OUAT - Pristrihnuté krídla III. - 50. kapitola - FINÁLE

OUAT

50. kapitola

pristrihnuté

krídla 3.

Kresli...

      Zamkol a kľúče manifestatívne, štrngotajúc jej nimi najskôr pred nosom, narval do predného vrecka. A pekne spokojný utľapkal. Smial sa nahlas. Ona očami, ktorými vstrebávala dobre známe staré prostredie.  Nechal ju sa znovu zňuchať s ich bytom a vtiahol do kuchyne. Voňala ešte ďalšou zo sestriných  sáčkových polievok. Na jej povrchu v malom hrnci sa už vytvorilo mastné oko. Nad linkou blikalo chabé svetlo, čo Ronia nestihla zhasnúť. Čochvíľa dobliká úplne. Aspoň zakryje inak dosť slušný neporiadok. Všade.

   - V skrini, v mojej kutici  budú čisté moje tričká, pokojne sa ponúkni. - kričal do rozcabrenej vrchnej skrinky kuchynskej linky, odkiaľ na neho zízalo kadečo, ale na sto percent vedel, že čokoládu nemajú. Nemali a ani mať nebudú. Dnes určite nie. Ale oni majú chuť akurát práve na tú čokoládu! Horúcu čokoládu! Ok, zostane len tá romantická. Na tú mal aj tak väčší zálusk odzačiatku, nebude si klamať. Nebude jej klamať. Ale ju by potešila aj tá ozajstná. Asi. Iste. Nevie... radosť by jej mal urobiť.

  Prvú a jedinú jej vtedy zarobil s marschmalowkami. Neplatný pokus. Dnes jej nezarobí žiadnu a...

  Zamrzelo ho to. Aj to, že nepočuje vodu, ako dopadá do vane. Nedopadala. Skontroloval kľúče. Stále tlačili vo vrecku.

  Sedela na kraji vane so sprchovou hadicou v ruke, s pažami pritlačenými od zimy k telu koľko vydalo.

  - Neznášam studenú vodu. - nešťastne vzozrela na muža s rýchlovarnou kanvicou v rukách.

  - Zabudol som. Majú sanitárne dni v mazutke. Pár dní nepôjde...teplá. Zohrial som niečo... čokoládu nemáme, tak... - upozornil na pariacu sa nádobu v ruke napriahnuc sa s ňou k vani. Čo-to to vydá. O čo-to nestála.

  Pokývala záporne hlavou a natiahla k nemu paže. Doriti, čo s tou kanvicou?!

  Zachoval paniku a zmizol s ňou späť do kuchyne.  Kým sa vrátil, mala oblečenú jeho košeľu. Z koša na bielizeň. S hrôzou pozoroval krikľavočervené škvrny po rúži Zeleny. Alebo Beatrix? Alebo Rebeky? Dočerta!

  Vytiahla spoza límca vlasy a prekryla inkriminované miesta.

  Bol by mu odpadol kameň od srdca, ale otočila sa s vážnou tvárou.

  - Mám rada tvoju ozajstnú vôňu. - priložila si nos k svojmu plecu a vdýchla. Niečo prerážal kvalitný parfum, čo nafasovalo celé oddelenie po záťahu, ktorého kontingent neskončil v likvidácii. Zlikvidovali si to svojsky. Veď to neboli drogy. Pre niekoho je aj parfum droga. Aj jemu sa ušlo za to, že sa nebude pýtať. Nepýtal sa. 
  - Nechceš... radšej čistú? Nejaká by podľa legendy ešte niekde...v mojej izbe mala byť.- 
   Keby prijala, zabil by dve muchy jednou ranou. Košeľa bez rúžu a posteľ v jeho izbe. "Spomaľ, máš privysokú rýchlosť...", dodalo mu vnútro, ale veľmi, veľmi nerado.

  Kývala rýchlo do strán, odkrývala a skrývala škvrny po... 
 To, čo máš na čele je pot, kámo. Stačí, že mrkne do zrkadla, ak ich aj predtým nevidela... a máš po chlebe, aj po horúcej čokoláde!

  - ...aj celý tvoj večne skrkvaný image. - natiahla konce košele siahajúce skoro do polovičky stehien, pokračujúc vo svojom vyznaní jeho nedôslednej módnej politike, ktorá sa mu, ako práve vidí, začína vyplácať.   

  - Em... - pomrvil prstami, nesvoj, či niekde nevytiahne eso z rukávu a nezabije... Ho.

  Vytiahla len niečo z náprsného vrecka, rozbalila to a strčila do úst.

  Čakal, akou metaforou konečne vyhodnotí červenkastú vzorku okolo límca. Dočkal sa.

