Rumbelle, ROZMRVENÉ II., 59. kapitola

 

ROZMRVENÉ II

59. kapitola

 

     Meral terasu tam a späť. Mobil na uchu prehadzoval z jedného na druhé, ale každý sme pri počúvaní zvyknutý len na to jedno ucho, tak aj pre neho to bol len márny pokus niečo na niečom zmeniť... Očividne chcel mať hlavne všetko rýchlo za sebou. Ale nie všetko sa dá riešiť cez signálnu sústavu éterom. A to prilievalo nervozitu do motora, čo ho dnes, nečakane,  poháňal.

  Pozorovala ho už dobrú hodinu. Nervózny bol stále, odkedy ho poznala, ale rýchlosť presúvania sa od prvého stĺpika v obvodom múriku terasy k poslednému, kopanie do ich pätiek a vyhrážanie sa neviditeľnému komunikantovi vztýčeným ukazovákom rozmykaným, pravdepodobne nesúhlasom, do bokov, sa stále stupňovalo. Telefonoval, prechádzal sa. Otočky bral prudko a skoro šmykom. Čakal na hovor, stál a díval sa niekam do záhrady. Nakopával múr. A repete. Bolo jej ho ľúto. Jeden by povedal, že nemôžeš tú istú chybu urobiť dvakrát, ale tento tu každú v živote zrejme  robí aj tretí, štvrtý a piatykrát. Pre istotu? Pravdepodobne.  

  Niečomu prikyvoval. Mobil už držal pri stehne. Akoby premýšľal a odobroval si, prípadne znovu prehrával, čo...vybavoval? Vybavil? Chcel vybaviť? Vykročil.

  Zvrtla sa k linke, akoby práve niečo doupratovávala.

  - Niečo vážne? ...respektíve dôležité?! – spýtala sa, len čo prekročil prah francúzskeho okna, lebo aj tak by jej neuveril, že nie je vôbec zvedavá. Tak načo tú informačnú agóniu predlžovať. Oprela sa o linku a čakala. Chvíľu márne. Medzitým dovrela voda v kanvici. Zaliala mu kávu, podstrčila k mobilu práve odloženému buchnutím na stôl. Asi ju bude potrebovať. Kávu aj... Emmu.

  Vzal ju na milosť. Kávu, aj Emmu.

  - Volalo mi šťastie. Chcelo sa rozlúčiť! – chlipol si a oľutoval. Čas od kempovania vody v kanvici a v jeho ústach nebol priamo úmerný jej vychladnutiu.

  - Šťastie?! Volala ti... Belle?! – podávala mu čerstvo načapovanú studenú vodu z točky vyhýbajúc sa jeho cholerickej gestike aj sprostej slovnej zásobe.

  - Čo?!... Kto?!... Čomu z mojich dvoch viet si neporozumela?! – takmer na ňu cez zuby skríkol, ale mykanie popáleného jazyka bolelo viac, než si jeho odvaha papuľovať predsavzala.

  - Tak prepáč, že som sa vôbec pýtala... – otočila sa mu zadkom a mrmlala si ďalej len popod nos, – Niekto tu dnes vstával hore vňaťkou a chudinka ústretová Emma si to zas odnesie. Kedy si už prestanú všetci zo mňa robiť osobné hromozvody?! – tretíkrát pretrela pedantne vyleštené kachličky za batériou.

  Došlo mu, že bol zbytočne odporný. Pootvoril ústa, nech sa hlúpy drzý jazyk schladí a čakal, že ho zas vezme na milosť a dá mu ešte šancu všetko vysvetliť. Rozdýchavala dlhšie, než by si bol býval prial. Ale učí sa byť trpezlivý. Treba sa naučiť byť trpezlivý. Ktovie dokedy, ale zrejme na štúdium bude zas raz po čase veľa, veľa, veľa času.

  - Veľa ľudí je nažive len preto, že je nelegálne ich zabiť... – začal sám, privoňal si zas ku káve, ale vzdal jej ďalšie ochutnávanie.

  S hrôzou sa zvrtla.

  - Volal si s... s ním?! -

  - S kým „s ním“?! – sprafrázoval zas rozčertene. - S tým, „ním“, koho meno sa... ne... vy... slo... vu... je?! Veď to povedz normálne, Emma! Nešetri ma! Neofukuj! Čo? Nemáš odvahu mi jeho meno chrstnúť do ksichtu?! Si smiešna... Kašlem vám na vášho pána profesoríka! Aj tak viem, že ste všetci na jeho strane! A mňa pokojne učiníte aj jeho vrahom! Naozaj... naozaj si myslíš, že by som bol schopný... jej takto ublížiť?! – dodal už miernejšie, až Emmu zamrzela jej nepremyslená automatická reakcia.

  Odlepila sa od linky a sadla si oproti nemu. Položila mu dlane na ruku namiesto ospravedlnenia. Cítila, ako sa chveje.

  - Prepáč, Emma. Už vstať z postele bol aj dnes hneď krok zlým smerom. Nech robím, čo robím, v poslednom čase, všetko sa obracia proti mne. Ale teraz... chystám sa urobiť niečo, čo som pôvodne nemal v úmysle, ale po rozhovore s tebou, keď som sem prišiel, za ktorý ti fakt, že ďakujem, som pochopil... skrátka, nebudem fňukať na vlastnom hrobe... – odmlčal sa, pousmial, zadíval sa niekam bokom a nakoniec dodal ako starý filozof afektovane a pateticky: - Čím viac samovrahov, tým menej samovrahov! – a preložil svoju ruku na tie jej.

