OUAT - Pristrihnuté krídla IV. - 53. kapitola

OUAT

53. kapitola

pristrihnuté

krídla 4.

Kolekcia

      Skúšal kotúľať obal z mikroténových návlekov na topánky po slnečnom lúči naskenovanom na vylízanom linoleume. Drelo to. Po prvé asi preto, že obal nebol pravidelná guľka, ale skôr oblý valcovitý sploštenec a po ďalšie, cestu mu neustále vyraďovali z prevádzky noví a noví návštevníci hospitalizovaných. Mračil sa na nich a vykrivoval ústa, ale schytal len zhovievavé úsmevy pre chúďa v erárnom župančeku s kanylou pod sieťkou v rúčke. Napriamil sa a praskol zlostne obal o zem. Dve polky sa kývali do strán, ako škrupiny bez jadra. Čas zahrať si s nimi futbal. Čas vypršal. Na jednu z nich mu šliapol vytrasený deduško vypľutý z dvier  doliečováku, čo sídlil oproti.

  Dívali sa na malého a svorne čakali, že sa rozreve na celú nemocnicu. Malý stál a díval sa na čriepky plastu. Sedeli na lúči, ktorému práve nikto netienil a leskli sa. To sa mu asi páčilo, lebo hurónsky rev sa nekonal. Niekto akčný sa však po ne zohol, zozbieral ich a šmaril do smetiaka v kúte. Ten niekto s pomarančmi v sieťke lapol zablúdivšieho deduška pod pažu a vliekol k  najvzdialenejšej lavičke vo vestibule s obavou, že schytajú za neho.

  - Dneska už nič nevydrží. Všetko sa raz-dva rozpadne. - vydýchla, vstala, ohla sa po druhú polku obalu a podávala ju malému. Nemal záujem. Nedala sa gúľať, ani sa neleskla.

  Sadla si zas k nemu, čudne dnes mĺkvemu.

  Malý sa mu snažil vyškriabať sa do lona. Úspešne. Trochu zaslintané stehná. Aspoň dúfal, že sú to len sliny a nie sopel.  

  Počul, ako to v ňom chrapčí pri každom nádychu a píska pri opačnom procese. S obavou pozrel na sestru. Tá tento stav už pridobre poznala, aby mu venovala väčšiu pozornosť. Stav brata vyzeral biednejší.

  - Nevyšlo to, však? - spýtala sa a nedalo sa nevytušiť nejakú tú podvedomú nádej na odpoveď: áno.

  Neprišla nijaká konkrétnejšia odpoveď. Tváril sa, že jeho práveže zaujíma iba a len malý. Skúsila odoberací manéver, načiahla sa po dieťa a zmenila mu miestenku. Dal sa predať za dve piškóty. So štrbavým úsmevom ich mrvil mame na tepláky.

  Nahol sa a oprel lakte o kolená. Ale zízať do zeme a rátať počet pruhov v žalúziových cestách smerom k zdroju, ho dlho nebavilo.

  - Nepotrebuješ niečo dokúpiť? Alebo priniesť? Alebo... prepáč, Ronia. Viem, že chceš počuť niečo iné, ale... myslím si, že by sme to mohli skúsiť zase všetci traja. Em nás potrebuje. A ja potrebujem ju. - uzavrel a mykol hlavou, aby zachytil prvotný sestrin dojem.

  Zaťaté pery. Tak predsa sa s ňou vyspal. To sa dalo čakať. Fľandra je to, aj ňou zostane. Také majú bielu pečienku a nič ich nezadrží... Úbohý braček.

  - Nemal si to ťahať až...tam! Ale si dospelý, nebudem ti radiť. Beztak si nedáš a ...robíš jednu kravinu za druhou, Robo! Uvedomuješ si to?! - spískla a radšej postavila krpca na zem, aby ho náhodou neinzultovala miesto brata.

  Tentokrát jej poslušne prikývol. A malý to po ňom vehementne zopakoval.

  - Vidíš, aj to decko má viac rozumu ako ty! - dávala mu za príklad strapáča, ktorého začal pohyb hore-dolu hlavou náramne baviť a prikyvoval všetkým maminým kravinám.

  Ujovi na udobrenie capol do dlane ožužlanú piškótu. Nebola chutná, len biela, nemocničná. Strčil to celé do vačku rifľovej bundy a utrel o futro zvyšky nalepené na koži. Ronia potom vyperie.

  - Sľúb mi, že ak sa vrátite z nemocnice, nebudeš robiť scény. - vstal a vážne pohliadol na svojho súrodenca.

  Ronia pokrútila záporne hlavou, čím dala pokyn aj malému na opakovanie.

  - Znamená to teda, že...nie? Nebudeš?! - skúsil vylúdiť úsmev, osvietený miniatúrnou nádejou, aj keď to bol len pás z okna prepustený roletou. Preto vyznel smutne. Ale vedel aspoň jedno. Na mladšieho brášku má slabosť. Je jej jediný.

  Lapla malého, vyniesla ho v náručí vyššie než bola sama, aby aj on videl prioritu v jej živote.

  - Rob si ako chceš. Môj názor poznáš. Zajtra prines nejaké jedlo, to tu sa nedá žrať! - vylovila z veľkého vrecka županu ešte zopár vyblednutých piškót a strčila mu ich k tej prvej, overujúc, ako veľmi zaprasil bundu, a na aký program ju bude treba vyprať.

  Usmial sa. Mal aj nutkanie pobozkať nielen malého na obe líca, ale v návale nádeje aj vlastnú sestru. To ale prehodnotil. Nikdy si až takí blízki neboli a zrejme ani nebudú. Je to len o tej slabosti.

  Odchádzal povzbudený, hoci rozhovor dopadol skôr opačne. Ale veď s tým aj počítal. Potreboval to len dostať zo seba. Pozhovárať sa o tom, že čo robí, robí dobre. Zvlášť, keď o tom ani sám nebol stopercentne presvedčený. Siahol do vrecka a hodil si do úst jednu z piškót. Márne to čudo premieľal v tlame, chutilo to...nechutilo to!

  - Hulvát jeden! Papľuh nevychovaný! To aj doma takto? Pľujete žene do koša? To kde sme? U cigáňov?! - osopila sa na neho neznáma páchateľka o paličke a hrozila mu ňou nad hlavou, načapanom pri vykladaní neprehltnuteľného sústa rovno pľuvancom do koša pri kávomate.

  - Lačho ďives. Ááále... paninka zlatá, ako to môžete povedať? Tak čisto mám v kuchyni, že jesť sa z dlážky dá! To len vy gádžovia máte beľmo pred očami. - vytrčila sa z druhej strany stará známa. Skôr stará, ako známa. Žena, čo mu predpovedala hrubé prsty vodcu.

  Tá druhá to vzdala a s prežehnaniami opúšťala kolbište.

 - Mi o del tumenge pro droma sitinel...! - priala jej dobrosrdečne cigaňa, niečo ako nech jej Boh svieti na cestu, ale znelo to skôr ako zaklínadlo: ty slepaňa slepá, bodaj by... Babka o paličke pohla do kroku.

  On sa nemohol ani hnúť. Mal z nej taký zvláštny pocit. Akoby ho prenasledovala. Neprenasleduje ho? Už nechce počuť, že Em je tiež...od nich. Nie, Em nie je cigánka! 
  Lapla mu zas ruku.

  - Vyzlátiš mi ju, panáčik? - spýtala sa s nádejou.

  Díval sa do nej a predstavoval si piškóty, čo mal vo vrecku. Aj mal nutkanie z nich nabrať a položiť na dlaň. Ale...bál sa. Táto cigánka bola zvláštna. Aj sa na neho dívala zvláštne.

  - Soha tut chas? Čo ťa trápi? - líškavo zatiahla, sondujúc terén, aby mohla namotávať. Aspoň to si myslel. Mýlil sa.

  - Joj tut nakamel. - škrabkala mu čiernymi prstami po dlani. - Nechce ťa, ale dá ti, koľko budeš chcieť, ti dá. Ona je už taká...ako my všetci. - naklonila hlavu nabok. - Mukh la! Nechaj ju! - zdôraznila po chvíli výkrikom, ale akoby prosila.

  Konečne ho zobudila a trhol rukou. Radšej vydoloval nejakú bankovku a natrčil jej ju. Mal pocit, že ju sem nanominovala jeho milovaná sestra, aby mu vymyla mozog. Mukh la! Mukh la! Nie, nenechá ju! Teraz už vôbec nie! Vie, že ho potrebuje. Potrebuje ho...

  Vytrhla mu peniaze, popľula riadnou slinou a strčila do záhrenia. Cúvala.

   - Taves bachtalo! -

  Zmizla kdesi. Ako dym.

   - Nič ste jej nemali dávať. Chodí sem stále, nevieme si s ňou rady a otravuje pacientov. A vidíte. Aj vy ste jej uverili. Ako všetci. Bezmocní sú najzraniteľnejší a uveria všetkému. A hentá pliaga čierna to vie. Vždy niečo vyškomre. - šemotila za ním sestrička s táckou liekov, odhadzujúc prázdne obaly a strkajúc použité ihly do fľaše od minerálky, pozorne ju zaťahujúc, vidiac ho, ako sa vzdáva časti iste poctivou prácou zarobenej výplaty.

  Prikývol. Mala pravdu. Jedna aj druhá. Ale on má strach. Akýsi neidentifikovateľný strach.

domiceli