RUMBELLE - Rozmrvené - 7. kapitola

Rozmrvené

7. kapitola

        Česť a úprimnosť alebo...? To je otázka!

  Stál pred vchodom opretý o veraje a namiesto rozumu v hrsti, alebo aspoň onej šašovskej lebky v dlani pred zvedavým sosákom, vo vlastnej lebeni obalenej ešte živou kožou aj zas pár mesiacov nepodstrihnutými, polodlhými vlasmi, snoval konšpiračné teórie na večnú tému byť či nebyť, ale po svojom. Povedať jej, že vie, že si volávajú... a čo? Bude na rozpakoch? Bude smutná? Nahnevaná? Smutná aj nahnevaná? Aj na rozpakoch? Potrebuje ju takúto? Nepovedať nič o tom, že vie o telefonátoch ...s NÍM! Bude smutný, nahnevaný, na rozpakoch, jedovatý, odporný... Potrebuje ho takéhoto?! Na hrobára minulosti sú to stále priživé spomienky. Kopať! Kopať! Nakopať! Len v žiadnom prípade viac nevykopávať. Ale...

   Prečo česť a úprimnosť zrazu chce nahradiť akousi formou transparentnosti? To je vraj teraz náramne moderné. On nič, on muzikant, ale táto skladba ho irituje! Neznáša faloš...

  - Nemohol by si mi trochu... pomôcť? - zakričala so smiechom, vyšľahaná nielen podvečerným vetríkom, ale hlavne bielizňou, čo si zrejme myslela, že je čas sa trochu s touto tu guľkou pohrať.

   Zakýval záporne hlavou.

   - To určite. Aby som prišiel o zábavnú reláciu? Pobyt na čerstvom vzduchu si si vybrala sama, srdiečko, ja by som to bol večer vyzbieral. -

  - Hej, po celej záhrade ...roznosené! -

  - My máme záhradu?! - zaprovokoval, narážajúc na jej proanglický prístup k akejkoľvek zeleni okolo domu, namiesto úhľadných hriadok so zemiačikmi, mrkvičkou a iným svinstvom, ktorým by prznila jeho klobáskové večere. Aj za to ju miloval.

  - Však si ťa takto môžem nafotiť a púšťať si fotky vždy, keď mi sadne na nos splín, že tu nie si...- odfrnkol z nosa nejaký dotieravý krvilačný hmyz, prekrížil ruky na prsiach a prižmúril viac oči.

  Vyčítavo aj sama potriasla hlavou, kým jej ju nerozstrapatil zas nejaký uterák. Trenky boli na ňu prikrátke. A isté kusy, respektíve miniatúrne krikľavé kúsky, zámerne, veľkým oblúkom obchádzala.

  - Tebe stále niečo sedí na nose. Toľko ťa už poznám. - pleskla kus látky skôr, ako on ju a zarovnala ho cez predlaktie k ostatnému už pozvešiavanému, kým ho trhnutím odštipcovala.

    Neuverila mu, že sa chce iba pozerať. Zas skúmal, zas vymýšľal. Zas mu niečo sedelo na nose. V nose nie. Na upchaté nosy je tu iba ona.

  - Tak daj, čo sa v tvojej bujnej fantázii zrodilo tentokrát?! No?! Ty by si nevyliezol z teplého pelechu dívať sa na svoju ...do úmoru... pracujúcu žienku...- vyzvala ho, stojac už rozkročmo, keby sa bolo treba brániť, nielen ho ustáť.

  Uškrnul sa. Pomykal hlavou do strán, dozadu, kde si ju trepol o veraje a so škrabkaním sa na boľavom mieste, rozháňajúc márne vnútornú neistotu, obsedantné myšlienky a paranoju zo zasadnutia v zasadačke jeho predstáv,  vyložil polopravdu.

  - Predstavoval som si ťa úplne priesvitnú...-

  - To... to...to  akože mám zmiznúť?! - natrčila sklamane pred seba kôpku bielizne a našpúlené pery.

  - Hamuj! Nevieš, čo som chcel povedať. - vykročil pomôcť jej s nákladom.

   Medzitým si musí sakrametnsky dobre premyslieť svoj pojem "transparentnosti" pretavený do debilnej vety, z ktorej vzťahovačne pochopila, že ju tu nebodaj nechce.

  Podobral náklad a chystal sa ju pobozkať, aby svoje nevhodne aplikované sociologické inžinierstvo uviedol na pravú mieru. Cukla a vážne sa mu dívala do očí. Roztiahol pery do úsmevu a spod nálože si ju pritiahol. Nijak zvlášť to úplne blízko nešlo, ale cítil vôňu. Prádla. Cítil dych. Orieškový. Videl rumenec. Prefúklo ju trochu viac, ako malo.

