OUAT - Pristrihnuté krídla III. - 49. kapitola

OUAT

49. kapitola

pristrihnuté

krídla 3.

Štetcom po dlani

      Tentokrát ťahal on. Už sa mu to nezdalo, že za kratší koniec, aj keď bola od neho o pol hlavy nižšia. Keby mala zdravé nohy, nosila by vysoké opätky. To by šli ešte pomalšie. Mal by spomaliť, kvôli tým nohám, a aj pod lampou, kde nebude tma si ju ešte desiatykrát poriadne obzrieť. Vynadívanie sa sa nedá premrštiť.

  Zastal pod lampou. A pod ďalšou zas. A tešil sa k nasledovnej.

  Vytiahol si jej ruku trochu vyššie, lebo chcel svoju použiť na iný dotyk, ale to by ju musel pustiť. A on ju nechcel pustiť. A druhú ruku máš na čo, kámo?!

  Druhú ruku mu práve chytil akýsi tieň. Nevšimli si, že sa pred chvíľkou odlepil od ošarpaného múra a ticho ako mačka priblížil sa k dvojici.

  - Aké len máš hrubé a krátke prsty...to je dobré znamenie. Vodca má také. Každý vodca. Chceš vedieť, kam povedie tvoja cesta, panáčik? Aj panenke vyveštím... - strčil sa tieň medzi nich a sfarebnel.

  Bol by dotieravú babu odohnal, ale ona sa na ňu záhadne usmiala. Na ňu, aj na neho. Ktovie, ktoré z jej slov mu doprialo tento letmý úsmev. Aj cigánka sa usmiala.

   - Kamlipen, tak... - žmurkla sprisahanecky na ňu.

  Emilie záporne pokrútila hlavou a nebyť tmy, asi vidí, že sa červená. Odpovedala jej v podobnej hatlapatlančine kombinovanej s jazykom, ktorému rozumel, ale čo jej vlastne hovorí, ani srnky netušili.

   Cigánka sa ošívala a škerila. Vedela svoje. A vedela, aj ako na ľudí, ak chce zarobiť. Skočila svojej obeti, ktorá sa jej hanblivo vyhovárala, že nejde o veľkú lásku a ani nič podobné, do reči, aby nevychladla.

  - Nepovie ti to. Nie je ani cigáň, ale nepovie...- zatiahla tajomne spojená s Emilie pohľadom, ktorý ich unášal kdesi ďaleko, možno bližšie k prírode, možno až k Bohu. - Nebudeš plakať pre neho. Ty nie. To iná... - nartčila k nej jeho dlaň, s tými obdivovanými hrubými tenkými prstami.

  Až teraz ním trhlo. Ani si nevšimol, že mu ju stále drží a že je tu šieste koleso na voze. Asi cigánskom.

  - Hej, dámy...a ja som tu čo? Vzduch? - urazilo ho, že si ho nikto nevšíma.

  Cigánka po ňom fľochla, ale nie hnevlivo. Skôr akoby na ňom niečo hľadala. Natrčila druhú ruku.

   - Pozláť mi ju a ja ti také zaklínadlá dám, čo sa nikdy báť nebudeš musieť. Daj zlatko, zlato, daj...- líškala sa, ako pravá obchodníčka. - Te kamel, panáčik, vidím to na tebe. Aj ona to vidí...dám ti také zaklínadlo, že ti neodolá. - nevšímala si tentokrát zasa ženu.

  Naprázdno preglgol. To by bol dobrý trapas... Ak bude mlčať, bude zle. Ak prehovorí, ešte horšie. Došľaka aj s cigánčinou sprepadenou, vypočítavou! Majú to psychologicky pripravené, celé tisícročia tréningu a on somár nevie, kam z konopí. Stúpal mu adrenalín.

   - Tak to máš smolu! Keby ma stretneš ešte včera, možno by sme aj uzatvorili obchod, ale teraz sa tu mám blamovať a zaplatiť za to, aby som si vrzol? - prestával vyberať slová, strácal nervy a ani si nevšimol, že aj jej ruku, ktorú si z jeho dlane vytiahla a skryla do kabátika. - Nepotrebujem nijaké zaklínadlo! Chcem, ... - už začínal koktať a skúšať zmierniť dosah slov. - ...aby ...aby to bolo prirodzené, obyčajné, zo srdca a nie, že za to zaplatím, jasné?! - zvýšil zas hlas, naštvaný najmä na svoju neschopnosť zareagovať diplomaticky.  

  Nemyslel to zle, nechcel, aby to vyznelo zle, ale už mu dochádzala bizarnosť celej situácie, ďalšie puzzle do skladačky dnešného dňa, rovnako blbé a našľaktrafenie, ako všetky ostatné, dnešné.

  Cigánka si niečo predsa len mrmlala popod nos. Nebolo mu všetko jedno. Zas si ani nevšimol, kedy mu podobrala dlaň. Vytrhol jej ruku, ale lapla ju späť. A natrčila k Emilie.

  Tá sa poošívala. Nechápala, prečo to tá žena urobila. Ona nevie veštiť. Nevidí do čiar osudu, života, lásky. Nevidela nič. Cigánka bola sklamaná. Zazdalo sa jej, že táto tu je z ich rodu a vidí... vidí to, čo vidí aj ona.