  - Dovolil si jej bozkávať ťa. - mykla plecom, akoby to bola normálna vec, čo však asi vôbec neznamenalo, že jej to nevadí.

  - Emilie, ja... - zahabkal preklínajúc v duchu Roniu, že neprala pekne dlho a dovolila, aby sa tu tento corpus delicti vyskytol práve dnes.

  - Ale teraz je to len o tebe a o mne. - povedala rázne vytiahnutá už na špičky s nastavenou tvárou. Pery mala bezfarebné, ale mäkké, dych jej voňal po karamele.

  Nespúšťajúc ho z očí našmátrala z vrecka ďalší z cukríkov, v úzkej medzierke medzi ich telami potiahla za oba konce, aby sa odbalil a strčila mu ho do úst.

  - Karamelka. - krkvala šušiaci papierik v dlani.

  Spomenul si, mali ich na barovom pulte namiesto orieškov. Nakradli ich v tú bláznivú noc so slečnou študujúcou upratovačkou pripití do zásoby namiesto večere. V ústach cítil, ako sa mu rozpíja na jazyku, olepuje zuby a horkne spáleným cukrom. Vydržal to. Čakala, kým ju vstrebe.

  - To bola posledná, aby ti bolo jasné. Posledná, aby si vedel... - pritlačila dlaň o náprsné vrecko, aby dokázala, že je definitívne prázdne. A dvihla límec košele. Aby mu bolo jasné...

   - Posledná... - poslušne zopakoval a jej už kmitali kútiky úst.

  Ako čo najrýchlejšie z nej strhnúť tú hnusnú dobabranú košeľu? Presne podľa nápadu. Strhnúť. Rýchlo. Bránila ju, ale nie dlho. Jeho dych nerazil po karamele, skôr po túžbe zmocniť sa jej. Živelne, náruživo. Hneď.

  Vytiahol ju z kúpeľky, obúchajúc cestou tých pár decimetrov oboch o práčku, aj veraje... a ďalej sa aj tak nedostali. Podlomení obojstrannou túžbou zneužili chodbu zahádzanú vecami, čo Ronia pri balení sa nepopchala do smetného vreca povýšeného na príručnú tašku do nemocnice.. Zamotávali sa do nich a do seba, striedavo, nekoordinovane a divoko.

  Vyplašená a zmätená nečakaným spádom a aj pádom, ktorý si dlho zakazovala a odopierala, keď si neveriac sama sebe predsavzala, že tento nie... tohoto si nechá ako platonickú spomienku, že je tam niečo, niekde hlboko, čo je zakázané a také lákavé. Padla. Padli predsavzatia. Padli všetky mreže, ktoré si nastavala, aby dodržala líniu svojho platonického sna. Bol to len trápny sen. O čo krajšia je realita. O čo drsnejšia a boľavejšia a predsa krásna, drsná a boľavá tak akurát...

  Skúšala sa spod neho chvíľu vymaniť, tlačila dlane do pliec, ale vybrala si radšej olúpanie ho z jeho košele, ako zbavenie sa jeho tela na svojom.

  Nešetril jej  lopatky zodierané o koberec,  sťahoval ju pri únikoch intenzívne, dôkladne  a dôsledne späť. Uväznil ju a drsne láskal malými hrubými prstami. Dnes bude viesť. Vodca. Dnes on...

  Poddávala sa jeho vôli, bránila len naoko. Mal dostatok presvedčivých dôkazov, že sa z tohto tu už nevykrúti... v tých niekoľkých momentoch verila, že je to na doživotie.

  Na dvere niekto duto zabúchal. Ustrnuli. Zas a zas buchot.

  - Okamžite prestaňte s tým prestavovaním nábytku! Kto to má očúvať?! Už je večerný kľud! Ten treba dodržiavať! Inak zavolám na vás políciu! A tá vás zatkne! A dá do väzenia! - zakričal tlmene spoza dvier sused odspodu.

  Stúlila sa skoro do klbka, ale rozbalil si ju obratom späť. Mrmlanie suseda si už nevšímal.

  Všímal si iba ju. V matnom svetle stále nedoblikanej  neónky, čo sem hanblivo nazerala z kuchyne.

  - Zatýkam ťa. A odsudzujem... bezpodmienečne... Na domáce väzenie. Bez možnosti voľného pohybu. - díval sa na ňu, zadýchanú a ružovú, tieňovanú len piliermi jeho paží  zvrchu.

   - A nechceš radšej prestavovať ten nábytok? - skúsila poľahčujúce okolnosti.

domiceli

   

Tak, to bola posledná časť tohoto FF... Ďakujem všetkým za prečítanie. :-)