  - Predstavil som si, aké by to bolo, keby si priesvitná. Vieš, taká transparentná, že by som videl všetko, na čo myslíš, čo si praješ, aké sú tvoje túžby...-

  "...doriti, ty si ale kaliber! ...ty vieš ale balamútiť. Nadal mu vnútorný hlas. Správny chlap klame žene iba vtedy, keď pre ňu chystá prekvapenie! Vytiahol ten podrazák niečo ešte z príručky "Gavalier v zácviku", ktorú mal mať naštudovanú už dávno. Mal to v pláne, hneď po zaobrúčkovaní. Nestíha...

  Skoro mu uverila. Keby ho nebola poznala lepšie.

  - Vieš si krásne vymýšľať, len čo je pravda. Ale, ako pozerám, tak sa ti práve vybila svätožiara.-

  Lebo jej došlo.

   - Chceš ma mať pod kontrolou? - zaryla.

  Aká pekná udička. A ryby neberú a neberú! Zabrala!

  - ...jasné! - osvietila ho návnada. - ... teba, naše dieťa. - dostala za každé slovko bozk na jedno z líc. - ... nespustiť vás z očí, chrániť, starať sa...plniť vaše priania... - obšťastňoval suchými perami zvyšok ľadovej tváričky.

  - Netrep. Tak, o čo ide? - skúsila sa odpojiť  zo súsošia, ale nedovolil jej.

  - Fakt ťa chcem! Veľmi ťa chcem! Celú a bezo zvyšku, srdiečko. Nebudem sa o teba deliť s nikým! Nikdy! - díval sa vážne, prevážne, nadávajúc si vnútri do vychcaných hajzlíkov a svedomie dostávalo záchvat mŕtvice a už-už podávalo žiadosť o vyvlastnenie mozgu tohto gaunera a jeho prenechanie na vedecké účely s cieľom vyskúmať, ako môže niekto takto si beztrestne vymýšľať a ešte mu to aj prejde...

   Konečne sa ale usmiala. Konečne pritiahla k nemu a oprela cez mätež látok čelo o čelo.

  - Ty žiarliš na to maličké! - vydedukovala. - Bojíš sa, že keď príde na svet, tak budeš na druhej koľaji. - žmurkla.

  Svedomie nacapilo pár pečiatok a zabalilo to.

  Nestačil sa diviť, akú krásnu rozprávočku, ktorá pasuje do tej jeho, zrazu vymyslela. A ona pokračovala. Aké dojímavé. Aké nežné... Svedomia nemávajú zbrojné pasy. Škoda.

  - Tak to ťa môžem uistiť, že... budeš na druhej koľaji! - vytiahla veci z jeho náručia, obišla ho oblúkom a spravila dva kroky, kým sa otočila zas k nemu. - A ja s malým budeme tá prvá koľaj. A už si videl, aby šli každá inde?! Ani keby si ako chcel!  Ja nikdy nebudem "transparentná", priesvitná, priehľadná ani zmiznutá z tvojho života! - zakopla a ďalej sa už venovala ceste do domu.

  Veď to. Povzdychol. Ani transparentná, ani priehľadná, ani prehľadná... a dôvera sa nebude nahrádzať otvorenosťou. Došľaka! Ale čo ak je čestná a úprimná? Je to skrátka v nej a iná ani nemôže byť. Si naivný? Si dôverčivý? Prečo si nie som tebou istý, Belle?! Budem niekedy?! Slová, slová, slová...ale prečo si s ním stále voláš? Prečo je on stále súčasťou tvojho života? Prečo...

     - Belle a čo to ostatné prádlo?! - zadíval sa na nohavičky.

  Nealova manželka. Povzdychol zas.

  Nealova manželka vyšla z domu. Brala medzi prsty svoju bielizeň, ale bola ešte stále vlhká.

  - Počula som vás. Nehnevajte sa, ale ste ako malý chlapec. A...aby ste vedeli, že som na vašej strane, tak som vás poslúchla. Nafotila som vám ju. Spredu, zboku, z okna...trochu to bolo neostré, ale účel by to malo splniť. - prechádzala od gatiek ku gaťkám a jemu nedochádzalo. - Nafotila a poslala z jej mobilu jemu... - jedny z nich zvesila. - Asi sa začnú diať veci... - žmurkla na hrôzostrašný ksicht, čo vystrúhal a s hrdo dvihnutou hlavou vkráčala späť do domu.

  - Vám nevadí, ako falošne spieva? - prekrútila očami.

  Z pootvorených dvier znelo čosi ako spev. Miluje jej spev! Rozbehol sa a  chcel vykričať pravdu, že to nebol on, že to ona, že...

  A kto ti uverí?!

domiceli

disclaimer: photo by Kathy Lamm

RUMBELLE - Rozmrvené - 6. kapitola

Rozmrvené

6. kapitola

        S nedôverou pozerala do postele. Maternicový argument ženskej spiacej v starom Nealovom pelechu, čo sa stále výzorom i puchom nezotavil z jeho teenagerských dôb a preto ho odmietli zaľudniť oni dvaja, ju nalomil, aby jej tento "komfort" ponúkli. S nedôverou prijala, že sa o tehotenstvo v tomto dome bude deliť s touto tu. Čo ak bude lepšie tehotná ako ona sama?

  S dôverou zízal na ňu. Svoju právoplatnú. Presne vie, čo si asi tak myslí a vôbec jej to nemieni vyčítať. Áno, netuší, či urobil dobre, nie je si istý, či sa nedal oklamať, nemá čisté svedomie, ak to spravil. Zmäkol. To posledné vedel na isto. Dobre, že Belle netrvala na akejsi tridsaťdňovej skúšobnej lehote. Asi dúfa v nejakú skrátenú light verziu.

  Nahlas povzdychla. To neznelo povzbudivo. To znelo ako: Hosť, tri dni a dosť! Škrabkala sa na bruchu, ale nie kvôli svrbeniu.

  - Asi by som sa mal pokúsiť spojiť sa nejako s Nealom, ale netuším, ako. - priznal rozpaky a čakal nejaké to pritakanie, odobrenie. 
  Pokývala len záporne hlavou.

  - Myslím si, že ona urobila všetko preto, aby ...sa s ním spojila. A keď sa to nepodarilo jej, pochybujem, že my dvaja budeme úspešní. - zabodkovala pohľadom, ktorý poznal. Na ten sa neodpovedá, tomu sa pritakáva.

  Pomrvil tvárou. Síce mu dolu vnútrom stieklo ono to príjemné množné číslo, kedy je časť každého jeho bremena delená už dvomi, ale nepokladal za fér podieľať ju na prúsere jeho rodiny. Jeho bývalej, ale neodstrihnuteľnej rodiny. To ho štvalo.

  - To akože...si ju tu necháme a zasuplujeme toho gaunera, kvázi dobrí svokrovci? Máš pocit, že je to moja povinnosť?! - skoro zatiahol zas fistulou, čo značilo, že je v koncoch s argumentmi a buď začne viac sliniť, alebo zaslintá ju. Hej, hej, vo vedľajšej izbe je duchna plná sena. Poďme sa túliť, prosím. Ak dostatočne hlboko zapadneme, tak...

  Odpovedala zas povzdychom. Jasné, že sa jej to nepáči, ale dlhodobé zdementievanie spojené s prípravou na dieťa v nej akosi udupalo nielen zdravý rozum, ak nejaký aj mala, ale hlavne vôľu čokoľvek na osude teraz meniť. Cíti sa už pár týždňov ako po kurze  lapončiny, kedy ju naučili povedať nahlas meno a napočítať do päť. Uverila, že jej viac nebude v nasledujúcich rokoch výchovy treba. Socializácia mala prebiehať v kontexte mama, tata, to a nie...niečo, že v domácnosti by mal pribudnúť nejaký ľudský mysliaci článok, prepáč Adam, aj ty si po kurze, predpokladám. Navyše otrlý, drzý, akčný, frustrovaný a tiež tehotná, ako správne pochopila. To nie. Prosím, radšej nie. To je dáky omyl.

   Pozrela sa na neho, či jej praštený nápad, nenápadne zabaliť votrelkyňu do deky a nechať ju na kraji lesa buď na siedmich trpaslíkov alebo napospas inej hávedi, tiež náhodou nezdieľa.

  Zdieľal by, ale netušil o ňom. Pripadal si presne tak, ako keď si nedávno z internetu objednal odporúčaný liek na svoje boľavé kolená. Bol síce primárne určený pre dostihové kone, ale vraj zaberá aj na ľudí a hlavne, je voľne predajný. V návode na užívanie tam stálo: primeranú dávku lieku primiešajte do žrádla, alebo vstreknite rovno do papule. To by zniesol, ale že jedna naberačka je na sto kg váhy zvieraťa, to prehltnúť nevedel. Má len 85! Čo teraz?! Neriešiteľné...Presne takto to videl. Mať tabletku na tento problém, okamžite ju užije. Lenže tá sviňa by zas bola mala obmedzenia a to rovno neprekonateľné. Ako teraz. Neal je stále jeho syn. Nehodný harant, ale jeho vlastný. Aspoň dúfal. Ok, asi ho mal hneď po narodení rovno vypustiť do voľnej prírody, namiesto chovu v zajatí, ale v konečnom dôsledku bol výsledok rovnaký. Živel, bez hniezda, bez záväzkov, bez zodpovednosti, len s cieľom uloviť, nažrať sa a... vygrcať nevstrebané.

 - Možno tu nebude chcieť zostať... dlhšie. - položila mu ruku na rameno a zhovievavo stisla ako hrdinovi, čo tohto, zrejme túlavého živočícha, nenechal skapíňať pod mostom, porodiť do škatule a odniesť... preboha?! Čo ak...?! - vízia jej zmasakrovala komplet celý doterajší charitatívny model.

  - Počuj, čo ak porodí a zmizne?! Zvládneme dve deti? - pozrela zboku.

  Jeho svedomie automaticky zahájilo erózny zosuv.

  - Preboha, Belle! Ako vidíš, nezvládol som vychovať ani jedno svoje decko, obávam sa aj o toto tu na ceste... a ty sa ma opýtaš takúto...jóbovku?! To nemyslíš vážne, však, srdiečko?! -

  - Ja len, či počítaš so všetkými možnými alternatívami... - mykla plecom a otočila sa na odchod.

