OUAT
52. kapitola
pristrihnuté
krídla 4.
Túlavé...
Jedlo mu rástlo v ústach. Kadečo v ňom
rástlo a chcelo von, ale ovládal sa, nechal ju trepať o svojom kadečom a kadekom
pomedzi stonásobné prežutie jednej hranolky. Tvrdila síce, že stačí len tridsaťdvakrát,
ale neveril jej. Nič jej neveril. Nijakej už nikdy nebude nič veriť. Siahol na
polorozpustený milkshake a podvihol ho ako na prípitok. Neskutočný hnus. Lepkavý
a presladený, ako jej úsmevy.
- Čo
na mňa tak zízaš?! - mykala so sebou a hľadala ním objavené skryté vady.
Nijaké by nenašla. Odkrývala viac, než bolo
slušné, bundička rozopnutá po pupok a len dva centimetre nad ním koniec
výstrihu tielka. Pritenkého, aby neodhalil, že športovú podprsenku pod ním
nemá. Prečo ju vlastne minule nepretiahol?
- Nad čím si sa zamyslel? - vytiahla mu z ruky
nápoj a vážne si ho obzerala, vyhodnocujúc, akú katastrofu v jej diétnom
programe asi tak spôsobí. Nápoj aj tento chlap.
Striaslo ho. Ale nie veľmi, dnes mal krutú
náladu, aj na obdobne ako Zelena uvoľnené, flirtu chtivé babenky. Tak prečo
nie?
- Zamyslel som sa, prečo sme minule
neskončili u teba na izbe? - podoprel bradu dlaňou a ukradol jej poslednú
hranolku, ale len preto, aby ju zapichol do síce otvoreného, ale nedotknutého
kečupu.
- Keby aj, bol si tak spitý, že by si o tom
beztak netušil, aj keby k niečomu došlo. Ale blbých siláckych rečí si mal aj za
dva kýble. Vieš pekne tlačiť kaleráby do hlavy. Skoro som ti aj ja uverila. -
vytiahla hranolku a hodila ju cez plece za chrbát.
Oprela si bradu obdobne, skoro sa ponad
miniatúrny stolík dotýkali už nosmi.
-
Stále na to myslíš? - vyrukovala s otázkou a v očiach jej mierne zaiskrilo. Čitateľne
lascívne.
V podstate od rána...
Na triašku a nesmelé prvé dotyky brušiek
prstov so snahou zastaviť prirýchle drancovanie svojho tela. Na vôňu prinesenú
zvonka, na vlasy rozhádzané po koberci medzi vypelichanými orientálnymi vzormi.
Už vie, koho mu pripomínala. Ženy z obrazov Gustava Klimta. Biele, zasnené,
trochu pod mrakom vlastného svedomia. Stúlené do seba a predsa poddajné a...
- Hej, kamo! Čo si nemal ráno kakavko, nejaký
si dnes totálne prispatý! Ja ti tu ponúkam reparát posledného rande a ty si
kreslíš po zasvinenom stole! - prebral ho skoro krik.
Tej druhej. Tá by neladila s koberčekom v
medzichodbičke. Ale, že vôbec, vôbec nie! Zotrel, čo podvedome načmáral. Veľké
tlačené E. Hádam si nič nevšimla. Hádam by mal ísť.
- Musím už ísť. Sestra s malým sú v
nemocnici, treba im nakúpiť a zaniesť a vôbec. Dnes je zlý deň. Nehnevaj sa, Zelena.
Možno inokedy. - zhužval papiere aj s nedojedeným jedlom, odsunul tácku, vstal,
pošmátral po vreckách, kým si uvedomil, že platil pri pulte.
Kývol jej len bradou a odchádzal. Vrátil sa a
vtisol jej pusu na spánok. Nie, nevoňala ako ona. Nebola teplá a rozochvená.
Zvrtol sa rýchlejšie ako chcel a prášil preč.
Zelena sa usmievala. Ľaľa, aký nedostupný.
Tak tomu ešte stúpim na pätu! Mňa sa len tak ľahko nezbavíš... vyprevádzala ho
pohľadom a nevdojak si olizovala pery. Ani si nevšimla, ako si niekto sadol na
jeho miesto.
- Tu je obsadené. Ešte som nedojedla. -
osopila sa na mladú babu oproti.
- A chutilo ti? - zatiahla tá, zaprúc obe
ruky o stôl, akoby ho chcela dvihnúť a odhodiť niekde ďaleko. Pritom sa len
zaprela, aby nebolo vidno, ako sa trasie.
- Čo si to dovoľuješ, žaba jedna hubatá!
Zmizni odtiaľto, nikto nie je zvedavý na tvoje drzačiny. Šteňa! - nahla sa na nezvanú spolusediacu. - Vypadni!
Vravím, že tu je obsadené! - precedila cez zuby.
- Presne tak. - usmiala sa brunetka. - Tu ...aj
tam je už obsadené! - mykla hlavou dozadu.
Zelena zmraštila tvár. Nedochádzalo jej hneď.
- O čom to tu trepeš? Kto vlastne si? -
potriasala hlavou, až sa jej uvoľnené pramienky triasli.
- Som ten
jeho "zlý deň", teší ma a ty si? - zaškľabila sa tiež.
Zelenej doklaplo.
- Ahá,
nejaká vymletá bývalka mi tu ide tropiť žiarlivostnú scénu. No, tak si poslúž,
maličká. - rozopla sa ešte viac a vypla prsia.
Mala
veľmi plnú a veľmi peknú hruď. Trochu ju to zaškrelo, mrknúc dolu na... no,
skôr pubertiačka, ako zrelá žena. Vek nie je všetko. Nestačí. Tak to stačí!
- Tak
po prvé, nie som bývalka. Som momentálne v kurze a nemienim sa nechať
zdegradovať nejakou postinflačnou kreatúrou, bez štipky vkusu a morálky. -
vypla sa tiež, ale dalo jej to roboty držať lopatky vystužené.
Zelena sa rozosmiala. Iba tak, drsne, nasilu.
Urážky neznáša. Každý ich neznáša.
- Počúvaš sa vôbec, dievčička? Videla si sa
už dnes v zrkadle? Videla si sa vôbec niekedy v zrkadle?! O takú, ako si ty, by
poručík neoprel ani bicykel. Nechaj si zájsť chuť. Zalez zas niekam do svojej ulity
a nechaj normálnu ženu, aby ho urobila šťastným. - prevrhla zámerne mliečnu
sračku, čo zostala z mrazeného nápoja a vyprázdnila priestor rovnako, ako svoj
pohár.
Nestihla uskočiť. Biely sajrajt jej zasvinil
celý outfit. Počula už len Zelenin výsmešný hlas a sácanie do stoličiek, aby
znásobila hrmot svojho víťazoslávneho odchodu.
Nejaká brigádnička jej priniesla za hrsť
servítkov. Zhrabla ich a... a smola.
Zbytočne sa opláchla už tretíkrát, ani z
tváre, ani z nohavíc sa jej nepodarilo zotrieť stopy po strete s ryšavým asteroidom. A čo si si myslela? Čo to
bol vôbec za nápad hodiť tamtej rukavicu?! Trapka si Emilie, totálna neschopná
trapka. Obťahovala si kontúry portrétu v zrkadle na toaletách. A teraz? Budeš tu schnúť pod fúkačom a potom s mapami vtiahneš so
stiahnutým chvostom domov. Kam domov? Nehodila si náhodou kľúče do schránky pri
úteku?
Opláchla sa štvrtýkrát.
Kľúče akosi držali prilepené na dne schránky.
Nie a nie ich vydolovať. Nepomáhali vybrané slová z oblasti vulgarizmov, ani
prechod prosíkania takmer do fistuly. Bol si smiešny sám sebe, ako odhadzoval
spotenú ofinu z čela a opatrne s láskou prehováral kľúčiky milučké, sladučké, dobručké
a krásnučké, aby sa dali vyloviť a pomohli mu dostať sa domkov.
Do teplúčka, do pelieška, doriti!
- Doriti! Doriti! - zahrešil ešte zopárkrát,
kým mu hrambľavé prsty dovolili dosiahnuť na dno a centimeter po centimetri
vysúvať zväzok hore.
Asi tá cigánka mala pravdu. Má hrubé prsty.
Hnusné hrubé, drsné. Asi sa ich zľakla. Bol až tak drsný? Bol hnusný? Drzý?
Dotieravý? Náročný? Dočerta, Emilie, kde som zlyhal, dievča... Premietal si
včerajšiu noc, ale všetko sa mu zdalo akési rozmazané. Tak krehké, nehmatateľné,
prchavé... "Em... kde si?"
Má ich! Aspoň tie blbé kľúče už má v rukách.
V tých hrubých. Obzeral si ruku z jednej aj druhej strany. Sú hrubé. Ale nijaký
vodca z neho nebude. Družina mu utiekla... sám nemôže byť družina. "Em...kde
si? Prosím, vráť sa..." Koľkokrát si to už dnes zopakoval?
Odomkol. Niečo sa mu hneď nezdalo.
-
Ronia? Pustili vás? - zatiahol v medzierke, vidiac, že je všade akýsi poriadok.
Ticho.
- Emilie?! - skúsil s malou nádejou, ale
svine kľúče v rukách mu dali prijasnú odpoveď, že tu nemôže byť.
Hodil ich drsne na botník. Zhodil bundu,
zhodil zas nejakú vázičku. Dlabal na to. Vtiahol do izby.
Na parapetnej doske sa v slnku piekli žemle.
Už totálne vyschnuté, s mapou džemu, scvrknutou a vpitou do striedky.
Aj tak to boli tie najlepšie žemle na svete.
- Tak je to teda. - doplo mu, ako sa
neromanticky minuli.
Koho by napadlo, že tá malá mu chce pripraviť
raňajky... a pozvaný medzitým najedovaný z jej úteku zmizol. Chúďa Em...
zahryzol, skoro si vylomiac zub do stvrdnutej žemle a s plnými ústami sa smial
na dvoch bláznoch, ktorí sa asi neprestanú míňať.
Hups! Zabehlo mu. Ale... kde je tá malá
teraz?! Strúhanka v hrdle mu nešla dolu krkom. Ale hrdinsky žul ďalej... Ich
prvé spoločné raňajky. To mohli byť. Asi jej tú druhú žemľu nechá. Aj to
mlieko, čo už mliekom asi ani nebolo. Po oňuchaní ho vracal na tanier. Až taký
hrdina zas nie je.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára