to nie je fér! Kazíš romantiku, pán profesor! Kázanie si nechaj, ja už nie som tvoja žiačka! – natiahla nohy v snahe ho dočiahnuť a aspoň palcom kopnúť. Nechal sa. Dvihol ruky, že sa vzdáva a poslušne sa prekrútil, vyštveral sa ku nej a sadol si rovnako. Chrbtom opretý o pelesť s kolenami k sebe.

  - Ja sa len dopredu bránim, lebo mám obavy, čo ti lieta tou peknou... strapatou hlavou, – načiahol sa k jej drdolu a opatrne ho rozmotával. Predstavoval si vlasy o chvíľu rozhádzané po vankúši. Aké klišé, ale aká romantika...

  - Tak peknou alebo strapatou?! – zhrozila sa vyznania a obranne natiahla obe ruky k tým jeho, ako žena, ktorá cíti, že sa jej rozpadáva účes.  Ešte sa nič nebude rozhadzovať.

  - Ješitnou, vzťahovačnou, čo sa chcela niečo pýtať, ale stratila odvahu... – opatrne sa vracal k tomu, čo ju zaujalo, „na strope“, ale zrejme viac, ako bežné každodenné problémy, ktoré nemala problém riešiť.  Pritiahol si ju k sebe za pás, ale inak sa nedotýkal. Kým nezačne hovoriť.

  - Priťahuješ ma... – zašepkala.

  Prikývol a pritiahol o kúsok viac, ale stále jej nechal slobodu prejavu. Začala dobre. Rozprávaj, preháňaj, moje ego to tak rado počuje. Pokojne to zopakuj.

  - Priťahuješ ma. Ako je to možné, že nech som kdekoľvek, akokoľvek dlho a akokoľvek ďaleko, vždy sa vraciam k tebe? Vždy sa chcem vrátiť k tebe. Vždy sa aj vrátim... – už nedopovedala, sloboda prejavu bola trochu násilne a nečakane zrušená. Nedokázal ju za tie slová nepobozkať.

  - Vraj vesmír to zariadi tak, že k sebe priťahujeme ľudí, ktorých v živote potrebujeme. A ja potrebujem teba, Belle. Vždy som ťa potreboval. A tie časti môjho života, v ktorých si nebola, nestáli za nič... – prešiel jej opakom prstov po sánke. Nedokázala ho za tie slová nepobozkať.

  - Nezdá sa ti, že sme s tými vyznaniami trochu trápni?   - šibalsky nadvihla plecia a roztiahla pery do širokého všetečného úsmevu. Rozosmial sa tiež. Cítil to rovnako. Pokýval hlavou záporne aj kladne naraz.

  - A teraz von s pravdou. A nesnaž sa zahmlievať alebo zas zahovárať. Niečo si sa chcela pýtať. Už tuším, že sa to bude týkať veku, ty moja "trápna" puberťáčka, tak poďme, do mňa. Čo ti sadlo na nos a nedá sa to odložiť? Há?! – nenápadne nakukol do postieľky, aby jej dal najavo, že sú aj príjemnejšie veci, ako tráviť tú trochu voľného času, na ktorú si ten mladý pánko v postieľke bude o chvíľku robiť zas nárok.

  - Chcela by som vedieť... teda, predstavila som si, ako si asi vyzeral... no... – zrazu to nebolo také ľahké vysloviť nahlas. Aj keď len šeptom.

 - ...keď som bol mladý! – doplnil za ňu, ale stále sa usmieval, hoci si ona zahryzla do spodnej pery, či to predsa len nemala nechať zatvorené na sedem západov na dne truhlice... Dočerta, ešte truhly ju napadajú. A svedomie k tomu. Belle, Belle, upozorňovalo som ťa, že to nedopadne dobre. Nie, dobre, že to vytiahla.

 - ...asi tak nejak... či nemáš nejaké fotky, napríklad. –

  - Smola, fotoaparáty vynašli až sto rokov po mojom narodení! - zakýval záporne hlavou. – Možno niekde v jaskyniach na juhu Francúzska by sa medzi jaskynnými maľbami niečo malé našlo, ale tam ťa nikdy nevezmem, iste by si sa smiala, ako mi odstávali vtedy uši. – proklamoval, očividne sa baviac.