  Našiel ju... Nenašiel ju. Bola vonku a skúšala, či prádlo na šnúrach, vyplieskavané vetrom, vyschlo. Tu tak najskôr o dva týždne. Vietor, nevietor, bez žmýkania a bez sušičky. Aspoň hlavu jej trochu vyfúka.

  Je čas vrátiť beh tejto mini domácnosti, síce teraz ešte o trochu viac zmenšenej,  zas do starých koľají, ako to len pôjde. Mal by pracovať. Pokračovať v písaní. Nedá sa predsa odradiť disovaním nejakej...nejakej... Pch! Nie je to recenzentka a ani za korektorku by ju nebral. Sám vie, ako čo najlepšie napísať! Je predsa slávny spisovateľ. Trochu slávny. Trochu spisovateľ...

  Oči mu padli na mobil na stole. Málokedy ho takto necháva. A jeho ani nenapadá...

  Tak prečo ťa to napadlo teraz? Prečo ho berieš do ruky? Vážne ho chceš zapnúť? Naozaj? Posledný hovor? Zrealizovaný...

   To číslo poznáš.

  - Nemyslela som si, že ste taký nedôverčivý. Ubytovať úplnú cudziu ženu vo svojom dome, ale na druhej strane lustrovať mobil svojej vlastnej milovanej manželke? Tsc, tsc, tscc...Váš vzťah asi nebude založený na bezhraničnej dôvere...- ozvalo sa zvrchu schodiska.

  A zliezalo to dolu.

  - Ste žiarlivý? - usmiala sa, vidiac, ako zostal nemilo prekvapený.

  - Nie, nevolala som sanitku, keď vaša manželka omdlela. Volal jej niekto... - zahľadela sa na displej a na okamih zmĺkla.

  Nechala, nech sa v ňom prepchá plást zvedavosti a ona ho potom nechá stiecť, nehľadiac, či to nejaké úbohé včeličky dôvery prežijú. Čas stáčania medu. Trochu to bude bolieť. Včielky majú žihadielka.

  - Priznávam, aj mňa prekvapilo, že voláte žene, ktorú ste si práve vniesli do domu. Hej, na displeji svietilo vaše meno: Adam Gold. Napadlo ma, najskôr, že ste videli, ako mám jej kabát a vedeli, že v ňom je ten mobil, aj to, že asi súrne potrebujete moju pomoc, tak prezváňate, aj keď ľahšie by bolo vystrčiť sa von oknom. Napadlo ma všeličo. Priznávam, neodolala som. Zdvihla som...a hľa...ktosi starostlivý, vystrašený, nežný, podľa hlasu... ale neboli ste to vy... - opäť dramatická pauza.

   - Vy viete, kto bol na druhej strane, že?! - pritiahla si pončo viac k telu.

  Láskavosť za láskavosť. Mohol ju vyhodiť. Nevyhodil. Mohla mu to zatajiť, ale... Mohla to povedať jej...ale... On je pre jej plán kľúčovejší. Jeho bude ešte potrebovať.

domiceli

RUMBELLE - Rozmrvené - 5. kapitola

Rozmrvené

5.kapitola

  Trel jej chladné ruky. Nič zmysluplnejšie ani logickejšie ho nenapadlo. Teda napadlo, ísť po pohár vody, deku, panáka, umelé dýchanie a masáž hrudníka, ale dostať cez hubu a hubovej, ak sa jej náhodou popraví a nepochopí niečo z jeho neštandardnej prvej pomoci, sa mu nežiadalo. Tak len tie ruky. Keď mu vrazí, nech je to aspoň teplou. Od srdca.

  - ...Belle, nie, nepochopila si to...ani ja nič moc nechápem, ale to sa vysvetlí... - skúšal snovať obhajobnú reč prv, než sa mu sudca, žalobca, obeť aj budúca odsúdená za napadnutie blízkej, jej zverenej osoby, čo nosí identickú obrúčku, preberie zo šoku.

  - Nenamáhajte sa. Nech poviete čokoľvek, všetko sa obráti proti vám. To vám môžem garantovať. - vplávalo do bytu pončo, popriťahovalo sa okolo tela ženy, čo si mu drzo sadala práve do kresla pred písací stroj a ešte drzejšie sa nahla  nadeň. A čítala. Drzo.

 - Ako si mi to mohla urobiť? – triaslo sa dievča, jej pery, ruky, nozdry. Nechápavo žmurkala rýchlejšie, ako obyčajne, ale keby môže, privrie radšej oči nadobro. Čokoľvek by zniesla, od kohokoľvek, ale práve ona?! Jej najlepšia kamka? Jej mecenáška? Poradkyňa? Baba, ktorá vie o nej všetko?! A o ktorej zrejme ona slepá a blbá nevie nič! Teraz tu stojí ošklbaná ako kura aj z toho mála vecí, čo máva na sebe a tvári sa, akoby ju práve vygrcal jednorožec...

