Rumbelle, ROZMRVENÉ II., 56. kapitola

 

ROZMRVENÉ II

56. kapitola

 

     Stál opretý o dvere, s rukami prekríženými na prsiach a pokúšal sa odosobniť. Nebude to prvý a možno ani poslednýkrát v živote, aj keď, popravde, tento spôsob existencie ho prestal baviť už... ten predposlednýkrát. Asi by mal zájsť niekam do veštiarne a spýtať sa, čím tak nasral Bohov, že mu točia osud stále okolo jedného neprekročiteľného bodu a aj na to, ako to odčiniť, aby nemusel všetko zažívať znova a znova. 

  A znova sa baliť.

  - Nie je to presne to, čo sme si predstavovali, uznajte, fotky z mobilu... ale vzhľadom na to, že  na základe našich požiadaviek na stav nehnuteľnosti, ponúkate celkom prijateľné podmienky, čo ste aj uviedli v poslednom spätnom mejli, sme ochotní pristúpiť k podpísaniu zmluvy... aj hneď. – sklopil hlavu z oblohy stropu chlap v obleku so zakladačom pod pazuchou, pohľadom vyhľadal svojho kolegu z fachu, čo práve ohmatkával krbovú rímsu, akoby jej bol rozumel a zadíval sa na budúceho potenciálneho klienta. Hostiteľa.

  Klient- hostiteľ sa „odosobňoval“. Nezaujímali ho podmienky, aj tak mu ich vnútili, nezaujímala ho zmluva. Zaujímalo ho tak trochu iba to, ako na neho vôbec prišli... a práve teraz, keď, paradoxne, presne toto mal aj v úmysle urobiť, ale... títo ho predbehli. Aj jeho vnútorné pochody. Akým algoritmom ho diagnostikovali, že je práve v plnohodnotnej kríze, narazený o svoje chabé limity a potrebuje...vypadnúť z kola. Na dvere mu namiesto kolapsu zaklopali oni. Neznáša tieto „digitálne kúzla“, ale pre tentokrát im rád podľahol. Bombardovali ho mejlami, telefonátmi, mali ho v merku už hodný čas. Ako mohli vyčmuchať, že začal, podotýkam, iba začal premýšľať o...?! Jasné, princíp králičej nory, tej sprepadenej striebornej bubliny, v ktorej sa točí dookola a aj keď o jeho živote vie málokto, tých pár, na verejnosť vyplavených, indícií postačilo na spustenie kolotoča. Každá minca má dve strany. Nechal ju chvíľu roztočenú a teraz po nej konečne pripravený placol celou dlaňou. Je jedno, čo bude na rube a čo na líci. Nemieni tú dlaň ani dvíhať. Nie je na to vôbec zvedavý...

  Nepredám! Neprenajmem! Nedarujem! Čomu z tohto nerozumeli hneď na prvýkrát?! 

  A ako sa im podarilo uspieť na ten druhý...?! 

  Prenajmem? Nie tak celkom... Prenajmem.

  Boli takí otravní. Sú takí otravnííí.

  Nemohol sa už na nich dívať. Ani ich počúvať. Odlepil sa od verají.

  Zabočil do kuchyne. Nemal to robiť. Nemal už zabáčať nikam. Vak má pri dverách, je čas sa otočiť chrbtom. A vykročiť rovno. Za nosom.

  - Á, tu ste! Nechcete si to rozmyslieť? Uznajte, krátkodobé prenajímanie, pre ktoré ste sa nakoniec rozhodli, ako by som to povedal... tento typ zdieľania obydlia, byť len prostým hostiteľom... nie je práve vysoko lukratívny, čo sa týka financií. Dlhodobý prenájom, respektíve predaj nehnuteľnosti by vám zabezpečil kapitál, s ktorým by ste... -

  - Pýtal som sa vás niečo?! – skočil rozrečnenému pánkovi do preslovu. A preventívne aj zagánil. Pomerne dlho ho lámali na kadečo, a aj to málo, čo získali, môžu raz-dva stratiť. Hoci on stratí viac... A tak veľmi by chcel všetko! Získať. Späť!

