RUMBELLE - Rozmrvené - 9. kapitola

Rozmrvené

9. kapitola

        Vonkajšie dvere buchli. Potom tie kúpeľkové. 

  Je jedno koľko času tam mieni stráviť, raz vyliezť musí. Vyliezla. Nechala ju preplávať do kuchyne. Únik na horné poschodie riskovovať nebude, je tam kosa. Aj sama pritiahla pončo k telu, hoci sedela pred sálajúcim kozubom. Privstal si, aby zakúril. Je pozorný. Je taký mäkký, čajový...

  V kuchyni nabrala nejaké cerálie do misky a vrátila sa do epicentra diania. Dobre vedela, že dnes sa už priamej konfrontácii nevyhne. Dúfať, že čím skôr to bude mať za sebou, tým lepšie, bolo rovnako naivné, ako nádej, že sa skonfrontujú tak, že jedna z nich odíde. Vsadila by skôr na seba.

   - Ospravedlňujem sa za ten čaj. Vypila som vám ho. Viem, že bol pre vás... Nezalejete si to aspoň mliekom? - nevydržala žena s pažami natiahnutými k ohňu mlčanie vyplnené len rozmeľňovaním tvrdých kúskov vraj zdravej výživy.

   Nestaraj sa, odvrkla v duchu.  Jasné, že mi každé ráno pripraví čaj. Keď je z čoho, ovšem. To žiarliš, alebo, čo?! Cha! Záviď! Je môj a je pozorný!

  - Nechutia mi s mliekom. - prehodnotila obsah následne  nahlas z iného šuflíka slov.

  Začiatok konverzácie by sme mali. Si na rade, pani...pani...  Nie, nemôže jej ani v duchu hovoriť pani Goldová, lebo pani Goldovou je predsa ona sama. Hrdou pani Goldovou. Bude jej hovoriť...

  - Mali by sme si potykať...si myslím. - predbehla ju.

  Posunula dlaň zo smeru krb na smer žena chrústajúca hnusné cerálie.

  - Nie je to nutné. - odvetila hnusná žena chrústajúca cerálie.

  - Chcela som byť len ústretová. - nechala prvá natiahnutú ruku s pretrvávajúcou ponukou.

  Belle, kroť sa. Nemusíte byť kamky, postačí ju nezabiť. Aspoň nie hneď.

  - ...ale, ak vám to...ak ti to... urobí radosť, ja som Belle. -

  - Teší ma, Monika. - márne držala dlaň v strehu, druhé dve sa prehŕňali v otrubách.

   Ruky aj oči. Ani len pohľad jej nevenovala. 

  - Poviem ti úprimne, Belle, čakala som skôr rozmaznanú dámičku, čo si tu uprostred ničoho urobila u staršieho nabijáka svoj súkromný wellnesík, ale si úplne normálna mladá žena. Každá by si zubami-nechtami bránila svojho samčeka, mať tu taký luxus. - afektovala trochu, ale dobre vedela čo hovorí, aj prečo to hovorí.

  Cerálie jej v ústach zmenili akosi konzistenciu. Mala chuť ich vypľuť, najradšej smerom k tamtej.

  - To, to... toto akože mala byť lichôtka? - zamračila sa, dešifrujúc s oneskorením  jednotlivé lexikálne skvosty ako: nabiják, dámička, rozmaznanec a starec - ...to čo si dovoľujete?! Dovoľuješ?! - dožula naložené, aby nešušľala a nedehonestovala svoj dávno, najmenej odvčera, pripravený prejav. Nestihla.

  - Dobre, kroť hormóny. Viem, čo mi chceš povedať. Vyskytla som sa tu, nabúrala vám stereotyp medových týždňov, zavadziam, som na ťarchu, drzá, nevďačná, nevychovaná ...dobre, dobre, počúvam to stále. Nebudeš prvá, ani posledná, čo mi to zas raz vykričí. Sorry, mladá, už som si zvykla, neunúvaj sa. Zmier sa s tým, že som. Nič viac od teba nechcem. Koniec-koncov on mi dovolil tu zostať, tak sa neprieč... Je to jeho chalupa a nadobudol ju ešte pred uzavretím tohto... nového... manželstva, pokiaľ viem, takže si tu rovnako na koste, ako ja. - pokojne sa rozvalila na gauči a prekrúcala očami.

   Fajn. Fajn. Nie, nie! Nebude mlčať!

  - Chcem, aby si odišla! -

  Žena na druhom konci sa len pousmiala.

  - Nemám kam. To predsa vieš. A pochybujem, že niečo porieši kdekoľvek si ho dnes vyslala. - usmiala sa zas. - Som rada, že sa nesnažíš hľadať trápne výhovorky, že len šiel s ďalšou nudnou poviedkou k vydavateľovi. - zobrala jej preventívne výhovorkový tromf z ruky.

  Naozaj nešiel nikam produktívne zarábať prachy. Šiel k ex, na úrad práce, rodiny a sociálnych vecí, skrátka kdekoľvek by mu, by im pomohli zbaviť sa tohto parazita. Trvala na tom celú noc. Trvalo mu to celú noc, kým súhlasil. Dúfa, že ju nesklame.  Len zaťala zuby. 

  Praskanie dreva. Chrústanie cerálií. 

  - Povedz Belle, čo by si robila na mojom mieste? - vyrukovala nečakane s otázkou a v hlase nebola cítiť irónia. Aj pozerala akosi inak.

  Ozaj, Belle, čo by si urobila na jej mieste.

  - Mám otca. Nevyhodil by ma. -

  Mala raz dva poriešené. Odmenila sa ďalšou hrsťou chrumiek.

   - Predpokladajme, že otec vypadáva z hry. Nemám už rodičov. Nemám nijakú rodinu. Neal bol mojou jedinou. Chvíľu...- dodala už tichšie. 

  - Mám nejaké kamarátky. - 

  Už-už siahala po ďalšej vyhratej odmene. Ako pekne jej ide riešenie situácií. Na kurze by z nej mali radosť. Denno-denné maličkosti, ale poriešené. 

  - Naozaj veríš tomu, že tvoje kamky...- uškrnula sa.

  Dočerta! Má pravdu. Ani jedna by nebola nadšená. Ani jedna. Ani Emma. Povedzme si to úprimne. Ale s prehrou sa nezmieri. To teda nie!

  - Čokoľvek, kdekoľvek, ale iste by som nešla k...svokrovcom. -

  Ozaj, sú vôbec nejakí svokrovci?! Je vydatá za muža, o ktorom túto info ani len netuší. Vie o ex a vie o Nealovi... na sobáši boli len sami so svedkami. Ani na tom nemusel trvať. Nemala v pláne pretŕčať sa s vandlom okoliu. Aj tak bolo očumovačov viac ako dosť. Aj tak im nedovolili svadbu v kostole...

  - Viem presne, kam by si šla. - zažala žena takmer víťazoslávne vidiac, ako v duchu premieľa nejaké tie možnosti budúceho prežitia v prípade apokalypsy odstránenia obľúbenej sasanky z jej vraku. 

  Pozrela na ňu so záujmom. 

  - Aj dnes ti volal. Kým si sa lúčila s manželíčkom a druhýkrát, keď si sa zašívala v kúpeľke. - doložila sebavedomo.

  Siahla po mobile. Zmeškané hovory. Niekoľko. Zagánila na súperku. 

  - Nie, nehrabem sa ti vo veciach, len som si všimla meno, keď to vyzváňalo... Síce identické, ako môj svokor, ale ten ťa v tom čase oblizoval medzi dverami, on neprezváňal. Ale klobúk dolu, uložiť si nejakého tajomného neznámeho pod meno zákonitého manžela, to už je ale level! - zatiahla falošne obdivne.

  Bola na rozpakoch. Kam táto tu mieri?! Čo znamenajú jej otázky?! A čo sa tak opýtať... 

  - Kam s tým mierite? Mieriš?!-  opravovala sa za jazdy, nezvyknutá ešte tykať niekomu, kto jej nie je ani za mak sympatický.

  - Nikam. Som len prirodzene zvedavá. - nadýchla sa zhlboka a spustila rýchlejšie. - Kvôli takým, ako si ty, som ja prišla o manžela! Telefonáty, kopa telefonátov od vyrehotaných babeniek. Kvôli jednej zmizol!  Čo ak sa len snažím chrániť jedného dobráka, čo mi veľkoryso ponúkol strechu nad hlavou. - zaťala do živého.

   - Čo? Čo tým myslíš..."ako si ty?!" To akože...ty si myslíš, že podvádzam svojho muža?! - už sa prestávala ovládať.

  - Máš ho uloženého v mobile! Máš ho uloženého pod menom manžela. Volá každý deň... ako som si ráčila už všimnúť...-

  - Mám v mobile kopu známych ...z minulosti. To má predsa každý. -

  - Ahá, tak neznámy muž je vlastne známy  muž z minulosti. Takže - tvoj bývalý, ak správne tipujem? To ma zaujíma. Prečo... sa stal bývalým? Vieš, môj svokor nie je zrovna prototyp muža roka. Ani fyzicky, ani povahou a žiaľ, ani majetkom, ako tak do toho začínam vidieť. Naozaj je ešte niekto, kto asi vyzerá horšie, je hnusnejší a chudobnejší ako ...môj obľúbený svokrík?! Neverím...- zasmiala sa na plné ústa.

  Ledva lapala po dychu. Čo je toto za monštrum?!

  Opúšťaš bojisko, Belle. To sa na teba nepodobá.

  Zvyšky chrumiek sa zosypali, keď vstávala a...naozaj opúšťala bojisko. Návaly tepla a zimnica, tlak v prsiach, netvrdne aj brucho?! Belle, Belle...ticho, utíš sa... nerozčuľuj sa...upokoj sa... Belle uteč!

  Zmizla v podkroví. Monika si prehodila nohu cez nohu, ruky skrížila na prsiach. Baví sa dobre. Nečakala, že sa bude tak dobre baviť...

domiceli