  Dýchol jej na ruky už znepokojený, že sa stále nepreberá. Druhýkrát nedýchol z obavy, že sa z toho puchu nepreberie vôbec.

  Otočil sa radšej k stolu so začítanou ženou.

   - Volali ste záchranku? Videl som vás telefonovať. Kedy prídu? - zamrnčal jej smerom.

  Podkladal medzitým hlavu omdletej vankúšikom.

  Žena vytiahla mobil spod látky odevu a položila ho vedľa stroja. Lakonicky, bez záujmu o dianie okolo. Začítaná.

  Skúsil vstať, ale trhol Belle. To zabralo. Preberala sa. Podopierala sa rukou o opierku gauča a chaporila sa do polosedu vedená jeho čudným mrmlaním o šťastí, spáse, zázraku a iných nadprirodzených schopnostiach, ktoré asi má, keď sa mu podarilo prebrať ju k životu.

  Vidieť za stolom namiesto neho, niekoho a navyše v ženskom rode, jej vyhliadky na úplné precitnutie trochu urýchlilo. Tamtá zkómyvstanie totálne ignorovala. Ale ani prečítané ju zrejme nezaujalo.

  - Neal vravel, že píšete, dokonca aj, ...že sú to totálne kraviny, ale, že to bude až také zlé, to som nečakala. -  ukazovala spod ponča na valec s rozpísanou stránkou. ...- “ ošklbaná ako kura aj z toho mála vecí, čo máva na sebe a tvári sa, akoby ju práve vygrcal jednorožec.“ - odcitovala posmešne.

   - To mám byť...akože ja? - natočila sa Belle smerom, kde ho cítila. Ale nevidela. Stal si obranne za gauč. Akosi automaticky. Nezmôcť sa na slovo zvládne aj odtiaľ.

  Niekto by jej mohol odpovedať. Niekto konkrétny. Niekto ako ON! Skúsila sa natočiť ešte trošku.

  Už sa mračil. Smerom k votrelcovi, ktorý nielen že začínal vystrkovať rožky, ale ešte si dovolil neslintať nad jeho umeleckým dielom. Tak to teda nie!

   - Ak budem potrebovať recenziu, tak oslovím renomovaného odborníka, mladá dáma. Vy asi naozaj budete patriť k môjmu Nealovi. Máte úplne rovnaké neokrôchané vyjadrovanie, drzosť zrejme vrodenú a myslíte si, že vždy musíte byť stredobodom pozornosti. Ale to sa veľmi mýlite! Toto je môj dom! Náš dom! Môj román... -

   - Adam...- položila mu dlaň na jednu zo zaťatých pästí, ktorými sa pri preslove už obručmo zaprel o opierku gauča. Mala teplú dlaň. Ani cez hubu by nebolelo. 

  Pohľady sa im spojili a oba akosi zmäkli. Obaja zmäkli.

  Žena za písacím strojom prekrútila očami. A tvárila sa, akoby sa jej jeho slová vôbec netýkali.  Dokonca drzo prekrútila valec v stroji, aby si prečítala ďalšie útržky onoho budúceho románu.

  To ho vytočilo. Ale jej druhá mäkká a teplá dlaň na jeho pästi ho stopla. A dobre držala. Tak odlepil druhú svoju a priložil na pyramídu.  Pokývala nechápavo, ale zhovievavo hlavou. Viac nechápavo.

  - Ty vykáš svojej dcére? - nedalo jej nájsť črepinu z pohára horkosti, ktorý si vypila do dna ešte vonku. Dcéru nebude vedieť tak ľahko vstrebať a zrejme to ani niekoľko masáží nespraví. 

  - Myslela som, že dcéru ti dám až...ja. - mykla sklamane plecom.

  - Božia prostota! -  neovládlo sa pončo a s povzdychom vstalo. Prešla ku gauču so smiešnou dvojicou, ktorú už len posypať práškovým cukrom stačilo a ilúzia perníkovej chalúpky s manažmentom Janíčka s Markou by bola dokonalá.

  Načiahla k Belle ruku, akoby čakala, že sa štvoručka na gauči konečne rozpletie, ale štvorručke na gauči bolo fajn. Len obaja majitelia rúk sa mračili.

  Prepočítavanie. Prepočítavanie...

  Jemu naskočil scenár ako prvému. V autorských poznámkach stálo: vyškerený, zvláčnený, nežne a jemne a šeptom sladko a vôbec. Kryštálový, vanilkový, práškový...

  - Belle, Belle, to je...ale... prekvapenie... povedali ti... oni už vedia, že... my čakáme dievčatko?! - zohol sa k vyplašenej, stále poblednutej tváričke a prilepil si o ňu čelo.

   - Môžete tu konečne prestať trapošiť?! Ťažko sa na vás čo i len pozrieť. Nalejme si čistého vína, navrhujem. - stopla počiatok mydlovej opery žena, sadla si na kraj gauča, pohľadom ho vyzývajúc, aby tiež využil zadok a vytvoril  súsošie sediacej trojice.