  Vo vnútri už pomenej. Naozaj nemá nič. Ani jednu jedinú fotku z detstva, ani z mladosti... Možno niečo na školských tablách, v ročenke, ale ktovie, či školy, kam chodil, ešte vôbec sú a skrývajú tieto „poklady“. Možno aj v policajných záznamoch, v kartách v sanatóriu... Sanatórium!

  - Zvážnel si. Mrzí ma to, že som ťa... vytočila.  – priložila si ruku k jeho tvári teraz ona.

  Zachytil jej ju.

  - Mojím prenatálnym životom som ťa nedávno previedol. Ukázal som ti odvrátenú stránku „pána profesora“. Predstavil som ti muža, ktorým som bol. V podobe, do akej ma vtedy sformoval alkohol a nezriadený život... – začal naozaj vážne, ale v jej očiach bolo prekvapenie. Pochopil.  – Nespomínaš si na to, však...?! Na našu tajnú cestu do tej zabudnutej protialkoholickej liečebne, na ctihodné sestričky, na muža, ktorý dúfal, že, keď sa ti otvorí, má nádej na to, aby si mu znova vstúpila do života, lebo... lebo ťa tak veľmi, tak veľmi  potreboval... – oči mu zvlhli.

 

  Dážď ich umlčal. Musel to byť dážď, lebo vonkajší svet aj doteraz poskytoval len tisícinu námetov na dialóg. Tak sa bavili každý so svojím vnútrom. Pukot kamienkov naznačil, že auto je v cieli.

  - Bude vám to stačiť tu? Železničná sa opravuje. Týmto podchodom sa dostanete rovno do vestibulu. - mrmlal taxikár, ale ani stanicu, ani podchod v hustom daždi vidno nebolo.

  Skúsia mu uveriť, ale až o chvíľu.

 Siahol do vrecka kabáta a vydoloval z neho šatku. 

   - Moja šatka. - zhodnotila trochu dementne.

  - Tomuto sa hovorí osud. Vieš, nenašiel som ju ja. Našiel ju iný, ale chvíľu ešte mohla byť so mnou... Vraciam ti ju... - šepkal a opatrne jej ju zakladal, nerozpakujúc sa nadvihnúť vlasy a preložiť rovno pozdĺž krku. - Dávajte na seba pozor... - vyslovil, keď odtiahol ruky ako popálené od nej.

  Natiahla sa k nemu, zachytila mu odvracajúcu sa tvár do studených dlaní, pritiahla si ju a doslova sa prisala o jeho pery. Nástojčivo, náruživo. Nečakane, prekvapivo. Prijal tie jej a dychtivo vpíjal jej prítomnosť, aj nečakaný útok. Obom telami prešla triaška zo spojenia, obaja sa spamätali včas...

  Ale len spomalene odliepali pery kúsok po kúsku, len opatrne otvárali oči, len po milimetroch sa ich tváre vzďaľovali od seba.

   - Vždy ťa budem ľúbiť. - povedala tak ticho, že sa to takmer dalo len odčítať z jej pier.

 Odčítal veľmi pozorne.

   - Myslím si, že som stále tam, kde som aj bol...- zopakoval vetu z rána, ale ona ju pochopila. 

   Použil len iné slová.

   Ani sa nemohol dívať, ako odchádza.

  Dážď zosilnel.

  - Nová známosť? Takmer filmový prvý bozk. - obdivne prikyvkal rozšafný taxikár, drzo dajúc na známosť, že tohto pána pozná, ale minule ho videl s inou slečnou...

  So slanou pachuťou v ústach, čo mu drzo zalievala tú sladkú, nadiktoval taxikárovi novú adresu.

  - Posledný...- odvetil a hlavou sa mu preliala balada o tom prvom, ozajstnom...

 

  Vymotala si nohy a pritiahla si ho teraz sama. S hlavou na jej teplých mäkkých prsiach sa neodvážil ani dýchať.

  Stále nemôže uveriť, že je to pravda. Vesmír ju poslal práve včas. Potrebuje ju! Iba ona je odpoveďou na všetky otázky. Iba ona dokáže vyliečiť z ničotného života, uzdraviť a spraviť z neho lepšieho človeka... Tak veľmi ju potrebuje!