OUAT
53. kapitola
pristrihnuté
krídla 4.
Keď neprší...
Lietačky z nemocnice ho vypľuli, ale efekt
bol s inou predponou. Pľulo na neho nebo. Ale že riadne, od srdca. Jasné, že
ako správny chlap so sebou nemal nič podobné blbému dáždniku, o to hrdinskejšie
nastavil oblakom vyrovnanú tvár. Nie vyrovnanú, taká nikdy nebola. Vyrovnanú
tvár plnú vrások a bohorovne vykročil do očividne aj citeľne nijak
nepoľavujúcej smršte.
V buse ho chytali zimomriavky z predstavy,
ako ďaleko to má zo zastávky ešte domov. A to si sľúbil okružnú jazdu do
samošky, lebo doma ničoho nebolo. A nikoho. Uvedomil si a nálada klesla ešte o
level nižšie. Tam už čakala depka s nostalgiou. Tresk mu polenom medzi oči, kým
mu ho šmaria pod nohy. Vitaj, brate, v realite!
Mal pocit, že sa začína odparovať. Ten pocit
aj skutočne cítil. Takže nesmrdia len zmoknuté psy. Niečo teplé by bodlo.
Žehlička? Tepláky? Vifonka či nebodaj párky? Kreativite starého mládenca sa
medze nekladú, len ak v obmedzenom sortimente miestnej večierky. Hádzal do
košíka kadečo, čo sa tvárilo ako jedlo. Doma už niečo skombinuje. Taktne
obišiel mraziarenské pulty, sklamane tie s chlieb-pečivo bez chleba a pečiva.
Už aj bez omrviniek. Nizka bezkrká predavačka zmetáčikom vymetala posledné
stopy. Potom ho praskla pod pokladňu k ostatnému náčiniu, oprášila dlane a
cinkla s pokladňou. Ďalší, prosím. Tu už rožky kupovávať nebude.
S nedôverou zízal na obrovské machule
tvoriace sa vonku v kalužiach. Vraví sa, že v tom prípade bude pršať dlho a
intenzívne. Urobil na igelitke uzol. Dva, preventívne. A vykročil.
- Nerozmýšľali
ste niekedy nad rozmnožením, susedko? - vyplašila ho suseda z prízemia, kým opatrne
dupkal pred výťahom obávajúc sa, že vykukne a vyplaší ho.
Vystrel sa. Čože?! Rozmnožovanie? To ako...
to ako ...s touto tu?! Ledva našiel hlas a aj odvahu.
- Znie to veľmi zaujímavo, pani suseda, ale ďakujem
za ponuku, nemám záujem. - skúsil zatiahnuť ironicky bez toho, aby sa vôbec lepšie
zamyslel nad obsahom, aj partnerom v komunikácii.
- To vám je ľúto tej trochy námahy navyše? A
ani to vás nepresvedčí, že odo mňa budete mať potom pokoj?! - vybľafla starká
už vyplazená v celej svojej korpulentnej kráse zväčšenej o ruky vbok.
Nasucho preglgol. To sa fakt baví s touto
starou mrochtou o rozmnožovaní? To akože fakt s ňou normálne mieni flirtovať?! To
mu už dážď vymyl všetok mozog?! Mal vôbec čo vymývať?!
- Stačí povedať a ja vám to sama spravím! -
natrčila suseda dlaň so zrejmou ponukou.
Našťastie práve pristál na letisku tohto
trapasu výťah. Na tretíkrát sa mu podarilo pochopiť, že sa otvára smerom von a
vliezť si do jeho kúta. Zdola sa ešte ozvalo.
- Tak môžeeem? Bude vás to stáť iba eurooo! -
Toto už nebol dážď, to bol pot. Buchol do
dvier a ruky sa mu akosi triasli. Aj kľúče v nich.
- Mal si tú jej ponuku prijať. - ozvalo sa z
vrchného schodu.
Sedelo to v klbku s kolenami pritlačenými k
brade.