  Ku podivu poslúchol. Belle sa zle sedí, poskytne jej seba.

   - Čakala som, že zas zahlobíte niečo o tom, ako ste tehotná a nepijete...- falošne zatiahla žena napodobňujúc polcolové trubky a dívajúc sa na žienku opretú o mužíčka.

   - Viem, čo sú to frazeologizmy. - zagánila na ňu Belle.

  - Aha, cudzie slovo. Vy budete asi vzdelaná. Asi budete musieť byť, na klasickú zlatokopku naozaj nevyzeráte. - usmiala sa umelo, spokojná, že má stále navrch a premerala si ju nielen zhora-dole, ale aj do bokov. To príjemné nebolo.

  Pritiahol sa k nej a pritiahol si ju viac k sebe, takmer ju obaliac do ochrannej fólie svojich paží. Čo najďalej od... prskavého vlhka, čo ohrozovalo teplo ich domova.

  - Mohli by ste sa nám konečne predstaviť?! - vyzval ju. Vážne.

  Belle na neho zhrozene pozrela. Nie, nebude sa pýtať, prečo chce predstavovať svoju dcéru...Bola by za blbú. Je tu za blbú. 

  Úsmev vyzvanej jej to potvrdil.

  - Gold. Monika Gold. Som manželkou Neala Golda. Ale nemôžem povedať, že ma teší. Vôbec ma to, čo som tu našla, neteší! Nezaujíma ma, kto ste vy, ani nie som zvedavá na vaše hrdličkovské trapošiny, čo tu predvádzate. Hľadám tu svojho manžela. Čakala som nejaké informácie o ňom, prípadne, že tu bude, ale ako vidím, tu by nevydržal ani taký debil, ako je...váš syn. So všetkou úctou. Nečakala som nič, fakt nič svetoborné, ani čo sa obydlia, ani čo sa osadenstva týka, ale že tu nájdem starého Garfielda bez akejkoľvek vlastnej vôle, bez názoru, mäkkýša, slabocha rozcitlivelého zo svojej  prerastenej Hello Kitty, to už je aj na mňa veľa! – zvyšovala hlas a započala k tomu rozhadzovať rukami.

  Cítila, ako sa za ňou začína triasť. Len netušila, prečo stále nevybuchol. Bola mu za to vďačná. Už by jej teplá dlaň asi nestačila na sopečnú erupciu, čo hrozila. Dúfa, že sa jej nedočká.

  Žena zmĺkla a čakala tiež. Nič.

   - Vy... mi ...na to nič nepoviete?! – rozosmiala sa nasilu a pleskla po stehnách.

  Pozreli jeden na druhého, ale v tvárach im skôr mykalo kútikmi úst, ako cukalo nervičkami. Pooblizoval si ju očami, ako mačka mačiatko, keď už ich k nim tak krásne prirovnala, ona mu to vrátila teplým dychom a prižmúrenými očami. Nie, túto harmóniu niečo ako napaprčené pončo rozhodiť nedokáže.

   - Hej! Tak čo? Nič mi k tomu nepoviete?! Ste vôbec normálni?! Neal mi hovoril čudné veci...ale... -

   - Už ste skončila? Nemali by ste sa toľko rozčuľovať. Vášmu stavu to škodí. -  priložil si špičku nosa k tomu Belle.

  Ženská vyfúkla zvyšný vzduch a skrkvala sa do kôpky takej malej, že by ju jej vlastné pončo omotalo dvakrát. Zatiahla sa doň a rozplakala sa. Kývala zhora-dolu, odliepala šľapy od podlahy a zas ich k nej prikladala.

  Belle stiahla pery do typickej čiarky.

  - Treba ju nechať sa vyplakať. Aj keď ani to jej stavu nesvedčí...- povedal vážne, až mu musela štuchnúť pod rebrá.

  - Odkedy si ty taký odborník na graviditu, há?! – štuchla ešte raz.

  Roztiahol ústa do širokého úsmevu, hrdý na každú pochvalu. Na tie od nej zvlášť.

  Z indícií už čo to pochopila, ale vysvetlenie a nejaké tie spájacie články, by sa jej zišli.

  - Nalejeme si toho vína. Čo vy na to? - natočila sa Belle k stále smrkajúcej žene.

  - Nemôžem, som v tom. - fikla.

  - To viem. To bol len frazeologizmus...-

  Ďalej o vzdelaní a výzore zlatokopky ani nepokračovala. K tejto sa tiež nehodilo ani jedno, ani druhé. Iba ak ten darebák Neal.

domiceli

RUMBELLE - Rozmrvené - 4. kapitola

Rozmrvené

4. kapitola

        Nakoniec, na koniec februára to nebolo zlé. Otec si oblizol zakaždým spodnú peru, ako prehodil ďalšiu z bankoviek. Tváril sa výsostne vážne, bol predsa hrdý majiteľ. A sklamaný zamestnávateľ. Ošklbať vlastnú dcéru sa predsa nepatrí. Beztak, už vyzerá dosť biedne. Naozaj si to myslíš?! Samozrejme! Domka by mala kakavko a chlebík s lekvárikom a zákaz chodiť v rozopnutom kabáte!

  - Bude treba tie valentínske čaje prebaliť a urobiť z nich... napríklad darčeky ku Dňu žien. Stále dosť ľudí to slávi. Je to prv ako deň matiek. - odtrhol oči od peňazí a usmial sa jej na brucho.

  Hrdo ním pomrvila. Sklamane sa ho pokúsila stiahnuť.

  - Ako sa má moje vnúčatonko? - bol by si aj krk natiahol, aby dočiahol aspoň k jej nosu, ale delil ho od dcéry pult. Jej stav a to, že už patrí inému mužovi. Definitívne. Už z nej necítil svoje kakao, ani ich byt. Už tam bol zapísaný on. Tamten. Do každého záhybu, do každej bunky. A čo je najhoršie, mala ho zrejme plnú hlavu. Aj to brucho. Nemuseli sa tak ponáhľať. Škola. Život. Cestovanie. Dokončil si nebodaj školu ty? Čo všetko si precestoval? Ráta sa iba ten život. Prestaň mrnčať. Prvú tretinu ti venovala. Hraj ďalej, aj bez tohto hráča...

  Poošívala sa. Pridlho jej čumí pod kabát. Čo mu bude vykladať? Z abstraktného umenia ultrazvukovej fotky nepochopí nič a už vôbec nie jej nadšenie, z cudzích pojmov v materskej knižke detto. Dokonca sa bude brániť aj strohému: všetko je ok, normálne, v poriadku. Všetko vyvolá diskusiu bažiacu po detailoch, z ktorých aj tak nakoniec vyplynie, že by sa mala viac šetriť a že ho štve, kde býva, čo robí a ako idú z ruky do úst. O to trápnejšie sa cítila dnes, keď si prišla po poslednú gážu. Odkedy mu vypomáha v kvetinárstve, cíti sa trápnejšie ako trápne, keď na konci mesiaca berie od neho tých pár šupov, poctivo odmakaných, namiesto vreckového. Aj to si musela odmakať.  

  Načiahla sa po tých pár bankoviek, čo k nej posunul.

   - Čaje prídem prerobiť zajtra. Alebo cez víkend. Pozriem nejaký prírodný materiál okolo domu, niečo naaranžujem... - hľadala únikové cesty z finančnej pasce, nepriamo poukážuc na inú.  

  Naozaj sa zamračil pri slove "dom". Tú starú chajdu odmietol prijať, ako miesto trvalého bydliska svojej jedinej dcéry. Aj prechodné ho iritovalo, ale jeho veľkorysú ponuku, zaľudniť bývalú detskú izbu Belle v jeho dvojizbáku tamtí dvaja béčkoví hrdinovia, odmietli! Pch!

  - Dúfam, že sa nemieniš sama túlať po lese. To nech ťa ani nenapadne! Lebo... -

  Do "lebo" zazvonil telefón.

  Tentokrát sa zamračila ona sama. To číslo poznala. Volá každý mesiac. Aj keď nikdy nedvihne.

  - Už ťa zoháňa? Už bez teba nevie vydržať, mladý pánko?! Nebodaj žiarli, aj na starého chudáka ocinka?! - vyzvedal trochu nahnevanejšie, ako pôvodne chcel.

  - To nevolal Adam...- pchala do vrecka kabáta mobil a do druhého svoju výplatu.

  - Presne! Vôbec ho nezaujíma, kde si? Ako si u doktorky dopadla? To je celý on! To ja by som tvoju matku nenechal ani na chvíľu samú. Stále sme boli spolu. Stále. Tu v obchode, doma. Stále... - odkráčaval do skladu. Príchodom Belle, skončilo "stále". Nahradilo ho "už nikdy". Tam nerád pokračoval v prehovoroch.

  - Mätu už nemám.  Pýtala si mätu, nie? Toto je rýmovník, ale nepreháňal by som to, pokiaľ... Nie si zas chorá? Bellinka, dávaj si na seba pozor. Tvoja alergia...Nezdá sa mi to. - hrešil ju už zhovievavejšie.

  - Oci, prosím. Odkedy som tam, cítim sa naozaj lepšie. To vieš, čerstvý vzduch, príroda. A aj lekárka bola prekvapená, vraj mám lepší tlak, ...aj celkové výsledky. - pohladkala si brucho.

  - Len aby, len aby... - dôveruj, ale preveruj. Nie, pokiaľ nemusí, nechodí tam.

   Balil kvetináč s bylinkou do baliaceho papiera a zas ho dôkladne porozbaľoval, lebo krehká bylinka vyzerala vyplašenejšie ako táto jeho.  Tušil, že návšteva dcéry je pre dnešok u konca. Nech robil, čo robil, vždy utekala späť k nemu. Vzal ho na milosť, ale...

  Nakoniec, na koniec februára to nebolo zlé. Lesná cestička, výplata, nová rastlinka odsúdená na obšklbávanie, lebo čaj zas nekúpila.