  - V poriadku. V poriadku. Sme krok od dohody, vaše údaje máme, my, ako sprostredkovateľská pobočka firmy zdieľania obydlia všetko potrebné zariadime. Chýba nám už len adresa, kam posielať informácie o hosťoch a... –

  - Stačí, ak mi prídu peniaze na účet. Iné ma nezaujíma. Žiadne odkazy, recenzie, reklamy a podobné kraviny. To si pokojne nechajte pre seba a na seba si vytvorte aj „môj“ profil. Tento ksicht by pôsobil kontraproduktívne vzhľadom na biznis. Nemyslíte?! – zaškeril sa, čo mu vôbec nepomohlo. To museli uznať. – Akékoľvek kontakty zúžte na minimum a to minimum ešte na polovicu... alebo ešte menej. – s rukami stále prekríženými, na znak odstupu aj odporu, aspoň gánil.

  - Podmienky neumožňujú... –

  - Podmienky si strčte kam chcete. Ste dostatočne inteligentní, aspoň v to dúfam, že neukrátite o zisk mňa ani samých seba. Mýlim sa?! Mám sa obrátiť na konkurenciu?! – začal vydierať, bol by vytiahol čokoľvek, len nech sa ich už zbaví.  Chýba ti samota? Odkedy? Odkedy ju nezdieľa s ňou...

 

  Stál opretý o dvere z druhej strany a videl už len rozhýbané konáre od fára, čo medzi nimi zmizlo. Tak, to by sme mali. Stačí zabuchnúť. Kľúče majú. Sprostredkujú...

  - Mačky sa vedia o seba postarať samy. Myší je tu dosť, miláčikovia rozmaznaní! Tak sa na mňa nedívajte týmto drzým arogantným pohľadom! – natočil sa bokom, kde s nevôľou sedeli a naťahovali sa dva chlpaté exempláre, čo práve vešiakom na šaty vyhrabal spod gauča a vysadil pred domom. – A nie, že keď sa náhodou vrátim, tak tu bude mačacia farma! – natrčil na ne vešiak. Puberťácky znudene prekrútili očami a svorne ho ignorovali.

  „Náhodou vrátiš?“ Veríš v to? V čom bola táto časť života iná, ako predošlé?

    V kom...

 

  S telefónom na uchu, s rukou vo vrecku nohavíc, ležérne, po domácky, iba v košeli do pol žrde rozopnutej, s pohľadom von oknom. Chrbtom od nej.  Odpovedal, čo najmenej. Jednoslovne. Rázne. Priveľmi rázne! Občas sa pootočil a dvihol kútik úst. Áno, vie, že je tam. Vie, že ho pozoruje. Vie, že je zvedavá. Vie, že jej nestačí informácia, že podniká. Že podniká z domu. A so všeličím... To všeličo sa vysvetľuje najhoršie. Povzdychol. Ešteže na to nie je dosť času. Vypĺňajú im ho iné... denné i nočné radosti i starosti. Hlavne radosti!

  Prehodil slúchadlo z jedného ucha na druhé a zas späť. Otočil sa zas k oknu.

  - ...šlo to pomerne dobre. Mali ste pravdu, je to čudné indivíduum, stroskotanec... Možno sme mali viac pritlačiť a podarilo by sa to,  ...čím sme boli poverení, ale... Ak vám to stačí takto, nech sa páči... vy ste zadávateľ... -

  Ešte raz sa obzrel, či ho nemôže počuť. Ale nemohla. Venovala sa dieťaťu. Ako vždy...

  Dvihol aj druhý kútik úst a skončil hovor.

  - Niečo vážne? – usmiala sa s hlavou natočenou do boku, k plecu.

  - Nič dôležité. Ďalšia nudná banálna záležitosť uzavretá. A odložená ad acta. Mám rád, keď všetko vychádza podľa plánu. A ja mám plán vždy dokonale pripravený... – nahol sa k jej tvári, privoňal si k vlasom a pobozkal ju na čelo. – Napríklad teraz by som nám rád naplánoval nejaký relax. Čo povieš na wellnes? – narovnal sa. Hrdo sa vypol a ruky založil za chrbtom. Spokojný sám so sebou.

  A s osudom. A s náhodou... Pokojne sa usadil oproti nej. Už sa ani náhodou nevráti! Tu je doma! Tu bude doma! Žiadny ďalší domov už nie je...

  Veríš v to? V čom bude táto časť života iná, ako predošlé?

  V kom...