RUMBELLE - Rozmrvené - 11. kapitola

Rozmrvené

11. kapitola

        Vrásnila mláku. Nič kreatívnejšie ju nenapadalo. Už nechápala, čo ju na tom ako decko tak fascinovalo. S dlhým konárom nad kalužou vody šťurchala do nej, nechala symetrické kruhy miznúť na krajoch v rozmokvanom lístí, aby štuchla zas. A zas. Triaška vody sa podobala tej jej.

  Vybehla z domu pomerne naľahko. Iba hlavu mala dôkladne obalenú do viet, čo z nej nie a nie poodliepať. Ako sa môže nechať takto vytočiť?! Zaborila konárik hlbšie, ale zlomil sa. Je po vrásnení. Musí si vystačiť s vlastnými čmuhami skrz čelo.

  Odhodila zvyšok palice, pošúchala ruku o bok a vykročila. Zámerne bokom od vyjazdených koľají lesnej cestičky. Škoda, že je tu les taký riedky a stále málo jarný. Potrebovala trochu farieb. Aspoň nejakú tú zelenú. Kdeže, kam len oko dohliadlo, všetko natruc zemité. Nasala vzduch a rýchlo vyfúkla. Zosúladiť dych s chôdzou sa jej však nedarilo. Všetko disharmonické. Ani len mu nebude môcť večer prerozprávať, čo sa dialo. Správala sa...no, ako pravá polcolovka. To na nej uvidí aj sám. Tehotenské zdementievanie malo nastúpiť až po pôrode, ale jej sa zdá, že drzo metastázuje každým dňom.

  - Áááhhh! - zrúkla, očakávajúc, že sa jej uľaví.

  Márne. Nezabrali ani zaťaté a prudko vyprsknuté päste. Prsty zostali v polohe skrčencov. Môcť tak do nich zdrapiť tú zlomyseľnú ochechulu s ulízaným vrkočom, čo sa im usalašila pred krbom.

  Usalašená pred krbom hrala sa s končekmi vlasov vrkoča. Zlozvyk žmoliť ich neustále medzi prstami im neprospieval o nič viac, ako tuhá gumička väzniaca každý chlp na hlave. Stránky rozložené po kolenách, čo našla na pracovnom stole pri predpotopnom písacom stroji, čítala s nevôľou, donútená len tunajším skapatým psom. Ako tu môžu žiť?!

   Popísané archy boli vopred neakceptovateľné, už len z princípu. Už len z nudy ich čítala. Už-už bola by autora aj vzala na milosť, ale nebude predsa meniť názor len preto, že by mu mala byť za niečo vďačná. A priznať, že sa mýlila a niektoré pasáže na chatrčového primitíva z okraja húštiny nie sú až také zlé, to zas nie. Román pre pubertiakov... príšerná kombinácia. Už ich vidí, ako odkladajú svoje ministorky na insta a venujú svoj drahocenný čas namiesto vlogov o make-upe jeho šušťavej kravine v knižnej podobe.

  

  Ruby so správnou hladinou pubertálnej negácie všetkého a každého rozrastrovávala zospodu gániac profáčkin ksicht cez prižmúrené oči. Z jej monotónneho preslovu mala pocit, že každú chvíľu zaspí, hoci očividne dobu zaspala tá stará mrochta, čo jej práve čistila žalúdok.

  -  To je hrubé porušenie školského poriadku! Z hľadiska bezpečnosti a ochrany pri práci... -

  - Doriti! Ochrana! - pleskla si prebudená žaba zhrozene po čele, cestujúc po vlastnej osi predstáv, čo sa asi tak práve teraz deje dolu v katakombách, kde nechala skrytú Belle s Gastonkom a vzala hrdinsky na seba "vlúpanie" sa do školníkovej nory, pri ktorom ju načapala táto zle vypreparovaná kaňa. Tamtých dvoch úspešne zatajila, ale...

  - To čo je za slovník? - predstierala profka infarkt krížený s člnom, ktorému práve otvorili ventilku. - Takto sa vyjadruje mladá dáma?! Jediné tvoje šťastie, že si sa konečne prebrala a  ochranu berieš úplne vážne. - vyfučiac spokojne zaťala ruky do bokov, neriešiac, že zvyšný komparz za jej chrbtom sa statočne uchechtáva. O niečo viac, keď pokračovala v intenciách BOZP. 