  Trhlo ňou.

  - Šibe ti?! Hádam si to len nechceš hodiť?! – s hrôzou sa k nemu naklonila.

  - So všetkou úctou... to skôr tebe... - poklopkal si na čelo, - ...drahá priateľka v núdzi! Vieš koľkým ľuďom by som tým urobil radosť? A robiť radosť všetkým okolo, je nemožné! Niekedy musíš niekoho aj vytočiť, aby si urobil radosť aj sám sebe. – žmurkol na ňu.

  - Začínam sa predsa len báť. Koho... to chceš vytáčať?! – odtiahla sa zas a oprela.

  Naklonil sa on.

  - Toho, koho meno sa ne... vy... slo... vu...je! – zaškeril sa. Potriasol záporne hlavou.  – Naozaj si myslíš, že som "samovrah"?! Proti vetru sa šťať nedá, to už som pochopil. A premyslel som si to... Prepáč, zatiaľ si to nechám len pre seba. Čakám ešte jeden telefonát a potom mám nejaké stretká. Nič sa nepýtaj. Ver mi. Nemienim nikoho zakilovať, tým menej samého seba. Na to sa mám priveľmi rád. Musím si len zariadiť svoj život tak, aby... mal nejaký zmysel. Ver mi, naozaj, ver, Emma. Mám dobrý plán. Nemienim večne stonať, ani ti tu visieť na krku. Potrebujem sa otriasť a postaviť sa zas na vlastné. A ja sa otrasiem a postavím... na vlastné... – usmial sa na Emmu, aj na kávu. Vzal šálku do rúk, nadvihol ako na zdravie.

  - Čo ťa nezabije... to ťa bolí. Riadne, riadne bolí... – vyplazil káve jazyk, chlipol si a úsmev mu zostal. - ...ale, nič netrvá večne. O tom viem, žiaľ, svoje... –

  Zazvonil mobil. Schmatol ho a vytrielil zas na terasu.

  Emma sa zahľadela do dopitej šálky. Z rozprplanej usadeniny nič o budúcnosti nevyveštila.

 

 

 

   Dnes bol deň chaos. Blbec. Chaotický blbec. Všetci v byte vstávali ľavou zadnou, všetko chýbalo, najviac čisté plienky. S vreštiacim malým oveseným cez jedno plece, s ogrcanou poslednou bavlnenou plienkou cez druhé, s neumytou fľaškou pod pazuchou, nahryznutým chlebom namiesto obeda v ruke, druhou márne pátrala, kde pod kopami bielizne, diek a kadečoho navrstveného kade-tade je ten neustále bzučiaci mobil.

  - Tento byt je malý pre toľko bordelu... – márne šuškala do spotených vláskov Gideonovi a pokúšala sa ho v rôznych tóninách proklamovaných viet nejako utíšiť. Teplo, teplo, teplo, horí! Mobil sa rozbzučal  hlasnejšie, lebo z neho strhli niekoľko kusov ozdobných vankúšikov.

  - Toto je... Adam si tu zabudol svoj mobil? To sa mu nestáva... – šúchala malému po chrbátiku predlaktím a pokúšala sa mobil stíšiť, alebo rovno vypnúť, skrátka umlčať, nevyčítajúc si, že... nie je jej. – Potrebujem ticho. Potrebujeme ticho, ticho, tichúúúčko... – spievala mrnkajúcemu, natriasanému dieťaťu, nešikovne manipulujúc s rozjedovaným vibrujúcim aparátom.

  - Haló... hej, haló... už sa počujeme?! - zakričalo chrčavo z mobilu.

   Hups, asi som ho dvihla, preblesklo jej hlavou a nástojčivý hlas ju automaticky presviedčal, že najlepšie bude...nepokladať. Priložila si ho k uchu.

 - ...je tu... zlý signál, asi, nevieme sa vám dovolať, pán Gold! Haló, počujeme sa?!  Ja len toľko, že to vyšlo. Už sme s tým nepočítali, ale máme to!  Máme ho! Ako ste chcel! Haló! Haló, ste tam?! Ja len či... máme pokračovať v pláne, podľa tej našej predbežnej dohody, alebo sa niečo zmenilo... Haló!... Ja to kašlem, môžeme sa aj roztrhať... tu sa nikam nedovolám... Ideme do toho, pán Gold! Jak ste si priali... Budete maximálne spokojný. Spoľahnite sa! Dovi! Dopo! Chŕŕ...Fŕŕ...Bŕŕŕ... – ťuk. Mobil stíchol.

  Aj malý stíchol. Vážne sa jej díval do tváre. Ona sa vážne dívala na displej. Neznáme číslo. Ale zrejme len pre ňu...

  - Srdiečko, prepáč, ale nevedel som, na koľko kilogramov to má byť, tak som vzal... asi štyri rôzne veľkosti a radšej aj veľké balenia... – tlačili sa do bytu čerstvé jednorázové plienky. Naozaj tlačili. – Tento byt je malý pre toľko bordelu. – vážne sa aj on poobzeral okolo seba.

  Vidiac svoj mobil v jej rukách, trochu zneistel.