  Okolo to páchlo ešte hnilobou a mokrom, ale predzvesť jari bola zas raz neochvejne tu. Ani ona sa nechvela. Nasávala vlhký vzduch a rozoberala v duchu, čo za poslednú výplatu tentokrát poriešia. Mali by poriešiť. Musia. Chcú. Smú. Môžu. Vráťme sa k: musia. Tak musia. Je to normálne, že sa veľa vecí musí. Ale tak veľa... Neubralo jej to z dobrej nálady. Má novú fotku. Čierno-bielu z ultrazvuku. Budú ju večer analyzovať a prekreslia ju do 3D obrazu a pridajú kopu krásnučkých detailov. Celofarebných...

  Jediná achromatická chmárka jej sedela v dúhovke. Telefonát... ten, čo zas nedvihla. A ani nedvihne. Môže. Smie. Nechce! Nemusí. Tak je to správne.

  Už zdiaľky videla, ako sa pred ich domom sfarebnieva. Ahaho! On nebodaj pral. Dostane malé bezvýznamné plus. A bozk. Trochu významnejší.  Prehodila kvetináč do druhej ruky a pohla do kroku.

  A náhle zastala. Etnické zloženie bielizne na šnúrach sa jej akosi nezdalo. Márne lustrovala jednotlivé súbory svojich večne migrujúcich batohov dovlákaných sem z domu, nič z príspevkov usmievajúcich sa pomedzi dva a dva štipce, pekne v úhľadných oblúčikoch sa jej do nich nezakladalo. Operačný systém mozgu vypovedal.

  - Adam?! - prehodila kvetináčik tam a späť. Hlasnejšie.

  Zvnútra domu sa vysúkala jeho vysoká silueta s idiotským výrazom na tvári. Aj sa bála pokračovať v prípadnej otázke. Stačilo len ukázať na hojdajúce sa spodné prádlo. S mačiatkami. S kačičkami, s...delfíniky?  Pandy...

   - Nemôžem za to, ona sa po... pototo... ona sa trochu... pocikala... by som povedal. - škrabal sa v strnisku a pohľadom sa vracal späť do domu, či mu "ona" nepomôže zodpovedať, prečo jej gaťky visia na ich šnúre.

  Jeho čudná veta bola ešte bizarnejšia, ako prípadná výhovorka, že v second hande mali všetko po tridsať centov, tak neodolal, prípadne charita robila charitu a vidiac jeho, odhadla to na plný dom dorastencov v sockoidných podmienkach, hygienicky hendikepovaných nadôvažok, alebo niečo podobné. Pomočené "ona" spracovať nevedela.

   - Vieš, je to...rodina. Patrí k...  akosi k Nealovi...-

  Druhá veta ešte horšia, ako začiatok.

  -  Rodina?!... A... ako...Ako Neal?! Akože... Preboha, Adam... ty máš aj dcéru a mne... si o tom... kedy chcel... povedať?! - rozrástlo sa jej materinské srdce o ďalšiu dušu a zároveň prišiel defekt, lebo z domu vyliezla "ona". Mladá, dospelá. Mladá. Veľmi mladá. Pekná. Mladá. Mladá na pocikávanie. Pocikaná. Gaťky s mačiatkami.

  - Belle, Belle... preboha, môžete mi pomôcť?! - ledva ju zachytával.

  Teda zachytil jej kabát, z ktorého mu vypadla tesne vedľa kvetináčika s akousi burinou. Dlabal na kabát, kvetináčik, tašku, dlabal na všetko. Zase všetko pohnojil a to ani nemajú kompost. Opatrne ju nabral do náručia a vyplašený vniesol do domu.

  Mladá pocikaná nezaujato najprv opáčila svoje spodné prádlo, ale ešte stále bolo vlhké. Následne sa zohla, narovnala kvetináč, nechajú ho uprostred dvora, lebo na domáceho miláčika typu muškát v okne to ohavné, momentálne dolamcované a vyváľané v blate, nevyzeralo. Zohla sa po kabát. Hnusný, predpotopný baloňák.

   A zvoní!

   Vrecko mu zvoní. Toto nezvoní, tu sú papierové bankovky...

   Stále zvoní...
   Dvihnúť, či nedvihnúť?! To je otázka. 

   Nijaký premakaný model. To je nulový problém.

   Nenechá ho vybzukovať, čo ak je to dôležité. To je... Ťuki-ťuk.

  - Belle! Belle!... Belle,  konečne si to dvihla! Prečo mi... prečo...viem, nič nevrav, chápem...Belle, prosím...  -

  Mladá prekrútila očami a hoci signál nebol najlepší a zdalo sa jej, že aj vypadával, nechala aparát rozprávať. Zatiaľ to na nič dôležité nevyzeralo, kopy ospravedlňujúcich sa slov, ale, ešte chvíľu počká, možno to niečo dôležité bude... 

  Očekovala ešte raz pohľadom prádlo. Ok, bude užitočná. Bude musieť byť užitočná.

 domiceli