  - ..."Me chau tre jakha, piav tro mujoro" ...iba toľko ti patrí. Si už viac gadžovka, ako naša...- odpľula si bokom.

  Zmizla, ako sa bola objavila. Zostalo po nej ticho plné otázok.

  - Mal si jej niečo dať. - ozvala sa do prázdna  Emilie.

  - Neblázni! Majú to v popise práce, otravovať ľudí a tváriť sa, že vedia veštiť. - zavyl nepríjemne.

  - Možno väčšina, ale, čo ak...táto vedela?! - pozerala sa stále do tmy, akoby ju volala späť, aby zaplatila aj sama, keď on sa bráni. On sa díval na svoju dlaň. Zdala sa mu uchytaná, otrel ju o zadok.

  - Nepočula si, čo chcela?! A ak aj vedela, tá zaklínačka hadov, ozaj čarovať, nestojím o takúto mágiu. Ako, by som sa ti mohol pozrieť do očí?! Verila by si mi, že...že... - priložil si krátke hrubé prsty na miesto srdca, ale...

  Prečo jej nepovieš, že ju máš rád? Veď to nemusí byť hneď: milujem ťa. Stačí, že ju máš rád.

  - "Me chau tre jakha, ...piav tro mujoro..."- zopakovala cigánkine slová.

  - Ty si ma zakliala?! - urobil krok dozadu, ale zatiahol to ako šašo, čo sa už chce jašiť.

  Placho sa zas usmiala.

  - Cigáni si nevyznávajú lásku tak, ako my. Nehovoria, že sa ľúbia. Sú...trochu romantickejší a uzavretejší. "Jem tvoje oči, pijem tvoju tvár..." Tak nejak to povedala, tak nejak to muž hovorí žene, ako vyznanie.

  - To znie dobre. - pritancoval zas k nej, prepchal ruky okolo jej pása a pritiahol si ju k sebe.

  - Tak teda jem tvoje oči...ústa...čelo...pijem ...tvoju tvár...- šepkal jej do bozkov, ktorými posýpal kúsok po kúsku, centimeter, po centimetri bledú pokožku zas akoby vyplašenej tváričky.

  Chcela mu to veriť. Tak veľmi chcela...

   - Ujde nám autobus! -

  Osvietila ho lampa, čo zablikala práve včas. Pohli do kroku.

  Ako dvaja pubertiaci usadili sa na jedno sedadlo v úplne prázdnom autobuse. Nechcel byť od nej ďaleko a tie dva centimetre na vedľajšom sedadle, by boli priveľa.

  Túlili sa. Bezostyšne, nehľadiac na vek ani verejný prostriedok. Blízkosť im tak veľmi chýbala. Už tak veľmi. Obom.

  - Počuj, ty ovládaš rómčinu? - zaklonil hlavu, blahosklonne trpiac, že sa mu hrabe vo vlasoch.

  - Nie, vôbec nie, ale... akoby som jej rozumela. - nedala vlasom pokoj.

  Nedalo mu to pokoj.

  - Nebude to tým, že...no, nechcem byť impertinentný, ale bola si predsa v pestúnskej. Nikdy si po biologických rodičoch nepátrala? -

   - Prosím...- vyplietla prsty z vlasov, zložila ich do lona  a chcela si naozaj sadnúť vedľa.

  Nepustil ju. Potriasol hlavou, ako tiché odobrenie, že sa môže hrabkať ďalej. Rozstrapatila ho, trochu nahnevaná.

  - Skús sa aspoň dnes nesprávať ako policajt. Sľúb mi to, prosím. - tentokrát ho zas len pohladila, ako malého chlapca. Páčilo sa mu to.

  - Sľubujem... - uložil sa jej na hrudi a zhlboka sa nadýchol.

  "Te kamel... mať na niečo chuť..." Dočerta, veď aj ja som tej babizni otravnej rozumel!

  Pohmýril sa, akoby chcel striasť náhle nutkanie, že to bola predsa len zaklínačka a vedela, čo robí, potom mu mozog doniesol policajtské riešenie. Počúvaš kadejakú hudbu, natrafil sa aj na ich kultúru a toto je už ošúchaný frazeologizmus. Kto by už nevedel, čo je to "Te kamel"? Isto iste to tak bude... Ale s tým jedením a pitím mala tiež pravdu.

  - Smiem ťa pozvať niekam na večeru? - zamumlal do blúzky a najradšej by sa bol zaryl aj hlbšie, aj si odhryzol...ale už neboli sami v autobuse a šofér sa tiež čudne vyškieral.

  - Ďakujem, potrebujem skôr vaňu...a stačí mi horúca čokoláda. - pristál mu na vrchu hlavy jej bozk.

  S nádejou pozrel k nej hore.

  Naozaj má chuť na horúcu čokoládu? Naozaj? Práve na...horúcu...

  Odpovedal jej očami. Musí v nich vidieť, že...

  Videla pred sebou jeho dlaň, ktorú jej tá žena natrčila. Vedela prečo...  Radšej skryla oči za viečka  a priložila pery k tým jeho o niečo nástojčivejšie.

domiceli