  Treba zakročiť, inak prefláka celú prestávku a...

  - Pani profesorka, ja ochranu beriem. Prisahám! Fakt, už od pätnástich, len to nepovedzte babke, aby som nebola predčasnou sirotou. Ale, verte mi, nie každé dievča je takéto zodpovedné...- držala stále ruku na čele Ruby a prelustrovávala okolie čumilov, kto by jej teraz helfol.

  Hlavne sa zbaviť tejto napaprčenej environmentalistky aj jej ochrany a získať aspoň jeden prezervatív, čo sa bude dať prepašovať do podzemia.

  Kým staršia žena stihla zalapať po dychu, dešifrujúc, čo práve počula,  vyštartovala Ruby nanovo, zmerčiac v dave štvrtákov. Tí nesklamú.  

  - Pochopte ma, ...to...oné...prasklo mi ramienko na podprsenke a na vecku bolo plno a kde som mala ísť? Veď aj vy ste boli iste niekedy mladá, takéto nehody sa stávajú a...môže sa stať aj väčšia... ak ma ihneď nepustíte. Fakt. - zalomila nevierohodne, ale stihla prekrížiť nohy vykúkajúce spod minisukne, aby naznačila isté neodškriepiteľné močopudné nutkanice a hlavne, zmenila smer indíciám od kopulačnej témy, kam sa svojou veľkohubosťou skoro dobrala.  Do... všetko je také ľahké!

  - Ešte sa pozhovárame! - zakričala samozvaná SBSkárka za šťandou.

  Tá ale mala už robotu s nejakým štvrtákom. A bola úspešná. Víťazoslávne stískajúc výdobytok durexového priemyslu, šinula si to nenápadne do podpalubia školy, odkiaľ ju len pred pár minútami skoro za ucho vytiahli.  

  - Do...to kto zamkol?! Kedy?! To nikdy nebývalo! - zhrozená zavyla, nešťastne trmácajúc kľučkou.

   Na dvere ktosi búchal. Dosť nástojčivo.

 - Nie je zamknuté! - zakričala,  hľadajúc pokračovanie storky medzi stránkami okolo.

   Na dvere stále ktosi radšej búchal.

  Zdvihla oči z rukopisov a zamračila sa na vchodové dvere. Tamtí dvaja by predsa nebúchali na vlastné dvere. No, z neho kadečo vyvstane, možno chce svojej veľrybe urobiť romantické: "bububu" a zamávať jej nejakou tou sardinkou pred spuchnutou tváričkou. Netuší,  že miestna populácia vorvaňa domáceho práve odplávala vdiaľ, vyprskujúc gejzíry jedu ešte hlboko-ďaleko smerom na otvorené more. Les.

  Alebo tamtá uviazla na plytčine a nevie si ani sprosté dvere otvoriť?! Dievča očividne z hovna zlepené. Ufňukaná, zamindrákovaná chudera...

  Neochotne vstala a pobrala sa k dverám. Cez presklené časti presvitali dve postavy. Asi bude obozretná. Je tu na samote.

  - Kto je tam? -

  - To sme my, svedkovia jahodoví! - zaškeril sa ironicky ženský hlások.

  Muž vedľa nej spomalene natočil hlavu a zabodol do nej zrak. Neveril vlastným ušiam. Na to, aby niekto urýchlene zamkol zvnútra dvere na dva západy a zmizol nenávratne v útrobách domu, použila práve jeho spolucestovateľka to pravé zaklínadlo.

  - Je dobre v polke života zmeniť si meno a začať vystupovať pod iným, čím obnovíme pohľad ľudí na to, čo robíme. Hovorí čínska múdrosť. - obhajovalo sa dievča, vidiac, že sa blíži genocída nepochopených stand-upistiek.

  Zatiahla útly krk medzi ešte útlejšie ramená a s dôverou pozrela na dvere...či niekto predsa len nezamyká.

domiceli