-
Em...- otvoril a zavrel ústa s jedinou slabikou.
Klbko sa rozmotalo a opatrne zostupovalo
dolu. Vzalo mu to kľúče z ruky.
- Keby si mi bol dal rozmnožiť kľúče od
vchodu, aj od bytu... nemusela som zvoniť iným nájomníkom. Ale to by si zas
nedostal takú peknú ponuku od pani susedky. Ku mne taká milá nebola. - kútikmi
pier jej tikalo.
Odomkla a vtiahla dnu. Ako doma.
- Em...- zarezonovalo trochu veselšie.
- Vyzleč sa. - natočila sa k nemu.
Tak túto ponuku berie. Všetkými desiatimi.
Bral všetkými desiatimi.
Piatimi. V druhej ruke zavadzala igelitka.
Naznačila mu, aby si láskavo vymotal prsty z
jej vlasov a prestal sa do nej utierať. Zmokla rovnako, ale za ten čas, čo ho
tu na schodoch čakala, už ako tak preschla.
- Ako sa má malý? A Ronia? - odmotávala uzol,
ale nedarilo sa jej veľmi.
Zhadzoval zo seba mokré veci a hoci by
najradšej aj tie z nej, uznal, že treba...že netreba... skrátka je tu a ostatné
nie je dôležité! Je tu a majú pre seba celú noc a deň a možno aj celý život...
Ale, aký romantik je z teba. Nepredbiehaš tak trochu? Apropó, jej si sa pýtal,
či má lístok rovnakým smerom?
-
Dobre. Všetko je dobre. - mrmal do mokrých vecí a hádzal ich k práčke. - Všetko
bude dobre. - opravil sa, miznúc na chvíľu v izbe po košeľu. - Dobre, že si tu.
- uzavrel svoju hlbokomyselnú filozofickú rozpravu o vlastnej potrebe
dokonalosti a jednoty dobra, krásy a pravdy, teda pre dnešok stačí aj to dobro
a jej krása, pravdu asi ani nechce poznať.
Usmial sa na celé ústa. Úsmev mu vrátila a
vykladala nákup.
- Nuž, nie je to ktoviečo, ale prirovnávajúc
to k mojim raňajkám pre teba, sme si jedna, jedna. - okomentovala dnešnú večeru
a váhala, či rozbaliť párky, ku ktorým nemajú chlieb alebo salámu s tým istým
chýbajúcim článkom, aby to bolo nejako jedlé. Mrazenú zeleninu rovno vynechala z pomyselného
jedálneho lístka.
Vážne hľadel na kôpku na stole a premýšľal,
ako ju navnadiť, spracovať a presvedčiť, že vôbec, ale že vôbec nie sú hladní.
- Som
strašne hladná. - pokazila mu plán.
- Tak to máme dve možnosti. - obišiel stôl a
roztiahol nad nákupom prsty. - Buď sa zahráme na to, ako psíček s mačičkou
varili, alebo mi dovolíš, aby som ťa bozkával a objímal a s touto soľou a
korením nám bude všetko chutiť. - rozšafne šibrinkoval s prstami aj so slovami.
Nadvihla kútik úst.
- Nie, že by som mala niečo voči koreninám,
ale ak má pán šéfkuchár psíček v mrazáku aspoň dve kuracie prsia, som schopná z
tej zeleniny a ryže urobiť čínu. - vybrala zoochov namiesto svadobných zvykov,
ktoré ihneď identifikovala a rázne zamietla. Polievka je málo slaná, nevesta je podsypaná...
Škrabal sa za krkom pred otvoreným mrazákom.
Bolo mu jasné, že jediné dve prsia v tejto domácnosti sú úplne na inom mieste.
Nešťastne pozrel tým smerom. Pochopila.
- A ryža? ...ani zeleninové rizoto by nebolo
zlé. - upravovala menu za jazdy.
Škrabal sa za krkom aj pred potravinovou
skriňou.
Povzdychla.
- Kde máš tú soľ? -
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára