OUAT
51. kapitola
Pristrihnuté krídla 4.
Lúče
Tmolila sa. Vychutnávala ticho, teplo
a pohár vody. Ráno treba vždy začať pohárom vlažnej vody. Pamäť vody. Voda si vraj
pamätá. Nevedela už, čo si pamätá voda, ona mala pred očami tých zopár rán,
kedy Ronia prispala a jeho raňajky, raňajky vo dvojici, boli tá najlepšia delikatesa. Nikdy
nepripravil dvoje, vždy jej ponúkol svoje. Pol na pol. Iba kávu mohla celú.
Vždy ju uvaril, nikdy mu nechutila.
Mohla by dnes pripraviť raňajky
na oplátku ona. Ale z čoho?! Po špičkách prešla späť do izby. Spal dolu
bruchom objímajúc vankúš. Aj ju nutkalo sa znovu pritúliť, ale hlad je hlad.
Potichu vytiahla "tajne uskladnené" kľúče z jeho riflí, potichu vyzbierala svoje veci po
chodbe, potichu pribuchla...
Z hlbokého nádychu vyextrahoval jej
vôňu. Bol si ňou istý. Po dnešnej noci už nadobro. Kútikmi pier mu myklo, zaboril nos ešte raz do vankúša,
kým prudko dvihol hlavu a zažmurkal do stíchnutej izby. Nastražil uši, či
nezačuje niečo spoza dvier. Nepáčilo sa mu to ticho. Vykoptal sa
z postele.
- Emilie? –
skúsil šeptom.
"Ale hybaj, aký nežný tón aj s erotickým zafarbením dokážeš vylúdiť." Pochválil sám seba.
Ticho sa nikdy neozýva. Chodba neprezradila ani jednu jej vec.
A iste tu boli. Sám ich tu dôkladne... rozhádzal. Niečo mu v hlave
zaklaplo a zabolelo to.
Stlačil kľučku vchodových dvier. Nemýlil
sa. Otvorené. Zamračil sa. Kľúče dozaista nájde v schránke.
- Emilie... - zatiahol s povzdychom.
Kopol do stoličky v kuchyni, drgol do
stola, aby sa poddal. Prehrabol vlasy, natiahol nohy, zamračil sa na puch
spod pažia. Čo tam po ňom. Je tu sám.
Šiel navštíviť aspoň emigrovanú rýchlovarnú
kanvicu do kúpeľky, aby ju vrátil domov, do kuchyne. Aspoň tú...
Pripravenú kávu vylial do umývadla.
S jedom natiahol veci, povadil sa s viacerými dvierkami skriniek, lebo
tie najlepšie odvrávajú a tresol vchodovými dverami. Kľúče neriešil,
vytiahne ich po ceste späť.
Behne za Roniou, či niečo nepotrebuje. Úplne ju
vypustil z hlavy. Aj malého. Chudák krpec zasoplený... Aspoň niečo milé
dnes chce vidieť.
Nuž, čo už. Čakal romantickejšie ráno.
Pritláčala papierové vrecko so žemľami k hrudi a hnevala sa
sama na seba, že sa nepresvedčila, či v chladničke je maslo, lekvár alebo
niečo, čo sa dá nababrať medzi žemle. A aj mlieko si mala overiť.
A aj stav svojej peňaženky! Uškrnula sa do tlačidiel vo výťahu. Rozmazane. Rozmazná ho. Aj z centov sa dá kúzliť, keď sa chce.
A ona veľmi chce. Raňajky spraví.
Odomykať bez šramotenia veľmi nešlo. O to viac sa potešila, že je
v byte ešte ticho. Nezobudila ho. Potmehúdsky sa uškrnula a skúšala
to zase ako baletka. Po špičkách.
Maslo bolo, aj džem sa našiel. Čerešňový. Zrejme ho okrem nej nikto viac
nejedáva. Kávu nevarí, bude mlieko. Je mlieko? Je mlieko! Namiesto tácky
nabrala všetko na plytký tanier, pooblizovala prsty, ovoňala sa preventívne
a schváliac všetko, snažila sa ladne vplávať do izby.
Prázdna posteľ?!
- Robert?
- otočila sa smerom z izby, či ju
nejak nechce prekvapiť.
Nie, nechcel. Položila tanier na rozbordelované lôžko.
Nikto v kúpeľke, nikto v kuchyni, nikto nikde.
Asi si dá tú kávu. Čakala romantickejšie ráno.
Za sestrou ho nepustili. Normálne ho odpálkovali a nasmerovali na
plagát s návštevnými hodinami, nech si naštuduje a neruší personál
pri výkone svojej namáhavej činnosti. Sestrička s čerstvo uvarenou kávou v dlani mu zabuchla pred nosom. Takže až medzi 14,00 – 16, 00. A môže byť rád,
že nemajú karanténu!
Vyvrátený z lietačiek bezradne stál pred nemocnicou.
Nemal chuť ísť domov, zbierať spomienky na včerajšiu noc, ukladať ich do
škatule a tú nenávratne zatláčať do najzadnejšieho kúta nejakej tej
skrine. Ako mohla zmiznúť po tom všetkom?! Prečo? Po tom...všetkom.
Napchal ruky do vreciek bundy a vykročil. Neberie ani bus, prejde
sa, vyventiluje...
- No, nazdar, kámo! Už som si myslela, že si na mňa zanevrel. Čo takto
raňajky vo dvojici? – funela mu zozadu do ucha vybehaná žena v jogingovej
súprave a stále podupkávala na mieste, aby náhodou nevyšla z rytmu,
ak jej násilné pozvanie náhodou odmietne.
Prečo by to robil? V drdole a bez make-upu síce vyzerala nejak
inak, ale zlé to nebolo. Ryšavé kudrlinky sa jej točili na spánkoch
a biele zuby svietili v úsmeve doďaleka.
- Nemám vo zvyku behať za babami. - zadíval sa na jej štíhle lýtka,
neustále kmitajúce medzi jeho stojom rozkročmo.
Jej tenisky dopadli na celú šľapu. Pohyb sa zastavil.
- To som si všimla. Za to máš u mňa malé bezvýznamné plus. - ohla
sa a ešte chvíľu vydýchavala. Páčilo sa mu, ako sa kolíše, prelamuje do
bokov a vlastne sa klania.
Oprela mu lakeť o plece.
- Nemám chuť na nič raw ani podobne hnusne zdravé. - zavrhla myšlienku,
že k rannému behu takéto niečo patrí.
- Mekáč to istí. - nahradil zdravé a vhodné presným opakom. -
Široko sa usmiala.
Postlala, vyvetrala, spratala a tanier s raňajkami nechala
vysychať na parapete. S nostalgiou siahla po svojej šálke. Puknutá? Smutne
na ňu zažmurkala a pohladila inkriminované miesto. Všetko sa akosi triešti.
Tento byt akoby bol začarovaný! Neprajník, neprajný...
Nemohla obsedieť. Nemohla vydržať. Ťahalo ju to preč. Keď tu nie je on,
cíti sa tu osamelejšie, ako inde bez neho.
Počkať! Čo ak volala Ronia? Čo ak je to súrne a ona alebo malý
niečo potrebujú?! To je dôvod, pre ktorý tu nie je.
Ok, neprekvapila raňajkami, prekvapí ho...záujmom. O rodinu.
Škoda, že mu nemôže už nič kúpiť. Aspoň lízanku. Šalieš? Alergia! Hračka
je lepšia. Čo dávajú teraz v mekáči? Na to by ešte naškriabala. Naškriabe!
Odobrila si peňaženkové suchoty a s povzdychom vykročila.
Hodný kus. Škoda, že si nedala tie raňajky. Malému stačí hračka. Mekáč to
istí.
domiceli
oj, zase sa ideme zavzťahovávať zamotávať...
OdpovedaťOdstrániť