RUMBELLE - Rozmrvené - 8. kapitola

Rozmrvené

8. kapitola

        Nemal dobrý pocit z privysokých obrátok, ktoré pyšne predvádzala pračka. Pozoroval ju, jedovaté svetlozelené očká čísiel a červené pery navoleného programu, len z úzadia obývačky a predstavoval si, ako sa o chvíľu teatrálne odtrhne bubon, vystrelí, preletí v lepšom prípade len okolo neho, zruší priečku, zramuje všetko v dosahu svojej trieštivej sily.  Všade bude rozmetané prádlo a zvyšky vody. A mŕtvej pračky. Vždy lepšie, ako práčky. Neboli jeho. Ani jedna a ani druhá.

  Lacey ju, bože, to už je tak dávno, privliekla z bazáru za pár šupov, ako papierovo kazivú, ale stále funkčnú. Počas programu, kvôli akémusi "kurvítku" ako to nežne vtedy nazvala, ktoré vraj namontovávajú zámerne do každého produktu, aby sa po pár rokoch začal kaziť a donútili vás kúpiť si nový, vypla vždy len trikrát. Stačilo si na to zvyknúť a nie poddať sa, či nebodaj rezignovať, ale, jednoducho,  prispôsobiť sa. Presne už vedel, že sa to stane v päťdesiatej šiestej minúte, potom v dvadsiatej štvrtej a nakoniec ešte raz, ale vtedy už neukazovalo na displeji čas. Prepláchanie, žmýkanie a stop. Sedem zapípaní. End.

  Už dávno sa tu neukázala ani Lacey. Nerád pral sám. Nerád ručne... Ak sa to nezlepší, začne svoju bielizeň zas nosiť radšej do čistiarne.

  A navyše tá idiotská paralela.

  - Prečo čítaš tie motivačné chujoviny? - spýtala sa medzi niektorou z päťdesiatej šiestej a dvadsiatej štvrtej minúty Lacey a vytriasala zvyšnú vodu zo zvrškov prvej várky, natruc jemu pred tvárou. Cestou k radiátoru gánila na knižku na stolíku.

  Ozaj, prečo?!

  - Asi trpím syndrómom pani Bovaryovej... - zatiahol afektovane, nedomysliac kontext, pospájal prsty jednej ruky s druhou a vystaval striešku pred tvárou s potmehúdskym úsmevom na spadnutie.

   Lacey však zvážnela.

   - Prosím? Dúfam, že len jedna z kravín... z tých brakov, - zašepkala sklamaná a zrejme do krvi urazená.

  Otočila sa s vyprášenou utierkou k radiátoru a ovesila ju cezeň, nervózne ju tam pritláčajúc po hrane.  Rozdýchavala pomerne hlasno.

  Došlo mu. Jeho milovaná knihomoľka má Flauberta v malíčku a poznanie dejovej linky jej automaticky donieslo do čítačky konšpiračnú teóriu, že niekto v jej domácnosti  trpí akútnou nespokojnosťou a nasledovať by mohlo striedanie partnerov a to jej na sebavedomí zrejme nepridalo.

   Prepískol. A to poriadne. Hľadal spiatočku. Toto predsa nemyslel. Vystrelený šíp a vypovedané slovo. Myslel, pán vlk, dobre myslel, vyletelo to z teba, lebo to už nevieš dlhšie v sebe dusiť... Nie, nemyslel! ...dá sa z toho ešte vykrútiť.

  - Chcel som len...naznačiť, že súčasťou syndrómu pani Bovaryovej je neraz aj kopírovanie partnerovho správania. Osoba preberá jeho zvyky a záľuby... - vstal a pohol sa k nej.

  Trochu sa chvela. Nervozitou. Sklamaním. Hnevom. Cítil to, keď ju zozadu objal a skúsil skopírovať jej mäkké obliny. Z tepla radiátora sa odparovala aviváž, ale on nasával ju samotnú. Cítil jej strach.

  - Ty predsa čítaš, ja čítam... Máme spoločné záľuby. Zvykol som si čítať všetko, čo prinesieš z kníhkupectva... O nič iné nejde, srdiečko. - oprel si hlavu o jej ucho, aby nepočula nejaký ten vnútorný hlas, čo kričal, ako veľmi, preveľmi jej, bohapusto, navyše... klame.

  Radšej zdupľoval objatie a nechal jej na spánkoch pár letmých bozkov. Slová, slová, slová...to vždy zaberie.

  -  Ľúbim ťa. A... Okrem toho, má vraj postihnutá osoba až panický strach z opustenia, pretože rozchody  znáša mimoriadne zle. - dokončil šeptom a čakal, že položí takú otázku, na ktorú jej bude môcť nežne vykričať, ako veľmi ho mrzí, že chodieva tak zriedka.

  Našla však skôr odpoveď. To ho zamrzelo dvojnásobne.

  - Viem, že nie som dokonalá... - povedala rovnako sklamane.

  Otočila sa, oprela zadkom o radiátor, neriešiac, že je na ňom kopa vlhkého prádla a pozrela sa na neho vážne. Sakramentsky vážne. Žmolila dlane pred lonom a odnášala si to spodná pera.

   - Nikto nie je. Máš, nebodaj, pocit, že by som ti niekedy niečo vyčítal? - zneistel.

   - Mám skôr pocit, že sa ti náš vzťah zdá... málo romantický. Fakt sa cítiš... ako pani Bovaryová? To ako vážne?!... si myslel...ten syndróm Pani Bovaryovej...?! Ako viem, jedným z hlavných prejavov syndrómu je závislosť na romancách. Ľudia trpiaci týmto syndrómom veria, že niekde tam vonku na nich čaká dokonalý partner, ktorý príde a unesie ich zo sveta problémov a starostí do kráľovstva dokonalosti a bezstarostnosti. Nedokážu byť sami a partnerov si často idealizujú. Keď však už nenapĺňa ich potreby, dokážu veľmi rýchlo vzťah opustiť a nájsť si niekoho iného. Okrem toho, priťahujú ich komplikované vzťahy, pretože si myslia, že práve v nich nájdu hľadanú romantiku a vášeň... aj ja som tú kravinu totiž čítala. - zdôraznila. - Prepáč, že ti nedokážem zabezpečiť komplikovaný vzťah, som len obyčajná baba, čo túži po presnom opaku! - trochu zvýšila hlas, ale to sa  len doň skúsili vyplavovať nejaké tie hormóny so slzami na krajíčku prov.

  Musel k nej znovu naklusať. Chcel. Jej bezmocnosť a bezradnosť ho roztápala. Nerozumel jej a netušil, kde sa v nej v poslednom čase berie, lebo spočiatku sa mu zdala až príliš sebavedomá, stojaca pevne na zemi a pripravená podržať skôr ona jeho, ako naopak. Ale v poslednom čase...

  - Lacey, ...sú to všetko len kraviny. Dobre si to povedala. - pritiahol si ju k sebe. Mala komplet mokrý zadok.

  - Tak si to láskavo pamätaj! - vytiahla odkiaľsi vztýčený ukazovák a našla svoju dávnejšiu podobu. - Podobne ako väčšina pofidérnych článkov už aj knihy s psychologickou, tou...tou...debilnou motivačnou terminológiou majú viac medzier ako reálne využiteľných myšlienok. To mimochodom vysvetľuje, prečo drvivá väčšina čitateľov motivačnej literatúry nikdy nič významné v živote nedosiahne, aby si vedel!  Autori nechcú, aby ste mali úspech! Chcú, aby ste si kúpili ich ďalšiu knihu! Pamätaj si to! Lebo ja ti žiadnu inú, podobnú, domov už nikdy nedonesiem! -

  Poslušne prikyvoval, aj keď ho niektoré fakty urážali. Či skôr štvali.

   - No, poď ty moje "dosiahnuté životné nič..." - sparodoval jej cieľ, na ktorý momentálne dosiahol pažami. - Doprala nám ďalšia dávka. -

  - Nedoprala! Zasekla sa na dvadsať štvorke! - oponovala.

   Povzdychol. Dúfal, že nie viditeľne.

   A navyše tá idiotská paralela...

  A navyše tá idiotská paralela.

  Princíp zrkadlenia. Život nie je niečo, čo sa nám deje, je odrazom nás samotných. Všetko, čo sa deje, je spätnou väzbou na naše skutky. 

  Zaslúžil si, aby sa Lacey čoraz zriedkavejšie vracala. Výhovorky ako zápočty a skúšky, diplomovka a štátnice už akosi nestačili prekrývať skutočnosť, že sa zas nemienila s ním prevadiť celý víkend.

   Vzorce sa opakujú, stretávame podobných ľudí, stávajú sa nám podobné udalosti či iné podivné náhody. Ak chceme vedieť, ako sa nám darí, obzrime sa okolo seba a všímajme si opakujúce sa vzorce. Jediná udalosť toho veľa nevyzradí, ak sa však vzorce opakujú, o niečom to už predsa len vypovedá. Ak sa ocitáme vo vzťahoch, kde nám je neustále ubližované, znamená to, že v sebe nosíme niečo, čo sa potrebuje zahojiť. 

  Máš pocit, že ti stále niekto ubližuje?! Nie, je to len to hlúpe zrkadlenie. Belle vtedy po maturite tiež odišla na výšku. Menej času, menej stretnutí... zúfalé pokusy udržať ju hraničiace až s násilím a priznaj si to... Vyhrozil si sa jej. Bol si vtedy drsný pri milovaní a drsný aj po ňom. Paranoidná predstava zhmotnená do tvrdých slov... ak by si ju náhodou načapal s niekým iným... a ona sa smiala, naivná. Nepredstaviteľné. Tešilo ju, že žiarliš... potom prišiel koniec. Svieti kontrolka! Belle za nič nemôže a ty to vieš najlepšie, milá obeť... Hanbi sa. Alebo máš pocit, že ti Lacey ubližuje? Vážne? Nie je to skôr naopak?! Zrátajme si to. Mlčíš. Čušíš. Si nevrelý. A keď si vrelý, tak príliš...

   Vzorce sa opakujú. Tvoja paranoja, že môžeš aj stratiť...

   Vzorce sa opakujú.

   To preto, že niečo potrebuje zahojiť... Však chceš zahojiť? Však? No, priznaj si to konečne!

   Siahol po mobile. Otvoril fotky. Nedali sa nijak zvlášť priblížiť, ani zaostriť, ale...

   Tá idiotská paralela.

  Máš za sebou päťdesiatu šiestu minútu. Roky nezastavíš. Nohy trčiace zo županu sú čoraz svetlejšie a ochabnutejšie. Prestal si ho nosiť. Držal si diétu, ale pupku sa zbavuje ťažko. Zbavil si sa ho a bolelo ťa toľko obmedzovania. Navyše to Lacey vôbec neocenila. Koľko víkendov už neprišla?!

  Ale, nebodaj sa cítiš už ako tá obeť, chudáčik... Obeť. Je to jej vina! Neocenila...! Neprišla...! Nechodí...!

  Si smiešny. Je to len a len tvoj problém! Osobný, súkromný, intímny, tvoj!

   Je ľahké veriť, že svet je jednoducho nespravodlivý a my ho nemôžeme nijako ovplyvniť. Vzdávame sa tak totiž zodpovednosti, staviame sa do pozície obete a myslíme si, že ak niečo nie je naša vina, nie je to ani náš problém. Sme presvedčení o svojej pozícii obete a sťažujeme sa, nie však preto, že potrebujeme sympatie, ale preto, lebo tajne dúfame, že niekto problém vyrieši namiesto nás. Takto to však nefunguje...

  Chce to konečne zmenu. 
  Akú zmenu?!... chceš po maturantke nahradenej len o pár rokov staršou študentkou nahradiť obe inou...?! Ďalšou?! Dúfajme, že už o viac ako len pár rokov staršou...keď už. Stop! Prečo ďalšou...?

  Díval sa na zvláštnu fotku. Na akúsi amorfnú kopu. Mladá žena s náručou plnou práve zveseného prádla.

  Aká náhoda, on perie, ona už zvešiava prádlo. A to niekedy šli ich satelity v paralelných trajektóriách, tesne jeden vedľa druhého. Akosi vybočil. Nie, ty si predsa obeť. Ona akosi vybočila. Stihla oprať, vyvešať a teraz zvešiava oprané. To ty si zamrzol... Presne. Idiotská práčka vypla vo svojej dvadsiatejštvrtej minúte.

  Žena na fotke má dvadsaťštyri. Už dvadsať štyri? Kde sú tie časy, keď to bola čerstvá osemnástka a oni boli čerstvo zaľúbení...  Kroť sa. Nebol si čerstvý ani vtedy a už nikdy nebudeš.

  Tá hlúpa paralela.

   Kto sa to díva na teba z tej fotky? Tvoja Belle. Nejaká je unavená, strhaná, smutná... Akoby potrebovala ...Prečo inak by ti posielala takéto fotky? A minule ti, dokonca, dvihla mobil, keď si zas raz volal. Prvýkrát. Prvýkrát po takom dlhom čase. Síce mlčala...Chúďa...Ona je v koncoch. Ona... Nepotrebuje náhodou práve teba?!  Princa na bielom koni? Čo tam po tom, že je dakus vydatá, dakus tehotná, dakus ťa už definitívne raz odmietla...

   Ako zariadiť, aby sa okolnosti zmenili? Vytýčte si cieľ, kde chcete byť napríklad o rok a následne to rozoberte na drobné. Určte si, čo musíte urobiť každý deň, týždeň a mesiac, aby ste želaný stav dosiahli. Následne sa zamerajte na to, aby ste prebrali zodpovednosť a nespoliehali sa na to, že sa niečo jednoducho len stane.

  Chce ju späť! Cieľ vytýčený...

domiceli